Dnes je 14.04.2021    meniny má: Justína Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

"Za koho ma pokladáte" - Príbeh, ktorý sa stal kritériom

27.6.2011 10:06:18
Sympózium Európski myslitelia Marianka 2011
Autor: Hermann Häring
V dňoch 24 - 25. júna 2011 sa v Marianke uskutočnil XVII. ročník sympózia Európski myslitelia na
tému: Súčasná kristológia a reforma cirkvi.

Hlavným hosťom a zároveň hlavným prednášateľom bol nemecký teológ Hermann Häring, ktorý predstavil kristológiu Edwarda Schillebeeckx-a.

V nasledujúcom článku je uverejnený slovenský preklad prednášky (preklad  z nemčiny Karol Moravčík).


Úvod:
E. Schillebeeckx a J. Ratzinger/Benedikt XVI. – porovnanie

Medzi epochálne výsledky II. vatikánskeho koncilu patrí znovuobjavenie Písma ako  rozhodujúceho prameňa Zjavenia. Síce je neustále sprevádzané tradíciou, ale čítať a vykladať by sme ho nemali najskôr v duchu gréckej filozofie, ale „v tom duchu, v ktorom bolo napísané“ (Dei Verbum 12). V rámci Biblie prináleží prednosť evanjeliám, keďže sú hlavným svedectvom o živote a učení Ježiša Krista. (18) Toto štúdium Písem musí „byť temer dušou posvätnej teológie“. (24) Kto totiž nepozná Písmo, nepozná Krista. (25)

Podobne ako H. Küng a predstavitelia Teológie oslobodenia aj E. Schillebeeckx si osvojil tento centrálny impulz II. vatikánskeho koncilu. Roku 1974 vyšla jeho kniha o Ježišovi. Podľa mojej mienky ide o jeho najdôležitejšiu knihu vôbec. Právom sa to vtedy hodnotilo ako pioniersky čin epochálneho významu, lebo išlo obsahovo i metodicky – v zmysle II. vatikánskeho snemu a teologickej obnovy – o nové cesty. Nikde sa kniha nestavia polemicky proti klasickej kristológii, ktorej je Schillebeeckx za veľa vďačný. Ale voči klasickému obrazu Krista stavia fakticky nový koncept, ktorý je odôvodnený biblicky a má vzťah k otázkam súčasnosti. Podobne ako H. Küng môže sa oprieť o veľké množstvo rozličných exegetických poznatkov, ktoré boli väčšinou už spracované v rámci evanjelickej cirkvi. Ale v horizonte nových (filozofických, hermeneutických, spoločensko-kritických a teologicko-osloboditeľských) klasických problémov ich zapracúva do nového konceptu, ktorý sa podnes nevyčerpal.

Pripomeňme si na porovnanie knihu o Ježišovi od J. Ratzingera/Benedikta XVI. (2008/2011), ktorá vyšla 34 resp. 37 rokov neskôr. Aj Ratzinger intenzívne siaha po Novom zákone, ale vidíme pritom dva rozdiely: (1) Ratzinger sa pri svojej interpretácii Písma nechá silne viesť – obsahovo a metodicky – duchom cirkevných otcov a (2) konzekventne harmonizuje s kristologickými dogmami; tie pre neho zostávajú bezpodmienečnou normou. Vďaka tomu duch Písma, ako aj otázky súčasnosti značne ustupujú do úzadia. Mnohí vidia pioniersky čin Ratzingerovej knihy o Ježišovi v tom, že katolícku interpretáciu Písma a katolícku náuku o Ježišovi Kristovi opätovne priviedla do starých koľají. Nakoľko sa pritom Ratzinger v tejto veci môže odvolávať na II. vatikánsky koncil, tomu sa budeme venovať neskôr.

Na viacerých polemických a apologetických textoch pápežskej knihy o Ježišovi možno rozpoznať, ako veľmi Schillebeeckx a ďalší teológovia svojimi novými konceptmi zneistili oficiálnu teológiu. Schillebeeckx a ďalší chceli ohlasovať vieru v Ježiša Krista opäť autenticky a hodnoverne, vychádzajúc z Písma. Ich kritici boli hnaní strachom, že tak by sa zradila kresťanská dogma. Tým sa myslí oficiálna dogma a celý ten náklad jednotlivých výpovedí o preexistujúcom Logose, o Synovi Panny, o Bohočloveku Ježišovi Kristovi, o jeho dvoch prirodzenostiach, o hypostázach (realizáciách) ľudskej prirodzenosti, o božskosti jednej osoby, o jej príslušnosti k Trojici: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého, splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom...“

Predsa dôvod na zneistenie nevyšiel v pravom zmysle slova od Schillebeeckxa. On sa napokon len pokúša čisto a bez obchádzok priblížiť duchu a obsahu Nového Zákona. Dôvod spočíva v tom, že v dejinách kristológie (počnúc od 4. st.) narazili na seba dva svety. Sú to dva myšlienkové a kultúrne svety, preto aj dva svety jazykov a symbolov. Jestvuje svet židovskej Biblie s jej prorockými, rozprávačskými, hlboko náboženskými koreňmi. A jestvuje svet gréckej metafyziky s jej racionálne reflektujúcimi, analyzujúcimi, presne definujúcimi zámermi. Kresťanské cirkvi sa nestali nikdy len tak jednoducho nevernými svojmu biblickému dedičstvu, ale pripustili, že toto dedičstvo od 4. st. bolo prekryté gréckym analytickým myslením, ktoré začalo dominovať. Ba viac, tento vývoj sa podporoval, keďže pomáhal stabilizovať inštitúcie. Klasická dogmatická teológia, ktorú tak mocne bráni pápež Benedikt, je inštitucionálne priateľská teológia.

