Pred 36 rokmi sme si mysleli, že po rozpade východného bloku a konci totalitných režimov vo východnej Európe čaká nás už len krásna budúcnosť. Zdalo sa, že sa odstránil hlavný zdroj napätia vo svete, ktorým bola existencia dvoch proti sebe stojacich politických a vojenských blokov. Po páde komunistických režimov oslobodila sa od ideologického i policajného dozoru ekonomika, spoločenské vedy, kultúra i cirkev. Ľuďom z bývalého východného bloku sa otvorili hranice do sveta. Hovorilo sa o definitívnom víťazstve systému liberálnej demokracie.
V ostatných rokoch skusujeme ako každodennú realitu, že svet je rozkývaný a že sa stáva čoraz viac nebezpečnejší. Pápež František hovoril o konfliktoch vo svete ako o tretej svetovej vojne, ktorá sa vedie po etapách, a nešetril neoliberálny vládnuci systém, o ktorom hovoril ako o systéme, čo zabíja. Súčasťou neblahého vývoja je, že medzinárodný poriadok, ktorý sa ustanovil po Druhej svetovej vojne, sa už dávnejšie nerešpektuje. Spoločnosti krajín, ktoré sa označujú za najrozvinutejšie, sú zároveň vnútorne príkro rozdelené. Viac či menej je polarizovaná spoločnosť nielen na Slovensku, ale v celom tzv. západnom svete. Aký význam má v takomto svete spoliehať sa na pravidlá, či už sú formulované legislatívne, eticky alebo nábožensky?
Nepriateľská polarizácia
Samotná názorová rôznosť, možnosť verejne prejaviť svoj názor na dôležité témy, sa pokladá za znak zdravo fungujúcej spoločnosti. Podobne je prirodzené, ak sú vládna garnitúra a opozičné strany voči sebe kriticky nastavené a bojujú o udržanie alebo získanie moci. Problémom však je, ak je spoločnosť polarizovaná nepriateľsky, rozdelená na dva vzájomne sa tvrdo odmietajúce tábory. Keď sa lepšie prizrieme, podľa čoho sa jednotlivé strany a ich podporovatelia zaraďujú do jedného alebo druhého tábora, môže nás prekvapiť, že dôvody sú vysvetľované rečou, ktorá pripomína náboženských kazateľov z minulých storočí: so zlom sa nerobia kompromisy, zlo treba odstrániť, poraziť!
Pre lepšiu predstavu, do čoho sa dostali spoločnosti tzv. západného sveta, uvediem porovnanie z náboženského prostredia. V dominantnom katolíckom kresťanstve boli po stáročia považované za nebezpečné dve tendencie. Odchýlka od pravého učenia čiže heréza a odpad od pravej cirkvi čiže schizma. Obe kategórie sa prelínali. Ako sa niekto stal z pohľadu názorovej väčšiny heretikom alebo schizmatikom, necháme nateraz bokom. Poukázať chcem na fungovanie tohto vnímania. Protestanti rôzneho druhu boli pre katolíkov bludármi a keďže sa s nimi nedalo dohodnúť, stali sa aj odpadlíkmi, s ktorými sa nekomunikuje. Pre protestantov boli zasa przniteľmi pravej viery katolíci. Ešte väčšie nepriateľstvo vládlo medzi kresťanstvom, židovstvom a islamom. Poslednú kategóriu potom predstavovali pohania. Keďže neboli kresťanmi, považovalo sa za dovolené zmocniť sa ich územia a podmaniť si ich.
Španielski teológovia prvé zákony na ochranu domorodcov v Amerike presadili už v roku 1512 s odôvodnením, že aj pohania sú ľudské bytosti a že ich nemožno zabíjať a zotročovať ako divé zvieratá. V praxi sa však tieto zákony málokedy dodržiavali. Neúcta pohanov a kacírov voči tomu, čo bolo pre kresťanov posvätné, pokladala sa za takú urážku, ktorú možno potrestať aj smrťou, a praktizovanie pohanských náboženstiev, ktoré sa z pohľadu kresťanov javilo ako nemorálne až zvrátené, sa pokladalo za oprávnene postihnuteľné vážnymi trestami.
