Dnes je 31.07.2021    meniny má: Ignác Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Úloha cirkvi a súčasná situácia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 13.1.2021.
Súčasná korona-kríza nie je jediným vážnym problémom, ktorý nás zaťažuje. Predsa, okrem samotných zdravotných problémov (vrátane úmrtí), ktoré prináša, táto pandemická kríza odhaľuje i vyostruje viaceré otázky a problémy, ktoré by boli v spoločnosti aj bez nej. Na základné filozofické a teologické otázky, ktoré pripomenula korona-kríza, poukazuje text Kurta Appela: http://www.teoforum.sk/?id=46&view_more=2003, na tie viac praktické alebo pastorálno-teologické zasa text Johanna Pocka: http://www.teoforum.sk/index.php?id=46&view_more=2022. J. Pock nazval svoj text: „Ústredná vec“ cirkvi a kresťanské poslanie vzhľadom na Amazóniu a koronu. Kladie otázku, čo je tou hlavnou alebo ústrednou vecou cirkvi, pre ktorú tu cirkev vôbec je a ktorej sa má venovať. Odpoveď na otázku hľadá pomocou aktuálnych udalostí: Jednou (na Slovensku temer nepovšimnutou) udalosťou je Amazonská synoda, ktorá sa konala v Ríme na jeseň roku 2019, druhou je všeobecne známa korona-kríza.

I.

Keď je reč o cirkvi (či už z cirkevného alebo spoločenského hľadiska), treba počítať s tým, že cirkev sa vníma z rôznych hľadísk, a tak pri reči o cirkvi nemusí byť najprv jasné, o čom sa vlastne hovorí. Na tomto mieste nechcem odkazovať na celú teológiu cirkvi, ale v týchto časoch, keď sa ľudia vytratili z kostolov a na obrazovkách zostali viac-menej iba kňazi, pokladám za dôležité, aby sme si uvedomili, kto vlastne je hlas a tvár cirkvi.[1]

Časť sekulárnej spoločnosti, ale aj značný počet tých, čo sa k cirkvi hlásia, často zužuje cirkev na tzv. hierarchiu (biskupov a kňazov). K tomu sa pridáva nová okolnosť, že v súčasnom mediálnom vnímaní sa cirkev čoraz väčšmi stotožňuje s tými, čo sa v jej mene (či už oprávnene alebo nie) najčastejšie prezentujú. V ostatných rokoch sme to mohli zažiť napríklad pri diskusiách okolo niektorých morálnych otázok, ktoré vzbudili pozornosť širšej verejnosti. Vďaka bohatej mediálnej prezentácii prišlo k tomu, že vo verejnom vnímaní sa za hlas cirkvi azda častejšie považovali postoje rôznych aktivistov ako názory biskupov. Z istého pohľadu by sa takýto vývoj mohol pokladať za vítaný, že aktívni sú aj tzv. laici a ich slovo je počúvané. Z iného pohľadu však ide o značný problém, najmä v tých prípadoch, keď širšia spoločnosť začne pokladať za kresťansko-katolícky postoj také názorové pozície, ktoré sú v cirkvi síce tolerované, ale nie priamo podporované, často sú len okrajové a niekedy aj výslovne pomýlené.

Patrí sa pripomenúť, že cirkev a jej ľudia tvoria spoločenstvo, ktoré je pluralitné, a napriek rozšírenej predstave o dogmatickej uniformite v učení a správaní cirkvi, práve preto sa cirkev označuje aj gréckym prívlastkom katolícka (všeobecná), lebo je jednotou v rôznosti, nie jednotou v uniforme.[2] To, čo sa nie celkom šťastne nazýva cirkevnou hierarchiou (svätou vládou), je potom úrad, služba alebo charizma v cirkvi, ktorej úlohou je slúžiť vzájomnému dialógu a bratsko-sesterskému spolužitiu v cirkvi. Deje sa to aj potrebným stanovovaním pravidiel či mantinelov, v rámci ktorých sa dialóg a spolužitie cirkvi odohráva – napokon aj preto, aby spolužitie zostalo možné a dialóg zrozumiteľný. Tieto pravidlá alebo mantinely z prirodzenosti veci však nemožno vydávať za celý život cirkvi.

