Aktuálnosť Gaudium et spes

Minulý rok sme si pripomenuli 60 rokov od ukončenia II. vatikánskeho koncilu. Za jeden z najdôležitejších z jeho 16 dokumentov sa pokladá pastorálna konštitúcia Gaudium et spes (GS). Na koncile patrila k tým textom, ktoré sa rodili najťažšie. Dokument bol schválený celkom na záver, dňa 7. 12. 1965, deň pred slávnostným ukončením celého koncilu.

V súčasnosti si možno ani nevieme predstaviť, ako sa katolícka cirkev pred II. vatikánskym koncilom (II. VK) izolovala od sveta. Táto izolácia bola reakciou na vývoj v Európe zvlášť od 18. stor., keď sa katolícka cirkev a moderná spoločnosť čoraz viac navzájom odcudzovali. Na začiatku vyjdenia z izolácie a ústretového prístupu k svetu bol pápež Ján XXIII. (1958-1963) a jeho túžba po obnove cirkvi, jednote kresťanstva a porozumení si s moderným svetom. S jeho menom sa spája pojem aggiornamento, ktorý neznamenal snahu o prispôsobenie či dokonca podriadenie sa cirkvi svetu (ako to podnes prekrúcajú najkonzervatívnejší katolíci), ale záujem cirkvi o túžby, očakávania a nádeje, ktorými žijú ľudia v súčasnom svete, aby ich cirkev mohla lepšie pochopiť a priblížiť im Ježišovo evanjelium.

Teológ Vladimír Juhás snahu koncilu dobre vystihol vyjadrením, že „cirkev prestala byť všetkým a začala sa chápať ako soľ, ktorá chce dávať chuť všetkému“. V. Juhás poukazuje na súvis tohto chápania s kresťanskou vierou vo vtelenie, ktorej dôsledkom je snaha cirkvi vteliť sa do radostí a bolestí súčasnej spoločnosti. Jánovo evanjelium označuje za rehabilitáciu telesnosti a matérie: „Ján nestavia Božie proti ľudskému, ale naopak, vzájomne ich spája.“ (Vladimír Juhás, Cirkev a svet – Dve nezlučiteľné reality? Odpoveď Gaudium et spes, in: Pavol Hrabovecký (ed.), Kľúče ku koncilu, 120-129.)

V pokoncilových rokoch sa text GS stal pre niektorých cirkevných predstaviteľov obľúbeným terčom kritiky. Vyčítali mu priveľký optimizmus voči vývoju vo svete a celkove jeho pastorálny charakter, keďže až do koncilu sa pastorácia viac-menej považovala len za vnútrocirkevnú činnosť, ktorá má byť aplikáciou cirkevnej náuky. Za pastoráciu sa dovtedy nepovažovala snaha o komunikáciu so svetom mimo samotnej cirkvi. Vo svojom príspevku sa pokúsim predstaviť, ako sa v katolíckej cirkvi vyvíjalo chápanie GS za ostatné desaťročia – od Jána XXIII. po pápeža Františka, aby sme si lepšie uvedomili, v akom bode vývoja sa nachádzame a pred aké výzvy sme v súčasnosti postavení.

Obrat od izolácie k dialógu

Cirkev sa v reakcii na formovanie moderného sveta dlho vyhýbala dialógu s novými filozofiami a prírodnými vedami a veľké starosti jej robila aj od cirkvi nezávislá (laická) politika. Otvorenejší katolíci si pri niektorých javoch v cirkvi radi povzdychnú slovami, že ide o stredovek. Málokto si pritom uvedomí, že to, čo pokladajú za stredovek, nepochádza zo stredoveku, ale predovšetkým z reakcie cirkvi na vývoj modernej spoločnosti v priebehu 19. storočia.