Spoločensko-kultúrne zmeny a vývoj v náboženskom chápaní za ostatné dve storočia spôsobili, že značná časť kresťanov v Európe sa začala pokúšať o vzájomné zblíženie (ekumenizmus), pričom sa zdôrazňuje viac to, čo jednotlivé kresťanské konfesie spája, ako to, čo ich rozdeľuje. Porozumenie a dialóg sa začali presadzovať aj vo vzťahu medzi rôznymi náboženstvami. Voči ekumenickému a medzináboženskému dialógu zostali rezervované skupiny, ktoré v kresťanstve označujeme za tradicionalistické a fundamentalistické. Tieto skupiny odmietajú ústretový prístup aj voči širokej škále „problémových“ ľudí, kam patria sexuálne, sociálne, rasové menšiny, ale aj ľudia s problematickým morálnym správaním.
Kým medzináboženské napätie sa snahou o dialóg a porozumenie v našom kultúrnom prostredí značne znížilo, nezmieriteľný antagonizmus často sprevádzaný aj lovom na bludárov a odpadlíkov sa preniesol do politickej a kultúrnej sféry. Klasicky by sme to mohli vysvetliť bojom o moc a majetok v spoločnosti. Takto sa to však nedá zjednodušiť, keďže je zjavné, že súperiace strany a skupiny sa nepovažujú len za protivníkov, ale za nepriateľov, pričom voči sebe pristupujú s neskrývaným pohŕdaním až nenávisťou.
Inkvizičná demokracia
Klasický liberalizmus presadzoval právo jednotlivca na vlastný názor a autonómne správanie, ale toleroval iné názory a s ich predstaviteľmi vedel aj pragmaticky spolupracovať. Katolícka cirkev sa dlho vymedzovala proti liberalizmu, lebo sa jej zdalo, že nie je možné „zrovnoprávniť“ jestvovanie pravdy a bludu povedľa seba. Zároveň v praktickej politike (pokiaľ to bolo možné) uprednostňovala podporu od štátu. Až na II. vatikánskom koncile bola po náročných rokovaniach 7. 12. 1965, tesne pred ukončením koncilu, schválená deklarácia Dignitatis humanae o náboženskej slobode. Koncil deklaroval, že nárok na náboženskú slobodu nemá ideológia alebo nejaké učenie, ale ľudská osoba: „Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním (...), aby nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne v patričných medziach“ (DH, čl. 2). Voči pravde sa teda nemá pristupovať ľahkomyseľne či ľahostajne, ale je potrebné ju hľadať a presadzovať v slobodnej argumentácii. Čo sa stalo s našimi spoločnosťami, že sa v nich prestáva tolerovať právo osoby na vlastný názor, že sa neuznáva ľudská dôstojnosť politických súperov a ich prívrženci sú verejne urážaní či „dehumanizovaní“?
Po politických zmenách v roku 1989 získali si obľubu politické diskusie, ktoré dovtedy vo verejných médiách nejestvovali. V ostatných rokoch sledovanie týchto relácií však hraničí so sebatrýznením. Zo slobodnej výmeny názorov sa stala zápasnícka aréna, v ktorej treba súpera odrovnať a doraziť – najlepšie tak, aby viac nemohol škodiť. Nejde len o slovenskú skúsenosť. Nemecký sociológ Hartmut Rosa sa vyjadril, že namiesto diskusie, v ktorej chcú aktéri jeden nad druhým argumentačne zvíťaziť a získať pre svoje názory poslucháčov, sledujeme čoraz častejšie diskusie, v ktorých sa dáva súperovi zreteľne najavo, že nemá právo vôbec existovať.
Skadiaľ sa vzal tento vášnivý antagonizmus? Skadiaľ to čierno-biele delenie spoločnosti na správnych a nesprávnych, na slušných a neslušných? Skadiaľ to vášnivé prežívanie politiky, akoby pri každej neželanej udalosti mal nastať koniec sveta? Kdesi v pozadí týchto prejavov vnímam postoje, ktoré poznáme z prostredia náboženského tradicionalizmu a fundamentalizmu. V sekulárnej politike sa stretávame s absolutistickými predstavami o dobre a zle, s prehnaným moralizovaním, s uvzatým presvedčením o vlastnej pravde, so zabetónovaním vlastných pozícií, ktoré boli kedysi vlastné inkvizičným náboženským postojom. Akoby sa všetky tie nešťastné postoje, ktoré v minulosti otravovali prostredie kresťanských cirkví, preniesli do sekulárnej spoločnosti.
