Uvažovanie nad synodálnym dotazníkom

1.

Minule som v diskusii povedal, že väčšina odpovedí v syntéze KBS, i tých kritických, smeruje k tomu, aby sme sa v Cirkvi cítili lepšie. Je to pochopiteľné, ale asi nie to je zámer, s ktorým sa pápež František usiluje o synodálnu Cirkev. Jemu ide o to, aby sme „vyšli medzi ľud“, boli s ním na spoločnej ceste a vnášali tak do sveta Ježišov odkaz (hlásajte evanjelium všetkým národom). Lebo sme už len menšina a väčšina ľudí za nami do kostolov nepríde.

2.

V našom dotazníku dominujú odpovede, ktoré sa sťažujú na stav, v ktorom sa naše cirkevné spoločenstvá nachádzajú. Záber je trochu širší, kritické vyjadrenia nie sú zaobalené do kvetnatých formulácií, ako je to časté v syntéze KBS, ale v podstate je celkové svedectvo analogické. Necítime sa veľmi dobre.

3.

V syntéze KBS sa výslovne uvádza, že na konzultatívnej fáze synody sa zúčastnili len „aktívni veriaci“, pričom sa mysleli takí, ktorí prišli na stretnutia, ktoré sa organizovali hlavne vo farnostiach a mali guráž niečo povedať či napísať. Náš dotazník šiel ďalej, cez otvorené zdroje a vďaka anonymite sa dostal i medzi ľudí, ktorí by na takéto stretnutia neprišli, a ak by prišli, boli by radšej ticho. I preto sme ho nazvali: „To, čo sme nemali kde povedať.“ Je otvorene kritickejší. Ale tiež sa ho zúčastnili len ľudia, ktorým osud, poslanie a atmosféra v Cirkvi nie sú ľahostajné.

4.

Som rád, že sa nám podarilo získať vyjadrenia i ľudí, ktorí by inak zostali ticho, a neprekáža mi, že nemáme odpovede masy ďalších, ktorým je v tejto dobe Cirkev cudzia, ľahostajná, alebo ju dokonca neznášajú. Akú hodnotu by mali ich odpovede? A ako by prispeli k tomu, aby Cirkev lepšie plnila poslanie, ktoré jej dal Ježiš?

Možno by trochu prispeli k tomu, aby sme analyzovali, čo robíme zle. Ale to musíme zistiť z iných zdrojov.

5.

Keď som premýšľal o tom, s čím som na minulom našom stretnutí v diskusii vystúpil, tak som napokon dospel k tomu, že tá túžba po tom, aby sme sa v Cirkvi cítili lepšie, aby vzťahy medzi laikmi a klerikmi, mužmi a ženami, staršími a mladšími, biskupmi a kňazmi, kňazmi a rehoľníkmi, ako i vo vnútri týchto spoločenstiev, boli lepšie, tak som si uvedomil, že to má veľký význam i pre hlavný synodálny zámer. Pre misiu Cirkvi vo svete. Pápež často hovorí, že „svätý, ktorý je smutný, je smutný svätý“. Radostné vzťahy nie sú len príjemné, ale aj priťahujú. Preto treba kritickým slovám, ktoré zazneli, venovať pozornosť, aby sme neboli rozhádaným spoločenstvom, ktoré odpudzuje, ale aby sme boli ako prví kresťania, o ktorých sa hovorilo s obdivom: „Pozrite, ako sa majú radi!“

6.

Môj prvý záver z tejto fázy synody, i u nás na Slovensku, je taký, že sa niečo spustilo, čo sa už nedá zastaviť. Zaznel hlas Božieho ľudu, aký ešte pred pár rokmi nesmel a nemal kde a ako zaznieť. I v syntéze KBS zaznel. A ešte výraznejšie v našom dotazníku (hovorím neskromne). Ide o to, aby sme to nenechali odznieť a vyprchať do stratena.

Preto si myslím, že bude potrebné v tejto rozprave pokračovať a systematizovať ju. Chceli by sme odpovede z nášho dotazníka vydať knižne a potom k nim zorganizovať stretnutie. Možno, ak bude záujem, z toho vytvoriť pravidelné konzultatívne konferencie, azda čosi ako „centrá duchovnosti“, ako to nazýva Tomáš Halík.

7.        

