Dnes je 14.04.2021    meniny má: Justína Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Čo znamená vykúpenie pre dnešnú spoločnosť?

18.7.2011 12:07:22
Sympózium Európski myslitelia Marianka 2011
Autor: Martin Mikolášik

1.      Problém s vykúpením

Pojem „vykúpenie“ sa vo svojom kresťanskom význame odcudzilo dnešnému človeku a modernej predstave o svete. Evolučný pohľad na svet síce nepopiera nedokonalosť tohto sveta a tragické momenty ľudského života, vysvetľuje však tieto javy na rozdiel od tradičného kresťanského učenia ako nevyhnutné sprievodné znaky evolúcie. Smrteľnosť, choroba alebo utrpenie sa dnes nechápe ako dôsledok individuálneho alebo spoločného hriechu, ale ako prirodzená vlastnosť vyššieho typu života.

Aj pojem „milosť“, ktorý v klasickej náboženskej reči označuje „ovocie vykúpenia“, sa stal pre dnešného človeka nepochopiteľný. Vyjadrenia „človek bez milosti“, „obdržať milosť“, „stratiť milosť“, „Boh daruje milosť“, „Mária – prostrednica milostí“ atď. evokujú zdanie, že milosť je neviditeľná substancia, energia, ktorú máme alebo nemáme, môže sa zväčšovať, zmenšovať alebo aj stratiť. A hoci milosť patrí k podstatným náboženským pojmom, v posledných desaťročiach sa z tohto slova stal prázdny obal, ktorý síce zbožne znie, ale v bežnom živote má len malý význam.

V minulosti bol tento pojem pochopiteľný aj cez zodpovedajúce chápanie spoločnosti, keď sa vláda a moc definovala ako dobrotivá a láskyplná, čo dokladajú pojmy „vládnuť z Božej milosti“, „milosťpán“ či „milosťpani“. Dnes sa moc nedefinuje „zhora“, ale „zdola“ a spoločenská opora pre vnímanie milosti sa stratila. Ani v osobnom živote nechceme dostávať nič „z milosti“, ale chceme uplatňovať svoje práva, v krajnom prípade mať svoj podiel na sociálnom a poistnom zabezpečení.

Aj celkové dianie a chod sveta sa dnes nechápe ako vyššou mocou udelená milosť, ale ako kombinácia nevyhnutnosti, náhody, šťastia, nešťastia, zdaru a nezdaru. Človek stojí pred výzvou, aby minimalizoval náhodnosť šťastia a nešťastia a všetko podriadil čo najviac svojmu vplyvu. Keďže sa náboženský pojem milosti nemôže oprieť o spoločenskú skúsenosť a ani ľudskú mentalitu, stal sa pre mnohých bezskúsenostnou abstrakciou, prázdnou formulkou, ktorá má síce v náboženskom slovníku svoje miesto, v ľudskom svete však nemá význam. A tak sa javí, že nemiesto milosti dnes všetko stojí na práve, výkone, náhode a nevyhnutnosti.

2.   Potreba vykúpenia

Napriek zdanlivej nadbytočnosti vykúpenia a milosti existuje však aj iná skúsenosť ľudstva, skúsenosť bezútešnosti vlastnej situácie. Zdá sa, že ohrozenie všetkého ľudského skrz civilizačný proces, ktorý možno interpretovať aj evolučne, sa zdá byť čoraz väčšie. Preto je otázne, či takýto proces ešte dokážeme sami kontrolovať, napríklad pomocou vedy a politiky. Tento vývoj sa ukazuje ako nevyhnutný a predovšetkým neblahý sprievodný jav osvietenstva.

Frankfurtská sociologická škola opísala tento fenomén pod názvom „dialektika osvietenstva“. Človek, ktorý vystúpil, aby podriadil svet svojej túžbe po šťastí, vtlačil mu svoju ľudskú tvár a tak v ňom našiel svoju vlasť, pozoruje dnes s hrôzou neočakávané dôsledky svojho konania: Často neodvratnú iracionalitu svojej civilizácie a jej determinizmy, mechanizmy a automatizmy, ktoré manipulujú slobodou. Neprehľadnú spleť anonymných síl, ktoré sa rozmáhajú v procese globalizácie. Byrokratické aparáty a plánovacie centrály, ktoré prehliadajú jednotlivca. Organizáciu voľného času, výpredaj súkromného života, funkcionalizáciu a teda zvecnenie človeka na prvok súkolesia produkcie. Elimináciu alebo podceňovanie všetkého, čo sa nehodí do logiky výkonu. Skrátka – technika, hospodárstvo a veda sa navzájom prenikajú, determinujú a menia svet tak, že pokus človeka humanizovať realitu za účelom svojho šťastia zjavne naráža na životunebezpečné hranice a úplne dementuje vieru v progresívne zdokonaľovanie človeka a jeho sveta. (por. Horkheimer - Adorno)

