Žiť v slobode

Kevin O’Brien je americký jezuita, v mladosti vyštudoval právo a pracoval v tejto oblasti. Objavil v sebe však radosť z učenia a začal pôsobiť na jednej strednej škole. Napokon sa rozhodol stať sa kňazom a vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Zaujímavé je jeho rozprávanie, ako sa môže rozvíjať príbeh človeka, ktorý neprepočuje podnety, povzbudenia či povolania, ide za nimi a naučí sa rozlišovať. Kdesi v pozadí je to hlavné – ochota slúžiť životu, iným ľuďom. Spôsob konkrétnej realizácie sa potom ukáže (ale tiež sa rokmi mení a vyvíja). Vo svojej knihe Vidieť srdcom, vo 4. kapitole, autor Kevin O’Brien premýšľa o živote v slobode. Sloboda je veľký pojem. Kto by chcel žiť neslobodne? Ale čo to je? O dnes dorastajúcej generácii sa vraví, že chcú byť slobodní, ale že nie sú (sú skôr manipulovaní), a nie sú ani zodpovední, často iba naivní.

Sloboda ako dobré veslo

Kevin O’Brien na začiatku textu o slobode pripomína príbeh sv. Ignáca z Loyoly, zakladateľa Spoločnosti Ježišovej. Viacerí ten príbeh aspoň rámcovo poznajú. Na začiatku veľkej životnej zmeny u sv. Ignáca bola delová guľa, ktorá mu v jednej vojenskej bitke dolámala nohu. Liečenie trvalo dlho, nohu mu narovnávali, ale dostať ju do pôvodného stavu sa už nepodarilo. Ignác vo vojenskej kariére nemohol pokračovať. Počas dlhej rekonvalescencie okrem rytierskych románov začal čítať knihy o Kristovi a svätých. Vtedy si všimol zaujímavú skutočnosť. Myšlienky na svetský úspech ho najprv tešili, ale po čase z nich zostal prázdny a nespokojný. Naopak, po čítaní o svätých zostával spokojný a radostný.

V súčasnosti je nástupcom sv. Ignáca vo vedení Spoločnosti Ježišovej Arturo Sosa. O aktuálnosti Ignácovej skúsenosti pre nás hovorí: „V živote každého človeka je viacero situácií, ktoré nám dávajú šancu otvoriť sa transcendencii (tomu, čo presahuje bežný horizont našej existencie) tak, ako sa to stalo pri Ignácovom obrátení. Preňho všetko začalo uzdravením z jeho zranenia, ale podobné skúsenosti sa môžu objaviť aj v iných súvislostiach, ako keď sme žili v lockdowne (kvôli pandémii), keď je niekto vo väzení, keď sa vydávame na cesty alebo čelíme niečomu neznámemu. V živote sú obdobia, ktoré nami otrasú a iniciujú tento proces“ (Vidieť srdcom, s. 85).

Skúseností, ktoré nami môžu otriasť, je viac. Môže to byť choroba, rozpad manželstva, strata zamestnania alebo ľudia, ktorým sme dôverovali, nás sklamú. Ako Ignác, ktorý po zranení už celý život kríval, si aj my po ďalšie roky nesieme následky svojho zranenia. Tieto skúsenosti nás môžu natrvalo poškodiť, ale môžu nás aj zmeniť, obohatiť. A. Sosa povie, že Ignácove malicherné sny o sláve a bohatstve sa zmenili na trosky, ale Boh mu ponúkol nové ideály, sny a nádeje. Ak sme ochotní vzdať sa svojich malých snov a zároveň veľkých bremien, môžeme nastúpiť na cestu slobody. Ako neskôr formuloval Ignác, sloboda je naša vnútorná dispozícia, ktorá nás ako dobré veslo navádza na našej ceste správnym smerom.

Keď čítame alebo počúvame tieto myšlienky, uvedomujeme si, ako často celkom povrchne uvažujeme o slobode, ako sa pojem slobody vyprázdnil (napokon, podobne ako viaceré iné veľké pojmy). So slobodou sa pomerne často spája predstava života, v ktorom si môžeme robiť, čo sa nám páči. Kevin O’Brien spomína príklad so záhradkou, ktorú si raz zriadil ako študent na dvore. Poctivo sa o ňu staral, a keď to už začalo pekne vyzerať, našiel ju jedného dňa celkom poničenú od veveričiek alebo mývalov. Zabudol spraviť plot. Takto aj naša sloboda potrebuje určité obmedzenie.

