Dnes je 22.10.2018    meniny má: Sergej Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Od srdca k srdcu voľakedy viditeľný, v pustovni u čiernej Madony skrytý, skrytým-zradeným

Autor: Timo Masár, Slovo do ticha, Zürich, 18. január 2012.
Mám pred sebou knihu „Zradené posolstvo“ - Československá podzemná cirkev medzi Vatikánom a komunizmom, autorov Erwina Kollera, Hansa Künga a Petra Križana, Vyd. M. Vaška, Prešov, 2011.

Pozerám sa na fotografiu na titulnej stránke. Žijem 43 rokov v exile. V rokoch 1975-1983, v čase, keď cirkev v Československu bola prenasledovaná, po štúdiách filozofie a teológie v Západnom Berlíne, Mníchove, Innsbrucku a Ríme, som pracoval na žiadosť generálneho riaditeľa Vatikánskeho rozhlasu, dnes kardinála svätej rímskej Cirkvi, pátra Roberta Tucci SJ (s ktorým mám dodnes živý kontakt, poštu – vianočný a novoročný pozdrav), ako zapožičaný švajčiarsky jezuita v Slovenskom programe Vatikánskeho rozhlasu, v r. 1978-1983 ako vedúci.

Momentálne sa neviem zbaviť pocitu ľútosti nad uboleným mužom pod Kristovým krížom. Akosi to neviem dať do súladu s poslednou hrdinskou vetou na poslednej strane knihy: „Aj tak ostávajú tým, čo boli od začiatku – presvedčení, skromní, lojálni katolíci.“ Na titulnej strane prevažuje nádych sebaľútosti, mučeníctva. Dokedy! Nekomunikujú medzi sebou jednotlivci, nekomunikujú medzi sebou „vetvy“ skrytej cirkvi a nekomunikujú „vetvy“ skrytej cirkvi s biskupmi a Vatikánom. Príslušníci katakombálnej cirkvi „Kirche in Not“, „víťazi“, sa slnia, presvedčení, že všetko je v poriadku; lenže nič nie je na mieste! Za peniaze chudobných vdov, ktoré verili, že cirkev v Československu trpí, si založili vydavateľstvá, vo výkladoch katolíckych kníhkupectiev jeden autor, sklady preplnené nepredajnými publikáciami, všade „Ladenhüter“, chudobné vdovy naďalej platia nezmysel, fundamentalistická literatúra bujnie ako voľakedy bujnela marxistická (s. 88), slnkom sa nestali, aj keď v úcte majú viac Máriu ako Ježiša; ale Mária sa nielen slnila v Božej milosti, ona sa stala pre nás slnkom. Uvedomme si raz a navždy: Je len jeden trpiaci Boží sluha, Ježiš Kristus, my všetci sme krehkí ľudia. Sme hriešnici. Pod krížom stála Ježišova Matka, ktorej Syn, obeť, bol nevinný.

Moja skúsenosť mi doteraz hovorila, že tí, čo za komunizmu v cirkvi „trpeli“, po revolúcii v roku 1989 sa príliš skoro vyhlásili za mučeníkov. A dostali odmeny. Niekto najvyššie. Teraz začínam rozlišovať medzi „vetvami“: umlčaní a skrytí. Umlčaní mali poriadne rozbehnutú propagandistickú mašinériu, celý svet o nich vedel. O skrytých som dodnes nevedel nič. Naozaj! Nevedel som o nich. Pozorne som si prečítal knihu a musím povedať – so záujmom, niektoré príspevky s veľkým vnútorným pohnutím. Dobehla ma totiž moja bolestná minulosť. Na povrch sa tlačia veľké kontroverzie, a v dôsledku toho stúpa aj vnútorné napätie. Prečo som sa to všetko musel dozvedieť až teraz! Umlčaných som nechápal, prečo všetko utrpenie trúbia, dodnes nepravdivo, do sveta; o skrytých som nepočul. Nič z toho, ako žili, čo robili, som nevedel. Pre mňa po všetky tie roky „umlčaná cirkev“ bola Hnilicova a Korcova, heslo znelo: „Kirche in Not“, alebo jednoducho „Königstein“, kde v gymnáziu, ešte keď som bol v Západnom Berlíne, ako člen švajčiarskej provincie v noviciáte Spoločnosti Ježišovej, vychovávali chlapcov a vyučovali reči: poľštinu, maďarčinu, češtinu pre prípad návratu Nemcov na ich územia. Proces oslobodenia cirkvi od komunizmu riadil sponzor „Speckpater“, jeho spolupracovník tajne vysvätený biskup Pavol Hnilica, ktorý, keď (ako hovoril) „po ňom tajní išli“, jednoducho opustil stádo, pre ktoré bol vysvätený, ušiel do zahraničia. Predtým ale tajne nedovolene, ale platne, vysvätený biskup tajne nedovolene, ale platne, vysvätil druhého. Čo je dodnes o tom popísané, musí historik, čestný muž, prepísať.

V knihe „Zradené posolstvo“ to v úvode Karol Moravčík naznačil. V „Predslove k slovensko-českému vydaniu“ musím čítať: „Problém nastal až vtedy, keď niekto z ľudí okolo biskupa J. Ch. Korca pustili do éteru upozornenie, že Záhradníkova skupina nie je pravoverná, čoho dôsledkom bolo vyšetrovanie ŠtB a niekoľkoročné Záhradníkovo väzenie (s. 14). Len pred niekoľkými dňami som napísal príspevok s titulom: „Cirkev je ohrozená viac zvnútra ako zvonku!“ K tvrdeniu Dávidkom tajne vysväteného biskupa Dušana Špinera (Felix Maria Dávidek, v období prenasledovania cirkvi jeho protivníkmi najprv opatrne označovaný za psychicky nevyváženého, po roku 1990 verejne), že „čo sa nepodarilo komunistom, urobilo vlastné vedenie cirkvi“, pričom Špiner myslí na súčasnú miestnu cirkev, diecéznych biskupov a na Vatikán, ja znovu pripomeniem, že cirkev je viac ohrozená zvnútra ako zvonku. Mám na mysli najprv najbližších spolubratov, potom aj miestne cirkvi. Čo urobili s mons. Dominikom Hrušovským? Bratia vo viere a v biskupskom úrade? Ten muž má také veľké zásluhy z obdobia totality pre cirkev, ako možno žiaden z tých, čo ho vyhnali z vlasti, „bývalí kamionisti“, a ako veľmi po svojom  milovanom Slovensku túžil! Vatikán mal prvé informácie od nich. „Konzervatívnejšie orientovaní cirkevní aktivisti v čele s Františkom Mikloškom považovali začiatkom 80-ych rokov za nutné pred Dávidkom varovať české i slovenské katolícke prostredie, a to prostredníctvom zahraničných rozhlasových staníc“ (s. 132). Takéto informácie chodili v čase môjho pôsobenia vo Vatikánskom rozhlase od jednotlivých osôb z rôznych kruhov a „vetví“. Veľmi často anonymne. Tajomník tajne vysväteného biskupa Pavla Hnilicu SJ, poľský kňaz Šebastián, Slovák, nosil informácie na Via Monte Santo 14 do centrály umlčanej cirkvi Kirche in Not.

