Liberalizmus a konzervativizmus v náboženskom kontexte

Keď hovoríme o liberalizme a konzervativizme, vybavia sa nám zvyčajne dve časti politického spektra verejného života, združujúce politické strany, ktoré v úsilí o novšiu podobu verejného života sa orientujú rozdielne. Jedná časť sa usiluje dosiahnuť verejné dobrá spôsobom vnášania väčšej slobody do písaných i nepísaných pravidiel života či politickou alebo filozofickou ideológiou, ktorej ústrednou hodnotou je sloboda jednotlivca. Latinské slovo liberus (slobodný) kladie dôraz na to, aby mal človek čo najväčšiu kontrolu nad svojím životom s minimálnymi zásahmi zo strany rôznych inštitúcií či právnych predpisov. Na druhej strane konzervatívny postoj odmieta aktualizované zmeny a usiluje sa zachovať doterajšie vžité i tradičné úsilie s cieľom zachovania jestvujúceho stavu vecí. Konzervativizmus ako tradicionalizmus je potom už vedomým správaním, ktoré sa opatrnosťou, umierneným postojom a vyjadrovaním prejavuje v konvenčnom životnom štýle. V užšom význame sa za konzervatívne označujú myšlienkové (filozofické, ekonomické, a najmä politické) prúdy odmietajúce radikálnu zmenu jestvujúcich spoločenských pomerov a usilujúce sa o zachovanie kultúrnych, náboženských, ekonomických a politických hodnôt tak ako ich uchovala tradícia.

Predhistória

V náboženstvách ide o komunikáciu s Bohom i ľuďmi a nemožno sa ani tam vyhnúť postojom ľudí či názorom celých generácií, ktoré sú niekedy liberálne a inokedy konzervatívne. Biblické náboženstvo sa rozvíjalo vďaka vždy novým vstupom Božieho zjavenia do života ľudí. Ľudia posmelení Božími zámermi boli motivovaní k odvážnym činom (napr. exodus – vyjdenie z egyptského otroctva), vďaka civilizačným vymoženostiam používali kvalitnejšie kovy, akými boli meď, bronz, železo (porov. Sdc 4,3), zažili nástup imperiálnych národov na svetovú scénu (Egypt, Asýrsko, Babylon, Perzia) a vyvíjali sa náboženským uvedomovaním si svojho miesta v živote – tak v časoch víťazstiev ako aj prehier, kedy sa ľudia rozdielne formovali a rozdielne odpovedali na náboženské podnety Zhora.

Biblia je tak plná liberálnych, ale aj konzervatívnych charakterových postáv, ich rôznych odpovedí a postojov na vynárajúci sa život. Keď na počiatku dejín spásy Kain koná podľa svojho uváženia a v liberálnej pozícií nereflektuje ani na Božie upozornenie o škodlivej role žiadostivosti v ľudskom živote, uchyľuje sa k nadradenosti nad ľuďmi i nad zákonitosťami života. Vzdialený od Boha, v hneve potom nachádza spôsob ako odstrániť brata a zamestná sa budovaním vlastnej civilizácie (Gen 4,17). Na dodržiavanie pravidiel života nedbajú ani jeho potomkovia. Jeho piaty potomok Lamech si už berie dve ženy, Adu a Selu, za manželky. Rabínska tradícia učí, že jednu chcel na pracovný a druhú na sexuálny život. V povestnej  piesni o meči (Gen 4,23-24) Lamech sa ponad dovtedajšie životné spôsoby vyhráža usmrtením každého, kto by mu spôsobil poranenie. Liberálny prístup sa v kultúre prvej epochy ľudstva vyvinie do podoby, v ktorej si už muži berú za ženy toľko manželiek, koľko len chcú (Gen 6,2-3). Boh charakterizuje vec tak, že jeho Duch už pre poblúdenie absentuje v ľuďoch, sú len telo (basar-mäso), a nasleduje biblický opis ich záhuby vo vodách potopy (Gen 6,12-13).

