Kázeň P. M. Zulehnera na Turíce 2009

Kázeň predniesol na Turíčnu nedeľu dňa 31. mája 2009 vo Weizi v Štajersku; bola vysielaná regionálnym rozhlasom „Steiermark“.

(Preklad do slovenčiny: Eva Čikelová.)

Nijaký strach! Horí! - Takto znie motto turíčnej vízie pre túto bohoslužbu vo Weizbergu. To však nejde spolu dohromady, sestry a bratia! Veď práve preto, že horí, máme strach, prinajmenšom na prvý pohľad.

Celosvetovo sme skĺzli do prekérnej situácie. Globálne finančné trhy sú otrasené. Výkonnosť hospodárstva klesá a sú ohrozené pracovné miesta. V pozadí číha ekologická kríza. Zistenie tohto stavu prináša rozčarovanie. Poľovačka na previnilcov sa už začala. Obetnými baránkami robíme okovy neoliberálneho kapitalizmu, manažérov s ich neuveriteľnými platmi, boháčov... Ich poprava sa už mediálne rozbehla. A všetci dúfame, že to ďalej pôjde tak, ako predtým. Skrátka, máme vinníkov i obete, len seba samých považujeme za nezúčastnených a nevinných.

Evanjelium nám otvára iný pohľad. Odhaľuje našu hru. Vyzýva nás, aby sme ju ukončili. Asi takto by mohol vyzeral zachraňujúci postoj: Všetci spolu nesieme vinu za túto krízu. Pri tomto poznaní nám pomáha súčasný filozof René Girard. Učí nás, že v každom ľudskom srdci sa nachádza žiadostivá túžba. Vidíme ju u ostatných a napodobňujeme ju. Tým pohlcuje čoraz viac ľudí a stáva sa spoločnou ruinujúcou kultúrou. Táto túžba je taká nebezpečná, že ju zachytáva aj desiate Božie prikázanie a z lásky k životu nás varuje, aby sme sa ňou nedali zotročiť. Táto túžba sa zameriava na ľudí, ale aj na majetky, a v moderných kultúrach ju nielenže nekrotíme, ale roznecujeme. Hospodárstvo v súčasnosti žije z toho, že sa táto túžba po majetku rozvíja čo najnespútanejšie. Už dávno sme všetci zajatcami takejto logiky. Veď aj v časoch krízy požadujú robotnícki vodcovia posilnenie kúpnej sily, aby neochabovala naša nákupná horúčka. Bez toho, aby sme si to všimli, sa ocitáme v začarovanom kruhu. Ak našej túžbe po majetku nenecháme voľný priebeh, bude stagnovať hospodárstvo. Potom ohrozíme naše pracovné miesta a stále viac ľudí sa ocitne – a s nimi aj deti a rodiny – v novej prekérnej situácii.

Vinníkmi krízy sú samozrejme aj mnohí z tých, čo niesli zodpovednosť, medzi nimi manažéri, politici a finančníci. Ale nie sú to predsa len títo ľudia! My všetci sme vinní spolu s nimi! Pravá príčina krízy tkvie v nás všetkých. Bez našej vlastnej žiadostivosti a túžby by boli bezmocní všetci tí, ktorí to využívajú v konzumnom hospodárstve. Ak by sme všetci boli slobodní a ak by mala naša túžba iné zameranie, ak by sme napr. boli chudobní ako sv. František, tak potom by hospodárstvo podobné nášmu nemalo žiadnu šancu. Potom by v našich očiach takýto systém, ktorý inak svojimi temnými túžbami podporujeme, skolaboval. Existuje z toho nejaké východisko, sestry a bratia?