Ešte trochu neskoršie budeme diskutovať o otázke, do akej miery klasická kristológia  ohlasovanie kresťanskej viery napomáha alebo ho znemožňuje. Pri celkovom posúdení nesmieme v žiadnom prípade zabudnúť:

I. Ježišova podoba

Kto kladie iné otázky, kráča aj inými cestami a prichádza k iným odpovediam. Výsledky nemusia byť pritom chybné, ale zväčša sa nedajú porovnávať. Klasická kristológia sa pýta na podstatu Ježiša Krista a odpovedá si nadčasovými, abstraktnými filozofickými kategóriami. Jej odpoveď je pravdivá alebo chybná. Nový Zákon rozpráva, dáva rôzne odpovede a zakomponuje ich do Ježišovho života, do konkrétnych súvislostí, do vzťahov k iným ľuďom a do spoločenských vzťahov. Nový Zákon nepodáva žiadnu náuku o Kristovi, ani žiaden opis Ježišovho života, ani žiadnu opisnú formuláciu viery. Nepokúša sa definovať vieru v Ježiša jednou jedinou formuláciou.

E. Schillebeeckx sleduje túto líniu; nazývam to „cesta zdola“. To bola cesta vtedajších Ježišových učeníčok a učeníkov. Počúvali ho, vzhliadali k nemu, išli s ním a prežili s ním jeho údel. Analogicky k tomuto pohybu kráča Schillebeeckx svojou vlastnou cestou:

1. Ježišovo posolstvo a jeho „základný impulz“

(a) V Ježišovom posolstve ide o Božie kráľovstvo. Je to Božie kráľovstvo „mysliace na ľudskosť“. Božím kráľovstvom sa myslí určitý dej, realizácia Božej vôle, pre Ježiša samotného ide o skutočnosť, s ktorou má skúsenosť. Rozhodujúcim pre porozumenie ježišovského posolstva je však zlom, ktorý sa uskutočnil voči Jánovi v tomto bode: Ježiš nespája s Božím kráľovstvom žiaden božský hnev, žiaden trest, žiaden súd. V jeho posolstve sa odkrýva čistá pozitívnosť (preto hovorí len málo o Božom kráľovstve), otvorenosť, univerzálnosť, ktorá sa tu a teraz môže zrodiť bez nejakého zlomu voči starému veku. Kto toto chápe, pochopil jadro Ježišovej motivácie. Hoci Ježiš nezvestoval seba samého, je takto tiež zrozumiteľné, že sa neskôr stáva zosobneným znamením Božieho kráľovstva.

(b) Prax Božieho kráľovstva sa rozpráva v podobenstvách. Tie pojednávajú o strácaní a nachádzaní, o odchode a návrate, o pozvaní na svadbu, o veľkodušnosti obchodníka, o bedlivosti a trpezlivosti, o nám zverených talentoch. Všetky podobenstvá hovoria o konaní Božom a – nepriamo – bránia správanie Ježiša samého. Nekladú si len otázku: Necháme sa obdarovať Božou dobrotou, láskou, milosrdenstvom a milosťou? Ale – nepriamo – aj otázku: Nechajú sa obdarovať Ježišovi učeníci a poslucháči jeho dobrotou, láskou a milosťou, jeho milosrdenstvom? Schillebeeckx uzatvára svoje analýzy jednou hermeneutickou myšlienkou: Ježiš sám je podobenstvom o živote, je veľkým symbolom Božej milosti. Iste, môže nás napadnúť, že tieto podobenstvá nedávajú žiadne jasne definované odpovede; podobenstvá nič nedefinujú. Skôr v nás otvárajú otázky ako odpovede. „Inak nik – ani historické vedy, ani teológia, ani raz navždy prví kresťania alebo cirkevný učiteľský úrad – nemôže namiesto nás túto otázku zodpovedať. Kým počúvame podobenstvo, kladie sa nám otázka: či svoj život postavíme na tomto podobenstve.“ (152)

(c) Blahoslavenstvá ukazujú, že Božie kráľovstvo začína tu a teraz, a síce s radikálnym prelomom: Do centra záujmu sa dostali chudobní, hladní a plačúci. Im sa nepomôže až na onom svete, ale už teraz: „Eschatologický obrat sa vydarí teraz. Ale ten, kto tu vystupuje, nie je nejaký dávidovský typ, ale prorocký typ, niekto ,Pomazaný́’. On prináša chudobným spásu, preto ich môže už teraz chváliť a môže im priať šťastie.“ (154) Proti nepochopiteľným dejinám ľudského utrpenia  vystupuje teraz Boh sám. (157) Lebo zmysel dejín sú „pokoj, radostný smiech, nasýtenie, spása a šťastie..“ (157)

2. Ježišova prax života a jej dramatické následky

(a) Mocné Ježišove činy, ktoré sa v evanjeliách poväčšine vykladajú už mesiášsky, pričom prvý problém bol inakší: nie, či tieto mocné činy môžu byť pripísané Ježišovi, ale či ich môžeme pripísať Bohu.

