Dnes je 05.12.2021    meniny má: Oto Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 16. 10. 2005

29. nedeľa cez rok
Mt 22, 15-21
Autor: Karol Moravčík

Predpokladám, že väčšina z nás pokladá všetko, čo sa týka viery, náboženstva či morálky za výsostne osobnú vec. Po chvíľke premýšľania by sme však dodali malé „ale“. Viera je síce osobná vec, ale riešime si vo viere len čisto súkromné veci? A čo je čisto súkromné? A nelíši sa kresťanská viera napr. od takého budhizmu aj tým, že sa kresťania viac starajú (mali by sa starať) o svet? Teológ J. B. Metz, aby to vysvetlil, porovnal raz obraz Ježiša s obrazom Budhu. Ako je známe, najrozšírenejší Ježišov obraz je trpiaci muž na kríži a najznámejší Budhov obraz je pokojne meditujúci muž so zaguľateným bruškom a zavretými očami. Je úplne jasné, že Ježiš zomrel, lebo sa staral o svet, že zápasil o svet. Preto bol napokon odsúdený na násilnú smrť v politickom procese. Ježiš podobne ako Budha tiež učil modlitbe a viedol ľudí k mravnému životu, ale zjavne celkom inak. J. B. Metz hovorí, že na rozdiel od Budhu Ježiš učil životu, mystike otvorených očí.

Farizeji sa raz pýtali Ježiša na platenie daní. Dane sú určite verejná, nielen súkromná vec. V tomto prípade išlo o daň cisárovi. V židovskej krajine išlo o dvojnásobne chúlostivý problém. Jednak sa Židia ako národ cítili násilne obsadení Rímom a rímsku daň už z tohto dôvodu pokladali za nesprávnu, a potom z náboženského hľadiska sa Židia pokladali za občanov Božieho Izraela, nie za občanov rímskej ríše, kde bol cisár v istom zmysle chápaný ako božstvo. Ježiš podľa evanjelia neodpovedal presne na otázku o dani, ale vyzval ľudí, aby cisárovi dali, čo jemu patrí, a Bohu dali, čo je Božie. Namiesto odpovede na jednu otázku tak vytvoril ďalšie: Čo je cisárovo a čo je Božie? A komu čo patrí, prípadne, komu človek patrí?

Ak používame cisárske (štátne) peniaze a to, čo bolo za tie peniaze vybudované (napr. infraštruktúra), patrí sa časť z peňazí dávať tomu, ktorý nám ich dal na používanie. Iná otázka je, koľko je správne platiť, či je lepšia daň rovná alebo odstupňovaná a v akej výške... Zaujímavejšia je však druhá časť Ježišovej výzvy, to, že aj Bohu niečo treba dať. My dnes delíme životný priestor na verejný a súkromný. Zväčša s nechuťou sa podriaďujeme tomu, čo sa od nás žiada na verejnosti (napr. dane), a nazdávame sa, že to, čo je súkromné, nepatrí nikomu, len mne. Myslím, že Ježiš vo svojej odpovedi nedelí svet na oblasť súkromnú a verejnú, ani na náboženskú (Božiu) a svetskú (cisárovu). Jeho odpoveď o dani cisárovi nasleduje v evanjeliu po príbehoch o vinohradníkoch, čo nechceli odovzdať úrodu, a o pozvaných na svadbu, čo nechceli prísť. Človek je podľa Ježiša Boží tvor. Povedané obraznou rečou – je pracovník v Božej vinici, je pozvaný na svadbu. To neruší jeho ďalšie vzťahy. Znamená to však, že človek nie je kúsok Boží, kúsok verejný a kúsok sám pre seba. Človek je podľa Ježiša celý Boží a má sa dať celý Bohu.

