Dnes je 12.07.2020    meniny má: Nina Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 13. 6. 2010

11. nedeľa cez rok C
Gal 2, 16 - 21
Autor: Viliam Arbet
Počas našej kresťanskej cesty životom sa viackrát zamýšľame nad jednotlivými udalosťami biblických dejín. Jej jednotlivé príbehy sú silnými príbehmi a často ich vnímame rôzne, podľa stupňa našej zrelosti, nášho osobného vývoja v nich nachádzame aj iné, niekedy aj rôzne akcenty, dôrazy. Nie je na škodu, že tieto príbehy čítame opakovane, pretože v nich objavujeme vždy inú rovinu pravdy, iné súvislosti.

Jedným z takých silných príbehov sú aj osudy prvého veľkého izraelského kráľa - Dávida. Božieho muža, ktorý sa vyznačoval aj ľudskými zlyhaniami. Často v súčasnosti počúvame, že aká je naša doba zlá, nemravná, aké zlé sú mravy. No základné ľudské črty, sklony sa nemenia, sú súčasťou drámy ľudského života, ktorá napriek okolnostiam ostáva rovnaká.

Naše životy sú ovplyvnené aj vonkajšími okolnosťami, spoločenskými vplyvmi na naše životy. Dávid vstúpil do izraelských dejín skoro na začiatku pevnejšej politickej organizovanosti Izraelitov. To bolo vynútené vonkajším tlakom - z jednej strany to bolo pôvodné kananejské obyvateľstvo, ktoré sa vyznačovalo vysokým stupňom rozvinutia poľnohospodárstva, z druhej strany sa do tohto životného priestoru tlačili vysoko vojensky organizovaní Filištínci, ktorí si vytvárali svoje opevnené mestá, z ktorých vyrážali do dobyvačných atakov.

Ako by nám biblia chcela povedať, že moc Izraelitov bude trochu iná, nebude sa opierať ani o vojenskú silu, ani nepôjde výlučne o blahobyt. Je zrejmé, že ich sila bude spočívať na duchovných hodnotách, na vernosti Bohu, zákonu, ktorý chápali ako boží zákon. No od počiatku sa ukazovalo, že ani túto moc nebudú mať Izraeliti tak celkom vo svojich „rukách" vo svojej moci. Pretože biblický človek sa od počiatku ukazoval aj ako človek hriešny, chybujúci, blúdiaci, hľadajúci. Nielen Izraeliti ako národ boli na ceste do zasľúbenej zeme, ale aj každý ich jednotlivec prechádzal svojim životom ako cestou, ktorej úspech nie je vopred zaručený. Človek pred Bohom si nikdy nemohol byť istý sám sebou. Nie preto, lebo Boh by chcel človeka pokoriť, ale preto, lebo človek túžiaci po duchovných hodnotách je vždy odkázaný aj na určitú dávku pokory, to podstatné dostane v živote nakoniec ako dar. Dnes sme počuli o veľkom zlyhaní jedného z najnábožnejších mužov biblických dejín, kráľa Dávida. Tak ako bola Biblia skúpa na pohnútky a psychologické pozadie tohto zlyhania, nám lepšie približuje skutočnosť, že ak človek pred Bohom koná pokánie, tak môže znovu získať božiu priazeň a odpustenie.

Tieto skutočnosti pripomína aj apoštol Pavol v liste Galaťanom a zhŕňa ich do svojej náuky o ospravedlnení. Ospravedlnenie človeka nie je výsledkom našej činnosti, našich zásluh, ale Božej milosti, náklonnosti Boha k človeku. Pavol to píše aj na základe vlastnej skúsenosti, rozpráva o svojom vlastnom hľadaní Boha vo svojom živote, o svojej skúsenosti s Kristom, ktorý sa stal pre neho všetkým. Ak by ospravedlnenie bolo zo zákona, zo skutkov, potom by sme sa stali odkázanými na vonkajšie skutky. Zákon je potrebný vo vzťahu k druhým ľuďom, pretože upravuje naše vonkajšie vzťahy, Dá sa povedať že zákon zachová podľa Pavla ten, kto sa usiluje o lásku k druhým ľuďom. Komu ide ale aj o vnútorný vzťah k Bohu, ten je odkázaný na božiu milosť. Božia priazeň pre nás ľudí je spätá s milosťou a darom.

To nás spätne vedie k tomu, že aj my máme byť k druhým ľuďom štedrí, otvorení, máme aspoň z času na čas vedieť prekonať aj normu zákona. Máme dávať aj my aspoň z času na čas mierou štedrou, natrasenou.

Prečo potom sme my veriaci niekedy podozrievaní z prílišného zákonníctva, z toho, že aj my sa príliš spoliehame na vonkajšie skutky zákona? Možno je to dané aj našou prílišnou túžbou po prijatí tými druhými. Možno preto aj v túžbe po prijatí Bohom uzatvárame s ním radšej istý obchod. Možno by sme sa aj my mali správať pred Bohom menej kŕčovite, akoby sme si mohli už samotnými skutkami zákona zabezpečiť jeho priazeň. Boh nás chce viesť k väčšej dospelosti, samostatnosti, v ktorej budeme sami v slobode vedieť stáť pred Bohom v nádeji, že on nášmu snaženiu postupne pridá to, čo mu ešte doteraz chýbalo. Tak ako sa to stalo v prípade Dávida, či apoštola Pavla, ktorí potom vedeli svoju osobnú skúsenosť hľadania Boha pretaviť na povzbudenie aj pre nás ostatných.

arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 12. 9. 2010

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 9. 2010

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

Homília - 29. 8. 2010

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 8. 8. 2010

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

Homília - 1. 8. 2010

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

Homília - 18. 7. 2010

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 7. 2010

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

Homília - 4. 7. 2010

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7