V liste, ktorého fotokópiu som dostal od sekretárky, boli inštrukcie, čo sa má v Ríme urobiť. V jednom bode som čítal: „Čo najskôr, alebo najlepšie ihneď, zlikvidovať vo Vatikánskom rozhlase nejakého Masára“. Podpísaný „Otec“. Ten „nejaký Masár“, ale švajčiarsky jezuita, Slovák, bol riaditeľ slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu. Mal dôveru Svätého Otca, kardinála Casaroliho (s ktorým na vatikánskom štátnom sekretariáte spolupracoval aj americký verbista slovenského pôvodu John Bukovský – po zamatovej revolúcii nuncius v Moskve); mal dôveru vedenia VaRo v osobe pátra Roberta Tucci SJ, generálneho riaditeľa, dnes kardinála svätej rímskej cirkvi; generála jezuitov Pedra Arrupeho; slovenských kňazov v Ríme, mons. Dominika Hrušovského, riaditeľa Slovenského ústavu Cyrila a Metoda, mons. Jozefa Zlatňanského, ktorý pracoval na vatikánskej kongregácii, mons. Antona Boteka, teológa, mons. Jozefa Vavroviča, mons. Štefana Vrableca, ktorého kvôli bratovi Jozefovi Vrablecovi, čo žil na Slovensku, tiež považovali niektorí za sympatizanta s pacistami... A ten „nejaký Masár“ mal dôveru aj slovenských jezuitov v zahraničí. Ich provinciál páter Felix Litva SJ ho na žiadosť pátra Roberta Tucciho SJ povolal z Innsbrucku do Ríma po tom, ako si vyžiadal súhlas švajčiarskeho provinciála. Ten „nejaký Masár“ mal dôveru všetkých slovenských biskupov a administrátorov na Slovensku a slovenských poslucháčov. Akým právom „Otec“ mohol také niečo žiadať a kto to mal vykonať? Riaditeľ Slovenského programu VaRo nesmel ani len menovať tajne vysvätených biskupov (Hnilicu, Korca, Kaľatu), všetci títo nesmeli hovoriť v rozhlase. O biskupovi Dubovskom vtedy nevedel. Umlčaná cirkev dôveru k nemu nemala, nedávala mu informácie.

ŠtB využila rozpor vo vnútri „umlčanej“ cirkvi, ktorej  členovia často nerozvážne do sveta trúbili propagandistický blaf, robili sa dôležitými, hovorili v mene cirkvi, hoci ich k tomu nikto neoprávnil, „katolícka cirkev za komunizmu bola vo vnútri diferencovaná, ba rozdelená, niektoré skupiny (oficiálne i skryté) uprednostňovali dodržovanie ortodoxie pred kolegiálnou lojalitou, ktorá bola vhodnejšia k panujúcemu nepriateľskému prostrediu“ (s. 132);  hlavne ale bola pohodlnejšia pre karieristov, ktorí boli za to odmeňovaní. Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva – nech žije Macchiavelli!

Preto zdôrazňujem, neútočte na Vatikán, neútočte na Casaroliho, na vatikánsku východnú politiku veľkého pápeža Pavla VI., na nikoho neútočte, ak sa chcete vyrovnať s minulosťou. Lebo kto to osobne neprežil, nemôže to obdobie takto povrchne posudzovať, podobne ako ani ja sa neodvážim posudzovať aktivity „skrytej cirkvi“. Vždy je lepšie biť do seba, ako okolo seba. Na tých prvých stránkach knihy sa ma dotkol a v mojej súčasnej konkrétnej situácii ma presvedčil Dávidkov „ideál oddaného človeka cirkvi, keď si kňaza predstavoval aj ako lekára, učiteľa, trénera, technika, robotníka, aj ako manžela a otca rodiny, čím by bol takýto kňaz plnšie zapojený do spoločnosti a prostredníctvom čoho by aj cirkev bola ľahšie vnímaná ako súčasť modernej spoločnosti“ (s. 13). Toto je, akokoľvek a ktokoľvek o Dávidkovi  hovorí a píše, prorocké. Ja to dnes v cirkvi žijem.

Aký rozpor v tom, čo sa stalo po zamatovej na Slovensku. Práve títo samozvaní „mučeníci“ umlčanej cirkvi (alebo „Kirche in Not“) ako prví sa vrhli na prvé miesta v cirkvi, pritom úplne samozrejme na reštitúcie, na majetky, v túžbe po moci, karieristi, obsadili prvé miesta na vysokých školách a univerzitách, v prvých rokoch spolu s KDH diktovali štátu politiku, do Ríma sa chodili pýtať, čo robiť – nie v cirkvi, ale v štáte – po tom, ako sa na Vianoce 1989 postavili k oltárom: My sme pravá Cirkev! Nie pacisti, nie viditeľní, nie exulanti. Tí spolupracovali... S kým? A s kým spolupracovali samozvaní mučeníci? Tam treba nazrieť, historici! Dnes sa v knihe „Zradené proroctvo“ dozvedám, že podľa ich úsudku ani tí z „vetvy“ skrytých neboli pravoverní.