Na začiatku tohto roka, v ktorom sa má opäť uskutočniť celoštátny zber štatistických dát o obyvateľstve SR, biskupi verejne oslovili pokrstených ľudí v katolíckej cirkvi, aby sa prihlásili za jej členov. Pritom sa vyjadrili, že im ide aj o tých, čo už čiastočne prerušili kontakty s cirkvou.[3] Mám obavy, že ľudí, čo voči náboženskej viere a cirkevnej príslušnosti z rôznych príčin zľahostajneli, bude ťažké presvedčiť, aby sa prihlásili aspoň za nominálnych katolíkov (a tak zvýšili prísun financií zo štátneho rozpočtu pre danú cirkev). Smutnejšie bude, ak sa k cirkvi z vnútorného protestu neprihlásia tí, ktorým na cirkvi záleží, ale pri viacerých rozhodnutiach a vyjadreniach sa dlhodobo necítia byť predstaviteľmi svojej cirkvi pozývaní do skutočného dialógu a spolužitia a slovenskou teológiou a slovenskými cirkevnými médiami sa necítia na verejnosti zastupovaní. Cirkev je naozaj pluralitou, má byť jednotou v rôznosti, a aj preto je nevhodné, ak sa dáva priestor iba jednému teologickému pohľadu alebo dokonca jednému politickému stanovisku, akoby len ten jeden bol katolíckym pravoverným pohľadom a stanoviskom.

Aj tzv. liberálna časť slovenskej verejnosti nedávno ocenilo dva mediálne výstupy KBS: odobrenie očkovania proti covidu[4] a vyjadrenie o dezinformačných médiách[5], ku ktorým sa cirkev nehlási, hoci ony sa k nej hlásia. Tieto vyhlásenia možno pokladať za príklad očakávanej služby pastierskeho a učiteľského úradu cirkvi. Oba príklady sa zrodili v súvislosti s korona-vírusovou pandémiou.

II.

Pandémiou bola ovplyvnená aj prednáška profesora pastorálnej teológie na univerzite vo Viedni a súčasného dekana teologickej fakulty Johanna Pocka, ktorú predniesol dňa 10.10.2020 na zhromaždení Katolíckej rady laikov Rakúska. Na príklade jeho textu si možno všimnúť, aké otázky si dnes kladie pastorálna teológia vo svete a na aké výzvy sa má cirkev pripravovať (samozrejme, nielen na pozadí pandémie). Nepríjemná pandémia len vyostrila viaceré problémy, s ktorými sa cirkev stretáva a na ktoré dlhý čas nenachádza odpoveď.

J. Pock sa sústredil zvlášť na otázku, čo je hlavná vec alebo úloha cirkvi v dnešnom svete, pričom sa zameral na vnútorné vzťahy v cirkvi, na vzťah medzi vedením cirkvi a jej základňou, medzi biskupmi/kňazmi a laikmi.[6] Na otázku, čo je tá ústredná vec cirkvi, odpovedá J. Pock zdanlivo len všeobecne: „Nejde o nič menej ako o to, aby sa ľuďom dobre viedlo, a to celostne, na tele i na duši.“ Podľa mňa chce povedať, že nám nemôže ísť len o to, aby sme opäť mohli verejne sláviť sv. omše, ani o to, aby sa o nás v čase núdze postarala katolícka sociálna služba (Charita).

O čo teda ide? Bolo by skvelé, aby sme mohli sláviť verejné bohoslužby, a bolo by úžasné, aby najmä ľudia žijúci osamelo, sa mohli spoľahnúť, že ak nik, tak ľudia z Charity na nich nezabudnú a budú s nimi v kontakte. Ale realita je taká, že veľká časť aj tých ľudí, čo do kostola chodili, si od účasti v kostole odvykajú, nehovoriac o tých, čo sa dávno stiahli do náboženského súkromia. Potom je tu ďalšia skupina, ktorú počas pandémie utešujeme, že pri bohoslužbe sa možno presunúť z roviny reálnej do virtuálnej a že sa s tým treba zmieriť. Ako možno počuť od kňazov väčších bratislavských farností, jestvuje ešte skupina „horlivých“ návštevníkov bohoslužieb, ktorí sa domáhajú vstupu do kostola aj počas lockdownu a neberú ohľad na rozumné hygienické opatrenia (napr. vynucujú si prijímanie eucharistie do úst). Vraj sa pred nimi musia kňazi priam skrývať, keď odomykajú kostol.

Aj na pozadí týchto skúseností sa J. Pock pýta, akú liturgiu a diakóniu (charitu) cirkev ponúka v čase pandémie. Môžu obrazovky nahradiť skutočnú účasť na liturgii a nenahradila cirkevnú diakóniu dávno sekulárna (hocijako ohraničená) služba obcí a štátu, prípadne obyčajná susedská výpomoc? J. Pock pripomína, že skutočnú úlohu cirkvi počas pandémie dnes nemôžu nahradiť kvázi-magické pokusy, obvyklé v minulosti (žehnania z auta či lietadla, zasväcovanie územia Panne Márii a pod.). Samozrejme, cirkev má prichádzať s modlitbou a požehnaním, ale tak, aby človek nezostal „vonku“, ale mohol sa cítiť objektom i subjektom posvätného diania. Ide o to, aby na úrovni súčasnej doby a dnešných výrazových prostriedkov zažil posvätné konanie, ktoré by malo výpovednú hodnotu aj pre sekulárnu verejnosť. Opäť nejde len o to, že niekto (laik) si napríklad môže požehnať svoj dom sám. Ide o to, ako „cirkev otvára zmysel pre iné prebývanie v čase“, ktorý je momentálne dlhodobo „nečasom“, ako otvára zmysel pre iný vzťah k svetu, pri ktorom si nerobíme nárok, že s ním môžeme disponovať či manipulovať.

