Dnes je 02.06.2020    meniny má: Xénia Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
Pred týždňom som na kňazskej vysviacke v Nitre počul vedľa seba hovoriť kolegu kňaza po anglicky a tak z úcty k hosťovi som sa zdvorilo spýtal: Ste z Anglicka? Kňaz sa na mňa pozrel nie práve najkrajšie a zdôraznil: Ja som z Írska. Včera v Bratislave tiež pri kňazskej vysviacke som opäť počul vedľa seba hovoriť kolegov po anglicky a tak už vo vedomí, že katolíci sú zväčša Íri spýtal som sa, či sú z Írska. Opäť sa na mňa pozreli nie práve najprívetivejšie a zdôraznili, že sú z Anglicka. Zasmial som sa a povedal som im o skúsenosti spred týždňa, oni sa zasmiali rovnako a pripomenuli, že ani my Slováci nemáme radi, keď si nás oni mýlia so Slovincami, alebo nedajboh s Čechmi.

Národy si zakladajú na svojej identite a tá sa niekedy odvodzuje od rôznych , často aj od mytologických udalostí. K národnej identite patria napríklad aj športové úspechy - ak teraz ten futbalový, aj keď všetci vieme, že sa jedná len o hru. Pretože nás to spája a viac si uvedomujeme, že sme Slováci, že tu je niečo, čo nás oprávňuje aj na istú hrdosť. Akoby sa tým zakladal aj určitý nový spoločný mýtus. No a podobne ako národy, svoju identitu hľadajú aj kňazi a tiež všetci kresťania. Neprekvapuje nás, ak Biblia o týchto udalostiach hovorí tiež trochu mytologicky. Prvé čítanie hovorilo o povolaní proroka Elizea, na ktorého jeho predchodca Eliáš hodil svoj plášť. Týmto symbolickým úkonom naznačil, že Elizeus je ten vyvolený, na ktorého má prejsť prorocké poslanie. Náplňou tohto poslania bolo nielen viesť ľud po správnej ceste, ale aj pomáhať, liečiť, zastať sa tých jednoduchých, chudobných, trpiacich. Text nám hovorí, ako sa Elizeus rozlúčil so svojimi rodičmi, symbolicky zabil záprah volov, ich mäso upiekol na postroji, dal ľuďom z neho jesť a potom išiel do prípravy na prorockú službu.

Evanjelium hovorí o podobnej situácii nasledovania Krista, Kristus je v tomto rozprávaní ešte dôraznejší, keď záujemcovi o nasledovanie hovorí, aby sa už nevracal ani k pochovávaniu svojich rodičov. Tieto príbehy majú skôr symbolický, obrazný význam, nie doslovný. Ide o požiadavku neobzerať sa v živote, ak sme už spravili v živote určité duchovné rozhodnutie. Na inom mieste Ježiš hovorí, že kde je náš poklad, tam je aj naše srdce. Včera v aute som počul rozprávanie na tému detských pokladov, ktoré si deti uchovávajú na rozdiel od svojich zbierok v tajnosti. Neukazujú ich každému. Tak je to aj s našimi duchovnými pokladmi. Pre koho je Kristus ozajstným pokladom, nepotrebuje to každému hneď ukazovať, skôr si to uchováva v určitom súkromí. (Iste nie je jednoduché to spojiť s poslaním rozprávať o tomto poklade aj iným).

V duchu som sa aj spytoval, čo znamená ten radikalizmus nasledovania Krista, či sa to vôbec dá v praxi realizovať. Či kresťan pri nasledovaní Krista môže zabudnúť na všetko ostatné, aj na svoju minulosť. Myslím si, že to nie je celkom možné, a ani potrebné. Pretože minulosť je niečo, čo nás aj trochu drží, chráni. Minulosť nás nabáda k opatrnosti, skúsenosti minulosti, aj tam, kde nás už život popálil nás vedú k väčšej obozretnosti. Je to ako pri práci. Iste sa máme sústrediť na to, čo práve teraz robíme. No zároveň našu prácu ovplyvňujú aj naše skúsenosti, vieme si na ich základe lepšie dať pozor na chyby, riziká, ktoré nám pri našej práci hrozia.

Podobne je to s božím kráľovstvom. Ono náš pohľad upriamuje na budúcnosť, za ktorou máme kráčať. My máme hľadať dobro, pravdu, krásu, lásku, pokoj a spravodlivosť. No zároveň, ak to myslíme vážne, naše skúsenosti nám pomáhajú k určitej obozretnosti, k tomu aby sme príliš v živote neuleteli. Naša minulosť konfrontovaná s božím kráľovstvom nám môže pomáhať, dokonca aj negatívne skúsenosti, chyby a omyly nám môžu svietiť ako určitá varovná kontrolka. A zároveň sa ale nemusíme príliš obzerať dozadu. Pretože žijeme smerom do budúcnosti. Ak sa nám darí smerovať k hodnotám božieho kráľovstva, ak on ozdravujú našu dušu, naše srdce, potom láska, pravda, spravodlivosť a pokoj liečia aj našu minulosť, nech by už bola akákoľvek.

My kresťania preto nemusíme byť ľuďmi minulosti, ale zároveň nie sme ani tí, ktorí sa za každú cenu derú len dopredu bez pamäti, ľudia bez minulosti a koreňov. A môžeme mať nádej, že pri takejto úprimnej snahe sa postupne vylieči aj príbeh nášho národa.

arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 12. 9. 2010

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 9. 2010

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

Homília - 29. 8. 2010

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 8. 8. 2010

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

Homília - 1. 8. 2010

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

Homília - 18. 7. 2010

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 7. 2010

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

Homília - 4. 7. 2010

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7