(b) Ešte dôležitejšie je pre Schillebeeckxa Ježišovo spoločenstvo pri stole. Ježišovo volanie na obrátenie je podstatne spojené so „spoločenstvom pri stole“, so spoločným jedením a pitím s Ježišom. Božie kráľovstvo teda znamená radosť; Ježiš je hostiteľ.

(c) Táto cesta stúpa ďalej do záväzného životného spoločenstva s Ježišom. „Ale platnosť obrátenia, podmienka príchodu Božieho kráľovstva a implikácia tohto kráľovstva, je spojená s požiadavkou na obrátenie k Ježišovi; toto pred Veľkou nocou znamená, uznať ho za eschatologického Božieho proroka, ktorý prináša radostné posolstvo: ‚Boh sa stáva kráľom’ (Jes 61,1-2 und 52,7).“ (200) Nasledovanie sa stáva „predveľkonočným modelom pre to, čím sa musí stať ‚kresťanský život’ po Veľkej noci v celku.“ (203) Napokon ide o Ježišov vzťah k Zákonu. Ježiš nechce žiadne zásadné odvrátenie sa od Zákona, viac svojou kritikou cieli na oddelenie ortodoxie od ortopraxe. Aj toto opäť vedie k jednej základnej téze knihy: „Vo svojich pozemských dňoch Ježiš nevystupoval mesiášsky, ale ako eschatologický Boží prorok, a to je podľa jednej židovskej tradície presne ‚mesiášske’!“ (217).

(d) Predstavenie Ježišovho obrazu napokon kulminuje analýzou o Ježišovej skúsenosti s Bohom. Ježiš sa usiluje zjavne o to, aby Boha oslovoval „abba“. Týmto slovom vyjadruje Ježiš svoju osobitnú skúsenosť s Bohom a svoju skúsenosť blízkosti k Bohu. Táto Ježišova „abba-skúsenosť“ nie je nejaká náboženská skúsenosť sama pre seba – aj keď ako taká by bola sama o sebe zmysluplná – , ale je súčasne skúsenosťou Boha ako ‚Otca’, ktorý sa stará a svojim deťom darúva budúcnosť; Boha, Otca, ktorý každému dáva budúcnosť, a to aj takému, o ktorom si svet myslí, že žiadna budúcnosť mu prisľúbená byť nemôže.“ (237)

(e) Na konci tohto sledu myšlienok prichádza Schillebeeckx k uzáveru, ktorý sa nápadne podobá uzáverom Hansa Künga. Nejde o nejaký jednoznačný záver, ale jednej otázke prichádza na stopu: Ide tu o „skutočnosť alebo ilúziu“ (238). „Predovšetkým nám tento materiál kladie aspoň takúto otázku: Mohlo sa tomuto človeku priznať, že mal pravdu?“ (239)

(f) Ide o otázku, ktorá sa vyostruje v celej svojej radikálnosti zoči-voči Ježišovmu utrpenia a smrti. Na detaily príbehu umučenia sa teraz nepotrebujeme zameriavať. Pomenujem len jednu základnú líniu, na ktorej Ježiš sám vykladá svoju smrť. Je to línia bezpodmienečnej nádeje. Schillebeeckx hovorí o „nedotknuteľnej istote spásy“ u Ježiša. „Svojou smrťou vošiel do svetla a jasnoty, smrť zjavne neskusuje ako absurdné stroskotanie svojho poslania.“ „Čo to značí, že Ježiš je presvedčený o tom, že jeho smrť nie je schopná, aby zadržala príchod ním ohlasovaného Božieho kráľovstva?“ (274) Ježiš sa zjavne stavia veľmi otvorene voči budúcnosti, ktorú chce Boh pre ľudí. Čo čisto historicky musí vyznievať ako odmietnutie Ježiša, ním samým je pochopené ako radikálny dôsledok jeho slúžiacej lásky pre ľudí. Jeho život sa stáva ponukou spásy.

II. Zmŕtvychvstanie – proces skúsenosti

Schillebeeckx číta správy o Ježišovi v duchu evanjelií, to značí, ako príbeh, ktorý sa rozpráva. Jeho tajomstvo sa neodhaľuje prostredníctvom definícií, ale v procese samotného rozprávania. Je to podobné ako pri smrti každého človeka, že otázku po tom, čo tvorilo stred danej osoby, môžeme definitívne položiť až po jej smrti. Až teraz sa dielo naplnilo a pôsobenie sa uzavrelo. Schillebeeckx vychádzajúc z exegetických skúmaní opakovane upozorňoval pri rekonštrukcii Ježišovho života: S vysokou pravdepodobnosťou bol Ježiš vnímaný počas svojho života nie ako Mesiáš, ale ako eschatologický prorok. Ako svedok začínajúceho Kráľovstva. Ale na konci svojho života symbolizuje tiež celú otáznosť svojho údelu: Zostal mu Boh verný? Nezomrel ako taký, čo sa dostal na kríž, lebo pre svoju kritiku tóry a neposlušnosť voči veľrade ho preklial Boh? Takáto otázka sa nemohla riešiť objektívne a nemôžeme ju ani my dnes objektívne riešiť, ako sa to snaží sugerovať klasická kristológia.

