Dnes je 09.08.2020    meniny má: Ľubomíra Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Aggiornamento – II. vatikánsky koncil a reforma cirkvi

Úvodné poznámky k 50. výročiu II. vatikánskeho koncilu.
Autor: Karol Moravčík (Prednáška v rámci cyklu: Besedy TF; Bratislava 11.10.2011.)

Prvý nápad na zvolanie koncilu Jánom XXII.: 23. január 1959. Zverejnenie: 25. január 1959 (pred kardinálmi); formulácia cieľa: 29. jún 1959 (encyklika „Ad Petri Cathedram“). Predprípravné obdobie: 17. máj až 5. jún 1960; prípravné obdobie: jún 1960 až jún 1962. Oficiálny začiatok: 11. október 1962; slávnostné zakončenie: 8. december 1965.

I. Koncily v katolíckej cirkvi[1]

V zásade platí, že (ekumenický) koncil je zhromaždenie vyšších nositeľov jurisdikcie v cirkvi (napr. biskupi, opáti atď.) za účelom vykonávania najvyššej učiteľskej a zákonodarnej moci spoločne s pápežom a pod jeho vedením. Koncil je kolektívny nositeľ úradnej moci v cirkvi, jeho výnosy sú však bez pápežovho podpisu neplatné. Koncil teda na jednej strane moc vykonáva spolu s pápežom, ale z iného pohľadu je podriadený pápežovi. Takto je koncil zvláštna inštitúcia. Veľmi veľa sa od neho očakáva, ale zároveň akoby bol bezmocný. Neschádza sa pravidelne (niekedy až s odstupom celých stáročí), nemôže sa zvolať sám, ani svoje ustanovenia uviesť do platnosti sám poukazom na vôľu demokratickej väčšiny, predsa, keď sa zíde, dejú sa zväčša prevratné veci. Na koncile majú hlasovacie právo len nositelia jurisdikcie, ich rozhodnutia však vo veľkej miere pripravujú a určujú teologickí poradcovia.

II. vatikánsky koncil (II. VK) bol zvolaný a prebiehal podľa Kódexu kanonického práva (CIC) z r. 1917.[2] V novom CIC z r. 1983 sa vatikánska kúria postarala o to, aby sa kánony o koncile mierne upravili v prospech zaistenia pápežskej moci. V starom i novom CIC sa totiž veľmi dbá o to, aby sa koncil nemohol povýšiť nad pápeža. Pritom je zaujímavé, že za pravé ekumenické koncily uznáva dnešné vedenie katolíckej cirkvi aj tie, ktoré boli zvolané rímskymi cisármi ako ríšske synody – ich výnosy platili ako zákony ríše (prvý dokonca zvolal a predsedal mu nepokrstený cisár Konštantín, aj keď podporovateľ cirkvi); tieto prvé antické koncily sú zároveň vieroučne najdôležitejšie)[3]. Cirkev tiež uznáva dva tzv. reformné koncily[4], ktoré chápali samy seba ako povýšené nad pápeža. Či už tak alebo onak koncily boli vždy demonštráciou jednoty a spolupráce kresťanstva a rozhodovalo sa na nich o najvážnejších veciach.

II. Práca na koncile

Na II. VK sa viditeľná práca udiala na tzv. sesiách. Boli štyri, vždy na jeseň v r. 1962, 1963, 1964, 1965. Činnosť koncilu na sesiách si možno predstaviť ako zasadanie parlamentnej schôdze, kde sa diskutuje a hlasuje. Okrem práce na zasadaniach (schôdzach) sa samozrejme pracuje v komisiách a „zákulisí“. Podobne ako vláda predkladá do parlamentu na schválenie dokumenty a jednotliví poslanci prichádzajú aj s vlastnými návrhmi, koncilu najprv predložila dokumenty na schválenie vatikánska kúria. Keď biskupi zo sveta (mimo úradníkov kúrie) vo veľkom rozsahu odmietli predložené schémy, v pracovných komisiách prevzali iniciatívu a vplyv mimovatikánski biskupi a ich teologickí poradcovia, ktorí pripravili nové texty na rokovanie.

