Dnes je 25.09.2022    meniny má: Vladislav Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Synodalita – ani demokracia, ani monarchia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 15.3.2022.
Prípravný dokument (PD) synody Za synodálnu cirkev zdôrazňuje, že synodalita nie je len slávením stretnutí a zhromaždení (synod), ale je „osobitným spôsobom života a konania cirkvi Božieho ľudu“, pri ktorom sa prepájajú momenty spoločenstva, participácie a misie (PD, čl. 10). Nejde teda o rozšírenie schôdzovania, ale naopak, malo by ísť o odklon od úradovania k spolužitiu, od konania niekoľkých klerikov k (pokiaľ možno) spoločnému konaniu všetkých.

Text PD pokladá za dôležité v jednom odseku povedať, aby sa pastieri (biskupi) nebáli synodálneho modelu cirkvi, lebo „konzultácia s Božím ľudom neznamená prijatie demokratických postupov založených na princípe väčšiny“. Takáto zmienka môže navodiť dojem, že synodálny proces je len malý, navyše, časovo náročný posun, od modelu cirkvi, v ktorej o všetkom rozhodovali viac či menej kompetentní biskupi, k modelu cirkvi, kde títo biskupi dostanú za povinnosť pomocou istých mechanizmov ľudí vypočuť – niektorí sa možno nechajú aj inšpirovať –, ale napokon biskupi tak či tak sami o všetkom rozhodnú.

Ak sa pozrieme bližšie na vety tohto odseku, čítame, že „základom participácie každého synodálneho procesu je zdieľaný zápal za spoločné evanjelizačné poslanie, nie zastupovanie protichodných záujmov“. Nasleduje vysvetlenie, že ide o „cirkevný proces, ktorý nemožno realizovať inak, ako v rámci hierarchicky štruktúrovaného spoločenstva“ (PD, čl. 14). Opäť takéto vyjadrenie môže niekoho vyľakať, že ide len o pretretie fasády hierarchickej cirkvi. V danom odseku však text pokračuje, že „v plodnom vzťahu medzi sensus fidei Božieho ľudu a učiteľským úradom pastierov uskutočňuje sa jednohlasný súhlas celej cirkvi v tej istej viere“.

Sensus fidei čiže zmysel pre vieru je odborný teologický pojem pre schopnosť človeka veriť v spoločenstve cirkvi a túto svoju vieru vyjadrovať, odsúhlasovať a sa jej pridŕžať. Profesor a kardinál Gerhard Ludwig Müller vo svojej učebnici dogmatiky vysvetľuje: „Pod sensus fidei sa myslí senzibilita a intuitívny cit pre pôvod, súvislosti a správnu explikáciu výpovedí viery. Tento zmysel je momentom subjektívnej viery samotnej, pokiaľ je viera činnosťou tvorivého ducha a slobody človeka, ktorú treba chápať aj ako otvorenie a rozšírenie horizontu poznania, čím sa človek istým spôsobom stáva účastným sebapoznania Božieho prostredníctvom vtelenia Slova.“

G. L. Müller  pokračuje, že pod „sensus fidelium (zmysel veriacich) sa myslí celocirkevná účinnosť zmyslu pre vieru. Cirkev ako celok je subjekt, ktorý vo viere počúva a prijíma Božie slovo a presadzuje ho do dejinných a spoločenských dimenzií ľudskej recepcie Zjavenia. Spoločenstvo veriacich je teda subjektom živého sprostredkovania Božieho slova v tradícii cirkvi. Silou účasti celého Božieho ľudu na prorockom úrade Kristovom dostáva sa celej cirkvi tiež istá ,neomylnosť῾ v tradovaní Zjavenia“ (G. L. Müller tu uvádza citáciu Lumen gentium II. VK, čl. 12).

„V rámci celku cirkvi prislúcha laikom vlastná autorita v tradovaní viery, pokiaľ majú účasť na neomylnosti cirkvi a ju vyjadrujú. Ako nepochopenie treba odmietnuť vymedzenie vzťahu medzi kňazmi a laikmi pomocou spoločenských a štátnych modelov moci, či už ide o demokraciu, monarchiu alebo rozdelenie moci medzi ľudom a vrchnosťou v konštitučnej monarchii. Podstata cirkvi, ktorá sa zásadne líši od štátu alebo inej politickej a ideologickej organizácie, požaduje originálne vymedzenie vzťahu rôznych nositeľov jedného poslania cirkvi, ako sa to dá pochopiť len z biblicko-patristickej a na II. vatikánskom koncile obnovenej communio-ekleziológie. Modely akejsi ,cirkvi zhora῾, prípadne ,cirkvi úradnej῾, alebo ,cirkvi zdola῾ alebo ,cirkvi z bázy῾ sú teologicky chybnými alternatívami, ktoré treba prekonať ako zavádzajúce perspektívy.“[1]

Vrátime sa k otázke: Čo vlastne prináša synodálny proces, ak sa do cirkvi nejdú zaviesť demokratické postupy založené na princípe väčšiny a spoločenstvo cirkvi sa má naďalej chápať ako hierarchicky štruktúrované?

