Dnes je 01.08.2021    meniny má: Božidara Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Cirkev v podmienkach korony - Referát k prednáške Johanna Pocka

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 13.1.2021.
Každá kríza, ktorá sa dotýka života ľudí, má okrem svojej čisto technickej stránky aj mravný rozmer. A Cirkvi, ak má plniť poslanie, s ktorým sa Ježiš lúčil so svojimi učeníkmi, práve táto stránka krízových situácií nikdy nesmie byť ľahostajná. Nielen preto, že to napokon vždy ovplyvní i jej pôsobenie, jej autoritu, príťažlivosť, ale predovšetkým preto, lebo tieto zlomové deje väčšinou dramaticky ovplyvňujú životy ľudí.

A presne tento oblúk vo svojej prednáške sleduje Johann Pock. Je určená rakúskej Katolíckej rade laikov pri príležitosti jej polstoročného jubilea a hovorí v čase, keď svetová pandémia zatvorila i rakúske kostoly. Začína pochmúrne, ale končí s nádejou. Myslím si, že ak existuje niečo ako hlbší zmysel dejín i dejinných kríz, tak ide práve o hľadanie toho, akú nádej prinášajú.

J. Pock pri analýze dopadov súčasnej pandémie, alebo presnejšie opatrení na ochranu pred ňou, formuluje štyri tézy. Individualizácia náboženského života vzďaľuje Boží ľud od jeho pastierov v štandardných partikulárnych cirkvách i v konkrétnych farnostiach. Presmerovanie liturgického života do elektronického priestoru viedlo tiež k rozdeleniu medzi pastiermi. Niektorí to zachytili a sú aktívni, a mnohí aj vynaliezaví, iní zostali bezradní (niektorí zo subjektívnych a iní aj z objektívnych dôvodov). Výsledkom je u nich prakticky nečinnosť, a to tak v samotnej pastorácii, ako aj v iných dôležitých oblastiach života cirkví: napríklad v ekuméne. A napokon, kríza veľmi naliehavo otvára aj základnú otázku: Čo je vlastnou ústrednou vecou cirkvi?

Rakúsky teológ pri tejto analýze vychádza z toho, že „spoločensky a hospodársky vytvára pandémia korony na celosvetovej úrovni najväčší zlom od II. svetovej vojny – s následkami na všetky oblasti života, taktiež na náboženstvá resp. náboženské praktiky“. Je to situácia, s ktorou sa súčasná generácia v jeho domovine už nestretla.

Myslím si, že my máme s kritickou situáciou pre náboženský život už svoje skúsenosti. A tie nám práve teraz môžu byť cenné. Prenasledovanie cirkví a násilná ateizácia počas komunistického režimu bola pre naše krajiny prinajmenej rovnako veľkým zlomom, ktorý zasiahol nielen náboženský život, ale aj charakter života celej spoločnosti. I naše spoločenstvo, ktoré označujeme ako Boží ľud, muselo hľadať vlastné cesty spirituality, zažilo to, čo označuje J. Pock ako individualizáciu náboženského života. Časť pastierov v tom období hľadala pohodlnejšiu cestu kolaborácie s režimom, a ten im umožňoval prístup k tým úradom v cirkvách, ktoré dokázal ovplyvniť. Avšak stratili autoritu. Iní s tým zápasili, hľadali iné formy pastorácie, riskovali represiu zo strany nepriateľského štátu, ale dodnes si ich ctíme ako hrdinov i ako Božích poslov vo svojom ľude. Cirkev žila aj mimo oficiálnych štruktúr veľmi intenzívne a vydávala tak svedectvo, ktoré bolo príťažlivé i pre mnohých hľadajúcich ľudí vtedajšej vyprázdnenej spoločnosti. Po tridsiatich rokoch sme aj u nás trochu spohodlneli, a čiastočne sme na túto našu cennú skúsenosť pozabudli. Ale azda práve súčasná kríza môže v nás tieto spomienky prebudiť a možno by sme mohli tak trochu pomôcť i našim bratom v krajinách, ktoré mali to šťastie, že Cirkev v núdzi nezažili, a súčasná situácia ich zaskočila.