Na rozdiel od bežného parlamentu, kde boj o formulácie zákonov prebieha najmä medzi poslancami vládnej väčšiny a opozičnej menšiny (plus nejaké účelové spojenectvá), na II. vatikánskom koncile prebiehal zápas o texty predovšetkým medzi delegátmi koncilu z kúrie a z terénu. Pritom si treba uvedomiť, že aj delegáti koncilu „z terénu“ neboli volení veriacimi svojich diecéz, ale boli menovaní zhora, vatikánskou kúriou.[5]

Od parlamentu sa cirkevný koncil odlišuje ešte v jednom významnom ohľade: Pápež na koncile nehlasuje ani zväčša nevystupuje, ale potvrdzuje alebo nepotvrdzuje odhlasované texty. Pápež katolíckej cirkvi je totiž na rozdiel od predstaviteľov moci v dnešnom demokratickom štáte sám držiteľom najvyššej zákonodarnej, výkonnej, súdnej a trestnej moci v cirkvi.

III. II. vatikánsky koncil (VK) vo vzťahu k I. VK

Primát pápeža ako absolútneho monarchu sa v cirkvi presadil postupne, zvlášť od 11. stor., a významne sa upevnil v 19. stor. vyhlásením učenia o pápežskom primáte na I. vatikánskom koncile (Pastor aeternus, 1870).[6] Treba povedať, že táto definícia sa r. 1870 zrodila v situácii zániku pápežstva ako politickej mocnosti a bola odhlasovaná napriek nesúhlasu významnej skupiny koncilových delegátov (viacerí radšej odišli, akoby za text zahlasovali). Text po takomto vyvýšení pápežstva mal byť doplnený zadefinovaním vzťahu pápeža k ostatnej cirkvi (biskupom), čo sa však pre politicko-vojenské udalosti už nerealizovalo, a ani dokumenty koncilu neboli podpísané delegátmi. V istom zmysle dogma o pápežskom primáte bola obrannou reakciou voči modernému svetu, zároveň však sakralizovala pápežský úrad a napomohla rozvoju jeho kultu, ktorému sa mimoriadne darí v súčasnej mediálnej dobe.

Tieto okolnosti pomáhajú pochopiť atmosféru, v ktorej žila katolícka cirkev tesne pred II. VK. Predstavitelia kúrie vo Vatikáne žiaden koncil už nepokladali za potrebný, pápež podľa ich mienky predsa zvlášť od I. VK koncil ani nepotreboval, aby správne riadil cirkev, a keď by koncil predsa len bol zvolaný, tak len nato, aby poslušne odhlasoval kúriou pripravené dokumenty. O takomto koncile, ktorý by formálne ukončil vojnou pretrhnutý I. VK, premýšľali aj niektorí pápeži pred Jánom XXIII., mysleli však zjavne na doktrinálny a defenzívny koncil. O to bolo väčšie prekvapenie v kúrii (medzi úradníkmi pápežského dvora), keď Ján XXIII. ohlásil túžbu koncil zvolať, a to celkom iný, ako si predstavovali.

IV. II. VK ako koncil Jána XXIII.

Motívy Jána XXIII. môžeme spoznať z jeho encykliky „Ad Petri Cathedram“ (1959), kde za hlavný cieľ koncilu označil „pričiniť sa o vzrast katolíckej cirkvi, spasiteľnú obnovu mravov kresťanského ľudu a prispôsobenie cirkevnej disciplíny potrebám čias. Tiež zdôraznil, že koncil má byť „prejavom jednoty, pravdy a lásky, a to tak, aby aj tí, čo sú oddelení od Apoštolskej stolice, pocítili túžbu po jednote cirkvi v Kristovi“[7]. Pápežovi Jánovi zjavne išlo o zblíženie a porozumenie katolíkov s nekatolíckymi kresťanmi. Pritom je zaujímavé, že Ján XXIII. nemal jasnú predstavu, o čom by koncil presne mal byť. Ohlásením koncilu sa však akoby pretrhli hrádze nahromadených reformných túžob a očakávaní, konali sa mnohé diskusie, vychádzali publikácie, a pápežovi to umožnilo vyjasniť si predstavu o koncile.

