Pohľad na celoslovenskú syntézu synodálneho procesu

Jazyk syntézy

Jazyk a štylistika záverečnej syntézy silno pripomína jazyk pastierskych listov. Tento (vágny) vznešený náboženský jazyk je málo zrozumiteľný pre mnohých mladších ľudí a takisto pre sekulárnych ľudí. Samozrejme, text sa tvoril zo zaslaného materiálu, z farností. Možno už aj ako veriaci máme určitú autocenzúru v sebe a už od nás šiel text v podobnom duchu.

Napr. 7. „Od začiatku bol synodálny proces vnímaný ako výzva na pastoračné obrátenie, ale aj na obrátenie v ostatných oblastiach života Cirkvi...“

Čo je mienené pod pastoračným obrátením? Nie je to obohatenie, rozšírenie pastorácie alebo jej viacero rozmanitých podôb? Dokážu sa kňazi, autority, pastoračne obrátiť? A ktorým smerom? Mnohé naše skúsenosti svedčia o tom, že aj 60 rokov po 2. vatikánskom koncile sú naši biskupi a niektorí kňazi stále obrátení k veriacim (a ďalším ľuďom) chrbtom. Zabudli sa obrátiť? Ak sa myslelo takéto obrátenie, tak potom je to správny výraz!

Pri opakovanom čítaní som si uvedomila, že často sa v texte používajú pojmy autorita, hierarchia. V poslušnosti (ako v nerovnocennom vzťahu) je pravdepodobne ťažké nadviazať rovnocenný a tvorivý dialóg – možno by bolo vhodnejšie použiť pojem nositelia autority (čo by napovedalo, že aj autority sú ľudia – tak je to použité v českej syntéze).

Často sú používané eufemizmy (nepriame pomenovanie nepríjemnej skutočnosti pomocou básnického obrazu, aby sa zmiernil negatívny význam) namiesto priamych pomenovaní, napr.: Nie je bežná priama spoluúčasť na spolurozhodovaní – namiesto:  spoluúčasť je veľmi zriedkavá; niekedy sa ukazuje svojvoľnosť kňaza a biskupa – namiesto: existujú prípady svojvoľného správania kňaza a biskupa... Istá nedostupnosť biskupov a jednosmerná komunikácia – namiesto: (temer úplná) nedostupnosť... a iné.

Účasť veriacich

Viedla som skupinu v Bratislave-Devínskej Novej Vsi, kde okrem našej skupiny sa stretávalo ešte ďalších 15 skupín. Mám dôvod myslieť si, že, ako je to u nás, tak je to aj v ostatných farnostiach. No asi nie úplne.

10. „Pokiaľ ide o mieru účasti na konzultáciách z pohľadu diecéz, bola veľmi rôzna, v priemere sa zúčastnilo 40% farností; väčšia účasť bola zaznamenaná v mestách než na vidieku...“

Zúčastnilo sa 40 % farností – podobne ako v Čechách, kde je 10,37% katolíkov, zatiaľ čo na Slovensku je to 55,8% katolíkov. K uvádzaným dôvodom neúčasti veriacich patria: strach, skepsa, konfliktná atmosféra v spoločnosti a Cirkvi...

9. „Strach a neochotu zapojiť sa či podporiť túto novú skúsenosť bolo cítiť aj u značnej časti kňazov...“

Z čoho pramenia obavy kňazov, čoho alebo koho sa boja? Slovo STRACH sa v texte opakovalo ešte niekoľkokrát (body 10, 16, 17, 40).

Myslím si, že dôvodom menšej účasti veriacich bolo aj málo času. Na takúto historickú udalosť sa treba vopred pripraviť, a nie v priebehu 2 mesiacov to mať celé  „za sebou“. Samozrejme, potom sa zapoja najmä tí, ktorí sa poznajú, pretože vytvoriť spoločenstvo a dôveru medzi ľuďmi, to nie je otázka jedného stretnutia. Diskutovať o veciach, o ktorých sa doteraz nehovorilo nahlas, je potom veľmi ťažké.

Otázka žien v cirkvi

V správe ma zaujímal postoj k ženám, keďže: „Medzi účastníkmi prevládali ženy.“(29)

29. „Zaznela túžba, aby bol väčší priestor dávaný ženám, brali sa vážne ich schopnosti vidieť konkrétne, aby bol vypočutý ich názor na život, na svet, na rozličné problémy a bola im daná možnosť podieľať sa na spolurozhodovaní.“

Nie je to málo? Priznám sa, že reči o „zaznení túžby“ vlastne ani nerozumiem (opäť eufemizmus?).

30. „Niekde majú záujem o miništrovanie dievčat.“

Otázka laikov

V téme laici sa spomína spoločný láskavý a konštruktívny dialóg. Medzi jeho najväčšie prekážky patria: priepasť medzi kňazmi a laikmi, klerikalizmus, neochota, čakanie na pozvanie k spolupráci, trvalá formácia kňazov a laikov a pod. (body 16, 24, 25, 33)

Systematické vzdelávanie laikov, či už vo farnosti alebo poskytnuté diecézou (bod 33), chýba. Pre dospelých sa neponúkajú vzdelávacie kurzy, formácie, a ak, tak je to potom štúdium, vysokoškolské štúdium – teológia. My učíme deti a dospelých žehnáme. Ježiš to robil naopak, dospelých učil a deti žehnal.

