Ekumenický modlitebný večer

Biblické čítanie: Sk 10,34-38.

Potiaľto je to jasné. Nejasné je, kto má strážiť formulovanie a dodržiavanie pravidiel. Politici, právnici, finančníci? Ideálnejšie myslitelia, filozofi, vizionári. Kto ich však pustí k slovu a k rozhodovaniu? Za cirkev by som povedal, že netreba si pýtať dovolenie, ale skúšať sa presadiť. Nejde však o stráženie pravidiel. Aspoň nie v prvom rade. Katolícka cirkev v dokumente II. VK Lumen gentium označila svoju úlohu ako „znamenie a prostriedok dôverného spojenia s Bohom“ a súčasne „jednoty ľudského pokolenia“. V tomto prístupe ide teda viac o hľadanie a formulovanie inšpiračných zdrojov ako pravidiel.

Od minulého roka sa v katolíckej cirkvi rozbieha tzv. synodálny proces. Ešte nevedno, čo z toho vzíde. Nemá ísť o schôdzovanie, ale o synodos – spoločné kráčanie. Prípravný dokument tohto procesu ako príklad nečakaného spoločného kráčania uvádza príbeh zo Skutkov apoštolov o Petrovi a Kornéliovi. Podľa príbehu rímsky dôstojník a apoštol mali najprv skúsenosť prevratného Božieho oslovenia. Obaja mali ľudsky vhodné predpoklady, boli sociálne cítiaci a bohabojní, ale na prekročenie vlastných kultúrnych a náboženských hraníc potrebovali oslovenie zvonka. Nositeľ oslovenia sa v Skutkoch apoštolov označuje ako anjel a Duch. Peter neskôr povie: „Duch mi povedal, aby som nerobil rozdiely“ (Sk 11,12). K tomu, aby tie rozdiely naozaj nerobil, ho nepriviedla náhla tolerancia, ale skúsenosť, že na pohanov „zostúpil Duch svätý tak ako na začiatku aj na nás“ (Sk 11,15).

Zmenu svojho zmýšľania nehodnotili Peter a Kornélius ako dôsledok racionálneho uvažovania, ale obdarovania. Záujem o pochopenie tejto zmeny a prosba o duchovné sprevádzanie zo strany ľudí, od ktorých by to Peter nečakal, ho priviedla k opusteniu predsudkov a dala mu možnosť zažiť, čo neskôr formuloval ako poznanie, že „Boh nenadŕža nikomu, ale milý mu je každý, kto si Boha ctí a koná spravodlivo“. Toto inšpiratívne obdarovanie malo zároveň pre Petra a ďalších uzdravujúci charakter, ktorý pôvodne zažili pri Ježišovi z Nazareta. O ňom Peter vyznal, že „kade chodil, dobre robil a uzdravoval z posadnutosti zlým“.

Takéto uzdravovanie sa nedá hrať, predstierať. Nejde o krátkodobé emocionálne nadšenie, ale o trvalé uzdravenie rozumu, psychiky a vnútorných pohnútok, ktoré sa prejaví ako účinné aj v širšej komunite. Ak dnes Duch niečo hovorí cirkvám, tak ide o výzvu napomáhať a spôsobovať uzdravenie osobné i spoločenské, morálne i politické.

Prípravný dokument synodálneho procesu katolíckej cirkvi výslovne požaduje, aby sme sa vzájomným počúvaním a podelením sa o skúsenosti učili umeniu rozlišovať emócie od motivácií a spoznávať Ducha, ktorý je naozaj uzdravujúci.

Skromne sa nádejame, že aj naše dnešné stretnutie je jedným z momentov spoločného kráčania a uzdravovania.