Čo však od nás požaduje Boh? Farizeji, Ježišovi najčastejší partneri v rozhovoroch i sporoch, by povedali, že Boh požaduje plnenie svojich prikázaní, teda morálku a dobré skutky. V tom je však ďalší problém... Ktoré skutky sú dobré (tie Božie) a kto nám to povie? Ježiš sa nepustil do podrobného vyratúvania dobrých skutkov. Nezdôraznil ani poslušnosť voči Bohu či voči tým, čo si nárokujú, že zastupujú Boha na zemi. Pripomenul však vzťahy, v ktorých žijeme, do ktorých patríme. Ak nosíš vo vreckách a v peňaženke štátne či zahraničné peniaze, ak ich používaš, si vo vzťahu k týmto štátom a mocnostiam a máš aj určité povinnosti voči nim. Ak nosíš v sebe obraz milovaného človeka, patríš k nemu a on k tebe. A ak nosíš v sebe obraz Boha, to je najviac: Daj Bohu, čo je Božie, daj mu teda seba samého! Dať Bohu seba samého však nie je to isté ako poslúchať. Dať sa niekomu, odovzdať sa niekomu znamená milovať. Kto sa takto Bohu dáva, stáva sa slobodným človekom. Nemôže ho ovládať cisár ani nijaký iný pán. Taký človek sa ani sám nechce stať pánom nad inými. Nevidí svoj úspech v moci, vo funkciách ani vo väčších peniazoch, ale práve v tom hlavnom vzťahu, v ktorom žije a ktorý ho drží. Toto nie je žiadne nadbytočné filozofovanie. Nedávno bol uverejnený v SME-TV oko (40/05) zaujímavý rozhovor s Jiřím Stránským, spisovateľom, potomkom českej šľachtickej rodiny. Jeho rodinu prenasledovali cez vojnu Nemci, po vojne komunisti. Tí po celé desaťročia prenasledovali aj jeho a pár rokov ho aj väznili. „Čo to s vami urobilo?“, pýtala sa ho novinárka. „So mnou nič, ale čo to urobilo s národom, to ma bolí...“, odpovedal. Jiří Stránský porozprával, ako mu pomohlo, že bol v mladosti skaut, športovec, ale najmä že vo väzení stretol tých najlepších ľudí, ktorý do neho vlievali svoj optimizmus a pomohli mu, aby sa zbavil nenávisti. Keď mohol v r. 1968 emigrovať, neodišiel, lebo si uvedomil, že každý človek niekam patrí a on že patrí do Prahy.

Takáto skúsenosť a postoj je čosi podobné ako Ježišov postoj, keď hovoril o tom, kam človek patrí. Predovšetkým Bohu ako slobodný a milujúci človek. Taký človek vie, čo má potom dať iným, čo si má ponechať a ako zostať slobodným a čestným človekom. Podporme sa v podobnej skúsenosti.

Homília - 26. 12. 2005

Sv. Štefan
Sk 6, 8-10; 7, 54-59
Autor: Karol Moravčík

Homília - 25. 12. 2005

Narodenie Pána – cez deň
Jn 1, 1-18
Autor: Karol Moravčík

Homília - 24. 12. 2005

Narodenie pána - v noci
Lk 2, 1-14
Autor: Karol Moravčík

Homília - 18. 12. 2005

4. adventná nedeľa
Lk 1, 26-38
Autor: Karol Moravčík

Homília - 11. 12. 2005

3. adventná nedeľa
Jn 1, 6-8. 19-28
Autor: Karol Moravčík

Homília - 04. 12. 2005

2. adventná nedeľa
Mk 1, 1-8
Autor: Karol Moravčík

Homília - 27. 11. 2005

1. adventná nedeľa
Mk 13, 33-37
Autor: Karol Moravčík

Homília - 20. 11. 2005

34. nedeľa cez rok
Mt 25, 31-46
Autor: Karol Moravčík

Homília - 13. 11. 2005

33. nedeľa cez rok
Mt 25, 14-30
Autor: Karol Moravčík

Homília - 06. 11. 2005

32. nedeľa cez rok
Mt 25, 1-13
Autor: Karol Moravčík
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7