Vnútorná sloboda

Čo však môže byť plotom chrániaci našu slobodu? Potrebujeme rozlišovať vonkajšiu a vnútornú slobodu. Kevin O’Brien pripomína skúsenosť Viktora Frankla, známeho psychoterapeuta, ktorý počas vojny prežil koncentračný tábor. Jeho rodina zahynula. Po vojne napísal knihu s názvom: Napriek všetkému povedať životu áno. Frankl dospel v tábore k poznaniu, že sa nemôže vyhnúť utrpeniu, ale stále má slobodu voľby, ako bude na utrpenie reagovať. Na jednom mieste spomína, ako sa raz za jedného chladného rána vliekol spolu s ďalšími väzňami snehovou brečkou a slová iného väzňa ho priviedli k tomu, že začal myslieť na svoju ženu, o ktorej vtedy nevedel, že už zomrela v inom tábore. Predstavoval si ju veľmi živo, priam sa s ňou zhováral, vnímal ju pri sebe. Neskôr Frankl napísal: „Pochopil som, že človek, aj keď mu už na tomto svete nič nezostáva, môže byť blažený, hoci iba na okamih, ak sa vo svojom najhlbšom vnútri odovzdá obrazu milovaného človeka“ (Vidieť srdcom, s. 89). Ignác zažil milosť novej radosti a pokoja v bezmocnosti na nemocničnej posteli, Frankl zažil vnútornú slobodu cez zážitok lásky jeho ženy, čo ho aspoň na okamih vytrhlo z hrôzy koncentračného tábora. Naša situácia nemusí byť taká dramatická ako u Ignáca a Frankla, ale situácie, ktoré nás ťažia, ktoré nám prekážajú slobodne sa rozvíjať, poznáme všetci.

Jedným z hlavných cieľov náboženských aktivít je dosiahnutie vnútornej slobody. V niektorých náboženských kruhoch je zaužívaná predstava, že úlohou náboženstva je dať človeka do poriadku. Áno, ale je omylom, ak sa to „dať do poriadku“ kladie do protikladu so slobodou. Sloboda v spiritualite sv. Ignáca spočíva v zbavení sa neusporiadaných náklonností a vnútorného chaosu a v prijatí poslania milovať Boha, druhých a seba samého. Ide o tradičnú odpoveď na otázku katechizmu, čo je zmyslom nášho života: Milovať Boha, blížneho, seba samého.

Hriech a sloboda

Na tomto mieste spolu so sv. Ignácom treba uvažovať o hriechu. Hriech sa zväčša chápe ako porušenie pravidiel, ale je predovšetkým pokazením vzťahu, ktorý tým pravidlám dáva zmysel, ako plot pomáhajúci záhradke, aby sa mohla rozvíjať. Kevin O’Brien pripomína, že nie všetky naše pochybnosti, naše ťarchy a nespokojnosti sú hriešne. Tiež upozorňuje, že ľudia, ktorí sa neorientujú v náboženskej tradícii, často už nechápu reč o hriechu ako príčine ich neslobody. Ako svoju obľúbenú definíciu hriechu uvádza vyjadrenie iného jezuitu, že „hriech spočíva v tom, že sa neobťažujeme milovať“ (Vidieť srdcom, s. 91). Hriech je protikladom lásky. Je užitočné si uvedomiť, že Ježiš nevyslovil žiadnu teóriu o hriechu. Rozprával podobenstvá, príbehy. A ako hriech je v týchto príbehoch ukázané to, že niekto je neschopný niečo potrebné urobiť, napr. prejaviť milosrdenstvo, postarať sa o niekoho v núdzi. Zároveň Ježiš ukazuje, ako sa správať k hriešnikom. Správa sa voči nim slobodne, porušuje konvencie, riskuje odsúdenie od spoločnosti. Prečo sa tak Ježiš správa? Lebo milosrdenstvo prebúdza slobodu u druhých a hriešnikov môže priviesť k vďačnosti.

Najslávnejším príbehom o hriechu a milosrdenstve a vlastne aj o slobode je podobenstvo o márnotratnom synovi. Poznáme to. Mladší syn si chcel užívať života (v jeho ponímaní chcel žiť slobodne), a tak odišiel z domu. Keď zistil, do čoho sa dostal, vracia sa späť. Aj na ten návrat potreboval dorásť do istého stupňa vnútornej slobody. Chcelo to čas a z jeho strany aj nové pochopenie či ocenenie otca. Ak by mal v pamäti otca úzkoprsého, nie veľkodušného, asi by odvahu k návratu ani nenašiel. V príbehu nastáva zlom po príchode staršieho brata. O’Brien píše, že v rodine bol za toho dobrého, správneho, čo nerobí problémy.