Pápeža Jána XXIII. k úsiliu o porozumenie si s moderným svetom motivovalo štúdium dejín a jeho pôsobenie ako nuncia v krajinách, v ktorých boli katolíci v menšine (Bulharsko, Turecko, Grécko). K chápaniu doby mu pomohol aj pobyt v povojnovom Francúzsku, ktoré sa z kedysi katolíckej krajiny čoraz viac stávalo sekulárnym a voči cirkvi až nepriateľsky naladeným štátom. Oproti dovtedajším trendom vo vedení cirkvi Ján XXIII. odmietol pokračovať v negatívnom pohľade na moderné dejiny, ktoré sa v cirkvi hodnotili ako úpadok kultúry a odpad od viery a cirkvi. Pápež Ján vnímal pozitívne udalosti v moderných dejinách ako „dobré znamenia“, ktoré má cirkev privítať a podporovať. V encyklike Mater et magistra z roku 1961 napr. privítal snahu o odzbrojenie, podporu ľudských práv, hospodársky rozvoj a vedecké inovácie. Snaha vidieť pozitívne javy vo svete súvisela s kresťanským pohľadom na dejiny ako dejiny spásy; posun bol v tom, že na rozdiel od minulosti, keď prejavy spásy cirkev vyjadrovala len v abstraktných predpokladoch, odteraz ich chcela vidieť aj v konkrétnych dejinách (napokon, celkom v súlade so skúsenosťou zapísanou v Biblii).

Podobne encyklika Pacem in terris z roku 1963 ocenila také javy vo svete, ako bol ekonomický a sociálny rast, vstup žien do verejného života, koniec kolonializmu, rovnosť medzi národmi a snahu o trvalý mier vo svete. Ján XXIII. v týchto textoch nepostupoval zaužívaným cirkevným spôsobom, v ktorom cirkev konfrontačne alebo láskavo dáva svoje poučenie svetu, ale postupoval induktívnou metódou, teda vychádzal od aktuálnych udalostí a cirkev prezentoval ako povolanú do služby všetkým ľuďom, nielen kresťanom. (V tejto časti môjho textu a nasledujúcich pasážach opieram sa o knihu: Czerny Michael/Barone Christian, Wir sind alle Geschwister – das Zeichen der Zeit. Die Soziallehre von Papst Franziskus, Herder, Freiburg im Br. 2023.)

Pápež Pavol VI. zdedil túto pozornosť cirkvi voči znameniam čias, pričom sa snažil o pozornejšie rozlišovanie, kedy v ktorých znameniach môžeme vidieť Božie konanie a kedy nie. Tiež mu záležalo na tom, aby sa pozornosť voči udalostiam sveta nezredukovala na výpočet faktov, ale vnímalo sa prípadné Božie konanie za jednotlivými udalosťami a trendami. V encyklike Ecclesiam suam z roku 1964 Pavol VI. uvádza, že „čítanie znamení čias je pre cirkev podnetom, aby stupňovala svoju vždy novú vitalitu“, aby bola pozorná voči premene, ktorú prináša konanie Ducha, a mohla tak svetu sprostredkovať dôležitosť Kristovho vykúpenia.

V encyklike Octogesima Adveniens z roku 1971 vyjadril Pavol VI. želanie ďalej rozvíjať induktívnu metódu, aby sa znamenia čias využili ako nástroje na vnímanie skutočnosti. Problémy sa nemajú riešiť deduktívne, že sa len pripomenú vieroučné definície, ale induktívne, teda tak, že v udalostiach skúmame konanie Ducha: „Nejestvuje jedno univerzálne platné riešenie ťažkostí, ktoré pochádzajú z dnešných sociálnych pomerov, ale každé kresťanské spoločenstvo musí si dať za úlohu nachádzať primerané odpovede na zložitosť svojho vždy osobitého kontextu.“ Členovia cirkvi v každej krajine majú byť hlavnými aktérmi cirkvi pri presadzovaní potrebných zmien v spoločnosti. Vo vedomí tvorivého pôsobenia Ducha Sv. sa pritom majú vzťahovať k dvom veličinám – k evanjeliu a sociálnej náuke cirkvi. Induktívny prístup podľa modelu vidieť-posúdiť-konať má sa stať oficiálnym prístupom v sociálnej náuke cirkvi.

Návrat k deduktívnej metóde

Analýzou znamení čias, ktorá umožňuje cirkvi byť v kontakte s dobou, vyznačoval sa čiastočne aj pontifikát pápeža Jána Pavla II.. V encyklike Redemptor Hominis z roku 1979 už v prvej vete označil dejiny za miesto, kde sa prejavuje moc Kristova. Neskôr sa snažil tlmiť priveľké očakávania vzhľadom na dejiny a pripomínal, že cirkev má upozorňovať na nové ohrozenia. Keďže znamenia čias nie sú jednoznačné, cirkev pri ich skúmaní má sa opierať o pravdy zjavené Bohom, ako ich vykladá cirkev. Táto predstava postupne viedla k tomu, že sa vedenie cirkvi vo svojom teologickom uvažovaní vrátilo k zdanlivo istejšej ceste deduktívnej metódy. 

