Dnes je 30.09.2022    meniny má: Jarolím Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 7. 12. 2008

2. adventná nedeľa (B)
Iz 40, 1 - 5, 9 - 11
Autor: Viliam Arbet
Posolstvo dnešnej adventnej nedele je posolstvom nádeje. Prvé čítanie dnes začínalo slovami potešujte, potešujte môj ľud. Jestvuje ale nádej aj pre nás, pre náš život? Nádej môže zasvietiť len tomu, kto ešte niečo čaká. Takže - čakáme v našom živote niečo? Nevezieme sa len tak potichu spolu s ostatnými? Často už ani nevieme, na čo by sme mali čakať. Jedna z divadelných hier príznačných pre modernú dobu sa volá Čakanie na Godota. Popisuje divákov cyklistických pretekov, ktorí ešte po prejazde pelotónu zostávajú stáť pri ceste. Na otázku koho ešte čakajú, odpovedajú - na Godota. Nikto ale nevie povedať, kto to je a prečo na neho ešte čakajú. Bol to posledný pretekár, ktorý s veľkým odstupom jazdil za pelotónom. Čakali na neho všetci, tak sa aj ostatní pridali k nim. Tak je to s nami - možno ešte niečo z nespokojnosti očakávame, sami ale nevieme, čo.

Ak pre nás kresťanov advent nemá byť len obdobím nákupov, upratovania a pečenia, čo síce môže byť samo osebe milé, mali by sme si položiť otázku, na čo ešte vieme v našom živote čakať. Advent chce byť obdobím očakávania Kristovho príchodu, nielen toho prvého ale aj druhého, na konci časov. Bohužiaľ v modernej dobe nám náboženské očakávanie zatieňujú naše každodenné potreby - to, čo musíme vybaviť, zariadiť. Aj sviatky pripravujeme v podobnom zhone.

Viem - oproti tomu stojí náboženstvo a jeho nie príliš jasná a pre moderného človeka ani nie celkom istá ponuka. Náboženstvo, pokiaľ sa oň zaujímame vnímame tak trochu zahmlené, nejasné. Prepracovať sa cez túto hmlu je možné len svojim životom, našou osobnou skúsenosťou. Až vtedy, keď do toho vstúpime svojou skúsenosťou, svojim životom, vtedy sa nám môže otvoriť poklad náboženstva. K jeho podstate patrí nádej, ktorá presahuje našu každodennú skutočnosť. Táto nádej nám pripomína, že by sme sa nemali nechať uspokojiť ničím iným, ako tým božím. Celá Biblia je o ľuďoch, ktorí očakávali niečo nové, ktorí boli ochotní za tým kráčať, putovať. Prorok Druhoizaiáš žil v dobe, ktorá bola zlomová - rozhodovalo sa, či národ v zajatí zahynie, alebo sa zachráni. Ján Krstiteľ tiež očakával záchrancu, Spasiteľa.

Obaja, Druhoizaiáš i Ján Krstiteľ použili ten istý obraz - pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky. Druhoizaiáš mal pravdepodobne pred očami nádherné cesty, ktoré babylončania pripravovali pre procesie s obrazmi svojich božstiev. Cesta, ktorú mali Izraeliti pripraviť Bohu mala byť zároveň cestou, po ktorej Izraeliti prejdú za slobodou naspäť do zasľúbenej zeme. To môže byť príkladom aj pre nás. Cesta, ktorú v advente chystáme Pánovi, by nemala byť len jednosmernou cestou pre Krista. Nemá to byť cesta pasívneho vyčkávania. Nie - ak sa hovorí o príprave cesty Pánovi, znamená to, že po tej ceste mu môžeme a máme ísť naproti. Ak niekoho a niečo naozaj očakávame, tak tomu neváhame ísť naproti. A naša cesta za Kristom by mala byť podobne ako cesta Izraelitov zároveň aj cestou smerom k slobode od toho, čo nás spútava, robí neslobodnými. Tu asi každý jeden z nás najlepšie vie, kde sú jamy na ceste nášho života, o ktoré sa stále potkýname.

Často tou jamou býva domnelé naplnenie života. Niekedy si zakladáme na postavení, inokedy na pôvode, či majetku. To všetko by nás nemalo zahltiť natoľko, že prestaneme dúfať, túžiť po skutočných hodnotách. Nikomu nezaškodí skromnosť. Pred pár dňami som počúval rozhovor s riaditeľom Viedenskej galérie Albertina. Reportér mu okrem iného položil otázku, ako sa vyrovnáva so slávou, keďže ho pozná veľa ľudí. Ten riaditeľ odpovedal zaujímavo. To, ako ho ľudia poznajú, tvorí len niekoľko drobných aspektov jeho života. Nikto z ľudí ho ale nepozná ako otca, iba jeho syn, nikto ho nepozná ako Feriho, len zopár kamarátov, nikto ho nepozná ako manžela, len jeho manželka. Pritom toto všetko je podľa neho dôležitejšie ako tá tvár, známa verejnosti. Je to poučenie aj pre nás. Aj keby sme vlastnili neviem čo, dosiahli neviem akú slávu, či postavenie v spoločnosti, neznamenalo by to naplnenie toho podstatného v nás. To najdôležitejšie v nás sa otvára cez pokoru voči životu, vtedy keď to vieme nájsť aj pod nánosmi tohto sveta. Keď tomu vieme pripraviť cestu.

Milí priatelia, ak hovoríme v advente o čakaní, nech to teda nie je len čakanie zo zvyku, akési čakanie na Godota spolu s ostatnými. Nech je to skôr čakanie, ktoré nás oslobodzuje, pohýna, privádza nás na cestu za tým dôležitým.
arbet.viliam@orangemail.sk

Homília - 12. 9. 2010

24. nedeľa cez rok C
Ex 32, 7 - 11, 13 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 9. 2010

23. nedeľa cez rok C
Múd 9, 13 - 18
Autor: Viliam Arbet

Homília - 29. 8. 2010

22. nedeľa cez rok C
Lk 7, 14, 1. 7 - 14
Autor: Viliam Arbet

Homília - 8. 8. 2010

19. nedeľa cez rok C
Hebr 11, 1 -2, 8 - 19
Autor: Viliam Arbet

Homília - 1. 8. 2010

18. nedeľa cez rok C
Kol 3, 1 - 5, 9 -11
Autor: Viliam Arbet

Homília - 18. 7. 2010

16. nedeľa cez rok C
Gen 18, 1 - 10a
Autor: Viliam Arbet

Homília - 11. 7. 2010

15. nedeľa cez rok C
Kol 1, 15 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 5. 7. 2010

Sv. Cyrila a Metoda, slov. vierozvestov
Ef 4, 1 - 7, 11 - 13
Autor: Viliam Arbet

Homília - 4. 7. 2010

14. nedeľa cez rok C
Lk 10, 1 - 12, 17 - 20
Autor: Viliam Arbet

Homília - 27. 6. 2010

13. nedeľa cez rok C
Lk 9, 51 - 62
Autor: Viliam Arbet
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7