Myslím si, že áno, lebo ak náš podiel na kríze sveta rozpoznáme, budeme skôr schopní vydať sa inou cestou. Alternatíva k takejto znepokojujúcej žiadostivej túžbe sa totiž nazýva milujúca solidarita. Je (takisto a zásadne ako láska) ovocím pôsobenia toho Božieho Ducha, ktorý neprestajne obnovuje tvárnosť zeme. A ktorý nám namiesto starého srdca, zotročeného túžbou, dáva nové, dobročinné srdce. Táto zachraňujúca solidarita, rodiaca sa z lásky, má dva aspekty: Jeden aspekt predstavuje obetavú solidaritu, ktorá nás činí schopnými mierniť akútnu núdzu. Tento typ solidarity nám pomáha, aby sme podporovali ľudí, ktorí sa dnes stali obeťami krízy. V nadchádzajúcich mesiacoch bude stále viac tých, ktorých sa to bude dotýkať – pracujúci na čiastočný pracovný úväzok, tí, ktorí stratia zamestnanie, ľudia, ktorým sa znehodnotí ich dôchodkové poistenie alebo ich riskantne uložené úspory. Všetci títo potrebujú našu obetavú solidaritu v núdzi. Takáto solidarita v časoch hroziacej núdze má jasne rozpoznateľné črty a vyžaduje si všetky naše zmysly. Je to solidarita otvorených očí. Potom už nepozeráme pri núdzi iných ľudí bokom, ale máme odvahu a guráž sa na ňu pozerať priamo. Potom spoznávame utrpenie rodín, ktoré doposiaľ dokázali vyjsť s dvomi príjmami, a ktorí sa teraz dostali s jediným príjmom do neriešiteľnej situácie. Ale neuspokojíme sa iba s prizeraním sa. A keď pomôžeme, budeme chcieť pomáhať natrvalo. Budeme cvičiť svoju solidaritu s bdelým rozumom. Budeme pomáhať tak, aby pokiaľ možno, nebolo potrebné pomáhať ešte raz, lebo ľudí to pokoruje, keď sú stále znova odkázaní na našu pomoc. Naša solidarita v núdzi bude potom prýštiť zo spolucítiaceho srdca, bude sýtená z pripravenosti k súcitu, ktorý dokáže vycítiť bolesť a strach chudobných ľudí. Avšak v neposlednom rade majú ľudia s takouto obetavou solidaritou aj angažované ruky. Každý z nás, komu sa nebude dariť výslovne úplne zle, sa bude solidarizovať s ostatnými, ktorým sa bude dariť horšie, Môže sa to začať v rodinách, ale môže sa to diať aj v rozličných inštitúciách. Vo Weizi sa zriadil región solidarity, v ktorom spolu pôsobia všetci solidárne cítiaci ľudia, nehľadiac na hranice. Je tu čas pre jar solidarity v našej krajine. Bol by to prechod do prežívania ľudského utrpenia turíčneho charakteru. V krajine by mohla začať dozrievať kultúra lásky, ktorá sa konkretizuje v solidarite. Práve v tom spočíva vnútorný cieľ tej cesty nádeje, ktorú na nasledujúce tri roky vyhlásila turíčna vízia z Weizu.

Samozrejme, nech bude v nasledujúcom období akokoľvek dôležité stáť po boku obetiam krízy, potrebujeme k tomu vo veľkej miere aj solidaritu iného charakteru. Táto pomáha nielen obetiam, ale robí všetko možné preto, aby zajtra bolo obetí menej. Takáto solidarita potom už nie je iba pomáhajúcou, ale je politickou solidaritou. Nebudeme sa starať iba o obete, ale budeme aj zamedzovať ich prílivu. To je dlhodobejší program. Prostredníctvom odvážnej politiky treba usporiadať finančné trhy, potrebujeme previazanosť dosiahnutého bohatstva na potreby všetkých ľudí. Nemôže sa diať to, sestry a bratia, že štáty so svojím sociálnym systémom sa dostanú do krízy preto, lebo sa čoraz viac bohatstva túla po svete a vyhýba sa svojim národným povinnostiam.

Takáto politika orientovaná na človeka tu bude tým skôr, čím skôr sa budú do politiky zapájať aj kresťanky a kresťania. Cirkvi v každej krajine budú určite naďalej považovať za svoju naliehavú úlohu, aby predovšetkým ľudí uvádzali do Božích tajomstiev. Ale ten, kto je skutočne uchvátený Bohom, ten aj s Bohom vstupuje do tohto sveta. A to vysoko kompetentným, múdrym spôsobom. Práve veriaci ľudia pôjdu zajtra viac ako v súčasnosti do politiky, do hospodárskej sféry, do odborov, do médií a vzdelávacieho systému. A okrem toho budú mladí študovať také odbory, ktoré ich na to urobia kompetentnými: Politické vedy, hospodárske vedy, finančníctvo atď. Nemôže a nesmie sa stať, že v budúcnosti z cirkví nevyjdú osobnosti, ktoré by utvárali podľa ducha evanjelia našu krajinu, našu Európu a spoločenstvo sveta. Teológia a Weiz na to poznajú jednoduchú formulu: „Čím mystickejšie, tým solidárnejšie.“ Kto sa teda naozaj ponára do Boha, vynára sa s Bohom aj vedľa chudobných.

Nijaký strach! Horí! Táto na prvý pohľad kontroverzná veta dostáva na druhý pohľad celkom nový nádejný zmysel. Lebo, keď naše srdce nie je už zotročené znepokojujúcou žiadostivou túžbou, ale zapálené milujúcou solidaritou, nemáme ani uprostred stiesňujúcej svetovej krízy žiaden dôvod na obavy. Už sme vykročili cestou nádeje. Amen.

Autor: Karol Moravčík