Celkom na začiatku Jána XXIII. ovplyvnili aj dve knihy: Jedna od arcibiskupa z Paderbornu, Lorenza Jaegera, s titulom: „Ekumenický koncil, cirkev a kresťanstvo“, a druhá od Hansa Künga: „Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako volanie k jednote“[8]. Vtedy len 32-ročný H. Küng vo svojej knihe ponúkol témy, ktoré mali slúžiť obnove cirkvi: Prijatie reformácie ako „náboženskej“ udalosti; intenzívnejšie vyzdvihnutie Biblie a jej používania v teológii a liturgii; priblíženie liturgie ľudu, zavedenie reči ľudu do liturgie, ako aj zdôraznenie „všeobecného“ kňazstva všetkých pokrstených; dialóg cirkvi s inými kultúrami; oslobodenie pápežstva od politických väzieb; reforma rímskej kúrie a zrušenie indexu zakázaných kníh. Ako píše O. H. Pesch: „Küngove návrhy sa ukázali priam prorocké: prinajmenej v modifikovanej podobe sa všetkých sedem požiadaviek dostalo do koncilových dokumentov. Už nikdy nebude mať jediný teológ taký vplyv na koncil...“[9]

Ján XXIII. nastúpil do úradu s presvedčením, že kresťanská viera nesmie odmietať otázky a úzkosti sveta, ale má trápenia a problémy ľudí sveta pokladať za vlastné. Tým sa výrazne líšil od svojich predchodcov v úrade. V tejto súvislosti presadzoval aj pojem „aggiornamento“. Pôvodne vraj išlo o pojem z obchodného prostredia, kde aggiornare znamenalo uviesť účtovné knihy do dnešného stavu. Podobne má cirkev všetky svoje ľudské ustanovenia prispôsobiť dobe. Vieme, že Ján XXIII. určite myslel na prispôsobenie cirkevného práva, ale omnoho viac mu záležalo na obnove vnútorného života cirkvi, aby bol primeraný dnešku. Viera a kresťanský život sa mali stať vecou dňa, a nielen peknou tradíciou, ktorá je nespôsobilá utvárať prítomnosť a budúcnosť. Náboženská viera je však schopná oplodňovať aktuálnu dobu len vtedy, ak má pozitívny vzťah k svetu, ak berie život taký, aký je teraz, a nežije vo vysnívaných zámkoch.

Na rozdiel od predchodcov bol Ján XXIII. mužom dialógu, dokonca veril, že v istom ohľade si cirkev môže dovoliť, aby sa nechala svetom sproblematizovať, aby svet podrobil kritike jej posolstvo. Treba pritom povedať, že ho ani náhodou nenapadlo, že ide revidovať dogmy. Predsa len bol vo svojej duchovnej formácii a svojom teologickom vzdelaní človekom starej školy. Na druhej strane žil z takej ľudskosti a takých skúseností, že sa otázkam doby otvoril. Členov cirkvi nevnímal izolovane od sveta, išlo mu o cirkev ako „občanov sveta“ a vedel sa dobre cítiť aj medzi nekresťanskými a nenáboženskými ľuďmi. Cirkev nechcel vidieť ako centralisticky riadenú spoločnosť, ale ako spoločenstvo miestnych cirkví, pričom bol jednoznačne za medzinárodný dialóg a ekumenické zblíženie. S týmto všetkým sa spájala jeho úprimná viera, že nie on je najdôležitejší v cirkvi, ale Duch Svätý, preto dokázal dať priestor aj takým ideám a konceptom, na ktoré spočiatku vôbec nemyslel. Na koncile zaručil absolútne slobodné rokovanie, v ťažkých situáciách nevyužil svoju pozíciu absolútneho monarchu, ale zvolil úlohu zmierovacieho sudcu, ktorý umožňuje problém prekonať, a tak pohnúť veci dopredu.

