Návšteva pápeža Františka na Slovensku a jej odkaz

Pôsobením pápeža Františka sme sa na našich besedách zaoberali viackrát. Ľudia, ktorí sa ocitnú na takých pozíciách, ako je pápežský úrad, vzbudzujú pozornosť. František nás však nezaujíma pre jeho samotnú vysokú cirkevnú funkciu, ale pre formu, v akej ju realizoval, a pre obsah, ktorý do tejto funkcie priniesol. V každom prípade jeho pontifikát patril k tým, ktoré vo viacerých oblastiach pohli stojatými vodami a novým spôsobom vstúpili aj do konfrontácie s mocenskými pomermi v súčasnom svete. Základným textom, ktorý predstavuje myslenie a pôsobenie pápeža Františka, je jeho prvý dokument, exhortácia Evangelii gaudium (EG) z roku 2013. Tento dokument je aj podľa pápeža Leva XIV. tým textom, ktorým sa má cirkev v 21. stor. nechať viesť a inšpirovať.

Rozpačitá spomienka

Pred mesiacom uplynulo päť rokov od tejto návštevy (12.-15. 9. 2021). Príhovory, ktoré odzneli počas návštevy, sú k dispozícii v tlačenej podobe (vydal SSV r. 2021). Čo sa týka samotnej návštevy, asi sa dá konštatovať, že vedenie katolíckej cirkvi na Slovensku bolo návštevou zaskočené. Do roku 2021 neboli texty a podnety pápeža Františka nijako zvlášť komentované, tobôž rozvíjané a aplikované. Urobilo sa len to, čo sa muselo (pápežské texty boli napr. preložené do slovenčiny). Pred návštevou a počas nej príslušné úrady cirkvi sa zapojili do organizácie; predpokladajme, že išlo najmä o technickú stránku celého podujatia. Nakoľko vedenie slovenskej cirkvi participovalo pri výbere jednotlivých miest a tém návštevy alebo pri zapojení emeritného arcibiskupa R. Bezáka do programu, nie je známe.

Z príležitosti piatich rokov od návštevy Františka na Slovensku vyšiel v slovenských Katolíckych novinách krátky článok o tom, ako sa všetci zamestnanci KBS napracovali a ako to dobre zvládli. Koho však návšteva ovplyvnila, k čomu nás nasmerovala? Nezachytil som, žeby niekto poukázal na nejaké konkrétne idey či dokonca projekty inšpirované pápežovou návštevou. Mlčí sa naďalej o EG i ďalších dôležitých výstupoch z Františkovho pontifikátu. Záverečný text zo synodálneho zhromaždenia o synodálnej cirkvi (26. 10. 2024) ani po dvoch rokoch nie je v knižnej podobe k dispozícii (hoci ostatné pápežské dokumenty sú včas preložené a vydané). Určité odozvy návštevy by sme azda našli u jednotlivcoch, teológoch, kňazoch a laikoch, ktorí sa vyjadrujú, publikujú a konajú v duchu otvorenejšej cirkvi. Ide však len o zriedkavé úkazy.

Samotné 5. výročie návštevy bolo najviditeľnejšie pripomenuté inštaláciou pamätníka v záhrade prezidentského paláca. Na pamätnej tabuli je vytesaný citát z Františkovho príhovoru: „Vaše dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo poslom pokoja v srdci Európy.“ Aj táto myšlienka a udalosť by si zaslúžili vážnejšiu reflexiu a pozornosť ako len obrázky uložené do archívu. Aj preto sa Františkovej návšteve patrí venovať a premýšľať jej odkaz.

V mojom referáte predstavujem základné chápanie cirkvi u Jorgeho Bergoglia-pápeža Františka a praktické dôsledky, ktoré uňho z toho chápania vyplynuli. Zároveň – pre niekoho možno prekvapujúco – chcem poukázať na paralely medzi myslením a konaním pápeža Františka a našimi skúsenosťami na Slovensku. Nachádzam ich v samotnom chápaní cirkvi ako Božieho ľudu, v dôraze na cirkev, ktorá je „na periférii“, v ocenení tzv. ľudovej zbožnosti a v dôraze na cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných.