Cirkev na rozdiel od sekulárneho štátu odvodzuje celú svoju existenciu – nielen výkon moci – od oslovenia Bohom a odpovede viery na toto oslovenie. Ak teda cirkev nechce poznávať a rozhodovať na princípe väčšiny, nemyslí sa tým nič iné ako to, že poznávať a rozhodovať chce na princípe zjednotenia v poznaní a prijatí vôle Božej, inak povedané, na princípe zjednotenia sa na tom, čo je v súlade s evanjeliom. V dejinách náboženských i svetských by sme napokon našli veľa príkladov, že momentálna väčšina je vratká záležitosť. Či už sa taká väčšina ustanovila voľbami alebo násilím, často sa mýlila a presadila neprávosť.

Iná vec je, že aj v cirkvi je ustanovenie väčšiny normálnym mechanizmom pri dosiahnutí nejakého rozhodnutia. Deje sa to pri voľbe rehoľných predstavených či voľbe pápeža, od biskupov na synode sa očakáva dvojtretinová väčšina, aby sa nejaké vyjadrenie stalo súčasťou schváleného textu. V cirkvi však zjavne nestačí len získanie samotnej väčšiny, aby sa niečo vyhlásilo a o niečom rozhodlo.

Ak to prirovnáme k rozhodovaniu v štátnom parlamente, odsúhlasené zákony idú na podpis prezidentovi a v niektorých prípadoch sú skúmané ústavným súdom. Spory o záväznosť referenda (vyjadrenia väčšinovej vôle ľudu) sú tiež dobre známe. Po vrátení zákona do parlamentu majú poslanci možnosť prehlasovať rozhodnutie prezidenta. V sekulárnom štáte však tiež nejde len o väčšinové presadenie zákonov. Zvlášť v krízových situáciách zohráva veľkú rolu viera v zmysel existencie nejakého štátu a v podobu tej existencie. Akonáhle je viera v zmysel štátu otrasená, hľadá sa, ako jeho existenciu ukončiť alebo jeho podobu zmeniť. Zažili sme to na Slovensku v roku 1992, momentálne to sledujeme v priamom prenose na Ukrajine.

Ak niečo v katolíckej cirkvi treba nanovo počas synodálneho procesu pochopiť i zmeniť, tak je to vylepšené zjednocovanie sa v poznávaní Božej vôle, počúvaní Božieho Ducha a jeho poslúchaní. V cirkvi nechceme nahradiť poslúchanie Božieho Ducha poslúchaním momentálnej väčšiny, ale nemali by sme si to uľahčovať ani poslúchaním jednej osoby z hierarchického rebríčka.

„Hierarchicky štruktúrovaný proces“ znamená, že v cirkvi jestvuje charizma (úrad), ktorý napomáha dosahovanie jednoty vo viere a v rozhodovaní z viery. Tá charizma či úrad je tiež súčasťou viery, lebo váhu a moc má len v rámci spoločenstva viery.

John Henry Newman prirovnal katolícke fungovanie elipse s dvomi ohniskami. Jedným ohniskom je učiteľský úrad cirkvi (hierarchia), ktorý zabezpečuje konsenzus vo viere, druhým je viera alebo svedomie jednotlivca, ktorá zabezpečuje vlastné slobodné rozhodnutie. To „katolícke“ nie je potom jedno alebo druhé ohnisko, ale napätie medzi nimi, povie Newman. Cítime, že to nie je vždy ľahko uchopiteľné, ale napokon nejde o technické riešenie. A napätie sa nemusí predstavovať ako odpor, ale skôr ako vzájomná príťažlivosť.

Azda toto uvažovanie o synodalite medzi demokraciou a monarchiou, či správnejšie ponad ne, pomôže vyjasniť zmysel synodality a úprimnejšie ju presadzovať do všedného konania cirkvi.


[1] L. G. Müller, Katholische Dogmatik, Freiburg i. Br.1995, 90-91.

Hodnotenie Nietzscheho postojov vo veci sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva

Autor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD.; 23. 9. 2022. 

