Dnes je 05.12.2021    meniny má: Oto Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Kresťanstvo - Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet

Autor: Karol Moravčík, jún 2021. Napísané pre: Knižná revue č. 6/2021.
Redakcia nemeckého magazínu Spiegel sa rozhodla venovať pozornosť fenoménu kresťanstva a prostredníctvom 29 textov rôznych autorov približuje dejiny tohto náboženstva. Knihu pod názvom Kresťanstvo – Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet pripravilo v slovenskom preklade vydavateľstvo N Press. Texty editovala Eva-Maria Schnurr, väčšina autorov sú redaktori Spieglu, niektorí sú z akademického prostredia. Nevysvetľujú kresťanskú náuku ani rituály, na kresťanstvo sa dívajú prostredníctvom niektorých osobností a udalostí dejín a kladú si otázky: Čo bolo na kresťanstve po dve tisícročia také príťažlivé? Ako je možné, že sa mu podarilo rozšíriť do oblastí s veľmi odlišnými kultúrnymi podmienkami? Pri pohľade na súčasné pomery v Európe je zrejmé, že kresťanstvo stráca vplyv z generácie na generáciu. Ale ako v predslove uvádza editorka Eva-Maria Schnurr, „kresťanstvo si svoju presvedčivosť uchovalo práve tým, že sa dokázalo vždy nanovo definovať“.

Udalosti

Prvá časť knihy si všíma vývoj od židovskej sekty po štátny kult rímskej ríše. Túto pozíciu dosiahlo kresťanstvo asi za 300 rokov. Druhá časť sa venuje vzťahu viery a moci. Týka sa zvlášť obdobia európskeho stredoveku. Tretia časť je o prechode do novoveku, keď sa západné kresťanstvo chcelo reformovať, ale najmä sa bolestne rozdelilo. Zároveň sa zásluhou európskych výpadov na iné kontinenty stalo náboženstvom svetovým. Štvrtá časť knihy je o súčasnosti: Máme problém s „mŕtvym“ Bohom (ako zvolal Nietzsche), ale aj s „mŕtvym“ človekom (ako pripomenul Bonhoeffer). Máme problém s kresťanstvom, ktoré sa môže vnímať ako vstupenka k úspechu (Južná Kórea), ale aj ako nádej na sociálno-politické oslobodenie (Južná Amerika).

Tematický výber by sa dal doplniť. Z prechodného obdobia od antiky k ranému stredoveku chýba Benedikt z Nursie, dedič antickej kultúry a zároveň zakladateľ európskeho mníšstva. Bez neho sa nedá pochopiť, ako sa zachovali poklady starej kultúry a ako sa barbari stali kresťanmi. Z vrcholného stredoveku jednoznačne chýba František z Assisi. Na jeho pokus o reformu „zdola“ odkazuje po 800 rokoch súčasný pápež František „zhora“. Osobitnú zmienku by si zaslúžil stáročný zápas o oslobodenie Sv. Zeme spod moslimského panstva prostredníctvom tzv. križiackych výprav. Z poreformačného obdobia chýba Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitov – rádu, ktorý na katolíckej strane zohral najvýznamnejšiu úlohu v zastavení šírenia protestantskej reformácie a v misijnej činnosti v zámorských krajinách. V tejto časti by si osobitný text zaslúžil aj rozvod Anglicka s katolíckou cirkvou, ktorý bol priamym následkom pápežom neschváleného rozvodu kráľa Henricha VIII. s jeho prvou manželkou. Dnes si len ťažko vieme predstaviť, ako by sa vyvíjali osudy sveta, ak by budúca námorná a koloniálna veľmoc zostala katolícka. Vo štvrtej časti je predstavený Friedrich Nietzsche ako najznámejšie antikresťanské meno novšej doby. Chýba však osobitný text venovaný prenasledovaniu kresťanov v 20. storočí, ktoré spôsobila nacistická a komunistická totalita a ktoré postihlo milióny kresťanov katolíckych, pravoslávnych i protestantov. K mimoriadnym udalostiam kresťanstva (nielen katolíckeho) treba prirátať aj II. vatikánsky koncil (1962-1965) a jeho dôsledky.

Dá sa pochopiť, že „dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet,“ sa nedajú vtesnať do niekoľkých textov. Tiež sa dajú pochopiť – i keď to neviem odpustiť – chybičky v slovenskom preklade. Napríklad na s. 119 pôsobí komicky, ak sa významný teológ rádu dominikánov z 20. stor. Marie-Dominique Chenu označí za ženu, a hneď v ďalšej vete sa Tomášovi Akvinskému pripíše namiesto evanjeliovej silný prúd „evanjelickej“ spirituality. 

