Homília - 20. 2. 2005

2. pôstna nedeľa
Mt 17, 1-9
Autor: Karol Moravčík

Priateľ mi poslal text, ktorý zamýšľa uverejniť v novinách. Jeho text sa týka trápností, ktoré „vyrábajú“ niektorí vyššie postavení ľudia našej cirkvi. Svet sa na trápnostiach baví i pohoršuje, niektorí veriaci však každú kritiku na kňaza či biskupa odbíjajú ako zámerný útok na cirkev. Môj priateľ má iný recept. Odporúča priznanie pochybenia, zvážiť odchod z funkcie a pokánie. Kto robí pokánie, má potom právo na pochopenie a odpustenie. Priateľ píše: Komédie má za 15 rokov naše Slovensko už dosť. Teraz je čas, aby sa najmä ľudia z cirkvi svojimi zrelými a zodpovednými gestami postarali o to, aby sme sa nerútili do hanby a tragédie .

Máme asi skúsenosť, že ľudia, ktorí majú moc (a hriechy), sa vôbec neponáhľajú pokánie robiť. Môže to prekvapovať zvlášť u ľudí, ktorí sú veriaci, ktorí dokonca v cirkvi ako kňazi prijali väčšiu zodpovednosť. Mňa to neprekvapuje. Mať náboženstvo, byť v cirkvi – to možno žiť aj celkom neduchovne, napr. ako spoločenské zaradenie, ako sebarealizáciu, ako výstup k vlastnému úspechu. V takom prípade aj Boh je len ako heslo na plagáte. Kedy sa to takto deje? Vtedy, keď chýba duchovná skúsenosť, keď sa táto skúsenosť ani nehľadá. Vtedy sa pestujú dogmy bez porozumenia a morálka bez citu. Chýba však vzťah k Bohu a k ľuďom, lebo vzťah sa rodí práve z duchovnej skúsenosti. Ako možno mať takúto skúsenosť? O tom je dnešné evanjelium. Podľa Matúšovho výkladu Ježiš viackrát vyzval svojich učeníkov, aby ho nasledovali tak, že zaprú sami seba a vezmú svoj kríž. Po jednej takejto výzve mal Ježiš vziať so sebou troch svojich učeníkov na vysoký vrch do samoty. Mali s ním zažiť duchovnú skúsenosť, premenenie, ktoré im umožní reálne odpovedať na jeho výzvu a vziať svoj kríž.

Z čoho sa skladá takáto skúsenosť, premenenie? Pri katolíckej bohoslužbe 2. pôstnej nedele sa pred evanjeliom o Ježišovom premenení číta výzva z knihy Genezis, ktorú Boh adresoval Abramovi. Abram, neskôr nazvaný Abrahám, je modelom človeka, ktorý je naozaj veriaci, človeka, ktorý má skúsenosť s Bohom. Základom jeho skúsenosti je počúvanie Boha v slobodnom priestore, do ktorého vkročil odchodom z toho, čo dovtedy poznal a žil. Človek v takomto priestore nie je nijako istený. Často nevie, čo má vlastne robiť a na otázku kladenú v modlitbe dostáva odpoveď: Len dôveruj, ver! Veriť tu však neznačí spoliehať sa, že Boh za nás rozlúskne naše otázky a problémy, ale práve naopak, že my vedení Bohom ich rozlúskneme. V tomto sa rodí duchovná skúsenosť. Tak začal Abrahám a pokračovali veľkí proroci, ako boli Mojžiš a Eliáš, ktorých spomína dnešné evanjelium, že práve oni dvaja sa rozprávali s Ježišom, keď sa modlil. Do duchovnej skúsenosti teda patrí odchod z toho, čo je známe, pohyb v slobode, rozhovor s tými, ktorí už cestu prešliapali (prorokmi) a dôverné počúvanie Boha. Pre biblicky veriaceho človeka – kresťana je duchovná skúsenosť teda aj úsilím o vzťah k Bohu skrze toho, kto tú skúsenosť už mal: skrze Abraháma, Mojžiša a prorokov a zvlášť skrze Ježiša: On je milovaný syn Boha, jeho počúvajte! Ježiš bol tou skúsenosť prežiarený, teda vzkriesený. Skúsenosť, ako to naznačuje aj dnešný text evanjelia, sa totiž zavŕši, až keď vstane Syn človeka z mŕtvych .

Profesor teológie Paul Zulehner z Viedne často pripomína, že ľudia opúšťajú cirkev nie preto, že by chceli hrešiť, ale preto, že im nevieme odovzdať duchovnú premieňajúcu skúsenosť. Ak ale poznajú, že Boh je s nami, budú sa nás držať ako kliešť. Preto radí, aby sme sa nesnažili byť odborníkmi v prvom rade na morálku, ale na mystiku (zasvätenia do tajomstva Boha a života). Keď som bol mladším, mal som viac času. Stretávali sme sa často s priateľmi, s kňazmi i nekňazmi, s ľuďmi, ktorí hľadali duchovné porozumenie a duchovnú skúsenosť. Boli sme ľuďmi, ktorým nestačilo to, čo ponúkala bežná práca, noviny, televízia, ani to, čo ponúkal bežný život v cirkvi. Pýtali sme sa, čo je za tým a čo s tým všetkým. Symbolom nášho hľadania sa stal tiež kopec, vrch na Orave, zvaný Kubínska hoľa . Známi nám tam požičiavali chatu celkom pod vrcholom. Chodilo sa tam lyžovať, oddychovať, ale najmä diskutovať, počúvať sa. Potrebovali sme byť spolu ďaleko od ruchu bežného života, ako keď Ježiš šiel s priateľmi na vysoký vrch. Nebola to jednoducho dovolenka. Bolo to aj trápenie. Rozhovor o tom najdôležitejšom a najhlbšom nebýva ľahký. Z odstupu času sa tie zážitky spred 20 rokov zliali dokopy a zdajú sa ako zjavenie, ako skúsenosť vrchu premenenia. Kto si myslí, že základom premenenia je disciplína alebo nariadené mlčanie alebo poslušnosť ľuďom, ten sa veľmi mýli a duchovnú skúsenosť nikdy nezíska. Základom je odchod do neznáma, do slobody, dialóg so sebou samým a s tými, čo tiež hľadajú, čo chcú počúvať a milovať.

Priateľov list na adresu chybujúcich ľudí v cirkvi, ktorý som spomenul v úvode, má jednu chybu. Nebudú mu rozumieť tí, čo nehľadali s Ježišom a priateľmi zjavenie na vrchu. Ale vlastne to nevadí. Ježiš nesľúbil, že sa iní – teda naše deti, naši príbuzní, naši politici či naši biskupi a kňazi – polepšia na naše slová, ale sľúbil, že my cez svoju vieru pochopíme a vstaneme z mŕtvych. Radosť a silu z tejto skúsenosti nám nik nevezme.

Homília - 20. 2. 2005

Homília - 26. 12. 2005

Homília - 25. 12. 2005

Homília - 24. 12. 2005

Homília - 18. 12. 2005

Homília - 11. 12. 2005

Homília - 04. 12. 2005

Homília - 27. 11. 2005

Homília - 20. 11. 2005

Homília - 13. 11. 2005

Homília - 06. 11. 2005