Dnes je 12.07.2020    meniny má: Nina Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 30. 5. 2010

Najsvätejšej Trojice C
Rim 5, 1 - 5
Autor: Viliam Arbet
Minulú nedeľu sme rozprávali o Duchu Svätom, Bohu, ktorý nás sprevádza na našej ceste životom. Je to v rámci liturgického roka pomerne zriedkavá príležitosť, kedy si Boha pripomíname zo zorného uhla božieho Ducha. Veď najčastejšie hovoríme o Bohu ako o Stvoriteľovi, našom nebeskom Otcovi a našu reč o Bohu začíname cez Ježiša Krista - cez božieho Syna. Dnes si pripomíname sv. Trojicu. Pripomíname si celé božie pôsobenie v plnosti, v rôznosti, v ktorej zároveň panuje nevysloviteľná jednota. Je ťažké hovoriť o Bohu, ale v Ježišovi Kristovi sa nám Boh ukázal tak, že z toho môžeme vyvodiť určité uzávery pre našu vieru, pre náš život.

Dnes na sviatok Najsvätejšej Trojice si uctievame Boha, ktorý sa nám ukazuje - zjavuje v Trojici rôznych osôb. Akoby Boh chcel byť nám ľuďom prístupnejší, bližší a preto ten istý večný Boh má v sebe rôzne aspekty, zorné uhly, ktoré voláme osobami. Ak povieme osoba, tak tým vyjadrujeme skutočnosť, že osobou sa stávame cez vzťahy. Ako osoby si uvedomujeme, že nie sme na svete sami, že podobný jedinečný uhol pohľadu na svet ako my, majú aj iné - ostatné jedinečné bytosti. Ak Boha vyznávame v troch osobách, znamená to, že tento Boh nie je nehybným hýbateľom, ale vstupuje s nami do vzťahov. Božské osoby nie sú osobami len sami pre seba, ale aj pre nás. Bohu záleží na nás ľuďoch, sme pre neho jedinečnými bytosťami, aj my sme pre neho osobami.

Ako som už spomínal, najľahšie môžeme o Bohu rozmýšľať cez Zjavenie sa Boha v Ježišovi Kristovi. Boží syn je nám najbližšia božská osoba. V Božom synovi je Boh nášmu životu najbližší. Cez Krista veríme v Boha ako toho, ktorý vstupuje s nami do vzťahu ako náš Otec, ako ten, ktorý nám je blízky. Tak to vnímal aj apoštol Pavol, ktorý nám vo svojom Liste Rimanom zanechal veľký chválospev na vieru v Ježiša Krista a zároveň aj svoj teologický testament.

V čom spočíva veľkosť Pavlovho chápania Krista? Niečo z toho nám naznačuje aj dnešné druhé čítanie. Pavol v ňom hovorí o svojom chápaní viery, ktorá vytvára nový život. Viera v Krista má moc pretvoriť nás na nových ľudí. Pavol nám sprostredkuje poznanie, že nie zákon nás oživuje, ale viera. Nie skutky zákona, (hoci by boli sebadokonalejšie), ale nové zmýšľanie. Viera má výbušnú moc vidieť veci novým pohľadom, konať nové skutky.

Možno tu je naša chyba, kvôli ktorej viera v dnešnom svete stráca životaschopnosť, vitalitu, skutočnú milosť. Pretože príliš zdôrazňujeme vonkajšie náboženské úkony, nie vieru. Pretože vieru chápeme len ako prekonanie hriechu, nie ako niečo radikálne nové. V chápaní kresťana je „zakódované", že veríme preto, aby sme prekonali svoju hriešnosť. Zabúdame na to, že viera môže znamenať aj úplne nový začiatok - pomimo hriechu a ne-hriechu. Preto sa nám vytráca plnosť života, náš náboženský vzťah k Bohu zakrnieva, chradne, obmedzuje sa len na vonkajšie úkony - modlitba, sviatosti, kostol, či prikázania.

Pavlova viera ale nevychádzala z takýchto okolností. Pavol nespomína prikázania, nezdôrazňuje zákon, ale vieru. Vierou podľa Pavla máme prístup k milosti a môžeme sa chváliť nádejou. Ba ešte viac - podľa Pavla sa môžeme chváliť dokonca aj svojim súžením, lebo vieme, že ním sa cvičí naša vytrvalosť, vytrvalosť zasa prináša vyskúšanú čnosť, vyskúšaná čnosť nádej. A nádej nás nesklame, lebo v našich srdciach rozlieva lásku a tá je božia.

Ak tieto Pavlove slová skúšame dať do súvisu so svojim životom, s našimi skúsenosťami, potom naša viera podlieha určitému vývoju. Ten sa nedeje automaticky, ale závisí od nášho vnútra. Snažíme sa žiť a konať vieru ako nový život, novú slobodu, nový začiatok? Kto stavia svoje náboženstvo na živej viere, tomu sa postupne cez skutky života otvorí plnosť viery. Kto koná vieru, nemusí sa starať o to, čo kedy má spraviť, život sám nás vedie a my vlastne len robíme ten najbližší potrebný krok. Je to niečo podobné ako to, čomu nás učia handicapované deti v osobitných školách. Ony nás učia tomu, že učiteľ, vychovávateľ sa musí vždy sústrediť len na ten najbližší možný krok. K tomu treba viesť svojich zverencov. Všetko ostatné je v tej chvíli zbytočnosť. Dôležitá je chvíľa tu a teraz.

Takto je to aj v živote z viery. Ona sama nás postupne vedie životom - ak ju naozaj konáme ak ňou žijeme svoj život, potom nás ona vedie krok za krokom bez toho, aby sme sa museli príliš starať o to, čo máme teraz splniť a čo nie. Snažme sa aj my kráčať životom s takouto živou vierou v Boha, akú nám ukázal sv. Pavol. Snažme sa kráčať po ceste Ježiša Krista, po ceste oslobodzujúcej a obohacujúcej viery v trojjediného Boha.

arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 12. 9. 2010

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 9. 2010

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

Homília - 29. 8. 2010

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 8. 8. 2010

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

Homília - 1. 8. 2010

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

Homília - 18. 7. 2010

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 7. 2010

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

Homília - 4. 7. 2010

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7