V čase, keď kňazi umlčanej cirkvi opúšťali svoje profánne povolania a obliekali si čierne sutany, v cirkvi na západe mladí kňazi sutany vyzliekali a mnohí, ako „Arbeiterpriester“ išli medzi ľud. Kto zradil Krista? Kto zradil chudobu? Aj moji spolubratia v Berlíne išli do ilegality, medzi chudobu, aby nepoznaní mohli brániť aj v odborových organizáciách záujmy utláčaných. Kniha „Zradené proroctvo“ už v úvode vnáša svetlo do môjho životného príbehu. Začínam uvažovať o „hnutiach, skupinách a vetvách“. Možno ako dôstojník československej armády, ktorého (ako písala exilná tlač v USA) do Vatikánu „poslali“ komunisti, som jeden z tých tajných. O dvoch je reč v knihe. Nie som. Neverím, že takí jestvovali. Aj keď som sa nikdy nepovažoval za viac, ako iba za kňaza Spoločnosti Ježišovej, dobre mi padli slová, že je lepšie sa nevystatovať, radšej z času na čas napísať „slovo do ticha“, usporiadať si myšlienky (s. 15).

Sv. Ignác Loyolský jasne hovorí, že ľudská prirodzenosť viac túži po uznaní, moci, bohatstve a pohodlnom živote. Dobre je na druhú misku váhy položiť trocha viac lásky k pokore, lásky k službe (umývať nohy), aby sa človek a jeho život, pri toľkých kontroverziách, o ktorých hovorí aj „Predslov k nemeckému vydaniu“, dostal do rovnováhy. Mňa komunisti neumlčali. Neumlčala ma ani cirkev. Neumlčia ma ani spolubratia. Lenže je nevyhnutne potrebné „hodnoty, ktoré obhajujeme smerom navonok, aby platili aj smerom dovnútra“ (s. 41). Najlepšie je v nasledovaní Krista kráčať za Majstrom a Učiteľom, nechať Pavla aj Apolla, Korca a aj Dávidka, aj Casaroliho, tiež ako slobodné Božie dietky, nech si idú svojou cestou. Ja som po parkoch nezbieral odpadky, nenechal som sa fotiť so Svätým Otcom, slúžil som trom a nikto nepočul v rozhlase moje meno, aby som povedal svetu, kto som: že trpím. Ozajstný trpiaci Boží sluha nevie, že trpí, a to je jeden, Ježiš Kristus. Samozvaní vodcovia, čo platí za totality pre všetkých (lebo niet kontroly), ktorí si zo spolupracovníkov robili posluhovačov, už za totality svojich, neposlušných, nechali padnúť, po nej („vysviacka nezbavuje vysväteného jeho krehkosti“, s.49) ich už viac nepoznali, často sa od nich jednoducho odvrátili. Obrnili sa. Za totality tajnostkárstvom, po nej tajomníkmi, posluhovačmi, ktorí k nim nikoho nepustili podľa príkladu sestry Pasqualini, ktorá rozhodovala o tom, kto pôjde k pápežovi Piovi XII. Niektorí odvážni, najprv pre vec oduševnení, skôr či neskôr odpadli sami. Otrasné sú svedectvá v knihe. Aby sme neboli viac kameňom úrazu, na ktorom potom by sme sa mohli najprv my, ale potom aj nám zverení veriaci potknúť, je dobré držať sa Ježiša a jeho evanjelia: „Viem, komu som uveril“ (2 Tim 1,12). Prečo by som sa mal báť „ohlasovať na svetle, čo som počul vo tme“ (Mt 10, 26-27), keď je to Božie a nie moje slovo. Posúdiť v dnešnej dobe, kto viac alebo menej smúti a kochá sa v baroku, kto sa pred kritickými výzvami stiahne do ulity, alebo obviňuje skeptických intelektuálov z relativizmu (s. 40), nie je pre mňa dôležité. Ani to nie je moja vec! Nerobil som to a robiť to nebudem. Ja si vysoko cením odvahu, s akou sa mi autori a autorky príspevkov tejto cennej publikácie zdôverujú. Až keď sa otvoria všetky archívy a budem môcť porovnať výpovede aj tých druhých „vetiev“, tých „umlčaných v núdzi“, aj tých úradných, miestnych aj vatikánskych, mohol by som si urobiť ozajstný obraz o tom, ako to vlastne bolo. Koľkí ma zradili a udali. Toho sa už nedožijem, tie vatikánske sa otvárajú neskoro.

Ja sa chcem celkom krátko v bodoch vyjadriť k tomu, čo ma v knihe oslovilo. Vo Wagnerovom Parsifalovi je jedna postava, Kundry, žena pobehlica a čarodejnica; keď ju okolie týra, zastane sa jej muž a spieva: „Kundry lügt nicht, doch sah viel!“ Parsifala pokrstia a Parsifal pokrstí Kundry potom, ako mu poumývala a vlasmi osušila nohy. Tak je to aj s nami. Boh píše s nami na jednom príbehu, ktorý nie je ešte skončený. Miluje nás a čaká naše obrátenie, nie náš súd. „Boh je celkom iný, skrytý, nepreskúmateľný, tajuplný, nevýslovný, svätý“ (Karl Barth); „ak chápeš, tak to nie je Boh“ (Augustin). Prečo sa každý chce robiť, vysvetľovať, dokazovať, keď „Tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, ťa odmení“ (Mt 6,5); aj Teba, kňaz, biskup, on vie, čo si mnohí neuvedomujú, že si jeden z ľudu, slabý, zraniteľný človek, ale Boh, napriek všetkému ako si žil, ťa miluje viac ako vrabca na streche. Preto nás povolal, aby sme mu ako Kristovi kňazi v tichosti slúžil: „Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem (Dt 18,18). Aká veľká je Božia náklonnosť, také veľké je aj nebezpečenstvo, ktorému sa Boh vystavuje. Jeho slovo sa ohlasuje ako ľudské slovo; a toto ľudské slovo má možnosť to ohlasované slovo, Boží príkaz, sfalšovať, zmeniť, skresliť, skriviť... Toto slovo platí vždy aj pre ohlasovateľa, to znamená, on toto slovo musí vniesť do svojho života. Niečo z tohto odporu voči Božiemu príkazu, proti Božiemu volaniu, aj v osobe kazateľa a ohlasovateľa,  môže prejsť do ohlasovaného slova a skriviť ho. Čo hovorí autor Deutoronómia k  tejto situácii? „Kto však nebude počúvať na jeho slová, ktoré bude hovoriť v mojom mene, na tom sa ja pomstím. Prorok však, ktorý sa opovážil hovoriť v mojom mene, čo som mu nekázal ohlasovať, alebo ktorý bude hovoriť v mene cudzích bohov, nech zomrie. A slovo, ktoré nepovedal Pán, spoznáš tak, že sa to nesplní, nemaj strach!“ (Dt 18, 18-22).