Ľudia na okraji

Pápež František neustále zdôrazňuje, že je potrebné venovať sa ľuďom, ktorí sú na okraji Cirkvi. My veriaci to asi až tak nevnímame, pretože práca s ľuďmi na okraji je spomínaná iba v 2 častiach: v oblasti Spoločenstvo, aj to len okrajovo, v zátvorke:

20. „Netreba pritom zabúdať ani na seniorov, hendikepovaných, ľudí na okraji a vylúčených z cirkevných spoločenstiev. Citlivú pozornosť treba venovať aj starým kňazom na dôchodku a kňazom, ktorí sú z rôznych dôvodov mimo pastoračnej služby.“

18. „Diecézne syntézy pozdvihli zo spoločenstiev dlhodobo ignorovaný hlas národnostných, jazykových menšín a iných marginalizovaných skupín (seniori, rozvedení, bezdetné páry, hendikepovaní, osoby s homosexuálnou orientáciou), ...viac pozornosti treba venovať pastorácii Rómov. Chýba komunikácia s ľuďmi, ktorí sa vzdialili od Cirkvi, nepýtame sa ich, prečo vlastne odišli...“

Žiaľ, ľudia rozídení a rozvedení, sú na okraji Cirkvi. Ostali sami, vylúčení zo spoločenstva na základe zákona, podľa vonkajšieho predpisu. Pri týchto ľuďoch sme často zabudli na ľudskosť a milosrdenstvo, a hlavne na to (poznáme z histórie), že Boh si často vyvolil ľudí, ktorí boli z morálneho hľadiska pre ostatných neprijateľní. Prístup k sviatostiam, pre rozvedených a znovu sobášených sa vôbec nespomína, ani pastorácia homosexuálov, pritom práve týchto ľudí v Cirkvi strácame.

Záver

Pekné je, že ľudia chcú utvárať Cirkev ako spoločenstvo, často sa spomínajú malé spoločenstvá, a farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev.

13.  „Jedným z podstatných rozmerov synodálnej Cirkvi, ku ktorej má smerovať celý synodálny proces, je utvárať Cirkev ako spoločenstvo.“

V tejto súvislosti je otázne, ako je v spoločenstve vnímaná liturgia, či nie ako zvyk, ako jediný alebo jeden z mála prejavov zbožnosti (v minulosti dôvod obliecť si nedeľné šaty; bod 47) a príslušnosti k Cirkvi. Okrem posilnenia liturgickej formácie sa nespomína jej „priblíženie ľuďom“ – aby bola zrozumiteľná a prístupná väčšine ľudí (aj nekatolíkom a sekulárnym ľuďom).

38. „Misiu brzdí aj istá rétorika Cirkvi, ktorá je málo zrozumiteľná, nielen pre osoby mimo náboženského kontextu. Ľuďom je vzdialené aj posolstvo Cirkvi, lebo nechápu jeho súvis s ich životom a hodnotami. Ako problém sa ukazuje „život odtrhnutý od reality a prežívaný v ideovej bubline“ zo strany niektorých predstaviteľov Cirkvi ako aj niektorých jej členov.“

Jediný raz je spomenutá radosť z viery (v českej syntéze asi 14x).

38. „Problémom je aj spôsob ohlasovania, ktoré sa viac orientuje na konfrontáciu s chybnými postojmi tých druhých, pričom dôležitejšie je odovzdávať radosť z viery...“

Nebojíme sa otvárať ťažké témy – znamená to, že sa neboja ani biskupi a kňazi? (vyššie sa hovorí o strachu opakovane) Pravdou je, že na Slovensku ťažké a boľavé témy nie sú otvárané (napr. príbeh biskupa Bezáka).

45. „Celá synodálna skúsenosť ukázala, že ako Boží ľud sme schopní sa spolu modliť a vytvárať spoločenstvo na liturgii, ale aj pri rozlišovaní a rozhodovaní v Cirkvi. Nebojíme sa otvárať aj ťažké a boľavé problémy a komunikovať o nich.“

Otázky katechézy, pastorácie – opakovane sú spomínané v dokumente. Chýba mi upresnenie – taká pastorácia, aby kňazi i veriaci žili vo svete so všetkými ľuďmi, aby sme sa nedelili na našich a iných. Aby kritériom bola láska, blízkosť k ľuďom, spolucítenie, pomoc blížnemu a nie liturgické výkony.

50. „Ukazuje sa ako potrebné prejsť od statickej a uzavretej k dynamickej a otvorenej pastorácii...“

Povzbudzujúce je, že veriaci túžia pokračovať v synodálnej skúsenosti, preto vyznieva zvláštne, že najprv boli spomínané snahy ukončiť proces synodality... (bod 51) a snaha pokračovať je uvedená slovkom ukazuje sa...

Žiaľ, čo je hlavnou podstatou tohto synodálneho procesu, som z textu syntézy nepochopila. Áno, je to syntéza zo zozbieraného materiálu názorov 40 % veriacich. Zo syntézy nevyplývajú ani žiadne východiská, ani plány – či vôbec áno a ako kráčať spolu ďalej. Čitateľ nadobúda presvedčenie, že biskupi sú z procesu synodality vylúčení alebo nemajú na to žiaden názor (nevytvorili „biskupskú“ skupinku ani spoločnú skupinku so žiadnymi veriacimi?).

Myslím si, že najdôležitejšie je naďalej pokračovať v stretnutiach, byť otvorenými a postupne prizývať k spolupráci a dialógu ďalších ľudí.