Na základe týchto predstáv, skúseností a svojho naturelu Ján XXIII. naplánoval koncil ako koncil pastorálny s cieľom sa poradiť, ako čo najlepšie zabezpečiť hlásanie kresťanskej zvesti vo svete a nájsť si cestu k ľuďom dnešných čias. Bolo to úplné nóvum. Doteraz sa koncily schádzali vždy kvôli tomu, aby prekonali nejaký vieroučný alebo právny problém. Keď sa však prijala optika pastorálneho koncilu, nevyhnutne sa ukázalo, že cirkev doteraz žila vo „virtuálnej“ realite minulosti, ktorá už nejestvuje, a vedome musí prijať realitu, ktorá z hľadiska dejín znamená rozchod s dlhým obdobím, ktoré nazývame pokonštantínovské[10], a potom s tým obdobím, ktoré sme prežili ako poreformačné a potridentské[11].

V. Výsledky II. VK a zápas o ne

Za rozhodujúce sa pokladajú štyri  konštitúcie (o cirkvi, o cirkvi vo vzťahu k svetu, o liturgii a zjavení), tiež dekrét o ekumenizme a zvlášť deklarácia o vzťahu k iným náboženstvám a deklarácia o náboženskej slobode. V týchto dokumentoch sa najviac odráža nový duch II. VK.

Oproti cirkvi konštantínovského obdobia, keď sa cirkev naviazala na politickú moc, pokonštantínovská cirkev mala sa obnoviť v zmysle Nového zákona na cirkev bratsko-sesterskú, spoločensko-kritickú, nie centralistickú, ale na spoločenstvom spoločenstiev a na pastoračno-liečivú cirkev. Cirkev nemala byť pyramidálna „societas perfecta“, ale komúnio, prasviatosť a putujúci Boží ľud. Vo vzťahu k svetu mala cirkev žiť svoje poslanie aj starosťou o tzv. svetské témy, ako je spravodlivosť a mier vo svete, a nechápať sa samoúčelne, ale v službe jednoty ľudstva. Liturgia sa mala stať liturgiou, kde sa Boh prežíva ako prichádzajúci cez konanie veriaceho ľudu, nie cez samotnú prítomnosť vysväteného služobníka, ktorý by konal nezávisle od spoločenstva. Zjavenie Boha sa prestalo chápať ako zázračná inštruktáž zhora, ale odôvodnilo sa viac antropologicky ako konanie Boha v dejinách a ľudskej existencii, pričom Biblia sa posunula do popredia ako norma tohto Zjavenia. Zjavenie Boha sa ocenilo aj v iných náboženstvách, ba uznala sa aj hodnota čestného ateizmu, osobitne sa očistil vzťah k židom ako starším bratom vo viere.