Kto Božie slovo, ktorým sa v ľudskej podobe na neho obracia Boh, neprijme, toho bude súdiť Boh, tam veriace spoločenstvo nemá čo hovoriť, súdiť nesmie nikoho. Tu má len povinnosť pomôcť, aby sme mohli lepšie počúvať. Ale ak niekto predstiera, že ohlasuje Božie slovo, v skutočnosti však ohlasuje iba svoje, ohlasuje seba, ten má „zomrieť“. To neznamená, že ho potrestá Boh. Tu musí povstať veriace zhromaždenie a povedať mu: Ty nie si tu na to, iba aby si kázal, ale na to, aby si kázal nám! Boží ľud musí Božie slovo pred tým, kto ho znevažuje, obhajovať. Toto by nás všetkých malo v našich reflexiách o vzťahoch medzi skrytou, núdznou a viditeľnou cirkvou, medzi cirkvou a veriacimi, medzi cirkvou a Vatikánom, vystrašiť v našej samozrejmosti, s ktorou poukazujem na druhých, práve ak ide o priamosť a pravosť ohlasovaného Božieho slova.  Nielen teológom, nielen elitnej vrstve v cirkvi je zverená zodpovednosť za pravosť Božieho slova. O to sa musí starať každý jeden kresťan, každá jedna kresťanka, farnosť, celá cirkev. „Nový zákon sa slovu kňaz ako označeniu vedúceho spoločenstva vyhýba a ako „kňazov“ chápe všetkých veriacich – čiže všeobecné kňazstvo veriacich (s. 45). Ježiš v prvom blahoslavenstve: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“, apeluje na ľudského ducha, na schopnosť, ktorá mu umožňuje byť bdelým a kritickým, nič si nenamýšľať a ani druhým nič nepredstierať, veci prehliadnuť a vidieť naozaj aké sú. Týmto bdelým, kritickým zmyslom máme spoznať a uznať, aká je celkom v základe naša ozajstná situácia, že sme chudobní pred Bohom. Že sme od Boha závislí, na Boha v našom živote odkázaní, že svoj život si zaručiť a s ním slobodne nakladať nemôžeme. „Braitův sen (Z deníku marnosti, s. 51-56) ma neoslovil – z jedného dôvodu; v slovenčine a ani v češtine v tých rokoch nejestvovali v texte použité ani slová, ani zvraty, terminológia, a vtedy neboli možné ani také „vtipné“ narážky na konkrétnu situáciu, aká sa nám javí teraz. Mne ten text znie skôr ako „doplatky“, ktoré sa na JRD družstevníkom vyplácali podľa dosiahnutých výsledkov na konci roka, eine „Abrechnung“, ale tu v zmysle: „j'accuse“. To nie je naša vec, to urobí Boh. My všetci musíme ešte, kým sme tu na zemi, biť do seba. Nie okolo seba. Ak sa mýlim, odpusťte.

Tragédia proroka (s. 59) je mi veľmi blízka, známa zo starozákonných spisov, z vlastného života. Dodnes som nevedel, že môj spolubrat, tajne nedovolene, ale platne, vysvätený biskup páter Peter Dubovský SJ (ktorému po mojom prvom návrate z exilu na Slovensko – z vlastnej vôle, nikto ma nikdy domov nevolal – som v roku 1994 v Radvani na fare varil) tajne vysvätil biskupa Jána Blahu, a ten tajne vysvätil biskupa F. M. Dávidka. Ako jednoducho píše autor o veľkých mužoch cirkvi – berlínskom arcibiskupovi  Alfredovi Bengschovi (poznal som ho osobne), kardinálovi Wiszynskom (často som ho stretol), kardinálovi Mindszentym... Odbaví ich jednou vetou, a vôbec, s akou ľahkosťou sa vyjadruje o tej, z hľadiska trpiacej  cirkvi tak „strašne nešťastnej vatikánskej východnej politike“ môjho predstaveného na vatikánskom štátnom sekretariáte, kardinála Agostina Casaroliho. Až také jednoduché to nebolo. Veľký pápež Pavol VI. sa snažil o úprimný dialóg v čase, keď v Taliansku sa o to snažili aj dve veľké strany – komunisti a kresťanskí demokrati (ich zástupcovia boli Berlinguer a Moro), keď v rímskych uliciach stotisíc žien kričali „la pancia é mia“, keď som sa bál o život v horiacom autobuse, ktorý podpálili členovia červených brigád. Mora brutálne (pošepkávalo sa, že Brigate rosse) uniesli, jeho päť členov ochranky na ceste pred kostolom (každé ráno pred prácou bol na omši) zastrelili, jeho brutálne potom zavraždili. Auto s jeho mŕtvolou v kufre stálo za rohom nášho kolégia. Modlitbu priateľa Pavla VI. za Alda Mora, ktorú recitoval z okna paláca, som s hlbokým pohnutím čítal v ten večer na vlnách VaRo.