Poznáme tento príbeh, ale možno sme ho doteraz ešte stále celkom neprecítili a nepochopili. Ak sme voči sebe úprimní, asi väčšina z nás si prizná, že sa vidí v pozícii toho staršieho brata. Považujeme sa za „toho dobrého“. Jeho situácia je však veľmi smutná. Nevie sa vyrovnať s tým, ako ústretovo sa správa otec voči mladšiemu bratovi a zožiera sa niekde stranou. Ak by sme popremýšľali, asi by sme si vedeli pripomenúť viacero udalostí, kde sa odohráva čosi podobné – v politike, v cirkvi, v osobných vzťahoch. Dante Alighieri vylíčil peklo – prekvapí nás to – nie ako miesto veľkej horúčosti, ale úplného chladu. Satan je podľa Danteho po pás zamrznutý v ľade, ktorý vznikol z jeho sĺz. Máva svojimi krídlami, aby sa vyslobodil, ale nejde to. O’Brien povie: „Sloboda, ku ktorej sme povolaní, je zmena perspektívy, pohľad nahor i do hĺbky, opustenie schém, kvôli ktorým sme zamrznutí a opustení v ľade. Sloboda je návrat domov“ (Vidieť srdcom, s. 97).

V tradičnom chápaní hriechu a polepšenia sme zvyknutí pýtať sa na svoje zlyhania a pomenovať ich. Ak však zostaneme len pri pomenovaní, pravdepodobne obídeme, neuvidíme to, čo sme mali urobiť, ale sme neurobili. O’Brien povie: „Nevšímame si, že sme si nedali námahu s láskou“ (Vidieť srdcom, s. 98). Problém býva aj s tým, že síce si všímame, čo robíme alebo nerobíme, ale nevšímame si, akí sme a čím sa stávame. Toto je veľmi dôležité, lebo naše konanie vyplýva z toho, čím sme. Nesústreďujme sa teda priveľmi na jednotlivosti, ale viac na smerovanie, ktorým sme sa vybrali. Ak si opakovane posúdime svoje smerovanie ako správne, nenechajme sa znechutiť jednotlivými zlyhaniami. Dôležité je zostať pútnikmi, zostať na ceste.

Láska ako liek

Sv. Ignác prv, akoby sa zamýšľal nad osobnými hriechmi, premýšľa nad hriešnosťou ako ľudskou dispozíciou (to je ten „hriech Adama a Evy“) a nad hriechom, ktorý nielen konáme, ale v ňom žijeme. Tým myslí hriešne sociálne štruktúry, systémovú chudobu, mediálnu manipuláciu a pod. Pri osobných hriechoch si treba všímať nielen to, že sa udiali, ale aj ich príčiny. Môže nás prekvapiť, že Ignác ako hlavný hriech uvádza nevďačnosť. Ale dá sa to pochopiť. Ak sme vďační, prirodzene sa obraciame k Bohu a druhým, ak sme nevďační, zostávame trčať v sebaľútosti a v zameraní na seba. Ako ďalšie pozadie našich zlyhaní uvádza O’Brien strach. Samozrejme, strach ako prirodzená opatrnosť pred nebezpečenstvom je potrebný. Ale strach, ktorý nám bráni otvoriť sa vzťahu, strach z toho, čo si o nás pomyslia druhí, strach sa prejaviť, ak mám inú mienku ako moje okolie – taký strach nám nedovolí slobodne žiť. Najlepším liekom na strach je láska. „Láska nepozná strach,“ píše apoštol Ján (1 Jn 4,18).

Cenné sú vyjadrenia, ktoré O’Brien cituje. Dominikánsky teológ, kardinál Timothy Radcliffe, hovorí, že hriech často spočíva v tom, že máme strach sa prejaviť, akí sme, lebo sa podceňujeme, lebo sa nazdávame, že aby sme mohli byť milovaní, musíme byť iní, a tak si nasadzujeme masku (Vidieť srdcom, s. 102). Jezuitský teológ Karl Rahner písal o „zavalenom srdci“, ktoré Božia láska (často sprostredkovaná cez iných) odvaľuje tak, že si nekladie žiadne podmienky. Teda nemusíme byť najprv dobrí, aby sme boli milovaní. Pamätáme si, ako to dobre chápal pápež František. Keď sa ho pýtali, kým je, pripomenul obraz o povolaní mýtnika Matúša za apoštola od Michelangela Caravaggia: „To som ja, ten hriešnik, na ktorého sa podíval Pán.“