J. Pock citujúc teológa G. M. Hoffa pripomína scénu s pápežom Františkom na prázdnom vatikánskom námestí, keď píše, že „viera, ktorú tu prezentuje starec chorý na pľúca, nemá nič zo skalopevnej neotrasiteľnosti“, na ktorú sa môže spoliehať cirkev. Niektorí asi nepochopili, na čo tu J. Pock naráža. To nie je výrok bezradnosti, ale pokorné priznanie sa k zraniteľnosti človeka, pričom sa nezostáva len pritom, ale odkazuje sa na nádej, ktorá spočíva v Bohu ako základe nášho života. Nádej totiž nespočíva v tom, že sme nezraniteľní, napríklad pomocou modlitby a požehnania, a už vôbec nie v tom, že niekto je zatiaľ nezranený alebo už zaočkovaný a pod. Tá nádej spočíva vo viere v Boha, ktorý je na strane života, ktorý smrti nedáva posledné slovo, a úlohou cirkvi má byť pokus o sprostredkovanie tejto skúsenosti s Bohom života.

Ak hovoríme, že úlohou cirkvi je pomáhať, „aby sa ľuďom dobre viedlo, aby ľudia mohli žiť,“ ide o to, aby túto skúsenosť cirkev zvestovala a pomáhala uskutočňovať inak ako prísľubom zdravia, mladosti a majetku vo svete (čo by sa blížilo zjednodušenej predstave, známej zo Starého zákona). Iste, ide aj o zdravie a ekonomické zabezpečenie, ale v tom význame, keď tí, čo tieto hodnoty majú, sa delia, a tí, čo ich nemajú, sú obohatení inými, ktorí majú. A všetci spolu sú zahrnutí do výhľadu či skúsenosti, že práve v prijatí svojej zraniteľnosti možno zažiť silu nesmrteľnosti (ktorá nepochádza z nás, ale z Boha).

III.

V súčasnosti myslíme na ohrozenie z korony. Ale ohrození je viac a sú rôzne. Bežnou ľudskou taktikou býva útek pred ohrozením alebo vyhnutie sa ohrozeniu. Pravda, zväčša to býva za nie malú cenu. Počas prenasledovania kresťanov niektorí situáciu nezvládli a prešli na druhú stranu. Zachránili si holý život, ale tí, čo to nevzdali, zostali aj pri strate života žiariť ako príklad skutočného života. Podobné situácie sa v dejinách opakujú. Známe sú úteky bohatších mešťanov a šľachty zo stredovekých miest ohrozených morom. Pritom zostali podnes v pamäti príklady ľudí cirkvi, ktorí zostali v týchto mestách a venovali sa chorým a postihnutým.

Film Misia z r. 1986 o jezuitoch, ktorí vybudovali sebestačné indiánske komunity v Južnej Amerike a ktorí dostali príkaz od nadriadeného biskupa, aby ich opustili a Indiánov prenechali pralesu alebo otrokárom, končí skľučujúco. V pozadí bola snaha zachrániť jezuitsky rád pred zrušením, na čo v tej dobe tlačili viaceré (katolícke) mocnosti v Európe. Jezuiti na misijnej stanici v pralese boli ďaleko od politických hier na európskych kráľovských dvoroch. Dostali príkaz, ktorý nechápali, a pritom vnímali, že nemôžu opustiť svojich Indiánov. Jedni sa s nimi modlili až do konca, druhí aj bojovali. Zahynuli napokon všetci. V určitej situácii niet ideálneho riešenia. Vieme si však predstaviť, žeby riešením bolo opustenie zverených ľudí? Aké svedectvo by zostalo z úlohy cirkvi? „Dobrý život, mať viac zo života“ v extrémnej situácii môže znamenať aj riskovanie vlastného života. Iste, tak ako tí jezuiti a Indiáni v pralese treba najskôr vyčerpať všetky dostupné možnosti. Ale poslednou možnosťou nemôže byť útek či ústup.[7]