Z môjho pohľadu, vatikánska východná politika nebola až taká nešťastná, ako bolo v mojich očiach radikálne rozhodnutie extrémne pravicových kruhov v katolíckej Cirkvi poraziť komunizmus – koste es was es wolle. Aj muži ako bol pápež Pavol VI. museli prežiť veľmi krutú tragédiu proroka, podobne ako aj môj milovaný páter Pedro Arrupe SJ, generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, ktorého napomínania členovia umlčanej, katakombálnej „Kirche in Not“, trpiacej cirkvi, aj na Slovensku ignorovali. Ján Pavol II. Arrupeho dlho neprijal na audiencii. Po mozgovej príhode môj hlavný predstavený, ktorého odstavili, desať rokov ( od r. 1981 do r. 1991) žil v malej izbičke jezuitskej kúrie, obratý o všetko, v zmysle modlitby svätého Ignáca Loyolského v Duchovných cvičeniach, v nazeraní, ako si nadobudnúť lásku, v  meditácii, ktorá exercitanda pripravuje na jeho všedný deň, do ktorého sa vracia: Vezmi, Pane, a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko, čo mám a čo vlastním, ty si mi to dal. Tebe, Pane, to vraciam; všetko to je tvoje, nakladaj s tým celkom podľa svojej vôle. Daj mi len svoju lásku  a milosť, tá mi postačí. Páter Pedro Arrupe zomrel 5. februára 1991. V tom čase som si na Vysokej škole teologickej SJ vo Frankfurte v dvoch semestroch ešte doplňoval teologické vedomosti, pripravoval sa na návrat domov. So spolubratmi som sedel v talianskej reštaurácii. Na stene visel obraz zo série malieb „Alta Roma“ a na ňom Generálna kúria SJ a Via dei Penitenzieri. Majiteľovi reštaurácie, Talianovi, som hovoril, že ten obraz kúpim, osem rokov som v dome na tej ulici býval. Smiali sme sa. Na druhý deň ráno som z rádia počul, že práve v tom čase, keď sme sedeli v tej reštaurácii, a hovorili o tom obraze, bolo to navečer, v tom dome zomrel páter Arrupe.

Ludmila  Javorová (s. 69) a jej myšlienky o kňazstve žien, jej argumentácia „za“, všetko je presvedčivé, hlboké, premeditované, do najmenších podrobností, aj to sedí, že „spoveď dnes je pre mnohých kňazov len otázka morálky.., ale človek nie je len morálka...“ (s. 78), až na jedno, že aj ona, ako skoro všetky ženy, hlavne v cirkvi, má s kňazstvom žien jeden veľký problém. Ženám celkom nedôveruje. Ženy by mohli byť kňažky, ale až v dospelom veku. Ihneď som si postavil otázku, a prečo? Prečo mladé dievčatá, ktoré študujú teológiu, by nemohli prijať sviatosť kňazstva, keď už. Ale najradšej, hovorí ona, až keď sú deti dospelé, lebo žena sa musí venovať deťom a nemá čas pre veriacich. Kinder-Küche-Kirche! To je miesto pre ženu. Mníšky nepozná, nemá k nim vzťah, hovorí, nepozná ich situáciu, ale počúva (tento argument so mnou zalomcoval), že „sa mnoho nezmenilo a nemajú vhľad do reálneho života, a to vidí ako prekážku. Lebo žena, ktorá je postavená do reálneho života, môže mať ku kňazskej službe bližšie, rehoľná sestra nie.“ Lepšie by bolo, keby reakciu rehoľných sestier na tento výrok nepočula. Podobne ako tvrdenie, že „žena neznesie tlak, neistotu, samotu...“ Pritom ale Ludmila Javorová tvrdí, že „sestry v kontemplatívnych rádoch by sa skôr hodili na kňazstvo". V skutočnosti práve tieto nepoznajú život mimo kláštorných múrov! Nemôžem sa púšťať do diskusie na túto tému, moja skúsenosť mi hovorí, že sú to práve ženy, zvlášť „nábožné“ ženy v katolíckej cirkvi, ktoré sú otvorene proti kňazstvu žien. A neviem čo myslí pod tým, keď prirovnáva kňazstvo ženy ku kňazstvu Matky Božej. Kristovo kňazstvo nie je pre ženy? Aj veta: „Ako si niekto môže dovoliť povedať Duchu Svätému, čo smie a čo nesmie“, žiada vysvetlenie. Kto to robí? Ona to môže? Potom ja myslím na Augustína: „Ak to chápeš, tak to nie je Boh“. Toto sú veci, o ktorých treba hovoriť.

Myslím tu predovšetkým na ignaciánske rozlišovanie duchov. Božia vôľa je, keď som šťastný ja, keď sú šťastní druhí a keď som sa vo svojom rozhodnutí priblížil viac k Bohu. Je to naša terajšia situácia? My veríme v jednu katolícku cirkev, túto vieru mi dali rodičia, ja som si ju osvojil a teraz nemôžem povedať jednoducho: Čo ja robím bez ohľadu na cirkev, to je Duch Svätý. Tieto veci žiadajú vysvetlenie. Ak umieram včerajšku, vstupujem do dneška a otváram sa zajtrajšku, potom žijem ideálne, lebo teraz je najdôležitejší okamžik, minulosť mám za sebou, budúcnosť nemám celkom vo svojich rukách, lenže to by chcelo tak trocha viac pokory, a ide to: „Láska sa musí klásť viac do skutkov ako do slov“, hovorí sv. Ignác (DC 230). „Láska pozostáva vo vzájomnom obojstrannom darovaní, t.j. milujúci dáva a podieľa sa s milovaným o to, čo má, alebo z toho, čo môže a má, a tak aj naopak: milovaný milujúcemu: takže, keď jeden má vedu, dá ju tomu, čo ju nemá, tak isto aj česť a bohatstvo. Tak jeden druhého obdaruje (DC 231).