Rakúsky historik Friedrich Heer rozšírenie komunizmu, fašizmu a nacizmu v prvej polovici 20. storočia dával do súvisu s oslabením kresťanstva v Európe, čo viedlo ku strate tradičného ukotvenia ľudí v náboženstve. Ako sa vyjadril, totalitné ideológie týmto vykoreneným ľuďom nanovo ponúkli „kolísku i hrob“. Nešlo o náhodu, že tieto ideológie vystupovali na verejnosti priam s náboženským fanatizmom, ktorý nepripúšťal alternatívy. Prekvapujúce je, že s podobným fanatizmom a potieraním alternatívy sa stretávame dnes vo svete liberálnej demokracie. Alebo azda už nejde o liberalizmus, ani o demokraciu? Václav Bělohradský sa vtipne vyjadril, že demokracia funguje len vtedy, ak sa praktizuje ako „halierový mariáš“ – ak sa táto hra neberie na život a na smrť.
Legálnosť a legitímnosť
Fungovanie spoločnosti v rámci liberálno-demokratického systému riadi sa viacerými ustanoveniami a zákonmi, z ktorých je asi najznámejšia zásada pravidelných volieb do rôznych mocenských orgánov. Už dávnejšie však výsledky volieb nezávisia od overenej dôveryhodnosti kandidátov, ale od finančne náročných reklamných kampaní, takže voľby prestali byť sviatkami demokracie a stali sa jednou z jej najväčších bolestí. Ak sa niektorý politik alebo nejaké zoskupenie dostane k moci na základe daných pravidiel, výkon vládnej moci je síce legálny, ale ak nedokáže obhájiť dôvody svojho konania, je takéto vládnutie časťou verejnosti označované za nelegitímne.
Príkladov pre rozpor medzi legálnosťou a legitímnosťou v nedávnej minulosti či v súčasnosti nájdeme dosť. V decembri 1989 stal sa prezidentom ČSSR Václav Havel. Zvolenie najviditeľnejšieho kritika komunistického režimu sa oslavovalo ako víťazstvo demokracie. V skutočnosti išlo o príbeh ako z parodickej divadelnej hry. Havel bol jednohlasne zvolený parlamentom socialistického štátu a prisahal na ústavu tohto štátu. V rámci vtedajšieho stavu vecí bol zvolený legálne, ale môžeme sa pýtať, či aj legitímne – v zmysle celého toho občianskeho pohybu, ktorý sa proti vtedajšiemu režimu kriticky vymedzoval a žiadal jeho ukončenie.
Iný príklad z inej oblasti: V marci tohto roku bude slovenská futbalová reprezentácia hrať v Bratislave zápas o postup na MS vo futbale s reprezentáciou Kosova, ktorého štátnu existenciu Slovensko neuznáva. Podľa pravidiel FIFA je zápas legálny, z pohľadu Slovenskej republiky je však nelegitímny. Na štadióne zaznie hymna pre Slovensko nejestvujúceho štátu a zaveje vlajka nejestvujúceho štátu. Iste, je to len futbal, je to hra... Ale zároveň je to symbolický dôsledok iných hier v pozadí, často s tisícami obetí na životoch.
Václav Bělohradský definuje legálnosť ako nárok na preventívnu poslušnosť a legitímnosť ako nárok na preventívnu neposlušnosť. Sme preventívne ochotní poslúchať zákon, uznať nejaké rozhodnutie, ale funguje to len v hraniciach daných dôverou v jeho legitímnosť (oprávnenosť). Z čoho sa však rodí dôvera v oprávnenosť mocenských rozhodnutí, ak nevyplýva zo samotného zákona?
Otázka legitímnosti a katolícka cirkev
Bělohradský vysvetľuje vývoj vo vnímaní rozdielu medzi legitímnym a legálnym v západnej spoločnosti za ostatných asi 60 rokov (pre niekoho prekvapujúco) na príkladoch z katolíckej cirkvi (Zaslepená společnost, Karolinum, Praha 2025, 386-389.).