Takýto prístup potvrdila aj encyklika Laborem exercens z roku 1981. Cirkev podľa Jána Pavla II. nemá sa odvolávať na historickú analýzu, ale na Božie slovo. Podobnú argumentáciu nachádzame aj v ďalších textoch tohto pontifikátu. Vo Familiaris Consortio z roku 1981 čítame: „Je úlohou apoštolského úradu, aby zaistil, že cirkev zostane v pravde Kristovej a vždy hlbšie uvedie do tejto pravdy.“ V encyklike Solicitudo Rei Socialis z roku 1987 takisto pripomína, že práve použitím deduktívnej metódy je možné pochopiť, ako je ľudský hriech koreňom sociálnych problémov.

Ján Pavol II. síce kládol dôraz na poznanie, ale pripomínal, že toto poznanie sa nemôže redukovať na púhe zbieranie dát, ale má byť poučeným poznaním. Induktívny prístup podľa neho na to nestačí, ak sa neintegruje do systému hodnôt, ktoré sú interpretované vo svetle učenia obsiahnutom v cirkevnej tradícii.

V tejto línii pokračoval Joseph Ratzinger, pápež Benedikt XVI., ktorý presadzoval výklad učenia koncilu v zmysle kontinuity. Vzťah rozumu, viery a dejín potrebuje podľa neho primerané zasadenie do kontextu tradície cirkvi. Ako mladý vplyvný teológ na koncile navrhoval pojem znamenia čias vyškrtnúť z textu GS, keďže podľa neho chýbali kritériá, podľa ktorých sa má zmysel znamení čias v teologickom kontexte vykladať.

Neskôr na pozícii pápeža zdôrazňoval, že konanie dobra a odhaľovanie neprávosti pochádza výlučne z nášho prijatia Božieho slova. Znamenia čias sú podľa neho poznačené všetkými javmi, ktoré odzrkadľujú súčasnú bezradnosť a hľadanie, ba celkový úpadok vo svete. Ako úpadkové javy videl Benedikt XVI. napríklad sekularizáciu, ničenie životného prostredia, individualizmus, tyraniu relativizmu. Pojem znamenia čias používal zvlášť na negatívne hodnotenie súčasnosti, čím sa dosť vzdialil od pôvodného zámeru koncilu. Týmto značne oslabil pojem znamenia čias v ich výpovednej hodnote a podcenil ich váhu ako rozlišujúceho znaku v zmysle GS. Pojem používal najmä v sociologickom význame, čím dezinterpretoval koncil, ktorý nechcel pastorálnu prax cirkvi odvodzovať len z náuky Učiteľského úradu cirkvi, ale si želal, aby sa náuka cirkvi vytvárala v dialógu s dejinným kontextom, a napokon, aj pri zohľadnení skúsenosti členov cirkvi vo svete.

František a znovuobjavenie GS

Životu a živej viere vernosť k napísaným pravdám nestačí. Poznávanie pravdy si žiada vzťah medzi reflexiou už poznaného a uvereného a dejinnými súvislosťami. Napokon, dejinná situácia je rozhodujúca aj pre naše pochopenie náuky a vývoja obsahu viery. V dokumente GS konciloví účastníci rozvíjali teológiu aktuálnych dejín, ktorá nebola zameraná na niečo okrajové, ale premýšľala poslanie cirkvi, aby sa našli vhodné cesty a prostriedky na účinne zvestovanie evanjelia.

Pápež František nadviazal na tento zámer a odmietol znamenia čias vidieť len ako čisto spoločenské úkazy bez akéhokoľvek prorockého apelu a vnútorného spojenia s kresťanským Zjavením. Jeho chápanie znamení čias nájdeme napríklad v texte Evangelii gaudium, čl. 51: „Nie je úlohou pápeža ponúknuť detailnú a komplexnú analýzu súčasného sveta, ale chcem vyzvať všetky spoločenstvá, aby sa venovali rozvíjaniu bdelej schopnosti študovať znamenia čias... Znamená to nielen rozpoznať a interpretovať vnuknutia tak dobrého, ako aj zlého ducha, ale – a toto je skutočne dôležité – vybrať si vnuknutia dobrého a odmietnuť tie, ktoré pochádzajú od zlého.“

