Dnes je 05.12.2021    meniny má: Oto Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 23. 10. 2005

30. nedeľa cez rok
Mt 22, 34-40
Autor: Karol Moravčík

Mladým priateľom, ktorí prišli na zápis ku sv. birmovania, sme pri vstupnom teste položili aj takúto otázku: Čo pokladal Ježiš za najdôležitejší Boží príkaz? Viacerí si príkaz najdôležitejší pomýlili s prvým, ktorý poznajú z Desatora. A tak namiesto lásky k Bohu a blížnemu si spomenuli na príkaz, že nikomu sa okrem Boha nemáme pokloniť. Nejde o veľký omyl. Klaňať sa, obdivovať niekoho, uctiť si niekoho, môže pokojne znamenať aj lásku – lásku úctivú, obdivujúcu, počúvajúcu.

Podobnú otázku položili farizeji Ježišovi: Ktoré je najväčšie prikázanie v Zákone? Na rozdiel od nás, ktorí sme mladých ľudí trochu skúšali, evanjelium píše, že farizeji Ježiša pokúšali. Počuli sme, ako Ježiš odpovedal – že treba milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Páči sa mi, ako Ježiš opisuje lásku k Bohu v jej duchovných (srdce), psychických (duša) i rozumových prejavoch (myseľ). Tým pripomína, že láska k Bohu je láskou, ak ňou rozmýšľame, ak ju citovo prežívame a slobodne sa v nej darujeme. S láskou k Bohu Ježiš spojil lásku k blížnemu. Pri nej zasa zaujímavo pripomína, že na blížnom mi musí záležať tak, ako na sebe samom.

O láske sa „len tak“ nedá hovoriť. O láske ľahko a lacno hovoria len ľudia neúprimní a nerozmýšľajúci. Farizeji, keď sa pýtali, asi netušili, že im Ježiš odpovie výzvou k láske. Skôr dúfali, že Ježiša dopletú, dobehnú, keďže to, čo nazývali Zákon, údajne obsahovalo až 613 prikázaní, a tak mohlo prísť k náročnej diskusii, čo je dôležitejšie. U odborníkov som sa dočítal, že Ježiš síce nevytvoril nejaké 614 prikázanie, ale predsa len povedal niečo nové, keď z toho množstva zásad a príkazov vytiahol jedno prikázanie o láske k Bohu a prepojil ho s prikázaním o láske k blížnemu. Ježiš má takpovediac licenciu na toto prepojenie lásky k Bohu a blížnemu. Prečo Ježiš práve takto odpovedal, to si možno lepšie ozrejmíme, keď si všimneme, ako bol Ježiš trvalo vystavený pokušiteľským otázkam od „nábožných“ ľudí a ako sa im snažil vysvetliť, o čo ide, mnohými vysvetleniami a podobenstvami. Napokon dospel k postoju: Ak nemilujeme, všetky naše diskusie o spravodlivosti, nábožnosti, vernosti Bohu, národu a cirkvi, sú k ničomu.

Čo bolo pre židovské nábožné uši možno nové, pre nás nové nie je. Mnohí kresťania radi citujú prikázanie lásky. Problém máme asi v tom, že láskou máme naplnené ústa, nie však – ako zdôraznil Ježiš – rozum, srdce a dušu. Pri nedeľných bohoslužbách nám cirkev dáva popri evanjeliu čítať vždy aj nejaké blízke slová zo Starého zákona. Keď si dnes evanjelium a Starý zákon porovnáme, ľahšie porozumieme, čo sa láskou myslí. Počuli sme úryvok z knihy Exodus, kde Mojžiš pripomína oslobodenému ľudu, ako sa má správať. Povedal, že svoju správnosť majú veriaci ľudia dosvedčiť nie na svojich, nie na zabezpečených, ale na cudzích a nešťastných. A tak sa im za adresáta lásky pripomínal cudzinec, potom vdova a sirota, a opakovane chudobní. Ľahko sa láska cvičí na tých, čo nás milujú, na takých, čo sú ako my. Mojžiš i Ježiš však v najlepšej tradícii židovskej viery vyzývali k láske voči tým, ktorí nie sú ako my, ktorí nám našu dobrotu nemôžu odplatiť. Možno by sa dalo povedať: Vyzývajú nás k láske, z ktorej nebudeme mať osoh. Znie to zvláštne, ale naozaj len láska bez osohu je láskou. Môj spolužiak pôsobil ako mladý kňaz v jednom okresnom meste. Veriaci ľudia z istého nábožného hnutia ho volávali na stretnutia, kde sa spolu modlili a radili. Po istom čase im povedal: „Je to pekné, ale obávam sa, že aj k ničomu. Nič nerobíme pre iných. A nábožnosť, ktorá neslúži, nepomáha ľuďom mimo priateľského okruhu v konkrétnych problémoch, zostane neplodná“. Jeden mladý muž z našej farnosti, človek zamestnaný, ženatý s malými deťmi, si už po tretíkrát vzal na starosť skupinu mladých ľudí k birmovke. Pamätám si, ako mi kedysi povedal: „Od mladosti som sa v rodnom meste stretával so seberovnými veriacimi ľuďmi. Na vysokej škole som prežil pekné roky v kruhu veriacich priateľov. Veľa mi to dalo. Ale teraz, keď sa stretávam s mladými ľuďmi kvôli birmovke, ktorí sú rôzneho pôvodu a vzdelania, mnohí problémoví, uvedomujem si, že som svoju vieru doteraz žil v akomsi elitnom klube. Teraz môžem žiť svoju vieru a niečo užitočné urobiť v skutočnom svete.“

Čo je teda najdôležitejšie? Ježišovu odpoveď poznáme. Možno aj nám jeho odpoveď či rada pomôže k odpovedi vlastnej, vyskúšanej na tých, čo nám asi nie sú roveň, ale určite sú trvalou výzvou, príležitosťou ku skutočnej láske.

Homília - 26. 12. 2005

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Karol Moravčík

Homília - 25. 12. 2005

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1-18
Autor: Karol Moravčík

Homília - 24. 12. 2005

Narodenie pána - v noci
Lk 2, 1-14
Autor: Karol Moravčík

Homília - 18. 12. 2005

4. adventná nedeľa
Lk 1, 26-38
Autor: Karol Moravčík

Homília - 11. 12. 2005

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6-8. 19-28
Autor: Karol Moravčík

Homília - 04. 12. 2005

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1-8
Autor: Karol Moravčík

Homília - 27. 11. 2005

1. adventná nedeľa
Mk 13, 33-37
Autor: Karol Moravčík

Homília - 20. 11. 2005

34. nedeľa cez rok
Mt 25, 31-46
Autor: Karol Moravčík

Homília - 13. 11. 2005

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14-30
Autor: Karol Moravčík

Homília - 06. 11. 2005

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1-13
Autor: Karol Moravčík
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7