Pohľady Veľkej noci

Udalosť Veľkej noci

V kresťanskom vyznaní viery je Veľká noc udalosťou Ježišovej smrti a jeho vzkriesenia. Prvé stručné vyjadrenie tejto udalosti nachádzame v knihe Skutky apoštolov. Peter sa v deň Turíc prihovoril ľuďom v Jeruzaleme: „Ježiša Nazaretského Boh medzi vami potvrdil mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré uprostred vás, ako sami viete, vykonal Boh skrze neho. A tohto muža, vydaného na základe určeného Božieho zámeru a predvídania, ste vy zmárnili tým, že ste ho rukou zločincov pribili na kríž. Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, veď predsa nebolo možné, aby ho smrť držala vo svojej moci“ (Sk 2,22-24). Peter sa tu vyslovuje v zastúpení tých, čo boli Ježišovou smrťou a jeho vzkriesením oslovení, nahliadnutí a premenení. Spolu svedčia a vyslovujú sa o tejto udalosti, aby sa s touto udalosťou mohli stretnúť aj ďalší a mohli byť ňou premenení.

V Katechizme katolíckej cirkvi (KKK) nájdeme stručné zhrnutie náuky o Ježišovej smrti v článkoch 619-623. Zdôrazňuje sa myšlienka, že Ježiš sa obetoval za našu spásu, dal svoj život ako zmiernu obetu za naše hriechy, položil svoj život ako výkupné za mnohých. Čo znamená vzkriesenie, uvádza KKK v článkoch 656-658. Za predmet viery v zmŕtvychvstanie katechizmus označuje udalosť historicky dosvedčenú Ježišovými učeníkmi a zároveň presahujúcu našu zmyslovú skúsenosť, keďže je vstupom Kristovej ľudskej prirodzenosti do Božej slávy.

Pravda, jedna vec sú encyklopedické formulácie toho, čo veríme, a druhá zažitie toho, čo v prípade Kristovej smrti a zmŕtvychvstania zvestujeme a vyznávame. Temer 50 rokov zvestujem (nielen pri liturgii) posolstvo o Ježišovom živote, jeho smrti a vzkriesení. Zvestujem a slávim túto zvesť zvlášť na sviatky Veľkej noci, keď sa každý rok čítajú rovnaké biblické texty a prežívajú sa rovnaké obrady a zvyky. Mohlo by sa zdať, že ide vždy o to isté, a tak aj svedectvo o udalosti je vždy rovnaké. Ale nie je to tak. Mám skúsenosť, že základné podanie udalosti je síce to isté, ale jej výpoveď, jej pohľad na nás, a naše prijatie tejto udalosti je vždy iné i nové.

Skúsenosť Veľkej noci

V roku 2004 som na 1. veľkonočnú nedeľu pri homílii povedal: „V Jánovom evanjeliu sa spomína, že po príchode do prázdneho hrobu jeden z učeníkov uveril. Predpokladáme, že týmto učeníkom bol apoštol Ján. Nepíše sa, že sa presvedčil, ale že uveril. Čo sa myslí týmto uverením? Ak myslíme vieru v biblickej tradícii, nejde o tzv. slepé či naivné uverenie, že sa niečo stalo, lebo nejaká vyššia moc zasiahla... Uveriť v biblickej tradícii znamená vykročiť do budúcnosti, tvoriť túto budúcnosť vo vlastnej zodpovednosti a zároveň v spolupráci s Bohom. Takto Izraeliti uverili, vyšli z Egypta a získali slobodu. Takto uverili proroci a stali sa spravodlivými. Takto uveril Ježiš a žil vieru v Boha ako lásku. Ježiš pripomínal a žil, že to, čo zachraňuje a oslobodzuje, je osobný vzťah k Bohu ako milovanému Otcovi, prijatie Boha ako Otca za garanta našej ľudskej hodnoty a slobody. Kto to urobí, kto takto uverí, stáva sa podobným Otcovi. Koná jeho skutky, zachraňuje, oslobodzuje, miluje. To bola Ježišova skúsenosť a jeho posolstvo. Túto skúsenosť začal z učeníkov ako prvý šípiť učeník Ján. Možno aj preto, že najmenej z učeníkov spájal Ježiša s predstavou o mocenskom Mesiášovi. Preto mohol o sebe napísať, že už v hrobe uveril.“