Mne sa páči biskup Dušan Špiner, lebo naozaj sme vypadli zo smogu a tápeme v druhom, aj on tápe. Či si to uvedomuje? Rusko sa obrátilo, umlčaná cirkev Kirche in Not vyzradila posledné fatimské tajomstvo; kam sa Rusko obrátilo, to dnes každý vie, každý to vidí denno-denne v telke. Na západe sú police knižníc zaplnené lojálnym „blábolom“ podobne ako u nás bujnela marxistická literatúra... A ja ho mám brať vážne? Nie je to príliš odvážne, takto hovoriť o bratoch a sestrách tej istej cirkvi, pýtam sa. Ale je to tak. A treba to brať vážne. Jeden kňaz ma na slovenskej dedinskej fare ako hosťa zo Švajčiarska pred omšou predstavil: „Vítame vzácneho hosťa, vynikajúceho kňaza...žije vo Švajčiarsku, tam sú už len mohamedáni“. Ja si myslím, že na to treba odvahu, takto posudzovať bratskú cirkev. Aj biskup Špiner má v žalúdku ťažký kameň, vatikánsku východnú politiku; a už spomínaných agentov československej tajnej polície. Keď s mojím spolubratom, tajne vysväteným biskupom Petrom Dubovským SJ, ktorého Vatikán pomerne neskoro zaradil do „annuario pontificio“ (teraz viem prečo), som išiel autom  z Radvane do Martina, cestou mi ukazoval, kde všade za totality pod kríčkami, najčastejšie to bolo za zákrutou, boli schovaní tajní, ktorí ho sledovali. Keby som bol aspoň vedel, že môj spolubrat páter Oskar Formánek SJ bol tajne vysvätený biskup, „zanietený muž pastorálnej obety, ktorý liturgiu chápal ako priamu cestu človeka k Bohu, ktorý neustále obhajoval právne nároky cirkvi a veriacich pred štátnou komunistickou diktatúrou“ (s. 91), určite by som bol tým, čo mi o ňom hovorili pravý opak, položil otázku, prečo o ňom spolubratia hovoria, že je chorý.

Preto som veľmi vďačný vydavateľovi tejto knihy. Je dobre, že vyšla kniha o „Zradenom proroctve“. Musíme spolu hovoriť! Otvorene! Aby sme Svätému Otcovi nemuseli odpovedať, že žijeme za plotom, ale spolu s nim, a s celou čriedou, východ so západom, v košiari, ako jedno telo a jeden duch. Kto rebeluje z vlastného nadšenia, stúpa si na jazyk. Apoštolský list (s. 94) má posilniť vieru zvereného stáda. Moja viera v Boha – naiv, aber wahr - ako mi povedal môj profesor, priateľ v Pánovi, nebohý spolubrat Karol Rahner SJ, moja naivná, ale pravá viera aj v BOHOM CHCENÝ ZMYSEL absurdnosti, ma robí nenapadnuteľným, kde rebelujúci človek, bez tejto viery, ale s ochotou preskočiť priepasť, by možno do nej padol. Ja nechcem nikoho zmeniť, a ani nikoho nezmením, ale v živote, ktorý by bol druhého možno už zničil, obstojím. Už nekritizujem apoštolské listy pastierov, keď sú plné kritiky, návodov ako kresťanský žiť a vzdoru. Nečítam ich. Jeden je za osemnásť, druhý bez dvoch za dvadsať.

Desať rokov ho týrali komunisti, dvadsať rokov Vatikán. Biskupa. Chudák. „Viem komu som uveril a som si istý“. JA PODEPSANY PŘIJÍMAM. (s. 99) „Konečne poskytujem svoju kňazskú službu verejne v hospici...Slúžim trpiacim a zomierajúcim, a som – aj keď často unavený – vo svojej službe šťastný. (s. 104). Ján Kofroň, tajomník pražského svätiaceho biskupa Václava Malého, vyznáva, že aj v utrpení je možné nájsť vnútorný pokoj, ale sa treba opásať zásterou, vziať do rúk misku s vodou, skloniť sa a umývať nohy. „Ja podepsaný  přijímam...“ Kto by mohol tu pochybovať o správnosti voľby? „Som s Vami až do skončenia sveta!“ Až do konca, po smrť. A smrť tu neznamená koniec v zmysle prelievania drahocennej krvi: Kvôli ordinácii sub conditione nikomu koruna – ktorú vlastne ani nemal – z hlavy ešte nepadla. Obdivujem kňaza, jeho autentické svedectvo, slúžiacu lásku v kruhu tých, ktorých nikto nechce, ktorým za najčernejšej najtotalitnejšej totality slúžili až na smrť uponížené a zdeptané rehoľné sestry. Chorí, trpiaci, umierajúci sú Ježišovi miláčikovia.

Možno naposledy, ale cítim potrebu sa s vami na tomto mieste podeliť o jeden osobný zážitok. V roku 1994 som sa vrátil na Slovensko z exilu, z Zürichu, kde som bol vtedy v „Akademikerhaus“ duchovný pre  vysokoškolákov a univerzitných študentov. Po čase som cítil, že moje rozhodnutie nebolo správne, volali ma Švajčiar, hovorili, že vo Švajčiarsku už nie je katolícka cirkev, požiadal som, aby som sa mohol vrátiť späť, do mojej švajčiarskej provincie, do ktorej som vstúpil na jeseň 1968. Dovolenie prišlo ad conditionem, že zostanem, ako rakúsky štátny občan pred bránami prisľúbenej zeme, vo Feldkirchu, kde moji švajčiarski spolubratia mali ešte potom, keď predali kolégium, malú komunitu. Päť rokov som v nemocnici slúžil chorým, trpiacim a umierajúcim. „Ja podepsaný přijímam...“ Má úcta, pane tajomníku.