To neznamená, že humanizácia, plánovanie, rozvoj techniky a globalizácia sú zavrhnutiahodné. Naopak, často sú podmienkou slobody. Dialektika osvietenstva spočíva však v tom, že človek humanizovať svet musí, táto humanizácia však vracia úder. A to dokonca aj vtedy, keď sa o ňu človek snaží s absolútnou angažovanosťou a chápe ju ako najvyššiu hodnotu.

Ako sa dá prekonať apória tejto dialektiky? Musí prísť niečo „nové“, čo nie je len reprodukciou starého. Ako je však sloboda možná v podmienkach neslobody? Sama vôľa po slobode nestačí, okovy minulosti obmedzujú. Človek nevyjde zo svojej zblúdenosti, pokiaľ mu nebude darovaná sloboda a umožnený nový začiatok. Jasným príkladom aporetickej situácie človeka je jeho smrť. Tu sa jeho nesloboda a obmedzenie ukazujú symbolicky a neprehliadnuteľne.

Ďalšou skúsenosťou, ktorá poukazuje na „potrebu vykúpenia“, je ľudské vedomie, že človek je v každom okamihu svojho života stále „nedokončený“, na ceste, nie v plnej jednote a identite so sebou samým, v napätí medzi „ničím“ a „všetkým“, je v ňom stála „pridaná hodnota“, ktorá ho popri každom možnom naplnení odkazuje na niečo väčšie. V každom prítomnom okamihu je neuspokojený, načahuje sa za väčším šťastím a plnším životom. Podľa Nietzscheho, neveriaceho mysliteľa, je človek „stále neobjasnené zviera“, ešte stále „nevyčerpaný pre väčšie možnosti“. „Prebúdza v sebe záujem, napätie, nádej, skoro až istotu, akoby sa s ním niečo ohlasovalo, pripravovalo, akoby človek nebol cieľom, ale len cestou, prestupom, mostom či veľkým prísľubom“ (Nietzsche, str. 284). Naopak veriaci mysliteľ, Blaise Pascal sa pýta: „Čím je napokon človek vo vesmíre? Ničím v porovnaní s nekonečným a všetkým v porovnaní s ničím, stredom medzi ničím a všetkým“(cit. podľa Greshake, str. 17).

V týchto slovách sa ukazuje skúsenosť, že človek, mnohorako obmedzený, túži vyslovene a vedome alebo v rámci svojho žitia po neobmedzenom a nekonečnom, aby našiel svoju „spásu“. Toto slovo (z praslovanského sъpasti - chránit stádo) znamená v rôznych jazykoch záchranu, alebo celistvosť, plnosť, plné uskutočnenie (Heil). Vo vyššie uvedenom kontexte, ak človek prekoná všetko odcudzujúce, predbežné a čiastkové a uskutoční svoj nekonečný ťah po šťastí, živote a radosti, keď je v plnej identite so sebou samým a svojimi osobnými túžbami, medziľudskými vzťahmi a túžbe po svete, ktorý bude pre neho domovom, potom našiel svoju spásu. Ale ako dokáže svoju túžbu po spáse uskutočniť. Nie je zvláštnosť slova spása náznakom, že v skutočnosti niečo také ani neexistuje? Ako môže odcudzený a rozporuplný človek, na ceste k svojej smrti, nájsť plnú a trvalú identitu?