Pre pápeža Františka bolo typické, s akým pochopením pristupoval k ľuďom, ktorí v niečom zlyhali, alebo sú podľa tradičných morálnych predstáv zaraďovaní medzi notorických hriešnikov. Pamätáme si, ako zdôrazňoval, že naše správanie nemožno posudzovať ako buď čierne alebo biele. Prijať svoje vlastné limity však neznamená, že sa uspokojíme s prostrednosťou. Keď uznáme, že zlyhania patria k našej ľudskosti, dokážeme hľadať cesty rastu a tvorivosti a ľahšie prekonáme neúspechy. Vďaka neúspechom a svojim zlyhaniam napokon dokážeme lepšie cítiť s ostatnými a chápať ich. Thomas Merton, trapistický mních, mystik a spisovateľ, si zapísal modlitbu: „Dobrý pastier, máš divé a bláznivé ovce, ktoré milujú tŕnie a ostružiny. Ale prosím, nezastavuj sa a hľadaj ma! Viem, že neprestaneš. Veď ma musíš nájsť. Jediné, čo musím urobiť, je patriť iba tebe, ktorý si ma našiel.“

Jediná dôležitá voľba

O’Brien spomína prejav amerického spisovateľa Davida Fostera Wallaceho, ktorý predniesol z príležitosti promócií na jednej škole: „Jediná voľba, ktorú máme, je, čo uctievame,“ povedal. Zároveň upozornil, že musíme byť pozorní, aby sme neskončili uctievaním nesprávnych vecí, ako sú bohatstvo, moc alebo náš vzhľad. Namiesto toho, aby sme robili, čo sa nám páči, máme žiť v slobode, ktorá vie prijať isté sebaobmedzenia a postarať sa o druhých (Vidieť srdcom, s. 107).

Podľa evanjelií bol Ježiš na začiatku svojej cesty pokrstený a počul hlas z neba: „Ty si môj milovaný Syn.“ Čo to pre Ježiša znamenalo? Išlo o zážitok veľkého povzbudenia a istoty. O’Brien má dobrú poznámku, že Ježišovi to nedodalo sebavedomia, v ktorom by sa vyhrieval, ale pohlo ho to k tomu, aby šiel a zo sily lásky, ktorú prijal od Otca, venoval zvyšok svojho života ľuďom, ktorí sa necítili byť milovaní a boli odsúvaní na okraj.

Pravdou je, že sloboda dáva krídla. Aby sme však neuleteli do vecí, ktoré nás prirýchlo zrazia k zemi, potrebujeme objaviť svoj štýl i pravý obsah slobody. Od sv. Ignáca sa môžeme naučiť, že niekedy je na začiatku nového dôležitého rozhodnutia či objavenia novej životnej cesty veľký otras, ako bola v jeho prípade tá delová guľa. Ak sa dokážeme stíšiť a upokojiť, začujeme možno aj my tichý hlas, ktorý sa nám prihovorí, že sme milovaní. Ak tomuto hlasu a svojim skúsenostiam venujeme primeranú pozornosť, naše srdce sa oslobodí od toho, čím je niekedy zavalené, a my prijmeme pozvanie k väčšej slobode, opustíme malé sny a nájdeme väčšie, zanecháme pochybné náklonnosti a nájdeme domov, kde už bude pripravená oslava pre nás i pre všetkých, čo vďačne prijali pozvanie na spoločnú hostinu.

Otázky na dlhodobejšie premýšľanie

Ako sme doteraz premýšľali o slobode a neslobode, kde sme jedno i druhé zažili? Čím alebo kým sa cítime byť zviazaní, kedy sa nám ťažko, neslobodne dýcha? Čo môžeme urobiť, aby sme sa od svojich záťaží oslobodili?

Vonkajšie okolnosti často nemôžeme zmeniť (aspoň nie hneď), ale máme slobodu voľby, ako na tie okolnosti reagujeme. Nakoľko vážne sme doteraz premýšľali o slobode, ktorá pochádza z nášho vnútra, ktorá závisí od nás samých?

Nakoľko sme za svoje hlavné hriechy pokladali nevďačnosť, strach, neschopnosť prijatia vlastnej hodnoty a dobroty iných? Je v našom živote nejaký otras alebo nezaslúžená láska, ktoré nás reštartovali?

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 18.11,2025; podľa článku: Collen Dulle, 30.10.2025, AmericaMagazine https://www.americamagazine.org/explainer/2025/10/30/from-pope-francis-to-pope-leo-the-future-of-synodality/