Čo teraz v časti II/3 nasleduje o „príbehu po Ježišovej smrti“, patrí z môjho pohľadu k najdôležitejším príspevkom, ktoré teológia v oblasti kristológie vôbec vykonala za uplynulých 50 rokov. Schillebeeckx predkladá hermeneuticky koherentnú interpretáciu viery vo Zmŕtvychvstanie, ktorá sa bezprostredne po Ježišovej smrti vytvorila v udivujúcej rýchlosti a vo veľkom rozsahu. Schillebeeckx postupuje nasledovnými tematickými krokmi:

1. Učeníci stroskotávajú na Ježišovom uväznení a jeho poprave

Schillebeeckx sa venuje šokovým vlnám, ktoré spôsobil Ježišov osud a zanechal ich v správach o ňom. Rozličné modely vysvetľovania, ktoré sa nachádzajú v evanjeliách, sú známe. Tak podľa Marka učeníci o Ježišovi nechápu nič; Ježiš učeníkom zakazuje, aby o jeho tajomstve niečo rozprávali ďalej (Mk 3,12 a pod.); Judáš nechcel akceptovať, že Ježiš musí trpieť (Mt 27,3); Ján projektuje všetko neporozumenie do židov; nevernosť a slabosť učeníkov je však projektovaná do Petra ako hlavnej postavy (Mt 26,70 nn.). Akékoľvek iné vysvetlenia by sa mohli podať, v každom prípade sa učeníci v posledných hodinách Ježišovho utrpenia vytratili. Táto slabosť učeníkov zanecháva svoje stopy. „Motív kresťanskej tradície o zlyhaní učeníkov sa teda nachádza v skúsenosti konkrétnej slabosti za predpokladu viery v Ježiša. Učeníci skusujú neskôr svoje zlyhanie práve ako slabosť svojej viery.“ (290) V každom prípade rozutekanie a obnovené zhromaždenie učeníkov v Galilei súvisia úzko navzájom. Po Ježišovej smrti skusujú svoju novú posilnenú vieru ako obrátenie. Otázka znie: Čo má toto obrátenie spoločné s Ježišovým zmŕtvychvstaním?

2. Prázdny hrob: Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? (Lk 24,5)

1.     Pre Schillebeeckxa nemajú správy o prázdnom hrobe žiaden historický, ale silný symbolický význam. V žiadnej zo správ sa Ježiš nezjavuje. Obsah anjelovho slova (Mk 16,6-7: „ ... Predchádza vás do Galilei; tam ho opäť uvidíte, ako vám to povedal“) už predpokladá vieru vo zmŕtvychvstanie. Dôležité sú symbolické významy otvoreného hrobu: „Hrob nie je miesto, kde prebýva niekto žijúci! V jeruzalemskej správe je toto miesto náhle naplnené posolstvom od Boha: ‚On žije ...’.“ (298) U Matúša zjavuje sa Ježiš ženám, ktoré sa vracajú do mesta a u Lukáša prázdnotu hrobu oficiálne overí Peter, ako sa to deje tiež v gréckych správach. Lukáš napokon stavia tohto Ježiša, ktorého z iných príčin už spoznal ako skutočnosť spásy, oproti cisárovi. (304) Podľa Schillebeeckxa je pre výklad dôležité, že „z vlastného obsahu viery sa udržiava kritické napätie voči zaužívaným kultúrnym kategóriám.“ (304).

3. Ježiš „sa dal spoznať“ (ōphthē)

Dôležitý je objav, že všetkými správami o zjaveniach sa tiahne jedno kľúčové slovo: Ježiš sa dal vidieť, dal sa spoznať. Vo všetkých správach spočíva aktivita jasne na Ježišovej strane a všetky správy podávajú tento zážitok ako rozhodujúcu milosť (ktorá teda „zvonka“ prichádza), v ktorej sa Ježiš zjavuje ako ten, čo je Bohom potvrdený. Až teraz Ježiš, ten, čo bol zo smrti prebudený, získava mesiášske črty. Platí to pre zjavenia ženám, ako aj pre zjavenia učeníkom v Galilei. „Smrť nezrušila životnú komunikáciu s Ježišom“ (306), čo u všetkých napomáha „skúsenosť novej existencie“. (312) Toto dokážeme aj dnes pochopiť.

4. Nechať sa obrátiť k Ježišovi ako ku Kristovi

Veľká Schillebeeckxova zásluha spočíva v tom, že prepojil zlyhanie učeníkov s ich skúsenosťami v Galilei. Pritom spolupôsobia tri elementy:

Pre Schillebeeckxa začína táto udalosť v skúsenosti učeníkov, že dosiahli od Ježiša odpustenie.

Vynechám teraz vysvetlenie správ o zjaveniach u Pavla a prejdem k otázke, čo sa vlastne udialo v Galilei: „Ako a na základe akých skúseností a spomienok“ zhromaždia sa znova učeníci po Ježišovej smrti okolo zosnulého Ježiša? K tomu pripomína Schillebeeckx štyri aspekty:

(a) V procese obrátenia pochopili učeníci Ježiša v jeho totalite žitia. Keď sa Ježiš zjavuje Šimonovi ako Prvému, má Šimon s Ježišom skúsenosť ako s niekým, ktorý v sile samotného Jahveho prekonal smrť. To je jeho skúsenosť Veľkej noci.

(b) Silou tejto skúsenosti zhromaždí Peter opäť učeníkov (Sk 1,4). Stáva sa Kéfasom. „Šimon, Šimon ... Keď sa raz obrátiš, posilni mojich bratov“ (Lk 22,31-33).

