Homília - 19. 6. 2005

V piatok ste mohli zachytiť v médiách, že Medzinárodná banka robila nové štatistiky o počte ľudí, ktorí sú u nás pod hranicou chudoby. Pribudlo asi stopäťdesiat tisíc ľudí. Vysvetľujú to tým, že sa zmenili administratívne kritériá. Ale deprimujúce bolo pre mňa celkové číslo – že na Slovensku je takýchto ľudí 300 až 400 tisíc. Keď som do tejto správy čítal dnešné evanjelium o tom, že sa netreba báť, tak som si predstavil, ako by to asi vyzeralo, keby sme niekomu z týchto ľudí prišli a hovorili mu „neboj sa“! Asi by s nami prestal rozprávať, utiahol sa do svojho sveta, pretože by sme boli z tých, ktorí rozprávajú, ale vlastne mu nepomôžu, ani mu možno nerozumejú. A možno by z tých istých dôvodov znervóznel, možno by nás vyhnal z domu.

Slovo „neboj sa“ totiž nepomáha vždy. Niekedy je to úplne prázdne slovo, aj keď ho povie kamarát a blízky človek.

Samozrejme, že niekedy je veľmi cenné a treba ho hovoriť. Keď sa dieťa učí jazdiť na bicykli, je veľmi dobré, ak je pri ňom blízky dospelý, ktorý ho posmeľuje a hovorí mu: neboj sa, zvládneš to! Alebo ak sa niekto bojí chodiť po moste, niekedy len potrebuje človeka, ktorý ho vezme, prejde s ním niekoľko kráť a strach sa pominie. Ale to všetko funguje len po istú hranicu a za ňou je to slovo bezmocné.

Človek sa vždy aj bál a asi sa aj bude báť. Aj keď to môže rôzne maskovať. Snáď je k tomu ešte dobre dodať, že strach v nás môže vyvolávať dvojakú reakciu: niekoho paralyzuje, ten človek nevie utiecť z nebezpečného miesta, zrazu nefungujú ani ruky ani nohy, prípadne nevie povedať slovo. Mnohí to poznáte a sme z toho často zaskočení. U iných funguje ako motivácia: vedia tak rýchlo utiecť, tak sa brániť, tak prejsť do protiútoku... Pre niektorých ľudí dokonca akoby platilo, že keby nebolo strachu, tak by v živote ani nič neurobili. Ale kde j hranica, kedy kto a a ako budeme reagovať, to je len ťažko predvídať.

V evanjeliu sme dnes počuli, ako Kristus tri krát hovorí slov „nebojte sa“. Raz, aby sa nebáli hovoriť, čo ich naučil, potom, aby sa nebáli fyzického ublíženia a potom, že sú cenní, preto aby sa nebáli. Sú to slová pri vysielaní apoštolov. Nejde o lacné a nepomáhajúce „nebojte sa“, skôr je to znak, že Kristus vidí realitu: nie všetci, ku ktorým prídu, hoc aj so svätým posolstvom, sa im hodia okolo krku a budú ich radi vidieť. To platí aj po dnešné dni. Ale tie slová naznačujú aj niečo, čo bolo súčasťou Ježišovho pôsobenia – zbavovať strachu.

Strach bol, je a bude. Strach z rôznych vecí. Psychológovia hovoria, že ho však nie je až tak veľa. Že vraj sú len štyri strachy, ktoré si nesieme ešte zo zvieracej ríše. A ostatné je kombináciou týchto strachov. Hovoria, že si takto nesieme strach zo smrti od hladu. Trochu to asi aj poznáme, že ak budeme hladný deň, ani nie tak naše telo (to by vydržalo tridsať krát toľko, aj keď s následkami), ale naša psychika, náš strach sa ozve a robí nás veľmi nerôznymi. Druhý strach, ktorý si vraj nesieme, je strach, aby sme sa nestali korisťou. V tom fyzickom zmysle, ale asi ja v zmysle aby sa z nás niekto neposmieval, nedokazoval si na nás svoju silu a prevahu, neničil naše meno. Tretím strachom je strach, že budem vylúčený zo spoločenstva. Človek vie, že potrebuje k prežitiu ostatných ľudí. Minimálne ako obchodných partnerov – jeden dodá to, druhý ono, ďalší kupuje, ale sami len ťažko prežijeme. A s tým úzko súvisí štvrtý strach – zo samoty. Samota je zlá. Samota zabíja. Len málokto dokážeme prežiť deň bez rádia, televízie a stretnutia s ľuďmi. A ak bude takých dni veľa, bude to úplne meniť náš pohľad na svet.

Strach bol a bude. Tieto strachy samozrejme neznamenajú len tú skyvu chleba. Ale napríklad ten strach zo smrti od hladu znamená aj strach, že niečo v živote premeškám, že budem mať málo: vecí, zážitkov, odpozeraných filmov... A strach so straty komunity: pre niekoho je to, že nemôže niektoré veci robiť, pretože čo by povedali ľudia!? A vedie ho to možno k niečomu dobrému, pre iného je to zostať v partii, ktorá možno nie je dobrá, ale nevie ju opustiť. Ak napríklad by sme zo skupiny mladých ľudí, ktorí rozbíjajú výklady, niekoho vytiahli a pýtali by sme sa, prečo to robí... často by sme sa dostali k odpovedi, že on ani nevie, ale čo by si pomyslela partia, kam by išiel, keby stratil týchto ľudí....

Človek je človekom práve v tom, že o týchto strachoch vie, a predsa ich uniesol a v mnohom prekonal. To je veľmi dôležité, vedieť, že sa strachov nezbavíme, že bude stále veľa vecí, ktoré ich budú vzbudzovať, ale môžme si ich uvedomiť a niesť a tým sa viac stávame ľuďmi.

Za dôležité pokladám pripomenúť, že to, čo my nazývame hriechom, vinou, je veľmi často spôsobené týmito strachmi. Ježišove pôsobenie bolo dôležité v tom, že neprišiel ako kritik hriešnikov, ale ako ten, kto pomáhal prekonať tieto strachy. Či to boli uzdravenia, či to, keď vyzval „poď do stredu“, alebo keď Boha nazýval milujúcim otcom – stále je to o uzdravovaní zo strachu pred Bohom, pred životom, o možnosti znova vstať a ísť... Takým by malo byť aj dnešné kresťanstvo.

Ak by som to chcel zhrnúť, použil by som to tretie Ježišove: „Nebojte sa, ste cennejší ako mnoho vrabcov...“ Nám to možno znie ako komické prirovnanie, ale je to o tom, že sa nemáme báť, pretože máme svoju hodnotu. Ak som na úvod použil štatistiku o ľuďoch v chudobe, vieme, že aj tam je jedna z negatívnych hrozieb práve strata vlastnej hodnoty: taký človek môže znova a znova zažívať skúsenosť, že nikto o neho nestojí, že nemá cenu tu byť. Ale nestratiť vedomie svojej ceny, nestratiť vieru, že Boh vie, prečo nás poslal na túto zem, že sme tu dobre a že sme tu aj v správnom čase, to je jedno z uzdravení, ktoré môžeme zažiť.