Po nešťastných vyjadrenia arcibiskupa J. Oroscha som si uvedomil ešte dve ďalšie dôležité veci, ktoré pápež František o synodálnej Cirkvi povedal.

Po prvé, že to nie je parlament. Vlastne doteraz som toto jeho vyjadrenie vnímal, že tak chce len odlíšiť masový synodálny proces od našich rozhádaných parlamentov, prípadne zdôrazniť, že o pravde sa nedá rozhodovať väčšinovým hlasovaním.

Keď však vznikla petícia, že „biskup Orosch nehovorí v mojom mene“, tak mi zasvietila celkom iná, podstatnejšia odlišnosť. Myslím si, že J. Orosch sa už dlhšie vyjadruje veľmi nešťastne a pôsobeniu Cirkvi v tomto svete veľmi nepomáha, ale ani na sekundu som si nikdy nemyslel, že by hovoril v mojom mene. Predsa v Cirkvi to tak nechodí. V Cirkvi máme každý „priame spojenie“ s nebeským kráľovstvom, nevolíme si svojich zástupcov, nedávame im mandát hovoriť a rozhodovať za nás. Ak sa niekde volí (konkláve), tak to nie je o mandáte, ale je to len pomôcka, aby sa nejako rozhodlo. Rovnako by sa mohla hádzať aj kocka. Ani pápež nezastupuje Cirkev, ale Ježiša. A to i so všetkými svojimi ľudskými nedokonalosťami a chybami. Biskupi, kňazi, laici vo vzťahu k cirkevnému spoločenstvu majú každý svoje úlohy, ale táto „deľba práce“ je podmienená skôr organizačnými a pragmatickými, než vieroučnými dôvodmi, ale istotne nikto tu nikoho nezastupujeme. Každý nesieme svoju kožu na „trh spásy“ za seba.

A po druhé, je to niečo, čo Svätý Otec rád cituje. Zdieľa obavu svätého Augustína, aby sa nám nestalo, že „stretneme“ Božieho Ducha a nevšimneme si to. A práve toto je pre synodálnu Cirkev zrejme úplne podstatné.

„Lebo vietor veje, kam chce; počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha,“ povedal Ježiš Nikodémovi. Cez koho a koľko hovorí Boží Duch, to nebýva na prvý pohľad vždy jasné.

8.

Dnes vieme, že sv. František Assiský vniesol do života Cirkvi Ducha, ktorý sa z nej do značnej miery vytratil a ktorého bolo treba dosť neštandardne pripomenúť. Bol to vlastne laik. Ničím inak nezaujímavý. Len svojou vrúcnosťou. Vtedajší pápeži a biskupi si iste vtedy mysleli, že pre život Cirkvi sú zásadne dôležití predovšetkým oni, ale dnes si už nepamätáme ani ich mená. Františka áno. Inšpiruje, strháva a vnáša Ducha i stáročia po svojej smrti.

Ale Duch môže k Cirkvi hovoriť i cez ľudí, s ktorými sme sa zrazili. Myslím si, že ma nebudete pokladať za heretika, ak poviem, že aj augustinián Martin Luther hovoril so zanietením o veciach, ktorými sa Cirkev vzdialila od svojho pôvodného stavu a poslania. I cez neho mohol zaznieť Boží Duch, a možno, keby si ho vtedajšie cirkevné autority boli bývali pozornejšie všimli, keby sa im nestalo to, čoho sa obával Augustín Aurélius, a na čo stále upozorňuje terajší rímsky biskup, mohla si Cirkev ušetriť pohoršenie rozdelenia, krvavé vojny a stáročia defenzívnej izolácie.

9.

Synodálny proces chce predovšetkým počúvať, čo nám v tejto dobe hovorí Duch, ktorého nám tu zanechal Ježiš. Koncil sa trochu spoľahol, že nám to budú tlmočiť naši cirkevní predstavitelia, ale šesťdesiat rokov po koncile dospel pápež k presvedčeniu, že prorocké slová, teda slová, prostredníctvom ktorých k nám hovorí Boh, treba hľadať v celom spoločenstve Božieho ľudu, a to je synodálna Cirkev.

Preto počúvajme, čo nám hovoria i naši respondenti. Možno už zaznelo niečo, čo by sme si nemali nevšimnúť!