(c) Je nápadné, že na viacerých miestach sú zmŕtvychvstanie a odpustenie hriechov navzájom prepojené  (napr. Jn 20,20-23 a. i.; 345). Toto je obsah skúsenosti Veľkej noci: Ježiš im odpúšťa ich zlyhanie.

(d) Tým sa súčasne hovorí: „Ten ľuďmi popravený bol vo svojom odvolaní sa na vyššiu inštanciu Boha, Bohom rehabilitovaný.“ (345) Týmto začína viera v Krista. „Skúsenosť Veľkej noci je Duchom vyvolaná skúsenosť s Pánom, ktorý je v spoločenstve svojich účinne prítomný, a ktorý skoro príde: Maranatha-skúsenosť.“ (350)

III. Začiatok viery v Krista

1. Hermeneutická medzipoznámka

Odseky I. a II. ukázali, aké dôvody podal Schillebeeckx pre svoje porozumenie Krista. Položil si typicky moderné otázky, ktorým sa od čias osvietenstva nemôžeme viac vyhnúť: Kto bol Ježiš Nazaretský?, a: Aké udalosti viedli k viere vo zmŕtvychvstanie? Týmto otvorením viery vo zmŕtvychvstanie Schillebeeckx nedosiahol koniec, ale rozhodujúci sprostredkujúci bod, križovatku viery v Krista, keďže Schillebeeckx nie je žiaden historický pozitivista. V takomto prípade by svoje dielo mohol po 283 stranách uzavrieť. Predsa, nasleduje ďalších 314 strán. Tým Schillebeeckx vážne oznamuje: Všetky správy o Ježišovi boli až neskôr napísané ľuďmi, ktorí v neho uverili a skúsili ho ako Zmŕtvychvstalého. Pre neho je teda samozrejmým: Správy o Ježišovi nie sú žiadne objektívne protokoly, ale sú poznačené neskoršími dejinami viery, nimi sfarbené a vymodelované. Zaujímavé nebolo faktické plynutie udalostí samých o sebe, ale skúsenosti, ktoré mali ľudia s Ježišom pred a po jeho smrti.

Preto Schillebeeckx číta evanjeliá po druhýkrát. Teraz sleduje všetky stopy, kde novozákonné texty samotné premýšľajú o spomienkach. Dopĺňajú sa poznámky alebo sa odvracajú neporozumenia. Čo to teda značí, keď je Peter nazvaný „satanom“ (Mt 16,23), keď evanjelista sa nechá pýtať učeníkov: „čo ale vy, za koho ma pokladáte?“ (Mt 16,15), alebo keď evanjelium podľa Lukáša dôrazne pripomína, že Ježiš má moc odpúšťať hriechy (Lk 5, 1-25)? Teraz, po udalostiach Veľkej noci, je možný celkom nový, celostný pohľad na Ježiša.

Až teraz sa hľadajú v židovskej Biblii a v kultúrnom prostredí symboly a teologické modely, ktorými môžu kresťania tento nečakaný význam Ježiša vysvetliť. Teraz sa rozvíjajú celkom nové svety pokusov o porozumenie, svety jazyka a myslenia. Začína sa prepisovať význam Ježiša pre Boha a ľudí. Mnohí dnešní kritici (vrátane Benedikta XVI.) predpokladajú za touto hermeneutickou rekonštrukciou grandióznu mašinériu relativizovania viery, čiže nedostatok viery. Skutočnosťou je opak. Hermeneutika nám dáva pred oči živé procesy viery a vracia nás k živým prameňom viery. Učí nás odkrývať mnohovrstevné dejiny viacerých textov a zaraďuje ich – pokiaľ je možné – nanovo do súvislostí, otázok a ich formulovania. Len tak sa kresťanská viera opätovne prinesie do vzťahu s konkrétnou skutočnosťou, uprostred ktorej sa zrodila.

2. Dôležité predstavy o spáse

Schillebeeckx prepája svoje exegetické poznatky s tromi hľadiskami:

(a) Prvé elementárne ozveny raného ježišovského hnutia

Teologická reflexia o Ježišovi Nazaretskom sa zaiste postupne rozbiehala. Najskôr boli v centre pozornosti celkom globálne obrazy o spáse a nádeji, do ktorých sa včlenila Ježišova osoba a funkcia. Brali sa na pomoc určité kľúčové pojmy a predstavy, aby sa vystihol aktuálny význam Ježišovej osoby. Schillebeeckx menuje štyri kristologické koncepty. Všetky si ešte vystačia bez výslovnej konfrontácie s dejinnou spomienkou.

* „Maranatha“ alebo kristológia parúzie: Ježiš prináša prichádzajúcu spásu; on je Pán budúcnosti a sudca sveta.

* „Theios-Aner“ – kristológia: Ježiš je božský divotvorca. Pritom zohral dôležitú úlohu obraz Dávidovho syna šalamúnskeho typu.

* „Kristológie Múdrosti“: Ježiš je Učiteľ múdrosti. Podobne ako múdrosť je preexistujúci, stal sa Telom, ponížený a vyvýšený.

* „Kristológie Paschy“: Ježiš je zmŕtvychvstalý Ukrižovaný; spomienka na židovskú paschu vstupuje do stredu pozornosti.

Je dôležité vedieť: Tieto koncepty stáli na počiatku jeden vedľa druhého a nenárokovali si nijakú všeobecnú záväznosť.