Cirkev ako Boží ľud

Poňatie cirkvi ako Božieho ľudu je jeden z najvýznamnejších dôsledkov II. vatikánskeho koncilu. Najdôležitejšie výpovede na túto tému nachádzame v konštitúcii Lumen gentium, v jej druhej kapitole (čl. 9-17). Pri tomto poňatí nejde len o teologické zadefinovanie. Je veľký rozdiel, či sa na takú skutočnosť, akou je cirkev, dívame predovšetkým právnicky alebo biblicky, staticky alebo dynamicky. Pojem Boží ľud vyjadruje práve to dynamické chápanie, ktoré cirkev nevyčleňuje z dejín a spoločnosti a vychádza priamo z biblickej tradície. Na koncile sa zvádzal zápas aj o také formálne veci, ako je radenie tém v texte. Najprv je ľud alebo jeho hierarchia? Nebolo jednoduché presadiť, že to, čo sa v cirkvi zaužívalo nazývať hierarchiou (svätou vládou), je súčasťou ľudu, nie nad ľudom. Preto je kapitola o Božom ľude predradená kapitole o hierarchii. Ale dôležité je aj správne pochopenie pojmu ľud. Kedy je ľud zmysluplným aktérom dejov? Neznie nám to v našom priestore bývalých socialistických krajín, kde sa používal pojem ľudová demokracia, akosi divne? Pojem ľud evokuje predstavu davu, neriadenej nemysliacej masy... Ale ľud môže byť aj spoločenstvom, ktoré jedinca drží, nesie, posilňuje, ba má aj na to, aby menilo tvárnosť sveta.

František hneď v prvom príhovore po zvolení za pápeža na balkóne chrámu sv. Petra vyslovil, čo preňho znamená ľud. Niekoľkokrát spomenul pojem pueblo, čo v španielčine označuje ľud ako spoločenstvo na rozdiel od pojmu gente, ktorým sa pomenúva ľud ako dav, bližšie neurčené množstvo ľudí. V exhortácii Evangelii gaudium František napísal: „Cirkev ako subjekt evanjelizácie je oveľa viac než len organická a hierarchická inštitúcia; je to predovšetkým ľud putujúci k Bohu. Ide tu o tajomstvo zakorenené v Trojici, ale jeho historickým prejavom je putujúci a evanjelizujúci ľud.“[1]

Františkove zmienky o cirkvi ako Božom ľude signalizovali návrat k učeniu II. vatikánskeho koncilu a jeho programu. Treba totiž povedať, že tento kľúčový koncilový pojem sa približne od roku 1980 na dlhé desaťročia z reči cirkvi vytratil. Malo to veľmi vážne dôsledky. S pojmom Božieho ľudu úzko súviseli ďalšie koncilové témy: sensus fidei všetkých veriacich (autorita mienky veriaceho ľudu, nielen pápeža, biskupov); cirkev žijúca v miestnych konkrétnych obciach; kolegiálne a synodálne štruktúry cirkvi; ekumenický a medzináboženský dialóg; misia na perifériách; miesto chudobných v cirkvi; rodina ako domáca cirkev; teológovia ako členovia ľudu a jeho proroci; prepojenie odbornej reflexie a modlitby; odmietnutie klerikalizmu a centralizmu; zásadná rovnosť, hoci nie rovnakosť medzi vysvätenými členmi cirkvi a ostatnými veriacimi.[2]

Pojem Božieho ľudu sa do myslenia a konania cirkvi vrátil až s pápežom Františkom. Čiastočne to súviselo so situáciou cirkvi v Latinskej Amerike. Na tomto kontinente sa od konca 60. rokov 20. stor. rozvinulo teologické myslenie so vznešeným označením: teológia oslobodenia. Na rozdiel od iných latinskoamerických krajín sa v Argentíne tento pojem neujal a používal sa pojem teológia ľudu. V zásade išlo o to isté, avšak argentínski teológovia kládli väčší dôraz na prepojenie viery a kultúry domáceho obyvateľstva.

František zastával názor, že koncil priniesol novú interpretáciu evanjelia vo svetle súčasnej kultúry. Novú interpretáciu... Evanjelium sa nepodriaďuje momentálne prevládajúcej kultúre, ale nemôže jestvovať mimo nej. S tým súvisel Františkov dôraz na cirkev, ktorá vychádza z ľudu, z jeho kultúry, a ktorá svoju misiu nekoná len prostredníctvom svojich viditeľných predstaviteľov, ale ako celok Božieho ľudu.

Vo vzťahu k Slovensku chcem poukázať na skúsenosť, ktorú si málo uvedomujeme a v ktorej by sme sa mohli cítiť blízko prioritám pápeža Františka. Oslabenie až odstránenie viacerých cirkevných štruktúr v období komunistického režimu cirkev v Československu veľmi poznačilo, ale na druhej strane viedlo k posilneniu jej života na základnej (nehierarchickej) úrovni vzťahov a iniciatív. Ak v Evangelii gaudium (EG, čl. 111) čítame, že „cirkev je oveľa viac než organická a hierarchická inštitúcia, že je to predovšetkým ľud putujúci k Bohu, osvecovaný zo svojej viery a skúsenosťou z tejto viery, ako sa prejavuje v dejinách“, môžeme to dobre vidieť na zažitej dejinnej skutočnosti.