Pokoncilové obdobie čoskoro odhalilo, že vedenie katolíckej cirkvi bez trvalého kontaktu s terénom však nezvláda nahodenú latku a bojí sa výšky, ktorú si samo určilo preskočiť. Pracovníci kúrie mimoriadne šikovne zvolili stratégiu zahmleného ústupu od II. VK najmä prostredníctvom personálnych výmen na dôležitých postoch. Tak sa čoraz väčšmi roztvorili nožnice medzi bázou a vedením cirkvi, čo trvá až podnes. V citlivých otázkach ako je celibát, ženy v cirkvi, ľudská sexualita, transparentnosť v cirkevnej ekonomike a personálnej politike je vedenie cirkvi neochotné niečo zmeniť a súčasne v týchto otázkach stráca autoritu pred vlastnými katolíkmi. Po koncile dobre naštartovaná ekuména sa dostala na bod mrazu, kolegialita medzi pápežom a biskupmi (miestnymi cirkvami) je len na papieri, sloboda teológie dostáva na frak (napr. právo schvaľovať profesorov teológie sa odňalo miestnym biskupom a v témach, kde majú teológovia iný názor ako Vatikán, sa im prikazuje na verejnosti mlčať).[12] Liturgia, ktorá bola jednou z mála oblastí, kde cirkev zašla ďaleko za hranice určené koncilom, sa za pontifikátu Benedikta XVI. spochybnila v jej koncilovom poňatí, cirkevné právo sa v praxi stále prezentuje tak, akoby vládlo nad evanjeliom; azda jedine v otázkach sociálnych zostal úprimný záujem cirkvi veci riešiť v smere II. VK.

Ale aby sme nekončili pesimisticky: Pri 20. výročí ukončenia II. VK r. 1985 prekvapil Ján Pavol II. zvolaním synody na tému II. VK. Synodálne rokovanie dopadlo pozoruhodne. Tí, čo sa vo Vatikáne pasujú za reprezentantov svetovej cirkvi, vypočuli si ako reálne zmýšľa cirkev (biskupi) vo svete. Záverečný text tejto synody mal na starosti dnešný kardinál Walter Kasper. A jeho text nenechal nikoho na pochybách, že za 20 rokov od koncilu sa tak zmenilo vedomie katolíkov vo svete, že výsledky koncilu si nedajú vziať späť.

Odvtedy uplynulo pomaly ďalších 30 rokov. A stále sa bojuje o dedičstvo koncilu. Azda aj to znakom toho, že na II. VK išlo naozaj o niečo celkom zásadné. Keď sa začiatkom 90-ych rokov 20. stor. pýtali kardinála J. Ratzingera, či by sa mal zvolať Tretí vatikánsky koncil, odpovedal, že nie. Zaujímavo to vysvetlil: Obáva sa, že konzervatívci by na ňom zrušili výsledky II. VK! Preložené do zrozumiteľnej reči. Situácia je taká, že moc v cirkvi majú dnes celkom v duchu postmoderny prívrženci virtuálnej reality (dôvody sú rôzne), ľudí verných koncilu si však na rozdiel od predkoncilového obdobia nedovolia z cirkvi vyhnať, a tak priatelia koncilovej obnovy bojujú svoj boj vo vnútri cirkvi ďalej a dúfajú na Ducha Sv., ktorý „ohýba, čo je stŕpnuté, a zavlažuje, čo je vyschnuté“.

(Som rád, že som o koncile mohol hovoriť práve 11. októbra, presne v deň otvorenia II. VK a na sviatok Jána XXIII,, ktorý mu z tejto príležitosti na tento deň venovala cirkev.)



[1] Bohatý materiál k téme II. vatikánskeho koncilu poskytuje dielo: O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil. Příprava, průběh, odkaz, Vyšehrad Praha 1996.

[2] V tom čase už jestvovala dogma o pápežskom primáte z r. 1870, čo vytváralo dojem, že o koncile treba v cirkevnom práve hovoriť, ale vlastne už nikdy žiaden koncil potrebný nebude. Preto formulácie kánonov o koncile neboli v CIC veľmi kompatibilné.

[3] Ide o prvých osem koncilov, ktoré uznáva aj východná (s katolíkmi nezjednotená) cirkev. Prvý z nich bol v Nicei r. 325, posledný z nich sa konal v r. 869-870 v Carihrade.

[4] Koncil v Kostnici v r. 1414-1418 a koncil v Bazileji, neskôr pokračujúci vo Ferrare, Florencii a Ríme v r. 1431-1445. Tieto koncily sa snažili riešiť najmä opakujúci sa problém tzv. viacpápežstva.