Jedna dôležitá pozitívna skúsenosť nám však dáva nádej, že riešenie môže existovať. Ak sme sa niekedy skutočne stali vnútorne bohatšími, zrelšími a slobodnejšími, kde sme podrástli v našej ľudskosti a oslobodili sa od odcudzenia a kŕčovitého egocentrizmu, stalo sa to v podstate nie vďaka nášmu autonómnemu výkonu, ale vďaka iniciatíve iných. Predovšetkým tým, že nás iní prijali takých, akí sme, darovali nám dôveru a slovom a príkladom nás povzbudili, stali sme sa skutočne slobodnými a ľudskými. Táto životná skúsenosť môže byť pre nás cestou k pochopeniu, že analogicky je potrebná osobná Božia láska (toto znamená milosť), aby sa človek stal celkom slobodným.

Otázka vykúpenia, spásy a milosti sa v týchto súvislostiach dá formulovať aj takto: Len Boh, ktorý človeka nepotrebuje, nič od neho pre seba nežiada a k ničomu ho nenúti, môže človeka oslobodiť. Len bezpodmienečné odovzdanie sa nekonečnému Bohu neponižuje, s ničím si nekonkuruje, nevylučuje žiadnu hodnotu tohto sveta a žiaden spôsob skutočnej ľudskej sebarealizácie (por. Greshake, str. 26). Pohľad na neschopnosť človeka je východiskom, aby sme mohli chápať a vo viere prijať posolstvo o vykúpení a Božej milosti.

Toto posolstvo je však potrebné objasniť, pretože sme videli, že problém s vykúpením a milosťou sa nedá prehliadnuť. Popri tom sa natískajú viaceré  otázky. Aké je skutočné biblické posolstvo o vykúpení? Je ľudská hriešnosť skutočne tak veľká, že sa sám Boh musel obetovať, aby „uzmieril Božiu urážku“, ako hovorí stredoveká teológia? Je úloha človeka vo vykúpení čisto pasívna alebo sa má človek na vykúpení nejako spolupodieľať? Nestane sa, že v zdôraznením ľudskej solidarity a zodpovednosti relativizujeme univerzálne dejiny hriechu a tým tradičnú náuku o vykúpení?

3.   Dejiny teológie vykúpenia

Bežné chápanie vykúpenia a milosti je ovplyvnené stredovekým učením Anzelma z Canterbury (+ 1109) o Ježišovej zmiernej obete na kríži. Anzelm svojou náukou poznačil takmer celé druhé tisícročie cirkvi. Vychádza z otázky: „Prečo sa stal Boh človekom?“ a nevyhnutnosť vtelenia zdôvodňuje nasledovne: Človek má Bohu preukázať uznanie a česť. Hriešne ľudstvo ale odopiera Bohu česť a ničí tým poriadok stvorenia. Aby sa Božia česť znovunastolila, musí tomu človek zadosťučiniť. Podľa vtedajšieho germánskeho pojmu cti je veľkosť urážky spôsobenej tým istým skutkom závislá od veľkosti postavenia urazeného (nie snáď preto, že sa dotyčný – napríklad kráľ – cíti urazený, ale preto, že sa narúša veľký poriadok (pokoja)). Čiže ak je ľudským hriechom urazený nekonečný Boh, nekonečne veľká je preto ľudská vina. Človeku chýba schopnosť nekonečného zadosťučinenia, len Boh je toho schopný – vinný je však človek. Preto je nevyhnutné vtelenie. Nezaslúžená smrť Bohočloveka má nekonečnú hodnotu a zadosťučiní všetky hriechy sveta a ešte aj nekonečne viac. Teda aj v Anzelmovom učení nejde o urazeného Boha, ale o dobro človeka: skrz zadosťučinenie Božieho Syna na kríži sa znovunastolil správny poriadok stvorenia. Pravdou je však, že cez toto učenie sa v kresťanskom učení o vykúpení absolutizovala úloha individuálnej viny človeka a vykúpenie Ježišovou smrťou na kríži sa javí ako dokonané (por. Ullrich, str. 453).

Anzelmovo učenie zodpovedal horizontu myslenia jeho doby, to však nebola jediná vec, kvôli ktorej je posolstvo o vykúpení dnešnému mysleniu odcudzené a ktorú dnes treba relativizovať. Anzelm stavia na helenistickej teológii, ktorá z viacerých novozákonných soteriológií (s.= náuka o vykúpení) a zo starozákonnej mesiášskej tradície vykúpenia vytvorila jednotnú, univerzálnu, žiaľ preto aj abstraktnú náuku.

