Homília - 11.5.2025

Úvod do liturgie

Dnes slávime 4. veľkonočnú nedeľu. Táto nedeľa sa slávi ako nedeľa Dobrého pastiera. Vo svete sa dnes slávi aj deň matiek. Jediným skutočným pastierom, vodcom a učiteľom je pre nás Ježiš Kristus. Podľa dnešného evanjelia má byť vzťah medzi pastierom a ovcami, medzi vedúcim a spoločenstvom, založený na vzájomnej dôvere a spoľahlivosti. Prvé čítanie spomína začiatky misie apoštolov Pavla a Barnabáša. Najprv mali úspech, potom zažili žiarlivosť a odmietnutie. Tí, čo cez nich uverili, že Boh je milostivý a otvorený – nielen pre Židov, ale aj pre ostatných –, boli odmenení radosťou z viery. Druhé čítanie z Knihy zjavenia spomína spravodlivých v bielom rúchu. Sú to kresťania, ktorí obstáli v ťažkých skúškach a osvedčili sa počas prenasledovania.

Homília

Minulý týždeň pozornosť svetovej verejnosti pútala voľba nového pápeža katolíckej cirkvi. Výsledok prišiel pomerne rýchlo, za pápeža bol zvolený kardinál Robert Francis Prevost Martínez. Narodil sa v USA, jeho predkovia pochádzajú z Francúzska, Talianska i Španielska. Okrem amerického občianstva má aj občianstvo Peru, kde dlhé roky pôsobil. Prečo voľba pápeža priťahuje aj pozornosť ľudí, čo nepatria ku katolíckej cirkvi? Z jedného pohľadu je to veľká atrakcia, nezvyklý zážitok, ale tí múdrejší si všímajú (aj keď sami nie sú katolíci), že človek na čele našej cirkvi môže mať veľký vplyv na dianie vo svete.

Úryvok evanjelia na dnešnú nedeľu je krátky, ide o pár viet z dlhšej úvahy o Ježišovi ako dobrom pastierovi. Ježiš po spore s predstaviteľmi židovstva v jeruzalemskom chráme hovorí, prečo mu nerozumejú. Nie sú z jeho oviec. Tí, čo sú jeho, ho počúvajú a idú za ním. Poznajú jeho hlas a vedia aj to, že im nedá zahynúť. Cez Ježiša ich chráni sám Boh Otec.

Pri voľbe pápeža sa hovorí, že voľbu usmerňuje Duch Svätý, že kardináli zvolia toho, koho im Duch Svätý ukáže. Čo sa tým chce povedať? Zaiste, pri pápežskej voľbe, podobne ako pri iných rozhodnutiach v cirkvi, uplatňujú sa rôzne predstavy a záujmy. Opatrnejší chcú voliť človeka konzervatívnejšieho, tí, čo si uvedomujú, ako sa radikálne zmenila doba, uprednostňujú človeka, čo sa podujme na ráznejšie reformy. Svoju úlohu zohráva v dnešnej cirkvi, keď viac katolíkov žije na iných kontinentoch ako v Európe, aj to, odkiaľ pápež pochádza. Nie je náhoda, že opäť nebol zvolený za pápeža človek z Európy. Počúvať pri voľbe Ducha Svätého značí, že sa vlastne hľadá človek, ktorý by za daných podmienok najlepšie reprezentoval poslanie cirkvi pred svetom. Nie politické záujmy, nie tradíciu alebo pokrok, ale poslanie cirkvi. Tým poslaním je hlásanie evanjelia. Inak povedané, napomáhanie života v radosti. Nie hocijakej, ale radosti z nájdenia životnej istoty v Bohu. Takej čo vydrží aj zoči-voči najväčším problémom, krízam, trápeniam. Čo vydrží, aj ich prekoná, ba zvíťazí. To pripomenul pápež Lev XIV. vo svojom prvom príhovore: „Boh miluje všetkých a zlo nezvíťazí! Preto sa nebojte, spojte sa s Bohom a navzájom, a ideme vpred. Kristus ide pred nami.“