Nasledujúca Božia zmluva s Noemom (Gen 9,1-7) umožní ľuďom budovať ľudské civilizácie ako aj uplatňovať spravodlivosť pri riadení spoločnosti. Na človeka pozerá ako na bytosť stvorenú na Boží obraz (Gen 9,6). Božia zmluva s Noemom predstavuje nový morálny rámec pre život kmeňov a etník, ktorých sa historicky neskôr nedotkla ani židovská, ani kresťanská katechéza.

Biblická doba kráľov

Dávne tradície sa v židovskej dobe kráľov formujú do celkov i do historických diel, ktoré sa s veľkou pravdepodobnosťou dovtedy aj písomne udržiavali ako živé. Pôvodné historické spisy z najstarších čias nám chýbajú. Možno sa domnievať, že pri zostavovaní biblickej historickej literatúry sa svätopisci opierali aj o známe eposy, ako napr. Epos o Gilgamešovi. Ten sa nám zachoval na hlinených tabuľkách zo 7. stor. pred Kr. nájdených v  asýrskej knižnici. Neskôr sa našli staršie zlomky eposu z obdobia babylonskej ríše  (18.-20. st. pred Kr). Ich sumerské predlohy sú ešte staršie a pochádzajú až z 20 stor. pred Kr. Na tabuľkách je Epos o Gilgamešovi v rôznych rečiach (chetitčina, ugaritčina, elamčina...), čo naznačuje jeho univerzálnu známosť. História o potope, ktorú v zmenenej podobe približujú aj biblické kapitoly, je všeobecne známa a správu o nej nachádzame v kultúrach dávnych národov aj na iných kontinentoch. Ukazuje to na spoločnú pamäť ľudstva, ktorá konzervovala udalosti  hlbšieho významu.

O vzniku biblických textov Pentateuchu (päť kníh Mojžišových – Tóra) nám zaujímavo podáva svoju teóriu Július  Wellhausen (1844-1918), keď hovorí o štyroch zdrojoch Tóry. Podľa neho prvý zdroj vznikol zozbieraním starších tradícií južného Jeruzalemského kráľovstva, kde sa zaužívalo pre oslovenie Boha meno Jahve (ako ho počul Mojžiš z horiaceho kríka), a tak sa Božie meno tradovalo aj v písomnej dokumentácii tohto kráľovstva. Tento zdroj nazýva Jahvistickým. Druhým zdrojom pre zostavenie Tóry boli tradície severného Izraelského kráľovstva. Zdroj dostal názov Elohistický, a to pre oslovenie Boha, pre ktoré bolo zaužívané slovo Elohim (bohovia, v pluráli). Tretím zdrojom bol Kňazský kódex, ktorý tvoril súhrn náboženských predpisov nájdených pri očiste Jeruzalemského chrámu za kráľa Joziáša (622-621 pred Kr.). Napokon štvrtým zdrojom je deuterokanonická história, ktorá vznikala pred rokom 621 a bola zozbieraná v piatej knihe Tóry (Deuteronómium).

Konzervatívni biblickí učenci podnes zastávajú názor, že autorom Pentateuchu bol Mojžiš, aj keď pripúšťajú väčšie či menšie neskoršie úpravy. Liberálnejší pohľad z 19. storočia sa v práci Júliusa Wellhausena rozšíril na pravdepodobnejšiu verziu, podľa ktorej boli štyri čiastkové pramene (Jahvistický, Elohistický, Kňazský kódex i Deuteronomická história) v dobe babylonského zajatia židovskými učencami spojené do jedného celku, ktorý je dnes známy ako Pentateuch. Autori poslednej redakcie pripustili rozdiely v náboženskej (ortodoxnej) interpretácií Severného kráľovstva líšiacich sa od textov Južného kráľovstva. Za spoločné dobro posúdili jednu spoločnú víziu na dejiny spásy, ku ktorej prispeli historické pohľady z oboch izraelských kráľovstiev.