Už apoštol Pavol sa snažil vytvoriť model myslenia pre vtedajšie multikultúrne svetové impérium. Pokúsil sa o uvoľnenie základných náboženských tém o oslobodení, hriechu, vykúpení a spáse zo židovských predstáv a konkrétnych židovských spomienok. Do Pavlovho úsilia o univerzalizáciu spadá aj výrok Rim 5,12 („Preto ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriechu smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili“) ktorý bol žiaľ neskôr nešťastne preložený (v ktorom všetci zhrešili) a Augustínom dezinterpretovaný. Kým Pavol len konštatuje, že všetci ľudia hrešia, Augustín vytvoril právnu teóriu, že Adamova vina prechádza na ľudstvo ako osobne pripočítateľná vina (por. Häring, str. 36).

Pod helenizáciou kresťanského učenia rozumieme proces, v ktorom sa pomocou platónskych ideí, pomocou aristotelovských prostriedkov a stoických vplyvov zdôrazňuje to, čo sa vznáša nad časom a pominuteľnosťou, čo sa dá preukázať ako nadčasová podstata človeka a sveta, a čo sa dá vzťahovať na osobné, avšak zároveň nehybne koncipované posledné bytie, teda večného Boha. Vieme si domyslieť, že ľudská sloboda sa zoči-voči tomuto večnému, nad všetkými časmi povznesenému, všemocnému a nehybnému Bohu scvrkáva k nepatrnosti a svoj význam si udrží len ako úkon poslušnosti voči Božej vôli.

Proces helenizácie kresťanského učenia viedol k nedejinným a nadčasovým predstavám o vykúpení. Tak sa predovšetkým na Západe stala vina a vykúpenie abstraktnými a univerzálnymi pojmami, odlúčenými od dejinných skúseností. Adam, pôvodne symbol ľudskej, takpovediac všadeprítomnej a aktuálne páchanej viny, sa stáva prvým človekom, ktorý za nás zástupne zhrešil. Vykúpenie sa stáva nadprirodzeným dianím, ktoré sa v Ježišovej smrti už uskutočnilo. Na tomto pozadí sa redukuje význam Ježišovej smrti, ktorá v biblickej tradícii súvisí s celým jeho životom a posolstvom.

Vykúpenie v pôvodnom biblickom význame dnes preto musíme cez historické nánosy a dobové interpretácie očistiť a nanovo interpretovať. Tým sa nechce povedať, že metafyzika a snaha o univerzalizáciu kresťanského posolstva je zlá a stojí v protiklade s kontrétnym biblickým myslením. Akurát že „helenistickú náuku je dnes potrebné osvetliť cez pôvodný biblický rámec myslenia“ (Häring, str. 73). Ten stojí predovšetkým na židovsko-mesiánskej tradícii vykúpenia. Biblická tradícia vykúpenia má za cieľ predovšetkým konečné mesiánske oslobodenie jedného národa v perspektíve celého ľudstva. O vykúpení nemožno teda uvažovať bez perspektívy budúcnosti a nemôže byť uzatvorené Ježišovou smrťou.

Kresťanské vykúpenie sa v Novom zákone rozumie predovšetkým ako dejinný proces, ktorý naplní sám Boh. Zahŕňa síce v sebe otázku individuálnej viny a oslobodenia, uskutočňuje sa však aj na politicko-sociálnej rovine. Dosvedčujú to aj kľúčové pojmy ako spravodlivosť, odpustenie, zmierenie a Božie kráľovstvo. Súčasná teológia má za úlohu nanovo integrovať kresťanské predstavy o vykúpení do nových dejinných a spoločenských súvislostí. Existujú rozmanité príklady, ako túto úlohu teologicky pojať. Tu sa o to v skratke pokúsime predstavením troch biblických modelov vykúpenia a niekoľkých fragmentárnych návrhov, „z čoho“ a „k čomu“ by sa mohol dnešný človek cítiť vykúpený.