Istou formou ústupu je aj stiahnutie sa cirkvi „za obrazovku“, prerušenie kontaktov s chorými a vlastne aj zdravými, ako sa to deje počas súčasnej pandémie. To je však koniec pastorácie, koniec starosti o zverený ľud. Práve na pozadí tejto situácie a týchto skúseností sa stáva zrejmým, čo pripomína J. Pock: „Cirkev nie sú len tzv. úradní pastieri a pastierky, cirkev je celý Boží ľud.“ Pritom cituje teológa Stefana Knoblocha: „Je nutné, aby sa ľuďom v ich životných situáciách dovolilo byť nositeľkami a nositeľmi pastorácie.“

V tejto súvislosti sa J. Pock viackrát obracia na text Querida Amazonia, exhortáciu pápeža Františka, ktorá vyšla začiatkom r. 2020 po Amazonskej synode. Pápež v nej žiada inkulturáciu cirkevných úradov a služieb, teda takú zmenu týchto úradov, aby sa nechápali len ako úzko vyhradené kňazom, ale boli prístupné aj laikom. J. Pock sa pýta, ako je to myslené, ak pápež píše, že sa to nemá diať klerikalizáciou laikov.[8] Ako ukázala aj situácia počas pandémie, táto inkulturácia, zmena v službách a úradoch cirkvi, nie je výzvou len pre vzdialené končiny zeme s nedostatkom kňazov, ale pre všetky oblasti a územia sveta.

Zjavné je, že riešením nemôže byť nejaká retro-cirkev, ale cirkev, ktorá podporí a využije viaceré charizmy a služby, pričom si uvedomí, že nositeľmi tých chariziem (kvalít) a služieb (kompetencií) musia byť omnoho viac ako dnes mnohí muži a mnohé ženy cirkvi. Katolícka cirkev zostane katolíckou v tom zmysle, že bude viditeľne pluralitná a súčasne jednotná aj vďaka charizme služobného (sviatostného) kňazstva, ktorého úlohou je napomáhať jednotu a komunikáciu, tiež sprevádzať a posväcovať – nie však bez laikov, ani nad nimi, ale s nimi.



[1] Katechizmus katolíckej cirkvi v čl.777 uvádza: Biblické slovo „ekklesia“, ktorým sa označuje Cirkev, znamená „zvolanie (zhromaždenia)“. Označuje zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud, a ktorí tým, že sa živia Kristovým telom, sa sami stávajú Kristovým telom (Cirkvou).

[2] Katechizmus k pojmu katolícka v čl. 868 uvádza: Cirkev je katolícka: ohlasuje celú vieru; má a spravuje plnosť prostriedkov spásy; je poslaná ku všetkým národom; obracia sa na všetkých ľudí; objíma všetky časy; „je svojou povahou misionárska“.

[3] „Patria do nej všetci, ktorí boli pokrstení v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Zahrnutí do nej sú aj tí, ktorí sa azda od cirkvi vzdialili; tí ktorí občas pochybujú o viere. Cirkev na všetkých týchto pamätá a stále ich pokladá za svojich synov a dcéry. Denne sa za nich modlí, aby vytrvali vo viere, aby niesli svoj kríž a aby nikdy nepopreli svoj krst... Nech aj títo pri sčítaní zaznačia do príslušnej rubriky, že sú pokrstení; že srdcom patria do svojej cirkvi.“ In: Pastiersky list KBS, 1.1.2021.

[4] Stanovisko KBS k očkovaniu proti Covid-19 z 8.12.2020: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20201208009

[5] Stanovisko hovorcu KBS z 21.12.2020: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20201221034

[6] J. Pock upozornil, že pri uvažovaní o úlohe cirkvi je samozrejme veľmi dôležitý aj spoločensko-politický aspekt tejto úlohy, on sa mu ale priamo nevenoval, keďže sa tejto téme na konferencii venovala vo svojej prednáške prof. Regina Polak.

[7] Tzv. redukcie, komunity na území dnešného Paraguaja, Argentíny a Brazílie budovali jezuiti od začiatku 17. stor. K ich zániku prišlo na portugalských územiach pred r. 1759, na španielskych v r. 1767. Spoločnosť Ježišova bola zrušená v r. 1773. 

[8] Text Querida Amazonia nie je dostupný v slovenčine. Niektorí teológovia pokladajú text na niekoľkých miestach, kde sa píše o úlohe mužov a žien v cirkvi, za svojvoľne zmenený nejakým cenzorom, ktorý robil vsuvky a pozmenil pôvodný pápežov text.

Prečo sa zaoberať Hansom Küngom?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8.6.2021.

Apoštoli lásky

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha. Napísané: 27.4.2016, Curich.

Hans Küng (*1928 - +2021)

Autor: Karol Moravčík

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.

Pápež František a kapitalizmus

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 9.3.2021.

Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Autor: Tomáš Jendruch; 9.3.2021.

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Idem a som vedený

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha – inšpirácia textom J. Pocka, 22.1.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7