Čo myslíte? Je to liberálne nazeranie na biblické veci, alebo konzervatívne? Poctivosť  autorov ukazuje na konzervatívne skúmanie pôvodu Pentateuchu. Pripúšťa aj dávku dôvtipu, bez ktorej sa ťažko zaobíde solídna teória. Fakt, že veľa vecí je nám neznámych a ukrytých, nám dnes dáva aj pripravenosť opustiť názor, ak by sa pravdepodobnejšou ukázala novšia teória. Fakt je ten, že Július Wellhausen si veľa vytrpel od súčasníkov svojej doby tým, že pripustil autorstvo v slobodnom prístupe viacerým duchovným školám a prúdom zo Starého zákona.

Vráťme sa ešte do čias, keď končí doba sudcov a starší Izraela žiadajú sudcu Samuela, aby im ustanovil kráľa. Samuel konzervatívne vzdoruje, ale dostane sa mu zjavenia od Pána, ktorý mu povie: „...veď nepohrdli tebou, ale pohrdli mnou, aby som nekraľoval nad nimi...“ (1 Sam 8,7). Liberálny pohľad starších Izraela pripustil dodatočne aj Pán. Môžeme sa pýtať, ako to bolo možné? Veľa nám napovie text z Prvej knihy Samuelovej, kde starší Izraela pripomínajú Samuelovi, „... ty si ostarel a tvoji synovia nekráčajú po tvojich cestách, nuž ustanov nám kráľa...“ (1 Sam 8,5). Stalo sa niečo neočakávané. Po pohoršeniach konzervatívnych zástupcov Pánovej cesty je liberálnejší pohľad zrazu východiskom.

Nová historická epocha

V biblických dejinách veľa závisí od situácií, ako človek vníma kontext doby. Kým v jednom kontexte môže byť vhodnejším konzervatívne nazeranie, v inom zase liberálne. Liberálne stanovisko sa dostáva do popredia najmä v časoch, keď sa menia historické epochy. Zmenou historickej epochy bola tá doba, keď nastáva čas príchodu Ježiša Krista. Predchádzala tomu Makabejská doba, kedy židia obhajovali svoju identitu násilným spôsobom. Seleukovci sa vtedy zmocnili vlády nad Palestínou. Jeruzalemský chrám prestal byť  aktívny. Chrámová hora zarástla krovím.  Sekularizovala sa celá oblasť. V Jeruzaleme sa postavila telocvičňa, aby sa podľa gréckych zvyklosti mohli v nej konať športové hry (porov. 1 Mak 1,15n). Zápasníci podľa gréckych vzorov športovali nahí a bolo pri tom evidentné (ako to vníma svätopisec), že mnohí športovci židovského pôvodu zanechali znak zmluvy s Bohom, ktorým bola obriezka. Nechávali si robiť predkožky, čo pre veriacich s konzervatívnym nazeraním bol impulz domnievať sa o ich odpade od Božej zmluvy. Bolo to  pohoršenie takého rázu, že po ďalších podnetoch – rušenie pôstov, drancovanie Jeruzalema, zrušenie bohoslužieb v chráme, rušenie sviatočných dní a ďalšie podnety vyplývajúce z vládnych dekrétov helenizujúcich židovskú kultúru (1 Mak 1,43-53) bolo povstanie neodvratné. Tento krok vyvolal najprv odchod mnohých židov s rodinami na púšť a neskôr aj ozbrojené povstanie vedené Makabejskými bratmi. V prvej etape Matatiáš zvoláva na odchod do hôr, odkiaľ partizánskou metódou bráni vlastnú náboženskú kultúru pred liberalizáciou života. Makabejci rúcajú oltáre určené pre pohanský kult, násilne obrezávajú deti a vyháňajú z Palestíny liberálnych odporcov.