Vízia a moc

V strede knihy sa nachádza rozhovor, ktorý viedol redaktor Spieglu s Volkerom Leppinom, profesorom cirkevných dejín na univerzite v Tübingene. Prvá otázka, ktorú redaktor položil, zaujíma aj široký okruh verejnosti na Slovensku: Akú moc dnes má kresťanstvo a cirkev?

Otázka sa dá najskôr vnímať cez vzťah k moci politickej. Ako je známe, v tomto vzťahu kresťania (cirkvi) v Európe už dlhší čas ťahajú za kratší koniec. Zároveň ale platí, čo pripomína profesor Leppin: Kresťan nikdy nemôže uzavrieť trvalý mier s týmto svetom a kresťanstvo musí klásť odpor svetskému pragmatizmu.

Redaktor položil otázku, či upadajúca moc cirkví nie je nakoniec na niečo dobrá, a túto jeho otázku môžeme rozšíriť: Ak chce mať cirkev vplyv v spoločnosti, nemala by sa radšej držať čo najďalej od politických a ekonomických držiteľov moci? Alebo: Neobnoví sa moc cirkvi práve vtedy, keď si inštitúcia cirkvi zachová dištanc od politických inštitúcií štátu? Ak vyslovíme súhlasné áno, vynára sa ďalšia otázka, ako by mal ten dištanc vyzerať. Boli časy, že sa katolíkom neodporúčalo ísť voliť. A vyskytovali sa i viaceré protestantské spoločenstvá, ktoré sa vedome nezúčastňovali nielen politického, ale verejného kultúrneho života vôbec. Isté je, že celkom na začiatku sa kresťania držali bokom od všetkých mocenských centier, či už boli židovské alebo rímske. Napriek tomu život prvých kresťanov nemal sektársku podobu.

Kresťanstvo sa v Rímskej ríši ujalo najprv v mestách. Do konfliktu s mocou sa dostalo vtedy, keď sa kresťania odmietli klaňať zbožštenej politickej moci. Hoci sa tým vystavili krvavému prenasledovaniu, nestiahli sa zo spoločnosti, neodišli do púšte ako esseni, ani sa nerealizovali v intelektuálnych salónoch ako stoici, ani sa neuzavreli do geta ako Židia, ktorí v tej forme prežili viac-menej dobrovoľne do konca 19. storočia. Kresťania sa začlenili ekonomicky, vzdelanostne a kultúrne do grécko-rímskeho sveta, ale súčasne vytvárali alternatívu. Z istého pohľadu sa to dá prirovnať k fungovaniu kresťanov počas komunistických režimov. Väčšina sa pokúšala prežiť, ale tí najhrdinskejší či najzaťatejší stali sa disidentmi, a mnohí si vytvorili vlastný životný štýl. Poľský filozof a katolícky kňaz Józef Tischner sa raz vyjadril, že kresťania zvíťazili nad komunizmom v súťaži o ľudskosť, o nového človeka. Komunisti prišli s ideálom nového človeka, ktorý nebude vykorisťovaný, ale v tomto ohľade jednoznačne zlyhali, a kresťanstvo sa stalo cestou k slobode často aj pre mnohých nekresťanov.

Grécky pojem ecclesia, ktorý sa používa pre kresťanskú cirkev, pôvodne označoval grécku obec ako komunitu slobodných občanov. Kresťania si tento pojem osvojili a doplnili ho prívlastkom tou theou (obec Božia), čím zdôraznili, že rovnosť a slobodu vnímajú ako danú Bohom, nie politickým rozhodnutím vedenia obce. V mene tohto ideálu sa viedol zápas o hodnotu človeku aj nedávno proti komunistickému režimu. Po jeho páde však nastalo niečo podobné ako po uznaní kresťanstva za štátne náboženstvo v cisárskom Ríme. Ani nie morálka, ale akoby disciplína mala nahradiť víziu. V mene istého výkladu kresťanských morálnych noriem začali sa niektorí kresťania pokúšať preniesť svoje predstavy do štátnej legislatívy a sekulárni ľudia sa zľakli, že prídu o svoju slobodu (dokonca v súkromnom živote).