4. Tri biblické modely vykúpenia

Žiadna zo Soteriológií, nachádzajúcich sa v Biblii, je jediná pravá. Každá je „perspektívna“, čiže sa pozerá na udalosť Ježiša Krista z osobitného uhla pohľadu, a keďže nedokáže obsiahnuť „plnosť Krista“ (Ef 4,13), musí byť otvorená pre doplnenie a prehĺbenie prostredníctvom iných perspektív. Súhrnne môžeme hovoriť o troch modeloch (por. Kessler str. 364-365):

Prvý soteriologický model (nazvime ho mystický) vyzdvihuje tajomstvo vtelenia, ktoré je zjavením a sprostredkovaním božského života. Nachádzame ho najmä v Jánovom evanjeliu. Východiskom je vtelenie Syna. Ježiš prichádza od Otca (vtelenie) a vracia sa naspäť k nemu (zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie). Večný Otec zjavuje svoju božskú lásku a daruje ju zároveň človekovi. V Ježišových ľudských dejinách sa večné slovo Otca plne prejavuje. Ježiš je zjavením a účinným znamením odpúšťajúcej, životodarnej Božej lásky. Kľúčovými pojmami vykúpenia tu sú zjavenie (lásky) Boha, účasť (na večnom Božom živote), prebývanie Božie („Ostaňte vo mne a ja (ostanem) vo vás“ Jn 15,4).  Myšlienka vtelenia bola kľúčovou v prvom tisícročí, v helenistickom kultúrnom priestore, ale inšpirácie tohto myslenia ostávajú prítomné najmä vo východnom kresťanstve. Otázka spásy sa dá sformulovať asi takto: Ako môže nájsť smrteľný človek v krehkom, smrťou poznačenom svete spásu? Kresťanská odpoveď je: Boh sám prijíma smrteľnosť ľudského bytia, a tým, že sa večný Boh „dotýka“ konečnosti a smrteľnosti sveta a človeka, človek a svet sa stávajú zachránení (spasení). Vo vtelenom Synovi Boh prijal celé ľudstvo. Boh sa stal človekom, aby sa človek „zbožštil“ (v zmysle daru stávania sa Bohu podobným).

Druhý soteriologický model vyzdvihuje Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého ako Zmieriteľa a Vykupiteľa. Predovšetkým u Pavla sú kríž a zmŕtvychvstanie ústredné udalosti Ježiša Krista a vykúpenia. V svojej odovzdanosti na kríži sa Boží Syn úplne zrieka seba samého a prijíma údel hriešneho a smrteľného človeka. Boh sám nás zmieruje so sebou a oslobodzuje nás od zotročujúcich síl k slobode nového života. Kľúčovými pojmami sú tu zmierenie, ospravodlivenie, nádej na budúcu spásu. Otázka spásy tu znie takto: Ako môže byť človek spasený vo svete, ktorého stvoriteľský poriadok bol zničený hriechom človeka? Odpovede tohto soteriologického modelu sme si predstavili pri hlavnom predstaviteľovi tohto smeru, Anzelmovi. Táto teológia je príznačná pre druhé tisícročie kresťanstva a jej dnešná problematickosť nespočíva v jej podstate – Ježišovej smrti na kríži, ale na jej helenistickej filozofickej a latinsko-germánskej právnej interpretácii, dnešku úplne odcudzenej.

Tretí biblický soteriologický model vyzdvihuje život Ježiša Krista, ktorý je predchodcom, vodcom a osloboditeľom. Práve tento pohľad na vykúpenie je pre modernú mentalitu relevantný a ako už bolo spomenuté, svoje silné impulzy nachádza v starozákonnej mesiánskej tradícii a novozákonnom dejinnom rozmere vykúpenia. Najmä v synoptických evanjeliách je Ježišova životná cesta kľúčová pre otázku vykúpenia. Kríž je len dôsledkom Ježišovej životnej cesty a len časťou tejto cesty. Jeho nasadenie za trpiacich a chudobných, jeho posolstvo o univerzálnom Božom kráľovstve a o prednostnej Božej láske k nepatrným ľuďom, chudobným a odstrčeným, jeho oslobodzujúce skutky lásky a jeho požiadavka obrátenia predovšetkým voči „spravodlivým“ a vládnucim vyvolávali odpor a priviedli ho na kríž. Napriek a vďaka utrpeniu a smrti je Ježiš Kristus „pôvodcom života“ (Sk 3,15). On nás predchádza, otvára nám cestu k Bohu a k sebe navzájom. Ako vyvýšený je Ježiš Kristus trvalo prítomný, oslobodzujúci a spásu ponúkajúci. Kľúčové pojmy vykúpenia v tomto modeli sú: Božia blízkosť, vzťah, odpustenie, uzdravenie, oslobodenie a budúci vstup do plného života.