Cirkev ako hierarchická inštitúcia, normálny výkon biskupského vedenia, príslušné riadiace úrady, správa cirkevného majetku, vzdelávacie, kultúrne a sociálne zariadenia cirkvi – to všetko bolo počas komunistickej vlády zničené alebo masívne obmedzené. Cirkev ako ľud putujúci k Bohu však žila vo svojich veriacich a cez ich svedectvo ovplyvňovala aj sekulárnu spoločnosť a chod udalostí v nej. Subjektom tohto konania bol Boží ľud ako celok, jeho aktívni jednotliví členovia vo svojich vzájomných vzťahoch (laici, kňazi vo verejnej službe i kňazi a rehoľníci bez tzv. súhlasu k duchovenskej činnosti). 

Tento Boží ľud na Slovensku nezostával uzavretý do seba a zvlášť po roku 1968, po stroskotaní tzv. demokratizačného procesu, snažil sa aj o zmenu spoločenských pomerov. Aktívni laici boli vďační za spoluprácu s kňazmi vo verejnej službe alebo z tajných cirkevných štruktúr, ale nečakali na pokyny od klerikov. Alternatívne spoločenstvá, ale aj pracoviská, tábory nútených prác i väznice boli prostredím, kde sa prirodzene prekonávalo delenie na klerikov a laikov, a to bez toho, aby sa podceňovala kňazská služba a potreba sviatostí. (Priveľmi by sme rozšírili výpoveď tohto referátu, ak by sme na skúsenosť s cirkvou ako Božím ľudom poukázali aj na príkladoch z našich dejín od 18. až po prvú polovicu 20. storočia.)

Cirkev na periférii

Keď František hovoril o cirkvi vychádzajúcej zo seba, posielal cirkev zvlášť na periférie. Tým nemyslel zriedkavú návštevu vysokopostaveného cirkevného činiteľa na nejakom odľahlom mieste, ale trvalú prítomnosť cirkvi ako misionárskeho ľudu na perifériách dnešného sveta. Nešlo mu len o zemepisné periférie, ale aj sociálne, politické, morálne a náboženské. Čo je dôležité si všimnúť, periférie nie sú len miestami pôsobenia cirkvi, ale aj miestom jej učenia sa. Cirkev sa na týchto miestach učí, ako vnímať realitu života a ako na ňu reagovať. Keď pápež František hovoril o obnove cirkvi, ktorá príde z periférie, vychádzal zo skúsenosti latinskoamerickej cirkvi, ktorá bola až do II. vatikánskeho koncilu časťou tzv. Tretieho sveta, hlboko poznačená koloniálnou minulosťou, odkázaná na duchovnú i ekonomickú pomoc z tradičných cirkevných, ekonomických a politických centier. V priebehu ostatných desaťročí sa však cirkev na južnej pologuli stala nielen početne rozhodujúcou časťou katolíckej cirkvi, ale v mnohých ohľadoch aj hýbateľkou dôležitých trendov. Nejde len o to, že ostatní dvaja pápeži prišli z Latinskej Ameriky (sem treba zaradiť aj pápeža Leva XIV.); z tejto periférie prichádza aj príklad spolužitia členov kléru a laikov, keď biskupi, kňazi a katechéti nepôsobia a nežijú predovšetkým v cirkevných úradoch, ale medzi ľuďmi, čo sú im zverení a ktorých sami vyhľadávajú, často v tom najkrízovejšom prostredí chudobných mestských štvrtí alebo v rozľahlých priestoroch necivilizovaného vnútrozemia.

Ku skúsenostiam periférie patrí aj svedectvo mučeníctva, ktoré za ostatných 60 rokov podstúpil celý rad kňazov i laikov kvôli svojmu zástoju na strane ponižovaných a chudobných. A patrí k tomu aj príklad angažovanosti žien a mužov, ktorí popri starosti o živobytie svojich rodín a pri veľkom nedostatku kňazov starajú sa o liturgiu, evanjelizáciu, katechézu i sociálnu službu vo svojich komunitách.[3] Nie je vôbec náhodné, že práve v tomto prostredí sa nielen o synodálnej cirkvi hovorí, ale ona sa aj žije, keď popri zasadaniach a poradách biskupov jestvujú fungujúce cirkevné štruktúry poradenstva i rozhodovania, v ktorých sú spoločne zastúpení biskupi, kňazi, rehoľníci, ženy i muži cirkevného ľudu.