(b) Prvá identifikácia Ježišovej osoby: mesiášsky prorok

Nemožno obísť, že otázka ohľadom Ježišovej osoby získavala na intenzite: Kým bol? Možno doložiť či ilustrovať vlastnosti Syna Dávidovho, Syna človeka alebo definitívneho Božieho Posla zo spomienok na Ježiša, z jeho skutkov a slov? Tu sa Schillebeeckx ponára do bujnej húštiny exegetických hypotéz, ktoré sa tu nedajú reprodukovať. Najskôr kladie otázku, čo tieto modely značili v židovstve (390-418). Potom prechádza k otázke, ako boli prenesené na Ježiša. Nesporné je pre Schillebeeckxa toto: Všetky interpretácie objavujú v Ježišovi mesiášskeho, Božím Duchom naplneného proroka (419). Nesporné je preňho aj smerovanie týchto interpretácií. Tie nás vyzývajú, „aby sme v udalostiach života Ježiša Nazaretského nehľadali až tak veľmi vznešené kristologické prvky, ale, naopak, snažili sa lepšie porozumieť teologický smer ohlasovania cirkvi z historickej skúsenosti Ježišovej“ (429), pretože tento (pozemský) Ježiš bol/je poslom, ktorého Boh poslal. Kto sa hlási k tomuto poslovi Boha, hlási sa k Bohu. Ešte viac, Boh sa v tomto poslovi zjavuje ako Pán. Tak sa titul „Kristus“ stáva eschatologickým označením úradu. Ježišova osoba sa identifikuje s mesiášskym prorokom evanjelia konečných čias. Toto spojenie sa stane spojovníkom medzi historickým Ježišom a kerygmatickým Kristom (457).

(c) Čo znamená zmŕtvychvstanie?

Otázku si musíme ešte raz položiť, lebo okrem udalosti zmŕtvychvstania musíme skúmať aj obsah vyznania viery vo zmŕtvychvstanie. Pritom Nový Zákon nevraví nič o zmŕtvychvstaní mŕtvych, ale o vzkriesení Ježiša z mŕtvych a – čo je ešte závažnejšie – o zmŕtvychvstaní „na tretí deň podľa Písma“. Ako je známe, tretí deň poukazuje na bezpodmienečný nový začiatok prostredníctvom Boha, na definitívnu a eschatologickú udalosť, pretože tretí deň má Boh v rukách. Božia moc zachovala „obličaj zmŕtvychvstalého Ukrižovaného, Ježiša Nazaretského“ (470).

IV. A čo dnes?

1. Prechod k helenistickému mysleniu

K hermeneutickej metóde a k zvláštnosti metodických procesov patrí, že spomienka a text sa čítajú vždy nanovo v každej novej situácii a vedú k novým výkladom. Na vykladané významové vrstvy – ešte stále v rámci Nového Zákona – kladie sa vždy väčšmi reflektovaná teológia. Tak celý komplex spomienok a textov v helenistickom priestore 4. st. vedie k celkom novej, neprehľadnej sieti textov, ktorý je dôsledkom iných svetonázorových kritérií, ako aj iných pravidiel pýtania sa a orientácie (494-505). V zásade začína táto radikálna metamorfóza už s kritikou tóry u Pavla a vrcholí na veľkých konciloch 4. a 5. storočia. Hebrejská Biblia a Nový Zákon samozrejme zostali v platnosti a zaiste aj kanonická spomienka na Ježiša si podržala svoj plný význam. Ale teraz sa položili otázky, ktoré by si Nový Zákon sám nikdy nepoložil. Teda kontinuita a prelomy sa splietli tesne dohromady. V dlhom plynutí tradície je napokon dosť ťažké také prelomy vôbec rozpoznať, pretože od samého počiatku – v zásade počnúc najranejšími textami hebrejskej Biblie – vytvára sa ohromná sieť textov, ktoré sa vždy znova nejako stretávajú, navzájom vykladajú, nepozorovane sa posúvajú ťažiská, a tak menia svoje celkové výklady. Dramatickým príkladom takýchto zmien je kritika Koránu voči klasickej kristológii. Mohammed tu pravdepodobne konfrontuje celkom ranú formu viery v Krista s dogmatickou kristológiou 8. st. (porov. Sk 3,13: „Boh Abraháma, Izáka a Jakuba, Boh našich otcov, oslávil svojho služobníka [!] Ježiša, ktorého ste vy zradili a pred Pilátom zapreli...“).

Lingvistika hovorí o medzitexte. Schillebeeckx formuluje problém nasledovne: Prostredníctvom nového dogmatického modelu „sa možnosti synoptického modelu dostatočne v dejinách neuplatnili; tento model bol vo svojej dynamike zabrzdený a začal patriť k ‚zabudnutým pravdám’ kresťanstva.“

2. Dôvody aktuálnej blokády [Exkurz]

Pre mnohých je to vskutku záhadou: Prečo tak tvrdohlavo trvá rímsky učiteľský úrad na helenistickom modeli a prečo je novoobjavenie biblického resp. synoptického modelu tak mocne a podozrievavo potláčané? Na to je jeden mentálny dôvod, ktorý patrí k helenistickému mysleniu. Biblické myslenie je principiálne otvorené, dynamické, hlboko nábožensky symbolické myslenie, ktoré sa prejavuje vo vzťahoch a udalostiach. Helenistické myslenie má svoje korene v racionálnej, prísne argumentujúcej logike. Hľadá nadčasovú podstatu vecí a produkuje definície. Kladie otázku, či je niečo pravdivé alebo nepravdivé. Táto racionálne založená mentalita žije z hlbokej nedôvery voči každému zmýšľaniu, ktoré zostáva otvorené, ktoré sa môže chápať tak i onak. Mnohorakosť stotožňuje s neverou, lebo pravdu stotožňuje s upätou racionalitou.

