Dnes je 11.12.2018    meniny má: Hilda Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

La Gioconda v historickej budove SND

Autor: Timo Masár. Slovo do ticha, 2.10.2018.

Soprán je zaľúbený do tenoru, tento ale miluje mezzosoprán, ktorý je manželkou basu. To je opera Amilcare Ponchielliho (1834-1886) La Gioconda, ktorá mala premiéru v milánskom Teatro alla Scala 8. apríla 1876. Heinrich Heine to takto opísal: Mladík miluje dievča, ktoré si ale vyvolilo iného, ten ale ľúbi druhú. A ja som si položil otázku, ako dnes tento príbeh vyrozprávať na javisku. Podarilo sa.  Pomerne dobre. Až po tú bodku na i. Ten úplne posledný akt v poslednom štvrtom dejstve pred pádom opony. Pavel Unger, kritik a publicista, po premiére v Štátnej opere v Banskej Bystrici napísal, že režisér Dominik Beneš kreslí príbeh tak, aby v ňom neboli zbytočné hádanky. Ja jednu riešim.

Keby tam nebol býval Paolo Lardizzone (Enzo Grimaldo), tak isto vynikajúce Patrícia Solotruková (La  Gioconda), Michaela Šebestová (Laura Adorno), Jitka Sapara Fischerová (La cieca) a ďalší dvaja (lebo táto opera sa nedá redukovať na hlas primadony, potrebuje šesť výborných hlasov, ku ktorým ešte patria Zoltan Vongrey (Barnaba) a Ivan Zvarík (Alvise Badoero); keby tam nebol orchester Štátnej opery v Banskej Bystrici, pod precíznou taktovkou Igora Bullu, tak vnímavého pre kompozíciu Amilcare Ponchielliho), všetci znalci opery, zvlášť kritici, píšu o tom, ako libretista a skladateľ hľadali správnu formu pre vyjadrenie komplikovaných medziľudských vzťahov, kde pomsta, vražda, jed, intrigy, žiarlivosť aj dýka sú v strede diania; keby tam nebol býval zbor a balet, krátko povedané, keby tam nebol býval spev, ktorý vyzdobil solídnu inscenáciu Dominika Beneša (Pavel Unger), a hudba, neviem, ako by som sa vôbec mohol vyrovnať s tou hroznou bodkou na i, s tým strašným šokom, keď úplne na záver, v tom najposlednejšom akte posledného dejstva, z oltára, ktorý pre mňa z nepochopiteľných dôvodov je na javisku počas celého predstavenia (totálny gýč), nešťastník (Barnaba), jeden z tej spleti neprelomiteľnej moci úradov, tajnej polície, špiónov a štátnej inkvizície, z tých sklamaných, vezme z oltára gypsovú Madonu a celou silou ju praští na dosky javiska, takže sa rozpráši. V Slovenskom národnom divadle.

Patrónka Slovenska, Panna Mária, Bohorodička. Téma o slepej nábožnej žene, matke Giocondi, mohla by to byť aj Slovenka, ctiteľka Panny Márie, sa tiahne ako červená niť celým predstavením. Ruženec robí zázraky. Aj na Slovensku. Mária je u nás uctievaná ako v žiadnej inej krajine, kde som žil a pôsobil. Šokovaný som bol nielen ako kňaz, ale v prvom rade aj ako milovník hudby a zvlášť opery. Videl som stotridsaťdeväť operných diel, od päťdesiatjeden komponistov – v SND, Zürichu, Berlíne, Ríme, Viedni, Mníchove, aj New Yorku a inde v menších európskych operných domoch. Operu La Gioconda som videl naposledy v premiére 22. marca 2003. Intendant Alexander Pereira, absolvent jezuitského gymnázia  v Kalksburgu pri Viedni, dnes intendant v Teatro alla Scala, ju objavil a po osemdesiatich rokoch znovu predstavil náročnému zürišskému publiku v Opernhaus. Giocondu spievala Sylvie Valayre, Enza Walter Fraccaro. Ako študent v úlohe Giocondi som počúval z platní Mariu Callas, na živo potom Tebaldi, Caballé a mnohé iné.

Nič proti inscenácii, zabával som sa, len keby nebolo tej hádanky. Na Slovensku, kde sa Panna Mária uctieva ako Patrónka, tá posledná bodka na i, v tom najposlednejšom akte posledného dejstva, pred pádom opony, ešte stále vzbudzuje vo mne dojem, ako keby Panna Mária bola príčinou nesplnených snov, dokonca nešťastia. Myslíte si to aj Vy, režisér a celý tím tejto naozaj vydarenej inscenácie? Hádanka. Bol to Váš zámer?

Okolo zdanlivo mŕtvej organizovať bál, balet v žiarivej krvavej farbe, pripomínajúcej mi róbu kardinálov, prekvapenia, naozaj milé, jedno za druhým, bezprostredne splývajúce do jedného celku, pre mňa doslovne nádherné. Potom som zažil neskutočný šok. Rešpektujem slobodu umelca. Myslel som si, s tou myšlienkou som kráčal domov, nestačilo by, keby boli bývali vyhasli ako znak beznádeje všetky tie bujné neónové svetlá a všetky tie sviečky v úplne gýčovej kaplnke? V tom okamžiku, keď sa na doskách javiska v historickej budove SND, kde som mal toľko krásnych umeleckých zážitkov, rozvíril prach z gypsovej Panenky Márije, som si v sekunde pomyslel: SEDEMBOLESTNÁ, prekonané sú všetky tie vylomeniny slávnych režisérov, ktoré som doteraz zažil a ktoré tak často strpčujú život spevákov.

Počas nepokojov na Ukrajine v Opernhaus Zürich sa v Aide strieľalo z kalašnikova; Aida bola upratovačka. Nič z toho ako tento tresk na doskách SND nepreniklo až na dno mojej pravej srdcovej komory.

La Gioconda v historickej budove SND

Autor: Timo Masár. Slovo do ticha, 2.10.2018.

Obraz ukrižovaného Krista

Rozmýšľanie o niekoľkých zobrazeniach Ježišovho ukrižovania, možnosti a zmysel
Autor: L. Čarný

Židovka

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, Bratislava 8. 4. 2017.

Do nového roka

Autor: Pavol Tomašovič

František povzbudil Slovákov k odvahe

Autor: Timo Masár SJ; Slovo do ticha, Zürich, 22.1.2015.

Ouvertúra k Mozartovej „Čarovnej flaute“

Autor: Timo Masár SJ; Slovo do ticha, Zürich, 10.12.2014.

Rozlúčka s Igorom

Autor: Karol Moravčík

99. Katholikentag - Regensburg 2014

Autor: Ivan Vojtaššák

Rozhovor s filozofom Janom Sokolom

Video rozhovor Petra Križana s Janom Sokolom na stretnutí TF v Prahe.

Na Vianoce 2011

Autor: Pavol Tomašovič
1 | 2 | 3
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7