Za prvý veľký moment tohto vývoja pokladá II. vatikánsky koncil, ktorý prijal historickú podmienenosť cirkevnej interpretácie Božieho slova. Pochopenie Božieho slova teda nie je dané raz navždy, je vždy novým pokusom porozumieť Božiemu osloveniu. Bělohradský povie: „Aj katolícka cirkev rozumie Božiemu slovu iba v medziach svojej historicky ohraničenej hermeneutickej kompetencie... Každá správa si žiada interpretáciu a tá je vždy relatívna, vždy je súčasťou plurality možných foriem zmyslu danej správy.“ Vedomie o historickej podmienenosti našich výpovedí a nutnosti ich interpretácie stalo sa súčasťou celej epochy – tak v cirkvi, ako aj v sekulárnej spoločnosti, zvlášť vo filozofii. Za týmto vývojom sa skrývala otázka, či sa legitímnosť nejakého konania a nejakej zaväzujúcej výpovede zakladá na možnosti odvolať sa na niečo večné alebo môžeme konať legitímne aj v medziach svojej historickej relatívnosti.
Ako druhý veľký kontext legitímnosti a legálnosti uvádza Bělohradský obdobie pontifikátu pápeža Jána Pavla II., ktorý kládol otázku, čo je legitímne v bipolárnom svete – čo je možné v rozdelenom svete ešte obetovať (s čím sa zmieriť, aby sme napríklad zabránili vojne) a čo už obetovať nejde. Pre Martina L. Kinga nebolo použitie násilia v boji proti rasizmu v USA legitímne. Pre veľkú časť svetovej verejnosti nebol legitímny ani boj za zadržanie komunizmu vo Vietname a už vôbec nie prevrat v roku 1973 proti legálnej vláde v Čile. Pre Jána Pavla II. nebolo legitímne zmierenie sa s existenciou bipolárneho sveta, ale ako prostriedok odporu voči komunizmu podporoval poľské hnutie Solidarita, nie násilný odboj.
Za pápeža Benedikta XVI. otvoril sa nový kontext, keď kresťanstvo predstavil ako spojenca osvietenského rozumu v boji proti postmodernému vyprázdneniu verejného priestoru. Ako podmienku legitímnosti pre vystupovanie na verejnosti požadoval úctu k rozumu a zachovanie spoločnosti ako argumentujúcej komunity. Symbolom takéhoto (pre niekoho nečakaného) spojenectva s osvietenstvom stal sa Ratzingerov dialóg s dedičom veľkej tradície osvietenského rozumu, s filozofom Jürgenom Habermasom.
Ako štvrtý kontext pre vzťah legitímnosti a legálnosti z prostredia katolíckej cirkvi pripomína Bělohradský postoje pápeža Františka, ktorý legitímnosť politického konania v súčasnom svete podmieňoval zodpovednosťou za stvorený svet, za existenciu našej planéty.
V zmenenej dobe, v ktorej vládnu „rýchle“ médiá na úkor pomalej rozumnej argumentácie, Bělohradský nevidí veľký význam v odvolávaní sa na legálnosť (normu). Prednosť dáva „pojmotvornému“ typu demokracie, v ktorej je dôležité vytvárať si pojem o situácii. Aplikovať normu nestačí. Potrebujeme pochopenie.
V rozkývanej a nebezpečnej dobe je tvorba pojmov, pochopenia o situácii, jednou z veľkých úloh, ku ktorým sme pozvaní. Keď pred piatimi rokmi začal synodálny proces cirkvi, mal som tušenie, že nemusí ísť len o proces nasmerovaný do vnútra cirkvi, ale že môže ísť aj o inšpiráciu pre spoločnosť, ktorá sa ešte nazýva liberálna a demokratická, ale už dávnejšie stratila pojem sama o sebe. Skôr, akoby sme si stanovili presné kroky a jasne vytýčené ciele, stáva sa zjavným, že naozaj najprv potrebujeme počúvať sa, analyzovať, pomenovať situáciu, urobiť si pojem, až potom môžu prísť na rad konkrétne rozhodnutia.