Znamenia (pozitívnych) zmien v katolíckej cirkvi

Pri pohľade na väčšinovú skúsenosť s cirkvou na Slovensku môže sa zdať, že nič podstatné sa v katolíckej cirkvi nemení. Niektorí ľudia sú cirkvi stále verní, pokračujú v obvyklej duchovnej tradícii, navštevujú kostoly a snažia sa niečo dobré aj urobiť okolo seba. Iní sa nachádzajú v akejsi sivej zóne, neoznačujú sami seba za neveriacich či ľudí bez záujmu o náboženský rozmer svojho života, ale nevedia si ani predstaviť, prečo by mali patriť medzi tzv. aktívnych členov cirkvi. Pri tých verných i pri tých neaktívnych zároveň platí, že väčšina prežíva vieru, náboženstvo a cirkev len vo vzťahu k svojmu súkromnému životu. Vedomé žitie z viery (misijné či kritické) v dialógu či konfrontácii so spoločnosťou je pomerne zriedkavé.

Keď sa rozhliadneme po širšom svete, môžeme získať iný obraz o situácii a objaviť iné skúsenosti. V nadpise tohto textu som ich nazval ako „znamenia zmien“. Znameniami alebo prostriedkami spásy nazývajú sa tradične v katolíckej cirkvi najmä sviatosti, ba cirkev ako taká bola na II. vatikánskom koncile označená za pra-sviatosť alebo základné znamenie Božieho konania. Cirkev nie je v katolíckom chápaní cieľom viery a duchovného života, má však byť znamením prítomnosti Boha vo svete a jeho spásneho pôsobenia skrze Krista v Duchu Svätom.

„Znameniami zmien,“ o ktorých uvažujeme a ktoré si chceme všímať v súčasnej cirkvi vo svete, sú udalosti a osoby, ktoré sa javia ako znamenia pozitívnych zmien, teda také znamenia, ktoré môžu pomôcť, aby sa cirkev stávala viditeľnejším i viac oslovujúcim znamením Božej spásy. Z nášho slovenského pohľadu, keď o takýchto znameniach hovoríme, ide aj o záujem nechať sa inšpirovať a povzbudiť skúsenosťami z iných oblastí svetovej cirkvi.

Rozbúrená cirkev po koncile

Nový viedenský arcibiskup Josef Grünwidl pochádza z Dolného Rakúska, z regiónu Weinviertel, z obce Wullersdorf. Narodil sa 31. 1. 1963 v Hollabrunne. Po maturite v roku 1981 vstúpil do kňazského seminára vo Viedni a študoval teológiu. Súčasne študoval organovú hudbu na Hudobnej univerzite. Za kňaza bol vysvätený v roku 1988. Ako býva u kňazov bežné, pôsobil na viacerých miestach, v ostatných rokoch bol vikárom arcibiskupa pre južnú časť viedenskej arcidiecézy. Po odchode kardinála Christopha Schönborna na dôchodok v januári minulého roku, stal sa administrátorom arcidiecézy. Jeho menovanie za arcibiskupa bolo oznámené 17. 10. 2025. Vysvätený za biskupa a uvedený do úradu viedenského arcibiskupa bol 24. 1. 2026.

Kardinál Schönborn sa už niekoľko rokov pripravoval na ukončenie svojho pôsobenia a od jeho odstúpenia z úradu prešiel pomerne dlhý čas, kým bol menovaný Grünwidl. Zdá sa, že jeho menovanie brzdil on sám, keďže odmietal stať sa arcibiskupom napriek dôvere kardinála Schönborna i podpore ľudí v arcidiecéze. Podpora biskupov členmi cirkvi nebola v ostatných desaťročiach samozrejmosťou. Pred pápežom Františkom boli za biskupov často vyberaní kandidáti, za ktorými ľudia nestáli. V Rakúsku, Nemecku či Švajčiarsku dokonca viackrát výber nového biskupa vyvolal verejný odpor veriacich.

