Dnes je 04.10.2022    meniny má: František Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 11. 4. 2010

2. veľkonočná nedeľa C
Jn 20, 19 - 31
Autor: Viliam Arbet
My kresťania máme radi sviatky Ježišovho vzkriesenia, Veľkú Noc. Sú to sviatky, ktoré nás očarujú liturgiou, rovnako radi máme tradičné veľkonočné jedlá a v neposlednom rade v našich končinách Veľká Noc znamená po zime aj sviatky jari a nového života.

Veľká noc ale prináša aj jedno riziko - že pri speve veľkonočného aleluja rýchlo zabudneme na Veľký piatok, na Ježišovo utrpenie, na krížovú cestu, ktorá Krista priviedla na Kalváriu. To môže mať - najmä pri pohľade na utrpenie iných ľudí - neblahé následky. Pri zdôrazňovaní zmŕtvychvstania a večného života hrozí, že necitlivo prehliadneme utrpenie tých druhých, príliš rýchlo začneme rozprávať o novej nádeji o vzkriesení, ktoré prekonáva smrť.

Text dnešného evanjelia naznačuje, že tomu sa bránil aj samotný Kristus a evanjelisti. Stretnutia zmŕtvychvstalého s apoštolmi mimovoľne ešte raz ukazujú aj na Ježišovo utrpenie. Toto utrpenie znovu a znovu naznačujú Ježišove rany. Kristus ich ukazuje nielen „neveriacemu" apoštolovi Tomášovi, predtým ich ukázal aj ostatným apoštolom. Zjavil sa im, pozdravil ich a ukázal im ruky a bok. Ruky a bok prebodnuté, prerazené kopijou a klincami ukrižovania.

Pri stretnutiach Ježiša s apoštolmi sme si mohli tiež všimnúť, že Ježišovo telo už malo trochu inú kvalitu, už to bolo oslávené telo. Bolo to síce telo, ktoré malo všetky znaky ľudského života, bol to ten konkrétny Kristus, ktorý predtým stretal apoštolov v Palestíne. Na druhej strane evanjelisti hovoria, že prechádzal cez zatvorené dvere. Učeníci ho mohli spoznať ale zároveň vnímali, že už je to trochu iný Kristus. V niečom sa už odlišoval od Krista, ktorého tri roky stretali po galilejských cestách.

Pre naše stretnutia s osláveným Kristom je dôležité, či zo stretnutí s ním vieme niečo vyťažiť pre náš život tu a teraz. Či máme odvahu pozerať sa na Kristove oslávené rany a jeho oslávené telo, a súčasne vnímať utrpenie, ktoré sa dotýka našich blížnych. Či vieme mať pred utrpením druhých ľudí určitú úctu, či vieme pred krížom a pred utrpením zmĺknuť. Aj Kristovo oslávené, zmŕtvychvstalé telo si vyžaduje novú reč, ktorá by to celé vedela popísať. Nie je to ľahké, spočiatku to nedokázali ani apoštoli, nová reč bola spočiatku bližšia ženám, ktoré to viac vnímali svojim srdcom.

Naše národné divadlo v súčasnosti prináša inscenáciu klasickej opery Orfeus a Euridika. Režisérovi nechýbala odvaha premiestniť dej do súčasnosti: do trápení lásky, ktoré prežívajú mladí ľudia kdekoľvek na svete. Dej antického mýtu je pomerne jednoduchý a súvisí s ľudskou túžbou po zmŕtvychvstaní, po prekonaní smrti milovanej osoby. Euridiku, Orfeovu milú, v tomto príbehu pohrýzol had a ona zomiera. Orfeus sužovaný stratou milovanej bytosti, ktorú vidí všade okolo seba, dostáva od Amora šancu prekročiť rieku smrti a stretnúť sa v ríši smrti s milovanou. Amor mu dovolí, aby ju za ruku vyviedol naspäť do ríše živých. Musel ale splniť podmienku, že sa pritom neobzrie, nepozri Euridike do očí. To sa ukazuje ťažké. Jednak ho samotného sužujú pochybnosti, či ho Euridika skutočne nasleduje a samotná Euridika mu vyčíta, že ju už nemiluje, keďže sa na ňu nechce pozrieť. Keď sa Orfeovi zdalo, že Euridika slabne a zomiera, podľahne pokušeniu, obzrie sa a tým ju definitívne stráca.

Tento príbeh je v niečom podobný príbehu apoštola Tomáša. Tomáš tiež nevedel odolať nutkaniu dotknúť sa Krista, presvedčiť sa na vlastné oči. Tak ako Orfeus aj on sa chcel presvedčiť na vlastné oči, prekonať svoje vlastné pochybnosti.

Kristus sa necháva vidieť, necháva sa dotknúť. On ani po dotyku, po pohľade nemizne, naopak ostáva navždy. Nielen v poézii, v piesni, ako u Orfea, ale v konaní a v skutkoch apoštolov a v konaní a cítení miliónov žien a mužov, ktorý v Krista uverili, aj keď sme sa mu nemohli priamo pozrieť do očí. Cez naše konanie Kristus ožíva v tomto svete. Cez naše konanie Kristus postupne premieňa tento svet, ríšu živých na kráľovstvo božie. A to aj napriek našim ľudským medzerám a zlyhaniam.

Preto prosme aj pri dnešnej liturgii, kedy vidíme pochybujúceho Tomáša, aby Kristus posilnil našu vieru aby sme vedeli kráčať za Kristom a nechýbala nám pri tom tvorivosť viery, ktorá nám umožní vidieť ho vždy v novej a novej podobe.

arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 12. 9. 2010

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 9. 2010

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

Homília - 29. 8. 2010

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 8. 8. 2010

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

Homília - 1. 8. 2010

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

Homília - 18. 7. 2010

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 7. 2010

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

Homília - 4. 7. 2010

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7