Pravdepodobne som vtedy čítal v nemeckých katolíckych novinách výpoveď biskupa Joachima Wankeho z Erfurtu, a tak som ho citoval, ako vtipne prirovnal situáciu veriacich kresťanov k situácii budúcich členov Európskej únie. Tzv. čakateľské štáty na vstup do EÚ už viacero rokov prispôsobovali svoju politiku a legislatívu tomu, čo malo nastať vstupom do Únie. Istým spôsobom už žili tým, čím sa mali onedlho stať. Podobne kresťan, hoci nemá Ježiša a jeho zmŕtvychvstanie vo svojej moci, necháva sa Ježišom viesť a určovať, vynakladá námahu, aby splnil jeho nároky, a verí, že sa mu to oplatí. J. Wanke sa na pozadí pomerov vo východnom Nemecku, ktoré je považované za najviac odkresťančenú oblasť v Európe, pýtal, prečo by sa niekto v tomto prostredí chcel stať kresťanom. Vari preto, aby mu cirkev urobila krajšiu slávnosť pri narodení dieťaťa, pri sobáši a pohrebe? Alebo preto, aby mohol chodiť do nejakého kresťanského klubu a neskôr sa dostal do cirkevného domova dôchodcov? Jeden mládenec, ktorý pracoval ako diskdžokej a u biskupa sa prihlásil do prípravy na krst, mu povedal: „Žijem priamo uprostred baviacej sa spoločnosti, ale k životu mi to nestačí.“ J. Wanke pokračuje: „Kvôli takýmto mladým ľuďom sa musia kresťania snažiť, aby bolo vidieť jadro kresťanstva. Lebo tá podstata, to jadro nespočíva v rôznych zvyklostiach, poučeniach a dogmách, o ktoré sa niekedy aj hádame, ale v skúsenosti, že v Bohu máme prameň svojho života.“

Víťazná obeť

Na záver svojej prezentácie L. Čarný vložil úryvok z rozhovoru s Tomášom Halíkom spred niekoľkých rokov. T. Halík sa vyjadril, že evanjelium je napísané z pozície obeti, ktorá nevolá po pomste. Táto obeť je znázornená obrazom baránka, ktorý sníma hriechy sveta. Obetovaný baránok bol v tradícii Starého zákona zvieraťom, na ktoré sa symbolicky prenášala ťarcha ľudskej viny. V poňatí evanjelia sa oproti tejto tradícii Ježiš stáva tým, na ktorého padnú všetky viny sveta. Prevziať na seba vinu, zástupne ju prijať, nie je však dnes pre nás veľmi pochopiteľné. T. Halík spomenul, že jemu pomohla náuka hlbinnej psychológie o temných tieňoch, ktoré svojimi skutkami vytvárame, a zároveň ich často prenášame, projektujeme na druhých. Hľadáme niekoho, na koho by sme to zhodili, a tým vytvárame akúsi špirálu zla. A teraz je tu niekto, kto tú špirálu nedá ďalej, kto sa stáva obeťou, ale nie ako chudáčik, čo nestihol uniknúť, ale slobodne, z lásky. T. Halík k tomu pridáva odkaz na formuláciu filozofa Martina Heideggera, že v tomto prípade ide o negáciu negácie, keď smrť prekonáva smrť. Ako môžeme porozumieť princípu zástupnej obete, ktorá je obeťou, a predsa neprináša prehru, a ako možno pritom zažiť víťazstvo, pokúsim sa ukázať na dvoch situáciách.

Moc zraniteľnosti

Prvá situácia sa týka základného postoja k životu a smrti každého z nás a vykúpenia z našej smrteľnosti. V roku 2020 celý svet zachvátila pandémia covidu-19. Filozof a teológ Kurt Appel z viedenskej univerzity uverejnil vtedy rozhovor na túto tému (preklad rozhovoru: http://www.teoforum.sk/index.php?id=46&view_more=2003). Na jednej besede TF v tom roku som z toho textu citoval. Appel pripomenul, ako sme z časti kresťanskej tradície zdedili predstavu všemohúceho (nezraniteľného) Boha, na ktorú nástupom osvietenstva negatívne reagovala časť intelektuálnych elít a postupne aj širšej verejnosti, aby túto predstavu (aspoň v tzv. západnom svete) začala nahrádzať predstavou nezraniteľného človeka, emancipovaného od akejkoľvek podriadenosti (prírode, bohom, iným ľuďom). Pandémia nám nečakane pripomenula, že napriek našim nárokom byť nezraniteľní, sme aj v našom tzv. rozvinutom svete veľmi zraniteľní. Appel podobne ako Heidegger dal otázku Boha a človeka do súvislosti so smrťou. Pripomína, že podľa paradoxného kresťanského presvedčenia „zomiera aj smrť a len to, čo je zdanlivo Zraniteľné, je dokonalé a zachraňujúce“. Nezraniteľný všemocný Boh ako bábkar ťahajúci za nitky je dnes pre ľudí nepredstaviteľný.