Abstrakt: Štúdia kriticky skúma oprávnenosť Nietzscheho záverov týkajúcich sa sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva. Výsledkom tohto skúmania v 1. časti je odmietnutie toho, že kresťanská sociálna etika ako normatívny ideál produkuje stádovité spoločenstvo. V 2. časti je odmietnuté Nietzscheho chápanie súcitu ako praxe, ktorá oslabuje. V 3. časti sa ukazuje, že hodnoty a cnosti kresťanskej sociálnej etiky predpokladajú vnútorne silný, a nie živoriaci život. V 4. časti je akcentované, že za kresťanským náboženstvom ako jeho zdroj stojí Láska, ktorá disponuje maximom vnútornej sily. Záverom je, že za životom spoločenstva, vedeného kresťanskou sociálnou etikou, nestojí duševná slabosť nevydareného, otrockého typu človeka. 

Kľúčové slová: Kresťanská sociálna etika, stádové spoločenstvo, súcit, sila a slabosť, pôvodný zdroj kresťanského náboženstva, Nietzsche.

Hlbšie než slová

Autor: Karol Moravčík; prezentácia knihy, Rusovce - St. Vitus Kaffee, 30.6.2022.

Synoda medzi inštitúciou a ľuďmi

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 10.5.2022.

Volanie po Veľkej noci

Usporiadal: Timotej Masár SJ; 14.4.2022.

Synodalita – ani demokracia, ani monarchia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Referáty - Za synodálnu cirkev

Autori: Július Marián Prachár a Zuzana Vargová; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Ekumenický modlitebný večer

Dňa 6.3.2022, Veľký ev. kostol, Bratislava-Staré mesto.
Autor: Karol Moravčík

Spor s Nietzschem v otázke nihilizmu v intenciách kresťanskej spirituality

Autor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD; 9.2.2022.

Pôsobí ako odborný asistent na KU v Ružomberku, na Filozofickej fakulte, na katedre filozofie. Dlhodobo sa venuje mysleniu F. Nietzscheho, fenomenologicky a existenciálne orientovanej filozofii, ako aj beletrii. V posledných štyroch rokoch sa intenzívne zameriava na premostenie úvahového, filozofického, náboženského a umeleckého (dramatického a lyrického) jazykového prejavu v rámci jedného diela. Článok je jedným z predbežných produktov tejto snahy. Tá smeruje k predstaveniu nábožensko-filozofického románu, v ktorom sa má okrem iného ukázať, nakoľko jednotlivé štýly písania sa môžu vzájomne podporovať tak, aby dielo predstavovalo jednotný celok. Treba si uvedomiť nasledovné. Na jednej strane pri umeleckom štýle písania sa nutne emocionálne, náladovo „rozvlňujú“ formulácie, čím sa môže rýchlo vytratiť precíznosť v myslení, ktoré sú dôležité pri odbornom písaní. Na druhej strane prostriedky umeleckého písania môžu naplno vyniknúť len vtedy, keď sú zasadené do intelektuálne a emocionálne nosného príbehu, dejovej linky. Predsa sú však aj súčasťou tohto článku. Nech ctený čitateľ posúdi, nakoľko sú funkčné a osožné z pohľadu danej problematiky. V článku totiž narazí na lexiku, ktorá sa nezvykne používať v odborných štúdiách, na lyrický a dramatizujúci jazykový prejav a pod.  

Abstrakt: Predmetom záujmu štúdie je fenomén nihilizmu, ako je prítomný v myslení Friedricha Nietzscheho, v súvislosti s kresťanstvom a jeho tzv. morálnym výkladom sveta. Nietzsche obviňuje z nihilizmu kresťanskú morálnu hypotézu. Cieľom je načrtnúť existenciálny rozmer stratégie, vďaka ktorej by kresťan mohol čeliť tomuto prepojeniu, odmietnuť jeho rezultát nihilizmu ako nesprávne zdôvodnený. Z kresťanskej perspektívy koncentrujem pozornosť na fenomén Zeme, v snahe iniciovať rozhodujúci zápas s Nietzschem o kvalitu pozemského života. Tomu má slúžiť tzv. existenciálny experiment, v ktorom sa má ukázať, kto je nihilista a kto nie. Tematizované sú námietky a pochybnosti, ktoré s ním súvisia. Odhalený je ako osudový vabank z kresťanského náhľadu na zmysel ľudského bytia vo svete. Do úvahy je zobraná aj eschatologická perspektíva v biblickom kontexte novej Zeme a otázna budúcnosť kresťanského náboženstva.

Kľúčové slová: kresťanstvo, nihilizmus, morálny a amorálny výklad sveta, pozemský život, Zem, existenciálny experiment, Nietzsche

Vydať sa na cestu

Autor: Michal Ďuriš; k besede TF - FK, 11.1.2022.

Úlohy a riziká

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF – FK, 14.12.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7