Františkov prístup je induktívny, zohľadňuje príspevky iných disciplín a berie vážne kompetencie iných svedkov a autorít. Cirkev má nielen učiť, ale aj počúvať svet a od neho sa učiť. Ako – tomu slúži to často Františkom odporúčané umenie rozlišovania duchov podľa sv. Ignáca z Loyoly spojené s dôverou a skúsenosťou, že Boží Duch nás oslovuje v intimite nášho svedomia, v udalostiach našich životov i udalostiach svetových dejín. Samotné opakovanie posolstva, ktoré nevníma prítomnosť a nevstupuje do dialógu s dnešnými ľuďmi, vystavuje sa nebezpečenstvu, že bude marginalizované. Preto František požadoval, aby sme nezostávali pri abstraktnom hodnotení, ale analyzovali fakty a vložili sa do priamej konfrontácie so skutočnosťou. Nejde pritom len o zhromažďovanie informácií, ale o vážne prijatie toho, čo zažíva svet, nechali sa tým osobne dotknúť a kládli si otázku, čo každý z nás môže urobiť.

Teológ Tomáš Petráček poukazuje na dôležitosť učenia sa z dejín, ktoré pre cirkev nemôžu byť len súhrnom viac či menej zaujímavých dát a faktov, a odvoláva sa na pápeža Františka, že nevyhnutne potrebujeme dôkladné osvojenie si dejín ako priestoru, ktorý je otvorený stretnutiu s Bohom, teda miestom Božej reči k nám tu a teraz. Františka priamo cituje z jeho prednášky v Neapole z roku 2019: „Schopnosť uzrieť Kristovu prítomnosť a cestu cirkvi dejinami nás totiž robí pokornými a zbavuje nás pokušenia utiekať sa do minulosti, aby sme sa vyhli prítomnému okamžiku.“ (Petráček Tomáš, Druhý vatikánsky koncil medzi metadogmatem a pastorálni synodou, in: VTh, 17-29.)

Keď porovnáme v GS odporúčanú metódu vyjadrenú troma heslami vidieť-posúdiť-konať, ktorú používa induktívny prístup, s metódou deduktívnou, ktorá postupuje zhora nadol, vidíme, že induktívny prístup postupuje od získania poznatkov a dát k pastorálnemu konaniu, ale deduktívna metóda, ktorá je presvedčená, že vychádza zo vždy platných princípov, stáva sa často neschopnou reagovať na komplexnosť skutočnosti. Oplatilo by sa pomenovať a zhodnotiť naše skúsenosti s jedným i druhým prístupom...

V zásade možno povedať, že nejaký fakt alebo udalosť stáva sa znamením čias, keď sa preukáže ako vhodnou premieňať – a to trvalo – mentalitu a správanie veriacich a keď sa v istej konkrétnej dobe stane aj výzvou pre spoločné povedomie, že teraz je čas v našich osobných a spoločenských vzťahoch spasiteľne či zachraňujúco konať. (Czerny Michael/Barone Christian, Wir sind alle Geschwister, 73.)

Záver

Dnešný svet, zaťažený nerovnosťami, neprávosťami a nespravodlivosťami, ak ho vnímame v duchu koncilu, od nás požaduje, aby sme čítali znamenia dejín a vyhodnocovali ich. Pápež František učinil z GS ústrednú inšpiráciu svojho pôsobenia. Tento dokument chápal ako odpoveď koncilu na výzvy a otázky moderného sveta. Viedla ho predstava Jána XXIII. o otvorenej cirkvi v dialógu s moderným svetom. Nešlo mu pritom len o dialóg, ale aj o účinnú službu cirkvi súčasnému ľudstvu, ochrane stvorenia a presadzovaniu takého spolunažívania, v ktorom budú ľudské vzťahy uzdravované a založené na vzájomnej otvorenosti a solidarite. Ideál sesterstva a bratstva sa stal jedným zo znamení čias, ktorý koncil vyzdvihol a ktorý František opätovne pripomenul ako znamenie, ktoré náš svet tak veľmi potrebuje.

Aj našou povinnosťou je nespoliehať sa len na to, čo „cirkev už dávno vie“, ale induktívnym prístupom prijímať otázky a výzvy aktuálnej doby ako dôležité znamenia čias, ktoré nie sú len sociálno-historickou skutočnosťou, ale pri správnom rozlišovaní môžeme ich aj „čítať“ ako aktuálne Božie oslovenia, ktoré nás vedu k prorockej kritike a zmene jestvujúcich pomerov.

Homília: Ľubomír Polák, Rusovce, 11. 4. 2026.

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/