Podobne ako pre cirkev globálneho Juhu nie je skúsenosť periférie cudzia ani miestnym cirkvám strednej a východnej Európy. Preto podobne ako pápež František oceňoval význam latinskoamerickej periférie pre obnovu cirkvi i sveta, mohli by sme aj my oceniť hodnotu našej periférie. Počas totalitného režimu žili viacerí biskupi a kňazi medzi Božím ľudom, a to nielen vo farnostiach, ale najmä v tzv. výrobe, často v podradných zamestnaniach, a často aj v táboroch nútených prác a vo väzniciach. Podobne ako v Latinskej Amerike, Afrike a Ázii aj slovenská cirkev má veľký počet martýrov (zďaleka to nie sú to len tí, ktorých kanonizačný proces sa dotiahol až k oficiálnej úcte). A máme aj skúsenosť množstva alternatívnych štruktúr a samostatných laických iniciatív, ktoré sa zrodili v čase prenasledovania a obmedzovania cirkvi. Zrodili sa doslova na periférii, do ktorej boli mnohí kňazi a laici odsunutí mocenskými pákami komunistického režimu. Podľa pápeža Františka je to práve periféria, za ktorú sa nemáme hanbiť, ale z ktorej má prísť obnova! Čo je dnes takou perifériou na Slovensku? Nie sú to aj farnosti, z ktorých „psí hlas do neba nejde“, teda do centra, kde sa o nich v mnohých ohľadoch rozhoduje? A nie je napokon perifériou aj občan, ktorý okrem odovzdania volebného lístka nie je veľmi zaujímavý pre aktérov v centrách reálnej moci?

Cirkev ľudovej zbožnosti

Pre Františka bolo typickým oceňovanie tzv. ľudovej zbožnosti. Argentínska teológia chápe ľudovú zbožnosť ako prejav inkulturovanej katolíckej viery. V Evangelii gaudium sa o nej František vyjadruje ako o ľudovej duchovnosti i mystike, vtelenej do kultúry jednoduchých ľudí (EG, čl. 124), ktorá je autentickým vyjadrením spontánnej misijnej činnosti Božieho ľudu (EG, čl. 122). Ak v súčasnosti cirkev opätovne zhodnocuje sensus fidei fidelium, tak práve prejavy ľudovej zbožnosti nám môžu pomôcť, čo si pod tým máme predstaviť. Pre toho, kto ich dokáže čítať, predstavujú locus teologicus (EG, čl. 126). Ešte ako arcibiskup v Buenos Aires J. Bergoglio to vyjadril takto: „Kým učiteľský úrad a teológia učia, čo veríme, ľudová zbožnosť ukazuje, ako veríme.“[4]

Prejavy ľudovej zbožnosti sú typické pre cirkev Božieho ľudu. Niektorých našich katolíkov možno aj miatla náklonnosť pápeža Františka k tomuto fenoménu. Opieral sa o skúsenosť svojej miestnej cirkvi, ktorej tvár poznačili najmä jednoduchí ľudia z miest a vidieka. Typickým prejavom ľudovej zbožnosti je v tomto prostredí úcta svätých a púte do mariánskych svätýň. Ako sa píše v Evangelii gaudium, „aby sme mohli lepšie pochopiť túto skutočnosť, musíme sa k nej priblížiť pohľadom Dobrého pastiera, ktorý sa nesnaží súdiť, ale milovať“.[5] František ako príklad spomína matku, ktorá sa pri chorom dieťati modlí ruženec, aj keď nevie celkom poskladať vety Vyznania viery, láskyplne hľadí na kríž či zapaľuje sviece na počesť Panny Márie vo svojom chudobnom príbytku.