Aby sme sa vžili do okolností, treba si uvedomiť, že na rozdiel od krajín pod komunistickou kontrolou boli v ostatných krajinách po II. vatikánskom koncile viaceré cirkevné reformy uvádzané do života. V Rakúsku a v ďalších krajinách niekoľko rokov po koncile pôsobili biskupi, ktorí myšlienky koncilu podporovali a prenášali do praxe. Na rozdiel od bývalého Československa, kde štátne úrady nedovolili žiadne koncilové reformy okrem najnutnejších liturgických zmien (napr. bohoslužby v reči ľudu), v iných krajinách cirkev otvorila štúdium teológie aj pre laikov vrátane žien, takže po desaťročiach od koncilu majú v týchto krajinách množstvo teologicky vzdelaných ľudí, čo pracujú vo farnostiach, v katechéze, na vedúcich úradoch cirkvi, na školách, v médiách a podobne. Vznikli viaceré ekonomické a pastoračné poradné orgány s účasťou kňazov a laikov, ktorí boli volení, nielen menovaní. Laici v mnohých krajinách pri nedostatku kňazov prevzali zodpovednosť za farnosti a iné cirkevné štruktúry. Tento vývoj neprebehol len v západnej Európe, ale aj v Afrike, Latinskej Amerike a v Ázii. Z katolíkov, ktorí boli kedysi bez vzdelania a spoločenského postavenia, sa v bývalých koloniálnych krajinách postupne stali oceňovaní spolupracovníci biskupov a kňazov a často plne zodpovední predstavitelia svojich cirkevných spoločenstiev.

V rakúskej cirkvi požíval až do svojej smrti veľkú autoritu kardinál Franz König (1905-2004), ktorý bol jednou z popredných osobností koncilu. König bol v roku 1985 poslaný na dôchodok a za jeho nástupcu bol menovaný Hermann Groer. Jeho menovanie súviselo s konzervatívnym a opatrníckym nastavením vtedajšieho vedenia cirkvi vo Vatikáne. Groer si v roku 1987 vybral za svojho pomocného biskupa konzervatívneho teológa Kurta Krenna. Pamätným sa stal deň Krennovej vysviacky. Ľudia s veľkými obavami sledovali výmeny koncilových biskupov za zástancov konzervatívnej línie a pri menovaní Krenna sa nespokojnosť veľmi expresívne prejavila na verejnosti. Viacerí ľudia si pred katedrálou sv. Štefana ľahli na zem, aby tak demonštrovali svoj odpor proti tomu, že Krenn sa stane biskupom. Krennovi to neprekážalo, ležiacich ľudí poprekračoval. Bolo to zlé znamenie ďalších neblahých udalostí. Groer bol čoskoro obvinený z vážnych morálnych prehreškov z minulosti a v roku 1995 musel odstúpiť z úradu. Ešte predtým v roku 1991 Krenn postúpil vyššie, stal sa diecéznym biskupom v St. Pölten. Z úradu pre morálne škandály v jeho kňazskom seminári musel v roku 2004 odstúpiť aj on a celý seminár, vedený v tom najkonzervatívnejšom štýle, bol zrušený. Po odstúpení Groera bol za jeho nástupcu menovaný Christoph Schönborn. Síce s povesťou konzervatívneho teológa, ale zároveň veľmi inteligentný a vnímavý muž, ktorý upokojil situáciu a po príchode pápeža Františka patril k podporovateľom jeho programu.

Kritériá pápeža Františka

Pápež František v personálnej politike razil iný prístup a nastavil iné kritériá ako jeho predchodcovia. Kým Ján Pavol II. a Benedikt XVI. (a ich okolie vo Vatikáne) presadzovali na kľúčové cirkevné pozície až na výnimky ľudí konzervatívnych, opatrných a konformných s úradmi vo Vatikáne, František nehľadal tzv. liberálov, ale ako to často sám povedal – hľadal ľudí, čo budú blízko hriešnym, zraneným, obyčajným a chudobným. Aj za kardinálov menoval biskupov, ktorí sa osvedčili svojím zástojom za chudobných a prenasledovaných, ľudí, ktorí o solidarite neteoretizovali, ale osvedčovali ju v praxi. Podľa tohto kritéria František povolal do Vatikánu aj biskupa Roberta Francisa Prévosta z Peru (pôvodom z USA), súčasného pápeža Leva, aby viedol Dikastérium pre biskupov.