K. Appel napríklad píše: „Evanjelium nám dáva vedieť, že v sprevádzaní, v spolubytí s Iným sme napokon kvôli sebe samému tí Prijímajúci, a tento dar, ktorý je vždy väčší ako všetko, čo si možno vynútiť a kúpiť, je nakoniec Boh sám... Jediný Logos, ktorý má naozajstnú cenu, je empatia... Príspevok Boha k dobru sveta spočíva v tom, že nám vždy nanovo dáva schopnosť milovať... Čo dnes potrebujeme, je solidarita s tými mnohými, ktorí ponesú hospodárske následky vírusu. A potom je nutné rozvíjať pokoru a rozvážnosť. Nie sme nesmrteľní a ako takým nám Boh dáva ducha obetavosti a lásky. Nepotrebujeme sociálny dištanc, ale zdieľanú ľudskosť, odvahu a dôveru.“

Myšlienky K. Appela poukazujú na samotné jadro kresťanstva, ktoré je často prekrývané intelektuálnymi a kvázi-duchovnými skratkami. K takým skratkám z jednej strany patrí nádejanie sa sekulárnej spoločnosti, že náš problém možno redukovať na čísla a že sa vyrieši technicky (vakcínou). Na druhej strane je takou skratkou naivne náboženská pozícia, že nejaké väčšie trápenia (napríklad pandémia), privedú ľudí západného sveta späť ku kresťanskému náboženstvu. Zo sociologického hľadiska je za vytrácaním sa kresťanstva v Európe aj pohodlie a prosperita ľudí. Ako ale ukázal priebeh krízy spôsobenej covidom-19, ani taká vážna kríza nemotivuje ľudí k tomu, aby čakali odpovede na svoje otázky od kresťanskej teológie alebo aby sa utiekali k Bohu kresťanov. Kurt Appel pripomína, prečo sa návrat ku kresťanskej viere napriek vážnym otrasom a krízam nekoná: „Svetu sme dlžní pravé kresťanské svedectvo o moci empatického, nie nezraniteľného Boha. Apoštol Pavol to kedysi vystihol slovami: Veď poznáte milosť nášho Pána Ježiša Krista, že hoci bol bohatý, stal sa pre vás chudobným, aby ste sa vy jeho chudobou obohatili (2 Kor 8,9).“

Moc obeti v politike

Druhá situácia, v ktorej ide o obeť, čo neprehráva, sa týka vykúpenia z našej smrteľnosti nielen na duchovnej existenciálnej úrovni jednotlivcov, ale aj na úrovni celosvetovej politiky. Pred niekoľkými týždňami sa v Bratislave konala konferencia, organizovaná viacerými kresťansko-konzervatívnymi organizáciami. Záverečný prejav predniesol Ján Figeľ (https://standard.sk/908581/schumanov-plan-2-0-pre-mier-v-europe-nove-spolocenstvo-zapadu-a-vychodu).

Návrh na riešenie krízovej situácie v dnešnom svete pomenoval ako tzv. Schumanov plán 2.0 pre mier v Európe, pre nové spoločenstvo Západu a Východu. Pripomenul, ako v roku 1950 vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman prišiel s plánom na vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Išlo o pokus zatiahnuť porazené Nemecko do spolupráce, ktorá by predišla opakovaniu vojnovej konfrontácie. Od roku 1870 do roku 1945 viedli Francúzsko a Nemecko tri veľké vojny s miliónmi mŕtvych. Viacerí tento pokus o zmierenie a spoluprácu pokladali za úplne nereálny. Komunisti, ktorí mali po vojne vo Francúzsku veľký vplyv, Schumana priamo napadli ako zradcu Francúzska.