Čo napísať o mojej rodáčke Margitke Markovej (s.105), Trnafčanke? Možno sme aj rodina. Babenka, otcova mama, s ktorou som v mojej vzácnej, na milosť a nemilosť svoloči vystavenej kulackej rodine žil, boli Marková. Do českého pohraničia nás chceli vyviesť, starých rodičov, rodičov a deväť detí, predseda strany povedal: „Jak máte vyvést Tima s týma dzetma, tak račí vyveste mna.“ Môj vzťah ku komunistom nebol nikdy sfanatizovane nepriateľský.  Znovu si kladiem otázku: Prečo som ja toto všetko nevedel! Možno sme spolu stáli vedľa seba v kostole. Spoločne sa modlili, spievali nábožné piesne. Babky hovorievali pred kostolom: Počula si, jak ten Tinko Paldankin pekne spíval, a je v dôstojníckej uniforme, riadny vedecký ašpirant. Gitka pozná stalinské časy len z rozprávania (s. 105). Keď tyran zomrel, pri drevenej truhle v škole stáli pionieri a zväzáci a pracujúci – naša mama hovorievali, a my čo sme, všetko sme si vlastnými rukami dorobili, všetko nám vzali, ešte aj hóry vymietli – stáli tam aj hasiči, milicionári na rukáve s červenou stužkou, smutný som sa pozeral, ja som tam s nimi stáť nesmel. Už vtedy som bol často na okraji, ako svätý Jozef v Betleheme (der Mitwisser Gottes), ale nikdy nie mimo významných udalostí, zaujímali ma. Margitkine spomienky otvorili nestrábené rany, ktoré, ako píše poetka v jednej, mne venovanej básni, nie sú zahojené, iba utíšené. To aby ste vedeli, všetci, čo píšete a hovoríte o cirkvi a jej utrpení za totality. My kňazi, Bohu zasvätené osoby, aktívni laici, my vieme, komu sme uverili, prečo sme trpeli. Obetujme to na väčšiu slávu Boha, hľadajme všetci, čo nás spája... sme tí, čo žili pod bičom otrokára, pod bičom, ktorý nestrábené rany znovu pootvára, že žiadna z nich sa nikdy nezahojí. V Parsifaliovi to Wagner vyriešil tak, že Kristovu otvorenú ranu môže zahojiť iba kopia, ktorá tú ranu zavinila. To sme my, slabí ľudia, keď cirkev je pokračovateľkou Krista, potom môžem aj povedať, že táto cirkev je pokračujúca trpiaca cirkev, lebo je to cirkev, v ktorej sú aj hriešnici, vlažní, anonymní, vzdialení kresťania, a keď ku mne niekto príde a povie mi, že táto moja cirkev nie je dobrá, že je nudná, biedna, včerajšia, nemusím byť preto ihneď nervózny, už som to predsa hore niekedy napísal: Len jeden je dobrý (Mt 19,17). Musíme si odpustiť, to je jediné riešenie. Lebo kresťan, ktorý nedokáže odpustiť, sa kresťanom volať nesmie. Ježiš Kristus na kríži vystrel ruky v tom absurdnom znaku kríža, aby zjednotil všetko, vertikálne aj horizontálne.

„Vrhnutí do ambivalencie novoveku zoči-voči osvietenstvu“(s. 116), TU je TAM a TAM je TU, prečo by sme nemohli "v mlyne medzi cirkvou a spoločnosťou“ hľadať „spoločné riešenie“. Imrich Sklenka ďakuje jednému rakúskemu jezuitovi (s. 119): „Moderný ateizmus musí byť pre náboženstvá, a zvlášť pre kresťanstvo, uprostred ktorého ateizmus vznikol, podnetom na prenikavé skúmanie svedomie. Lebo ateizmus je reakciou na pokrivený obraz Boha a na nedostatočné uskutočnenie viery v Boha v mravnom a spoločenskom živote. V mene Božom sa často bojovalo proti poznatkom vedy, viedli vojny, obhajovali nespravodlivé spoločenské poriadky, násilnými opatreniami sa znevažovala sloboda, alebo sa náboženstvo zneužívalo na to, aby sme človeka priviedli k poddajnosti. Ateizmus môže mať pre náboženstvá preto aj očisťujúcu funkciu. Veľa bude závisieť od toho, či budeme v budúcnosti vedieť vierohodne ukázať, že náboženstvo a vedecký pokrok, viera v Boha a ľudská sloboda nepredstavujú protiklady, ale môžu jestvovať spolu “ (s. 120). Aj my, Slováci sme „na svetovej úrovni“ (s. 121). Skončime s tým odkazom na „centralistické“ a „zatarasené“; každý má možnosť „oprášiť si sandále“ a  žiť ako slobodné Božie dieťa, lebo my nie sme už otroci, sme slobodní, sme priatelia. Wagner, Verdiho ročník, narodili sa 1813, prežili revolučné roky a víťazstvo liberálov, ako hudobník viedol s Talianom večný boj o tom, čo je konzervatívne a čo je nové. V opere „Meistersinger von Nürnberg“, starý obuvník, najlepší z najlepších majstrov, uvoľní miesto mladému, lebo uzná, že je lepší. Stal sa nesmrteľným mešťanom, lebo netrval ako ostatní majstri na svojom.

Lenže, kto by chcel druhému umývať nohy! Raz prišiel kardinál František Tomášek do Vatikánskeho rozhlasu. Kolegovia z Českého programu ho vtedy ešte považovali za spolupracovníka s režimom. Nechceli s nim robiť rozhovor. Videl som ho bezmocne stáť na chodbe, vzal som ho do štúdia, spýtal som sa ho, čo robí v Ríme, povedal mi, že práve bol v Bazilike svätého Petra a rozvyprával sa o tej nádhere, o apoštoloch, utrpenie nespomenul, komunistom nič nevyčítal, ale prihovoril sa k veriacim v Československu, a vtedy mi to stačilo. O osobnosti Felixa Maria Dávidka sa dozvedám v príspevku Jirka Hanuše (s. 133) , po toľkých rokoch, teraz. Bolo to jeho šťastie, že sa nedožil zamatovej? Nevieme! Vieme, že svoju dejinnú úlohu v cirkvi splnil. Knihou „Zradené posolstvo“ mu jeho verní postavili pomník. Viete, aké v nebi bolo jeho stretnutie s Kristom. Ja som si to v týchto dňoch takto vymyslel, samozrejme je to len obraz. Na konci svet okolo nás vymrie. Odrazu stojíme pred bránou „nového sveta“. Náš pohľad sa preberie v nových dimenziách – obsiahne nekonečnosť večnosti. Pred nami stojí Kristus s otvoreným náručím. Jeho pohľad je dobrotivý. S láskou sa na nás pozerá. Potom príde otázka – posledná otázka, ktorá rozhodne o večnosti: Miluješ ma? – „Áno, milujem ťa!“, bude naša spontánna odpoveď. Ak sme túto odpoveď dali svojimi dobrými skutkami v živote (bol som hladný, bol som smädný, bol som nahý, bol som chorý...), toto áno bez váhania, z pravej srdcovej komory vyrezané, bude naše rozhodnutie. Opustenie časného, obsiahnutie večného, dokonalosť. A Boh nás v tom momente vezme do náručia. To je súd. Nebojte sa. „Rímske normy v zaobchádzaní so skrytou cirkvou“ (s. 143)časné. Ako dlho budeme čakať, je vo hviezdach. Niekoho svätorečia „subito“, švajčiarsky národný svätý Niklaus von Flüe musel čakať 500 rokov. Dôležité bude, aby sme „s pražským svätiacim biskupom, slávnym hrdinom zamatovej revolúcie, čo nás tak šmirgľuje (s. 147), ktorý bol v pravom čase na správnom mieste, pomodlil sa s Havlom Otčenáš, vytrvali na ostrovčeku  pozitívnej deviácie (s. 152). Naďalej si v duchu už tu citovanej 25. kapitoly Matúšovho evanjelia podávali pomocnú ruku (s. 155), dodávali odvahu tým, kto nesklonil hlavu a nedal sa odtlačiť do pasivity (s. 156). Keď som sa dnes modlil v našej kaplnke za jednotu kresťanov, spomenul som si, aké dôležité je prehlbovanie priateľstva aj medzi katolíkmi a evanjelikmi (s. 155), aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa (Jn 17,20n).