Od 4. storočia bolo takéto myslenie upevnené inštitucionálnymi záujmami. Vieru treba kontrolovať inštitúciou. To je napokon aj dôvod, prečo boli rímske inštancie (podobne ako v prípade knihy „Christ sein“ od Hansa Künga) také bezmocné voči Schillebeeckxovej knihe o Ježišovi. Nemohli povedať, že to alebo tamto je chybné. Pritom nikdy naozaj nevedeli, čo si Schillebeeckx vlastne myslí. Lebo Rím myslí v kategóriach „subjektivity alebo objektivity“. Prístup, ktorý sa rozumie hermeneuticky, však vychádza z toho, že tieto dve roviny nesmieme od seba odtŕhať, keď chceme niečo pochopiť. O to musí ísť dnes: Chceme porozumieť kresťanskú vieru a kresťanské posolstvo a nie dokazovať ich prírodovedeckými manierami. Kto chce dokazovať zmŕtvychvstanie ako objektívny dej, z porozumenia viere nič neporozumel.

3. Za koho ho pokladáme?

To je titul poslednej veľkej časti Schillebeeckxovej kristológie. Až teraz, po tom čo Nový Zákon prečítal tri či štyrikrát a porozumel komplexnosť celej problematiky a možnostiam riešenia, ujíma sa práva položiť otázku ohľadom súčasnosti. Pravda, mnohostranné perspektívy záverečnú odpoveď Schillebeeckxovi nesťažujú, ale uľahčujú. Pretože odpovede sa ukazujú ako pokusy porozumieť Tajomstvu za podmienok určitej situácie a v rámci určitej kultúry. Okolo tohto Tajomstva sa krútili a krútia všetky výpovede viery Nového Zákona. Schillebeeckx programovo píše:

„Z apoštolskej skúsenosti Veľkej noci je po mnohorakej reflexii nahliadané celé životné dielo, napokon aj Ježišovo ľudské prebývanie medzi nami ako prebývanie a pôsobnosť ‚vychádzajúca z Boha’. Vychádzajúc z Boha je Ježiš k dispozícii pre svojich blížnych, je darom Božím pre všetkých ľudí: To je novozákonný konečný pohľad na Ježiša z Nazareta a temer definícia jeho podstaty. Aké meno alebo aké nové mená  môžeme a smieme ešte vymyslieť pre Ježiša, oba tieto aspekty musia byť k dispozícii, keď ešte chceme hovoriť o Ježišovi evanjelií, a tým, podľa nápadnej vernosti evanjelií voči norme a kritériu pozemského Ježiša, práve o historickom Ježišovi Nazaretskom.“ (493)

4. Univerzálny Ježišov význam

Otázku ohľadom prítomnosti môžeme klásť na základni, tam, kde sa dnes žije. Máme kultúru, poznačenú osvietenstvom, ktoré ostro oddeľovalo univerzálnu platnosť a historické udalosti. Čo má byť všeobecne platné, tak znie abstraktná téza, nemôže byť závislé na historických náhodnostiach. Tým je spochybnený univerzálny Ježišov význam. Táto argumentácia však prehliada jeden bod: Práve žid Ježiš, ktorý radikálne realizoval najhlbšie zámery prorockého jahvizmu, rozbil judaistický systém. On sa – povedané modernými kategóriami – „identifikoval s utláčanými, chudobnými, bezprávnymi, hriešnikmi: „s každým človekom v núdzi“. Ježiš praktizoval „straníckosť lásky ... s pohľadom upretým na univerzálnu Božiu moc“ (525). Treba dodať, že ježišovské hnutie sa vyvinulo do jasne opísateľného spoločenstva. Ale práve tak je zrejmé: že toto kresťanské spoločenstvo, ak svoje nasledovanie Ježiša berie vážne, stojí v službe univerzálneho bratstva a sesterstva.

Kto si začne s Ježišom, kto ide s ním jeho cestou, príde k nemu – ako všetci ľudia – ako nevediaci. Taký človek definitívne nevie, čo značí byť človekom a nemôže ani definitívne vedieť, čo značí byť Bohom. Očakáva však, že pomocou Ježiša zachytí niečo z obsahu „oboch bytí“, a to práve „pomocou ich vzájomnej relácie“ (535). Presne v tomto bode sa berie vážne téma ľudského utrpenia. Ľudské spoločenstvo sa neprejavuje – pekne idealisticky – v pátose všeobjímajúcej lásky („nech sa spoja milióny“), ale v solidarite s trpiacimi, v odpore voči všetkým formám zla (545f).

