Akú reformáciu potrebujeme?

Ďakujem za pozvanie predniesť kázanie na Božie slovo tu v evanjelickom kostole. Je azda reformácia už dokončená, ak dnes, na Pamiatku reformácie, káže v evanjelickom kostole katolícky kňaz? To asi nie, skôr je to prejav toho, že sa na reformáciu spred piatich storočí dívame inak, poučenejší, azda i skromnejší. Ostáva aj túžba po reforme či reformácii. V katolíckej cirkvi sa uznáva zásada: ecclesia semper reformanda (cirkev stále sa reformujúca). Akú reformu či reformáciu však dnes potrebujeme?

Zo Sv. písma som na dnešný večer odporučil predniesť dva texty: úryvok z Listu apoštola Pavla Rimanom a čítanie z Evanjelia podľa Lukáša. Apoštol Pavol napísal svoj list rímskym kresťanom prv, ako prišiel do Ríma. Bolo to asi na prelome rokov 57/58 po Kr. V tom čase žilo v Ríme približne milión ľudí a okolo 50 tisíc z nich bolo židovského pôvodu. Viacerí kresťania tej doby mohli byť bývalí pohania, ale mnohí z nich boli Židia. Títo ľudia mocne prežívali svoju reformáciu – posun od autority Mojžiša k autorite Ježiša Krista. Malo to pre nich vážne dôsledky, židovská komunita sa rozdelila i rozhádala. Apoštol Pavol sa týmto ľuďom snažil vysvetliť dôvod prechodu od Mojžiša ku Kristovi. V 2. kap. svojho listu píše: „Židom nie je ten, kto je ním navonok, ani obriezkou nie je obriezka viditeľná na tele, ale Židom je ten, kto je ním v skrytosti, a obriezka je obriezka srdca v duchu, a nie podľa litery“ (Rim 2, 28-29). V tom úryvku z 3. kap., čo sme dnes čítali, to potom rozvinul: „Boh nie je iba Bohom Židov, ale aj pohanov. On ospravedlní obrezaných z viery a neobrezaných skrze vieru“ (Rim 3,30). Čítanie z evanjelia spomenulo vyslanie dvanástich apoštolov. Ježiš ich poveril dvojakou úlohou. Mali hlásať alternatívnu spoločnosť k vtedajšej nespravodlivej spoločnosti – Ježiš tú alternatívu nazýval Božie kráľovstvo – a mali uzdravovať, odstraňovať nešťastie medzi ľuďmi.

Akú reformu či reformáciu chcel spustiť Martin Luther? Celkom na začiatku nešlo o nič dramatické. Podľa novších výskumov nemeckých historikov Luther ani nepribil svojich 95 téz o odpustkoch na dvere kostola, ale ich 31. 10. 1517 zaslal arcibiskupovi magdebursko-mohučskému, tiež biskupovi braniborskému a ešte niekoľkým priateľom. V listoch biskupom nenapádal samotné odpustky, ale ich zneužívanie. Zároveň prosil o objasnenie a žiadal, aby hlásatelia odpustkov boli usmernení, nech nepreháňajú a vystupujú zdržanlivejšie. Keď jeden Lutherov priateľ bez jeho vedomia dal jeho tézy vytlačiť, vzbudilo to v Nemecku veľký rozruch, keďže nespokojnosť so stavom cirkvi bola veľká a verejnosť Lutherove tézy nechápala teologicky, ale ako verejný protest. Pridali sa aj ďalšie okolnosti. Lutherov biskup Albrecht mu na jeho list ani neodpovedal a hneď ho zažaloval v Ríme. Súčasne u Luthera prebiehal vývoj, ktorý ho viedol k vnútornému rozchodu s pápežskou cirkvou. Ovplyvnila ho teológia Williama z Ockhamu (+1349), ktorá patrila do spektra stredovekej cirkvi a ktorá by sa ako jedna z mnohých teologických škôl ďalej rozvíjala alebo vyhasla, ale v tej historickej chvíli to prispelo k tomu, že Luther už cirkev nevnímal ako pomôcku ku spáse, ale skôr ako prekážku na ceste k Bohu. Viaceré ďalšie okolnosti prispeli k tomu, že názorové pozície predstaviteľov reformácie a ich odporcov sa postupne čoraz viac chápali ako navzájom sa vylučujúce protiklady.

Keď pripisujeme spustenie reformácie Martinovi Lutherovi a jeho spoločníkom na začiatku 16. stor., nie je to celkom presné. Už niekoľko storočí pred ním sa v cirkvi volalo po návrate k prednosti Božieho slova pred všetkými ľudskými ustanoveniami, po náprave nešvárov v cirkvi a jej duchovnom očistení. Toto volanie po obnove pokračovalo aj po Lutherovi a pokračuje podnes v katolíckej cirkvi, aj v ostatných kresťanských cirkvách a spoločenstvách. Koniec reformovania nečakajme. To obnovovanie, návraty k prvotným zdrojom toho, čo veríme, sa deje vždy nanovo. Obdobie po rozdelení kresťanstva v Európe nás však aj naučilo, že vernosť osobnému presvedčeniu a svedomiu nemusí byť v rozpore so zodpovednosťou za spoločenstvo, za cirkev s ostatnými bratmi a sestrami. Samozrejme, musí to byť cirkev, ktorá je pluralitná a zároveň vediaca, čo je jej základ a východisko. Tým základom nemôže byť mienka jednotlivca, ale ani katechizmus. V kresťanstve je tým základom Ježiš Kristus, jeho posolstvo, jeho život.

John Henry Newman (+1890) bol pôvodne anglikánsky kňaz, teológ, neskôr vstúpil do katolíckej cirkvi a stal sa aj kardinálom. V r. 2019 bol vyhlásený za svätého a 1. novembra bude uznaný aj za učiteľa cirkvi. Čo znamená byť katolícky, Newman raz vysvetlil na príklade elipsy s dvoma ohniskami. Jedno ohnisko je naša osobná viera, naše svedomie, to druhé je aktuálny konsenzus, dohodnutý názor cirkvi. A čo je to katolícke? – Vydržať napätie medzi oboma ohniskami. 

Ak sa pýtame, akú reformu dnes potrebujeme, tak možná odpoveď na základe Božieho slova je: Reformovať sa smerom k viere, ktorá nás učiní spravodlivými a uzdravujúcimi. A potom ku spoločenstvu, ktoré si zaslúži pomenovanie cirkev Kristova. Cirkev nie je Božím kráľovstvom, ale má byť jeho znamením i nástrojom. Súčasnej katolíckej cirkvi treba len popriať, aby sa menej spoliehala na to, čo je inštitucionálne a právne, a do popredia dávala Božie slovo a živé svedectvo viery. Cirkvi evanjelickej treba zasa popriať, aby okrem osobného vzťahu k milostivému Bohu mala aj dosť odvahy na vytváranie záväzného spoločenstva, ktoré bude pomocou na ceste k spravodlivosti pred Bohom a tiež k spravodlivejšej spoločnosti vo svete. Všetkým nám spolu prajem vydržať požehnané napätie medzi zákonom a vierou, skúsenosťou spoločenstva a osobným presvedčením.