Angažovaný, špicľovaný, obmedzovaný dvadsaťdvaročný dominikán Klaus Metsch ani nesníval o tom, že jeho životná cesta by sa mohla vybrať takým smerom, ktorý by bol v diametrálnom rozpore s bežnými cirkevnými normami (s. 159). Píše o svojich stretnutiach, rozporuplných skúsenostiach so skrytou cirkvou v Budapešti, o odlišnej cirkevnej politike vo východných krajinách, v Československu, o konfrontácii s Felixom Mariom Dávidkom, o sobáši, kňazstve, o cisterciátskom opátstve v Oseku u Duchcova v Čechách (s. 163), ktoré tiež navštívil. Možno sme sa tam stretli. Spolu s blahoslaveným gréckokatolíckym biskupom Vasilom Hopkom z Prešova tam boli  sústredené aj slovenské Milosrdné sestry svätého Kríža; moja teta Anna, otcova sestra, rehoľným menom Dobroslava, tam bola predstavená. Ja som sa vtedy ako riadny vedecký ašpirant na VŠP v Nitre, pracovisko Výskumný ústav Ivánka pri Dunaji, v Oseku u Duchcova na Veľkú noc 1968 v Duchovných cvičeniach rozhodol pre kňazstvo. Klaus Metsch, zradený vlastnou cirkvou; tragédia jedného z nás. Až do konca? Ako Ján Georg Pojer? Z najužšieho kruhu spolupracovníkov Felixa Máriu Dávidka? Zradený posol (s. 170)! U neho všetko začalo v temných časoch nacistického teroru. Pokračovalo pred komunistickým tribunálom, cez filozofiu sa dostáva najprv ku Koinótés, k priateľke Ursule, ktorá zo Švajčiarska buduje most ku Karlovi Rahnerovi SJ a nosí, riskujúc život, duchovnú potravu bratom a sestrám skrytej cirkvi v Československu; počas pastorálnej synody Koinótés na Vianoce 1970 roztržka s Dávidkom, Georg nie je presvedčený o správnosti kňazstva žien, traja vysvätení biskupi sú proti: Georg Pojer, Jozef Dvořak a Bedřich Provazník. Za dramatických okolností Georg uteká do Švajčiarska, kde žije a po krátkych návštevách domova v porevolučnom období zomiera na rakovinu.  Môj sused, býval tu neďaleko, a ja som o ničom nevedel. Biskup katolíckej cirkvi. Pracovali sme v skrytosti. Nečakajme slová chvály, ani odmeny, vyznamenania, popredné miesta, na konci budú rozhodovať len dobré skutky. Zostaňme tým, čo sme boli od začiatku, presvedčení, skromní a lojálni katolíci.

Beatrice Eichmann - Leutenegger píše o česko-židovskej spisovateľke Lenke Reinerovej, ktorá nestratila nádej ani v pekle českého väzenia (s. 181). A Erhard Busek už v úvodnom citáte M. E. Ciorana nám pripomína, že kedysi sme sa vrhli do dobrodružstva s Bohom, a teraz nám ostal z neho len problém...(s. 189). V Poľsku oproti prísnej orientácii na komunistickú štátnu ideológiu oporou a orientáciou bola cirkev. Referuje: My sme cirkev! „Až keď ideológiou občianskej spoločnosti bude múdrosť a prvý raz sa stane jej jazykom, nájde samú seba. Aktéri hľadajú svoju rolu. Eschatológia tisícročia sa ešte nezjavila (s. 197). Blahoslavení, ktorí prosia o Ducha. Je v našich rukách byť cirkvou budúcnosti: študovať, diskutovať, overovať, syntetizovať a dialógom očisťovať nájdené (s. 204 ). Zahodenú šancu skrytej cirkvi treba obnoviť! Jej cesta nebola zastavená komunizmom, ateizmom, a už vôbec nie cirkvou, ale ľudskou krehkosťou. Ako by si sa tváril, keby ti človek, s ktorým si sa práve rozprával, po rozhovore s tebou povedal, že to stretnutie nemalo spoločenskú, kňazskú ani ľudskú úroveň? Matúš 7,1 alebo Matúš 7,12 alebo Matúš 6,25? Máš na výber. Ježiš Kristus nám zanechal pravidlá hry. Sme herci pred tvárou Boha. Réžiu má každý vo svojich rukách. Buďme teda ľuďmi, ktorým bola darovaná sloboda Božích detí.

David Steindl-Rast, Vďačnosť / Srdce modlitby

Prezentácia knihy, 8. 6. 2018.
Autor: Karol Moravčík

Od srdca k srdcu voľakedy viditeľný, v pustovni u čiernej Madony skrytý, skrytým-zradeným

Autor: Timo Masár, Slovo do ticha, Zürich, 18. január 2012.

Svetový bestseller/ recenzia diela „Ježiš Nazaretský“ od Josepha Ratzingera

Autor: Ivan Lehotský

Ježiš v postmodernej dobe

22.5.2011 09:05:50
Ježiš ako Symbol Boha podľa Rogera Haighta
Autor: Rastislav Kočan
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7