Historická doba naznačuje, že je žiadúca novšia forma náboženského vnímania Božej prítomnosti. Tá prichádza v osobe Božieho Syna, ktorý berie na seba ľudské telo a stanúc sa človekom dáva nový rozmer aj ľudskému telu a nastupujúcej novej kultúre. Dlho to bude ešte pohoršenie aj pre Židov, pre ktorých Božím darom je zem a nespočítateľné potomstvo. Inkarnácia znamená, že Boží Syn prichádza s telom. Ľudské telo bude napokon smrťou zničené a stane sa obetným darom pre zmierenie s Bohom. Túto víziu neskôr rozpracuje kresťanstvo ešte hlbšie pre náboženské poslanie a tajomstvo inkarnácie bude dôvodom aj pre rozchod so židovským spoločenstvom. Telo a intelekt sa stanú novým prostriedkom, ako vo viere ponúknuť Bohu to, čo je ľuďom cenné.[1] Nadchádza čas rímskych mučeníkov, ktorí v obetovaní seba samých dávajú Bohu všetko... Pohanský svet krúti neveriacky hlavou nad obetami miliónov kresťanov rannej Cirkvi, ale bez viery v Boha, ako ju vyznávajú mučeníci, nie je možné páčiť sa Bohu. Vzhľadom k doterajšiemu židovskému kontextu je to liberálny postoj. Ježiš pred veľradou je odsudzovaný preto, že hoci je človek, robil sa bohom. Podobne budú rozumieť mladému kresťanstvu aj pohanskí kňazi v Ríme. Kresťania odmietali tradičné rímske božstvá, z čoho domáci Rimania usudzovali, že sú bezbožnými liberálmi.

Dnešný pohľad

V materializmom preniknutom aktuálnom kontexte byť veriacim dnes znamená byť naopak konzervatívnym. Veriaci stále bránia pohľad na človeka ako na osobu s nesmrteľnou dušou a telom. Odmietajú materialistické nazeranie na Boha ako na materiálnu modlu, a tým sa v očiach dnešného odkresťančeného sveta javia konzervatívnymi. Boh je niekto viac, ale k tomu, aby sme to pravdivo pochopili, je potrebná viera. Je to liberálne nazeranie?

Po smrti Ježiša Krista sa jeho evanjelium dostane do celého sveta. Najprv do grécko-rímskeho. Potom aj do krajov barbarov za Alpami. Dnes už je kresťanstvo aj za oceánom. Proces ohlasovania Ježiša Krista národom ešte nie je dokončený. Liberálne i konzervatívne prístupy v Cirkvi sa musia opakovane ukázať ako nedostatočné, keďže neopísateľný Boh je ponad všetky ľudské koncepty. Spirituálny pohľad na Ježiša Krista i jeho evanjelium sa zavše ocitne – a to aj u významných ľudí – v kríze.  Nasvedčujú to dejiny kristologických omylov a ich spoločenstiev v kresťanskom staroveku, inštitucionálne rozdelenie Cirkvi na Východnú a Západnú, či dvojpápežstvo[2] v stredoveku, reformačné úsilia v novoveku, ale aj zápas o interpretáciu Druhého vatikánskeho koncilu v najnovších časoch. Niekto by mohol namietnuť, že liberálnym pohľadom liečime to, čo je konzervatívne a naopak.

Cirkev ale nie je politickou arénou, je skôr priestorom na spoznávanie Ježiša Krista a jeho evanjelia do hĺbky. Tak sa spoznáva aj človek hľadajúci pre život viac, než je materiálny pokrm či dobrý vzduch a primeraná klíma. K tomuto poznávaniu sme zo strany kresťanstva neustále vyzývaní v duchu trpezlivého rozlišovania. Sv. Ignác káže byť aktívnym človekom v kontemplácií nadčasových hodnôt. Tento prístup pomohol aj mnohým veriacim aktualizovať novší stav duchovného života v Cirkvi a novým generáciám poslúžiť ovocím Ducha.  

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/