[5] Varianty výberu za biskupov (nositeľov jurisdikcie) sú v tradícii cirkvi rôzne, žiaľ, práve v tejto veci sa po koncile koná temer v úplnom protiklade voči zámerom koncilu i proti starej tradícii, kde na voľbe biskupov mali okrem pápeža účasť aj kňazi a laici.

[6] V dogmatickej konštitúcii „Pastor aeternus“ sa pod hrozbou exkomunikácie zaväzuje veriť, že apoštol Peter bol Kristom ustanovený za prvého medzi apoštolmi, a tak dostal primát pravej a vlastnej jurisdikcie nad cirkvou; že rímsky veľkňaz je na základe Kristovho ustanovenia nástupcom Petra v tomto primáte; že tento rímsky veľkňaz má plnú a najvyššiu moc jurisdikcie nad celou cirkvou vo veciach viery a mravov, ako aj vo veciach disciplíny a riadenia, a táto jeho moc je bezprostredná; a že keď tento rímsky veľkňaz definuje učenie o viere a mravoch pre celú cirkev, vtedy vlastní neomylnosť, ktorou chcel mať cirkev vystrojenú Kristus – preto sú takéto definície veľkňaza nezmeniteľné samy od seba. In: J. Neuner/ H. Roos, Viera cirkvi v úradných dokumentoch jej magistéria, Dobrá kniha Trnava 1995, 238-246.   

[7] Dokumenty DVK I., SSV Trnava 1993, 9-10.

[8] H. Küng, Konzil und Wiedervereinigung, Erneuerung als Ruf in die Einheit, Freiburg im Br., 1960.

[9] O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil, 62-63. Pesch tu cituje: Peter Hebblethwaite, Johannes XXIII. Das Leben des Angelo Roncalli, Zürich 1986, 475.

[10] Myslí sa obdobie cirkevného života od ediktu cisára Konštantína r. 313, keď dal cirkvi v rímskej ríši slobodu, a postupne on a ďalší cisári cirkev začali podporovať až tak, že sa cirkev prepojila so štátnom mocou. Toto spolužitie s politickou mocou pokračovalo aj v nových ríšach a kráľovstvách, zachovali ho aj ortodoxní a veľké cirkvi reformácie, ba dokonca sa o to cirkev pokúša aj dnes vo vzťahu k moderným demokratickým štátom vo forme rôznych konkordátov.

[11] Tridentský koncil, ktorý sa uskutočnil v r. 1545 až 1563, si kládol za cieľ reformu cirkvi (po ktorej sa volalo už od čias Jána Husa), ale napokon – ako sa ktosi vyjadril – po konflikte s reformátormi „dal len zlomenú nohu do sadry“, a tá noha tam zostala ďalších 400 rokov.

[12] Zaiste, ku katolíckej teológii patrí snaha o komúnio, o hľadanie teologickej výpovede v rámci cirkvi, nie mimo nej. Ako svedčí skúsenosť dejín, ku spoločne formulovanej katolíckej viere a jej reflexii sa však nedá prísť zákazmi myslenia a vyjadrovania, ale len v poctivom dialógu a spoločnej modlitbe.

Rodinnosť v cirkvi

Autor: Jaroslav Rindoš SJ; Prezentácia Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka, 24.7.2020.

Niekoľko rád o modlitbe od starého učiteľa

Autor: Ron Rolheiser, 1. 6. 2020; https://ronrolheiser.com/some-advice-on-prayer-from-an-old-master/#.XyxvmzWxU2w
Preklad: Ján Gál

Zápas nielen o jeden dokument

Autor: Juraj Michal

Prezentácia knihy "Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka"

Autor: Karol Moravčík; Sankt Vitus Kaffee, 24.7.2020.

Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Július Marián Prachár, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Karol Moravčík, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Hľadanie (sa) cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Identita cirkvi

Autor: Ľubomír Polák; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7