Príkladom takéhoto pohľadu na spásu a celkovo „kristológie cesty“ je teológia oslobodenia. V kontexte chudoby a utláčania je Ježiš vnímaný ako osloboditeľ v najširšom zmysle slova. Na jednej strane v zmysle Ježišovej praxe Božieho kráľovstva  - oslobodenie od vytesnenia, utláčania, nesvojprávnosti a kritika systémov a štruktúr vedúcich k neslobode (sociálny rozmer oslobodenia). Na druhej strane v zmysle základu pre sociálne oslobodenie – Kristus je osloboditeľ od Božej neprítomnosti, strachu a smrti (teologický rozmer oslobodenia). Zdôrazňuje sa Kristova prítomnosť v chudobných a núdznych, v utláčaných a umlčovaných. V službe týmto ľuďom dochádza k skutočnému stretnutiu s Kristom. (por. Füssel, str. 155)

Podľa tohto pohľadu na vykúpenie sa cesta k spáse otvára, keď ľudia neostanú len pri kritike človeka, spoločnosti a sveta, ale sami preberú zodpovednosť za tvár sveta.Táto cesta bude viesť tam, kde sú ľudia jeden pre druhého v solidarite, sebakritike a vzájomnom odpustení, a to aj za cenu vlastnej smrti. Cesta k spáse si udrží svoju silu tým, že sa ľudia budú starať o spomienku na predošlé obete a budú dôverovať mesiánskej budúcnosti.

5. Záver: Čo znamená pre dnešných ľudí vykúpenie?

Ak by sme sa pokúsili naznačiť, „z čoho“ a „k čomu“ sme vykúpení mocou toho, že sme Bohom prijatí, mohli by sme povedať (por. Lesacher, str. 109):

-          z diabolského kruhu egoizmu, z našej neschopnosti milovať, k životu v láske

-          z hrozby nezmyselnosti vzhľadom na konečnosť bytia k zmysluplnému životu, aj vzhľadom na smrť

-          zo života, v ktorom potláčame vinu k životu v dôvere, že aj napriek našej opakujúcej sa vine sme Bohom milovaní

-          z presvedčenia, že naša hodnota je určená našim výkonom k dôvere, že koniec koncov nebudeme posudzovaní podľa nášho výkonu

-          zo závislosti od vnútorných a vonkajších tlakov, ktoré nás zotročujú ku skutočnej slobode „Božích detí“

 

Literatúra:

Füssel, K.: „Theologie der Befreiung“. In: In: Eicher, P. (ed.): Neues Handbuch theologischer Grundbegriffe Zv.5, München 1991 (Füssel)

Greshake, G.: Gnade – Geschenk der Freiheit, Mainz 2004 (Greshake)

Häring, H.: Jesus Christus der Erlöser. Der christliche Erlösungsglaube im Spannungsfeld von Evolution und Schuldgeschichte. In: Gruber, F.- Kögerler, R.(ed.): Erlösung heute? Wien 2007 (Häring)

Horkheimer, M. – Adorno, Th. W.: Dialektik der Aufklärung, Frankfurt a.M, 1969 (Horkheimer – Adorno).

Kessler, H.: „Erlösung“. In: Eicher, P. (ed.): Neues Handbuch theologischer Grundbegriffe Zv.1, München 1991 (Kessler)

Lesacher, E.: Der christliche Gottesglaube. Wiener Theologische Kurse. Wien 2005. (Lesacher)

Nietzsche, F.: Also sprach Zarathustra, WWII, München 1966.

Ullrich, L.: „Satisfaktionstheorie“. In: Beinert, W.(ed.): Lexikon der katholischen Dogmatik, Freiburg i.B. 1988. (Ullrich)

Hans Küng (*1928 - +2021)

Autor: Karol Moravčík

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.

Pápež František a kapitalizmus

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 9.3.2021.

Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Autor: Tomáš Jendruch; 9.3.2021.

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Idem a som vedený

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha – inšpirácia textom J. Pocka, 22.1.2021.

Úloha cirkvi a súčasná situácia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 13.1.2021.

Cirkev v podmienkach korony - Referát k prednáške Johanna Pocka

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 13.1.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7