Taká solidarita neuskutoční sa však v teórii, nejakou formuláciou viery, ale v praxi. Univerzálnosť a univerzálny význam môžu preto znamenať len jedno: Zverím sa dynamike bezvýhradnej solidarity, ktorá viac fakticky nepozná nejaké hranice, nejaké podmienky. Táto solidarita spúšťa proces, ktorý principiálne nepozná žiadne hranice. Keď táto prax ale zakladá vieru vo Zmŕtvychvstalého, potom je to na nás, aby sme verifikovali univerzálny význam Zmŕtvychvstalého, lebo on nesie obsah čistej ľudskosti. „Boh je... ‚Deus humanissimus’.“ (594)

V. Záver: 40 rokov potom

Schillebeeckx predložil vo svojej kristológii grandiózny koncept. Exegeticky ju rozšíril v ďalšej monografii o 895 stranách, ale rozvíjal ju ďalej aj vo viacerých antropologických a fundamentálno-teologických reflexiách. Jeho kniha o Ježišovi končí naozaj konceptom, kde otázka utrpenia ako jednej zo spoločensko-politických dimenzií hrá centrálnu rolu. Tento aspekt určoval v rastúcej miere jeho neskoršie myslenie. Každá skúsenosť je u neho „kontrastná skúsenosť“, teda skúsenosť z odporu a v odpore. Znamená to: Každé náboženstvo, zvlášť kresťanské, má sa merať podľa toho, nakoľko je emancipačné. Podľa tohto kritéria v rastúcej miere posudzoval aj správanie a nároky jeho vlastnej cirkvi.

Vedenie cirkvi mu to nikdy nezabudlo; Benedikt XVI. sa o Schillebeeckxovi vo svojej vlastnej kristológii nezmienil ani raz. Ani pri jeho smrti to nepreniesol cez srdce, aby veľkú prácu tohto teológa zhodnotil bez jedovatých zádrapiek. Z toho vyplývajú otázky: nie na E. Schillebeeckxa, ale na pápeža.


Čo sa treba naučiť zo Schillebeeckxovej kristológie?

1. Schillebeeckxova kristológia ukazuje, aké bohaté a konkrétne sú správy o Ježišovi. V tomto zmysle píše „kristológiu zdola“.

·         Máme účasť na zrode viery v Ježiša Krista.

·         Učíme sa poznať vnútorné motívy a súvislosti kristológie.

·         Viera v Ježiša Krista vďaka tomu získava bohatú hĺbkovú štruktúru.

·         „Ježiš Kristus“ stáva sa signálom dejín, ktoré sa kedykoľvek môžu zopakovať.

2. Kľúčová kategória Schillebeeckxovej teórie sa volá skúsenosť. Tým sa Zjavenie nenahrádza a nečiní zbytočným, ale sa chápe a konkretizuje ako proces.

·         Skúsenosti vznikajú vždy vtedy, keď je nejaký subjekt poznačený udalosťou.

·         Z toho nevzniká nejaký nezáväzný subjektivizmus, ale záväzné dianie.

·         Jestvujú skúsenosti z Ježišovej doby, ktoré spájajú Ježišových učeníkov a nás navzájom.

·         Keďže autenticky a záväzne môžeme hovoriť len zo skúsenosti, majú vtedajšie skúsenosti vysokú autoritu.

·         Bez konkrétnej skúsenosti stáva sa „Zjavenie“ prázdnym slovom.

·         Zjavenie ako „to“ zjavenie jestvuje práve tak málo, ako „tá“ viera. Ide o procesy, ktoré si v každom človeku musia nájsť svoju vlastnú cestu.

3. Ako ukazuje Ježišov príbeh až podnes, skúsenosti sa nikdy neuzavreli. Vždy len jestvujú „skúsenosti so skúsenosťami“. A tieto vedú vždy k novým horizontom.

·         Príklad: Učeníci mali najprv skúsenosť s Ježišovými slovami a skutkami. Po jeho smrti sa im zjaví táto skúsenosť v novom svetle; skúsia Ježiša ako nového.

·         Preto treba správy o Ježišovi čítať viackrát: (1) Ako správy o pôvodných skúsenostiach s Ježišom, (2) ako správy o Ježišovej smrti, (3) ako správy o skúsenostiach prvých kresťanských spoločenstiev (4) atď.

·         Neskoršie dogmatické výpovede viery nie sú mylné. Treba ich však chápať na pozadí tých dlhých skúsenostných dejín, inak zostanú slepé.

·         Kristológia, ktorá tieto výpovede viery len dekrétuje, je nebezpečná, lebo výslovne zanedbáva a podceňuje ľudské skúsenosti.

4. Kto chce zodpovedne vykladať správy o Ježišovi, nesmie zanedbať ani počiatok, ani aktuálny kontext. Výklad sa deje vždy vo dvoch smeroch.

·         Počiatok uchováva pôvodné, normatívne posolstvo, bez ktorého žiadne kresťanstvo nejestvuje.

·         Prítomnosť kladie vážne kritické koncepty a otázky, až na ich horizonte získava počiatok svoj význam.

·         Zjavenie nie je žiadne Bohom dané nadčasové posolstvo, ale udalosť, v ktorej sa integrujú počiatok a prítomnosť.

5. Klasické vyznanie viery v Krista si ako pravidlo pre reč ponad kultúrne rozdiely udrží svoj zmysel. Na konkrétnom mieste však treba dávať pozor na skúsenosť, ktorá to vyznanie nezamlčí. Toto zvlášť platí pre sekularizované spoločnosti.


Hans Küng (*1928 - +2021)

Autor: Karol Moravčík

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.

Pápež František a kapitalizmus

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 9.3.2021.

Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Autor: Tomáš Jendruch; 9.3.2021.

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Idem a som vedený

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha – inšpirácia textom J. Pocka, 22.1.2021.

Úloha cirkvi a súčasná situácia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 13.1.2021.

Cirkev v podmienkach korony - Referát k prednáške Johanna Pocka

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 13.1.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7