Dnes nepočúvame Ježiša priamo, ako sa počúvame my, keď sa teraz počúvame a na seba dívame. Ak je tu niečo naviac medzi nami, tak len zvuk z mikrofónu alebo obraz z kamery. Ale, ako pripomína dnešný úryvok evanjelia, samo priame počúvanie a videnie nie je zárukou vzájomného porozumenia a ani porozumenia si s Ježišom. Zárukou je len vnútorný súzvuk. Tento súzvuk vytvára partnerstvo, v ktorom ide o spoločné ciele a túžby. Tento súzvuk, vnútorne spojenectvo, nie je niečo všeobecné, nie je to len nekonkrétny pocit. Počúvať sa, vnímať, reagovať na známy hlas, ktorému dôverujeme – to všetko vedie k činom, umožňuje kráčať za vytýčenými cieľmi. „Idú za mnou,“ povie o svojich ľuďoch Ježiš. Jeho ľudia nielenže nie sú si s ním cudzí, ale nie sú to ani len diváci, priaznivci na diaľku. Ideme spolu, lebo máme zažité, že sa vzájomne kryjeme, že sme si oporou, a že ten hlavný, kto nám takpovediac kryje chrbát, je Boh, náš Otec.

Obraz dobrého pastiera pochádza zo starého sveta, z prostredie nomádov, z pastierskej kultúry. Dnes väčšina ľudí žije v mestách a obraz pastiera a oviec sa im môže zdať pre nich nevhodný. „Nie sme žiadne ovce,“ vykríknu ľudia, keď ich chce niekto komandovať. Bárs by sme nimi neboli, ale ani si nenamýšľajme, že si vystačíme sami. Predsa len niekoho ako pastiera, vodcu, oporu potrebujeme. Podľa čoho spoznáme, kto je ten pravý, za kým alebo s kým pôjdeme? Tu sa má uplatniť to počúvanie na Ducha Svätého. Ako svojho pastiera, vodcu máme uznať toho, ktorý nám umožňuje, aby sme pri ňom vyrástli a stali sa jeho skutočnými partnermi.

Pri zvolení niekoho za pápeža vnímame, že kandidát prichádzajúci do úvahy, musí spĺňať viacero kvalít. Musí mať dobré vzdelanie, rozhľad, ovládať viacero jazykov. Musí byť naozaj veriaci a čestný človek. Poznáme mnohých ľudí na vyšších cirkevných pozíciách, ktorí všetky tieto vlastnosti spĺňajú, a predsa máme z nich rozpačitý dojem – zostávajú akosi suchí, odťažití, nevýrazní. Pravdepodobne chýba tá najzákladnejšia schopnosť. Ktorá to je? V ostatnom čísle Katolíckych novín je dobrý rozhovor s košickým biskupom Marekom Forgáčom. Na jednom mieste uvádza, že pápež František menoval biskupov a kardinálov najmä podľa toho, či je daný človek dostatočne citlivý na ľudí, zvlášť na slabých a zranených. To bolo pre Františka prvoradé. (KN, 19/2025, 4.) Možno počítať s tým, že pápež Lev XIV. bol za biskupa a kardinála vybraný Františkom podľa tohto kritéria. Po svojom zvolení 8. mája na záver svojho príhovoru povedal: „Všetkým vám, bratia a sestry, v Ríme, Taliansku a na celom svete! Chceme byť synodálnou cirkvou, ktorá kráča, cirkvou, ktorá vždy hľadá pokoj, ktorá vždy hľadá lásku, ktorá sa vždy snaží byť blízko, osobitne tým, ktorí trpia.“

Je to oslovenie aj pre nás: Cítime sa oslovení, hlásime sa do partie, ideme spolu ďalej? Nech nám vzkriesený Kristus dodá na tejto spoločnej ceste veľa síl a veľa radosti!