Zdá sa, že dôsledkom zmenených kritérií pri výbere biskupov je aj nový arcibiskup vo Viedni. Hlavnými požadovanými vlastnosťami biskupa stali sa ľudskosť, chápavosť, starostlivosť o chudobných, otvorenosť v komunikácii, schopnosť prepájať ľudí a spolupracovať. V kontexte týchto kritérií možno pri novších biskupských menovaniach hovoriť o znameniach pozitívnej zmeny.

Symbolika Josefa Grünwidla

Kto je donedávna mimo Viedne temer neznámy Josef Grünwidl? Niečo naznačujú aj biskupské symboly, ktoré si zvolil. Výrečným symbolom bol už jeho samotný príchod na slávnosť do katedrály. Neprišiel v tradičnom sprievode držiteľov vyšších cirkevných funkcií, ale obklopený zástupom mladých žien a mužov.

Každý biskup na znak svojej vernosti cirkvi a spoločenstva s ľuďmi obdrží prsteň. Grünwidl si zvolil napodobneninu prsteňa, ktorý dostali všetci biskupi účastní na koncile od pápeža Pavla VI. Na tom prstene je zobrazený Kristus a apoštoli Peter a Pavol, čím sa naznačuje spoločenstvo s Ježišom a ostatnými biskupmi, ako aj putujúci ľud Boží, teda obraz cirkvi, ktorý sa presadil na koncile.

Každý biskup nosí pri liturgických sláveniach berlu, biskupskú palicu, ktorá predstavuje pastiersku starosť o ľud, Kristovo stádo. Za svoju berlu si nový viedensky arcibiskup zvolil jednoduchú drevenú palicu so strieborným zakončením, ktorú používal biskup Helmut Krätzl (1931-2023). Krätzl bol sekretárom kardinála Königa počas koncilu, neskôr jeho blízky spolupracovník a pomocný viedenský biskup. Očakávalo sa, že práve on sa stane Königovým nástupcom. Namiesto toho musel sledovať zmätky v cirkvi, odchody ľudí a odvrat od koncilu, čo okomentoval v knihe Im Sprung gehemmt (cirkev zabrzdená v skoku).

Každý biskup nosí na prsiach kríž, tzv. pektorál, ako znak svojej spolupatričnosti s Kristom. Grünwidl si zvolil jednoduchú kópiu kríža, ktorý nosil pápež František. Na tomto kríži je znázornený Kristus, ako nesie ovečku na pleciach. Tým sa chce naznačiť, že Dobrý pastier obetuje svoj život za ľudí.

Ďalším symbolom biskupa je mitra. Grünwidl si nechal vyhotoviť mitru, na ktorej sú zobrazené plamene Ducha Svätého. Posledným symbolom biskupa je erb a heslo. Na Grünwidlovom erbe je dvakrát znázornený znak viedenskej arcidiecézy, potom znak jeho rodnej farnosti a odkaz na organové píšťaly. Ako heslo si vybral slová sv. Ignáca z Antiochie, na ktorého sviatok bol menovaný za arcibiskupa: „Melodiam Dei recipite“ (prijmite do seba Božiu melódiu). Božie posolstvo v Kristovi má preniknúť naše uši a srdcia ako melódia, ktorá poznačí celý náš život.

Na záver slávnosti svojej vysviacky a uvedenia do úradu Josef Grünwidl predniesol s nábožným humorom tieto slová: „Dnes sme všetci v Rakúsku mohli zažiť strhujúci zážitok, ktorý vzbudil dokonca medzinárodnú pozornosť. Samozrejme, myslím na zjazd v Kitzbüheli, na Streif (tak sa nazýva tamojšia zjazdárska trať). Tu naozaj išlo o to: Kto je najrýchlejší? Kto je prvý? Kto nakoniec stojí „auf dem Stockerl“ (na šamlíku)? Ja tu teraz tiež stojím na akomsi podstavci. Ale preto ešte nie som ten najdôležitejší vo viedenskej arcidiecéze. Lebo v cirkvi nejde o to, kto stojí vpredu alebo hore, ale ide o to, kto je veľký v láske.“

Homília: Ľubomír Polák, Rusovce, 11. 4. 2026.