Na hrane

Nedávno otriasol verejnosťou nález stoviek kostier indiánskych detí na pozemku jednej katolíckej školy v západnej Kanade. Pôsobí to hrozne a hrozné to aj je. Od konca 19. stor. sa kanadské resp. britské vládne úrady snažili o riešenie budúcnosti domorodého obyvateľstva a videli ho v (pre)výchove indiánskych detí v školách, vedených katolíckou alebo niektorou protestantskou cirkvou. Na začiatku bol asi dobrý úmysel. Vychádzal však z mylnej predstavy o nadradenosti bielej civilizácie, ktorá láskavo ponúka domorodcom po primeranom zaškolení integráciu do „normálneho“ života. Cirkvi, najmä katolícka, ktorá bola v Kanade chudobná, potešili sa vládnej dotácii a ochotne sa ujali prevýchovnej úlohy. Že domorodé obyvateľstvo má vlastnú kultúru a hodnoty, ktoré si zaslúžia úctu, že rodičia majú prvoradé právo na výchovu svojich detí a že deti pre zdravý vývoj potrebujú predovšetkým vlastné rodinné zázemie, a napokon, že kresťanstvo by sa malo inkulturovať do indiánskeho spôsobu vnímania a konania a nie sa nechať použiť ako nástroj štátnej politiky – to všetko sa začalo vnímať až od konca 60. rokov 20. storočia.

Skúsenosti z Európy či z iných kontinentov svedčia o tom, že kresťanstvo bolo v dejinách schopné odpovedať na „túžbu po vyššom zmysle“ (ako sa vyjadruje v úvodnom texte jeden z iniciátorov vzniku knihy), ale často sa dalo aj zneužiť. Zaiste, ak vízia nemá zostať iba snom, musí sa snažiť o zreálnenie. Musí sa nejako inštitucionalizovať. Inak povedané, kresťanská viera potrebuje vytvárať záväznú sieť vzťahov. Táto sieť vzťahov nie je však jednoducho to isté ako sieť cirkevných inštitúcií. Musí ísť o sieť – cirkev ako kritickú inštitúciu, ktorá sa bude snažiť o reálnu moc, ale súčasne nepodľahne pokušeniu narábať donucovacími prostriedkami (aj majetok môže byť takým prostriedkom). A niekedy musí byť pripravená jasne sa vymedziť voči vládnucej moci vo svete.

Úloha kresťanstva v jeho záväznej a komunikatívnej podobe vo vzťahu k reálnej moci bude vždy chôdzou po tenkej hrane. Kresťanstvo má byť mimo mocenskej oblasti, ale súčasne vnútri, aby mohlo účinne konať. Má byť vnútri pri tých, ktorí padajú pod kolesá moci, aby im dosvedčovalo inú moc, ako je tá, ktorá ich dlávi, a povedané s D. Bonhoefferom, samo sa má „vrhať medzi špice kolies“, aby znemožňovalo šliapať po ľuďoch a živote. Súčasne má byť vonku pri tých, ktorí sú nechcení, nepasujúci a nepoužiteľní so svojimi obavami a túžbami, marginalizovaní a vytláčaní na okraj, ako kedysi domorodci v kolóniách a dnes milióny, čo zavadzajú „lepšej“ spoločnosti.

Rakúsky teológ Hans-Joachim Sander rozlišuje kresťanskú cirkev ako spoločnosť náboženskú a pastorálnu. Náboženskou myslí cirkev, ktorej ide o náboženstvo, teda náuku, mravy a disciplínu, a môže konať v pokušení mocensky presadiť svoje predstavy. Pre protagonistov takéhoto kresťanstva to funguje dovtedy, kým sa napríklad nájde dosť poslancov, ktorí nezahlasujú za niektorý liberálny legislatívny návrh v oblasti etiky. Pastorálnou myslí Sander cirkev, ktorá sa snaží predstaviť svoje riešenia ako podporujúce kvalitu a zmysel života a získať pre ne nielen dôveru, ale aj nadšenie.

„Kresťanstvo si svoju presvedčivosť uchovalo práve tým, že sa dokázalo vždy nanovo definovať,“ uvádza nemecká editorka publikácie. Jej konštatovanie je zároveň výzvou, aby sme poznávali i testovali, čo taká redefinícia kresťanstva dnes môže znamenať.

Kresťanstvo - Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet

Autor: Karol Moravčík, jún 2021. Napísané pre: Knižná revue č. 6/2021.

Karol Moravčík/Jaroslav Rindoš, Amoris laetitia. Podľa vôle a úmyslov pápeža Františka

Vydal PETRUS, 2020. Cena: 8 €.

David Steindl-Rast, Vďačnosť / Srdce modlitby

Prezentácia knihy, 8. 6. 2018.
Autor: Karol Moravčík

Od srdca k srdcu voľakedy viditeľný, v pustovni u čiernej Madony skrytý, skrytým-zradeným

Autor: Timo Masár, Slovo do ticha, Zürich, 18. január 2012.

Svetový bestseller/ recenzia diela „Ježiš Nazaretský“ od Josepha Ratzingera

Autor: Ivan Lehotský

Ježiš v postmodernej dobe

22.5.2011 09:05:50
Ježiš ako Symbol Boha podľa Rogera Haighta
Autor: Rastislav Kočan
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7