Aj na Slovensku patria púte do viacerých mariánskych svätýň k prvoradým prejavom ľudovej zbožnosti. Niektoré z nich priťahujú veľké zástupy pútnikov. V súčasnosti sú organizované príslušnými cirkevnými inštitúciami. Pred rokom 1989 na týchto miestach mohli pôsobiť zväčša len štátom preverení kňazi, od ktorých sa neočakávala priveľká horlivosť. Boží ľud sa však nedal odradiť a na púte si pripravoval vlastný program nepodliehajúci schváleniu dozorných orgánov. V posledných rokoch pred pádom komunistického režimu sa z týchto pútí stali masové demonštrácie za slobodu cirkvi a občianske práva. Po roku 1990 prevzali organizáciu pútí do svojej starostlivosti cirkevné úrady, ale púte stratili veľa zo svojho príťažlivého (prorockého) charakteru. Ten asi zostal prítomný skôr v malých skupinách a iniciatívach na okraji hlavného programu. (Niekedy „rušiteľom“ oficiálneho scenára môžu byť aj biskupi vymykajúci sa zo zabehaného systému. Počas návštevy pápeža Františka to bola jeho snaha o integráciu arcibiskupa Bezáka;  v súčasnosti ako „rušiteľ“ statiky cirkevného obrazu niekedy svojím spontánnym prejavom pôsobí nuncius Nicola Girasoli, ktorého rok po svojej návšteve menoval pápež František.)

Pre pápeža Františka nebolo náhodné, že často citoval múdrosť svojej starej mamy a vyjadrenia iných žien z ľudu, o ktorých povedal, že rozmýšľajú presnejšie ako mnohí teológovia, čo stratili kontakt s realitou.

Prednosť chudobných

V podmienkach latinskoamerickej cirkvi je pri inkulturácii viery do života obyvateľov tohto kontinentu príznačná previazanosť s opciou pre chudobných. Nejde pritom v prvom rade o politickú, ale teologickú kategóriu, keď „nám Boh chce dať tajomnú múdrosť prostredníctvom chudobných“.[6] Opäť je pritom zdôraznená periféria ako prioritný priestor evanjelizácie, ktorá neprebieha jednostranne od vediacich k nevediacim, od silných k slabým, ale deje sa vo vzájomnom počúvaní a obdarovaní. Táto opcia (prednosť) chudobných a trpiacich vychádza priamo z Biblie, zo spisov Starého i Nového zákona. Príkladov starostlivosti o chudobných (zasa v tom rozšírenom význame slova) ako kritéria spravodlivosti nájdeme vo Sv. písme nespočetné množstvo. Skôr je divné, že v cirkevnej praxi sa k tomuto kritériu hlásia viac kresťania bez úradu ako s úradným poverením.

Počas komunistického režimu bola cirkev na Slovensku obratá o majetok a aj to, čo z neho zostalo, bolo pod kontrolou nepriateľských úradov. K zvláštnosti doby, ktorú cirkev v našej vlasti a ďalších krajinách tzv. východného bloku v tých rokoch zažívala, patrilo poznanie, že čím viac boli normálne cirkevné štruktúry potlačené, tým viac vystúpila do popredia podstata cirkvi. Uvedomme si: Nejestvoval žiaden fungujúci cirkevný aparát, žiadne mocenské štruktúry cirkvi, ani žiadna fungujúca cirkevná byrokracia. To, čo zostalo z toho cirkevne organizovaného bolo málo inštitucionálneho a veľa spontánneho. Pritom išlo o to podstatné: O evanjelium Ježiša Krista ako ním ohlasovaný a žitý testament, živé svedectvo jeho nasledovníkov a sieť rozličných prepojení a spoločenstiev, tiež išlo o zápas o ducha a pravdu zo strany veriacich v Ježiša ako Krista, a tiež zápas, v ktorom sa vzdorovalo tlaku prichádzajúcemu zo strany protikresťanských síl.

Pri pohľade na túto skúsenosť našej miestnej cirkvi môžeme lepšie porozumieť, prečo si pápež František želal chudobnú cirkev pre chudobných. Bolo normálne, že po roku 1990 sa obnovila ekonomická základňa cirkvi a fungovanie úradov, mali by sme si však vyčítať, ako málo sme ocenili svedectvo cirkvi, ktorá bola chudobná a predsa vo svojom svedectve taká príťažlivá a mocná. Svoje vlastné skúsenosti Božieho ľudu a cirkvi na periférii, skúsenosti s ľudovou zbožnosťou a chudobnou cirkvou nemali by sme vidieť iba ako relikty minulosti, ale ako mimoriadne cenný zdroj inšpirácie, ktorý nám pomáha pripojiť sa na pozitívne trendy vo svetovej cirkvi a reagovať na negatívne úkazy doma i vo svete. Krátko povedané: V minulosti neboli žiadne ružové časy, ale mnohí v nich skvele obstáli aj bez pomoci fungujúceho inštitucionálneho zázemia. Prítomnosť tiež nie je ružová, otázkou len je, či aj dnes vieme (a chceme) tvoriť ľud, ktorý v aktuálnych pomeroch obstojí.