Schumanov plán sa predsa podaril, dohodami o prepojení výroby a obchodu sa odvekí nepriatelia zblížili a postupne až prekvapujúco prekonali staré nepriateľstvo. Ako je známe, pôvodný projekt sa rozvinul do 27 člennej Európskej únie s jednotným trhom, schengenským systémom a spoločnou menou. (Súčasné problémy EÚ súvisia aj s tým, že dnešní zodpovední európski aktéri sa len primálo nechávajú inšpirovať pôvodnými Schumanovými ideami.) Pred smrťou Schuman pripomínal, že „musíme vytvoriť Európu nielen v záujme slobodných národov, ale aj pre uvítanie národov z Východu, ktoré po uvoľnení z útlaku, ktorému sú vystavené, nás požiadajú o prijatie a o našu morálnu podporu“. Myslel tým nielen na nás, nielen na Ukrajinu, ale aj na Rusko. Tejto predstavy sa chytil aj posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov, keď hovoril o spoločnom európskom dome.

Namiesto naplnenia týchto nádejí máme v Európe ďalšiu tragickú vojnu, ktorá naplno prepukla vo februári 2022, ale predchádzala jej viac ako 10 rokov tzv. druhá studená vojna. Tú „prvú studenú vojnu“ vyhral Západ, ale nevyhral mier. V súčasnosti silnie v západnej Európe volanie po masívnejšom zbrojení. J. Figeľ sa vyjadril, že politikou zastrašovania možno Západ vyhrá, ale pravdepodobnejšie dosiahne iba remízu. Nezískame však mier. Aby sme ho získali, potrebujeme liečiť príčiny, nie symptómy konfliktu.

Ako si všímame verejnú diskusiu o tejto problematike, často sa spomínajú obete. Hovorí sa o nich v tom význame, ako spomenul T. Halík. Hľadá sa, na koho máme hodiť vinu, aby bol vyhnaný a potrestaný. Zdá sa, že J. Figeľ a niektorí ďalší sa pokúšajú do svetovej politiky priniesť model obete, ktorá preruší špirálu zla. Je to ilúzia, zdá sa to nepredstaviteľné? Pred 75 rokmi bol nepredstaviteľný mierový proces medzi Francúzskom a Nemeckom. Dnes ide o dve jadrové mocnosti – Rusko a USA (širšie Západ), ktoré sa nachádzajú už dlhší čas vo vzájomnej konfrontácii. Bude sa v nej pokračovať alebo sa niekto obetuje ako baránok bez toho, aby z toho bola prehra? Ako spomína J. Figeľ, zmena vzťahov začína dialógom, pokračuje vzájomne výhodnou spoluprácou a smeruje k novej kvalite vzťahov.

S odkazom na Schumanov projekt z roku 1950 J. Figeľ spomína aj konkrétne návrhy: Dialóg medzi USA a Ruskom by mal byť zameraný na rozhodujúce komodity a zdroje pre vedenie konfliktu a vojny – na energie, prírodné zdroje, informačné technológie a ochranu duševného vlastníctva. Spojenie uvedených zdrojov a komodít a kľúčovej infraštruktúry do spoločných trhov by malo byť ponúknuté aj ďalším krajinám. Tým by sa prepojila Aljaška s Kamčatkou cez Európu a cez strednú Áziu. História, blízke vzťahy a záujmy hovoria v prospech nového a pre svetový vývoj rozhodujúceho Spoločenstva severnej hemisféry. Tým by vznikol najväčší medzinárodný potenciál zameraný na mierovú spoluprácu. Súčasťou takejto kvalitatívnej zmeny by bola aj zdieľaná bezpečnostná architektúra, ktorá nevylučuje budúcu obrannú alianciu. Nasledujúce roky ukážu, či ide o nereálne snívanie alebo uskutočniteľný projekt.

Záver

Každý rok slávime Veľkú noc a zdá sa nám to stále to isté. V horšom prípade sú naše slávenia len dekoráciou našich všedných dní. Ak máme zažiť naozajstnú Veľkú noc, musíme veriť, ako verili Izraeliti, čo vyšli z Egypta. Veriť ako proroci, ktorí sa stali spravodlivými. Veriť a obetovať sa ako Ježiš, ktorý žil vieru v Boha ako zachraňujúcu lásku. A túto vieru prenášať do konkrétnych situácií nášho osobného i spoločenského života aplikovaním princípu Božieho baránka. Baránka, ktorý bol obetovaný, a predsa víťazný. Viera v neho spočíva v ochote vystaviť sa jeho osloveniu a pohľadu. Keď sa tomu pohľadu – vždy nanovo – odhodláme vystaviť, môže nás premeniť a naše vykúpenie sa na naše nemalé prekvapenie môže podariť.