Pápež František viackrát a veľmi naliehavo v posledných mesiacoch opakoval, že z kríz nikdy nevyjdú ľudia rovnakí, ako boli pred nimi. Ani z tejto. Buď z nej vyjdeme lepší, alebo, a to často nechceme veľmi počúvať, z nej vyjdeme ešte horší, ako sme boli pred ňou. Toto zaznelo na zásadných fórach. Pred Valným zhromaždením OSN, pred vatikánskou kúriou, a František to, samozrejme, hovorí aj nám. Rímskej kúrii zdôrazňuje, že tu nejde len o technický, prevádzkový problém, ktorý máme pri riešení krízy riešiť. „Kto nečíta krízu vo svetle evanjelia, nakoniec pitve iba mŕtvolu,“ varuje vplyvných mužov Cirkvi svätej v predvečer Vianoc. A v posledný deň uplynulého roka prečítal v bazilike sv. Petra kardinál Giovanni Battista Re veľmi významné pápežovo posolstvo. „Dobre vieme zo svojej skúsenosti, že sme v ťažkých chvíľach prirodzene naklonení brániť a chrániť sami seba a svojich drahých, starať sa o svoje záujmy...“, to i Svätý otec chápe. Ale práve v tejto chvíli napokon zdôrazňuje: „Tu však narážame na zmysel onej drámy, ktorou je pandémia, rovnako ako aj iných pohrôm, ktoré postihnú čas od času ľudstvo: totiž vzbudiť náš súcit a primäť nás, aby nám tí, ktorých to postihne, boli blízki, aby sme sa zaujímali o nich, aby sme boli s nimi solidárni...“

J. Pock svoju prednášku nekončí s nostalgiou za tým, ako to bolo pred pandémiou. Odmieta smútok nad tým, že pandémia iba urýchľuje odcirkevňovanie života spoločnosti a označuje to ako veľmi lacný záver. Hoci jeho autorom je luxemburský kardinál Hollerich. Pockov záver prináša nádej na zásadnú a nádejnú zmenu. I pre život Cirkvi. A argumentačne si k tomu priberá nie už teológa, ale človeka, ktorý rozumie spoločnosti, sociológa Hartmuta Rosu. Ten v podstate vraví, že práve korona-kríza stavia pred cirkvi zásadnú otázku, v ktorej nejde o to, aby sa udržal ich vnútorný život, ale o to, ako môžu cirkvi pomôcť ľuďom lepšie žiť. Teda tú zásadnú, pôvodnú otázku. „Tým sa ide ku koreňu veci: nejde o vnútorné štruktúry, nejde o liturgické formy alebo pastoráciu vo farnosti – ale o otázku: Načo zoči-voči týmto udalostiam vo svete vôbec potrebujeme vieru, načo cirkvi?“ cituje Pock v závere sociológa, aby napokon ešte jeho slovami dodal: „Prirodzene nemôžem ako sociológ povedať, že je to dobré, lebo jestvuje Boh. Ale prinajmenej môžem uistiť, že cirkvi otvárajú prístupy k ľudským skúsenostiam, ktoré by inak neboli.“ Nie je to povzbudzujúce?

Keď som si čítal Pockove závery pripomenulo mi to iný, ale veľmi podobne osviežujúci pohľad. Načrtol ho Tomáš Halík v jednej zo svojich internetových kázní na začiatku pôstneho obdobia roku 2020. Vyšla aj knižne s názvom Čas prázdných kostelů. Halík vtedy priam prorocky povedal: „Absencia verejných bohoslužieb bola príležitosťou ,zájsť na hlbinuʽ a položiť si veľmi podstatné otázky. Pokiaľ pre mnoho katolíkov bola nedeľná návšteva omše jedným z hlavných pilierov ich kresťanskej identity, boli teraz postavení pred otázku, čo môže byť ešte ďalším a hlbším zdrojom ich života z viery. Čo robí kresťana kresťanom, keď tradičná „cirkevná prevádzka“ prestane fungovať? Nenaplnila sa vari vízia pápeža Františka, že Kristus, ktorý podľa slov Písma klope na naše dvere, tentokrát klope na dvere cirkvi zvnútra, pretože chce vyjsť von? A nemáme ho my nasledovať za hranice nášho doterajšieho chápania cirkvi a kresťanstva, osobitne do sveta chudobných, núdznych a marginalizovaných?“

Prečo sa zaoberať Hansom Küngom?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8.6.2021.

Apoštoli lásky

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha. Napísané: 27.4.2016, Curich.

Hans Küng (*1928 - +2021)

Autor: Karol Moravčík

Konverzia od klerikalizmu k evanjeliu. Výzva pre cirkev a rehole na Slovensku

Rozhovor s biblistom Jaroslavom Rindošom SJ viedol J. Š.; 24. 3. 2021.

Pápež František a kapitalizmus

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 9.3.2021.

Politická relevancia teológie

Autor: Július Marián Prachár; spracované podľa: Heiner Geißler, in: Einmischungen, I. Gabriel/Ch. Schnabel/P. M. Zulehner, Schwabenverlag 2001, 92-104. Autor pôvodného textu bol právnik a filozof, minister za CDU v SRN, zomrel v r. 2017.

Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Autor: Tomáš Jendruch; 9.3.2021.

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Prvé tri sny pápeža Františka o Amazónii

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 16.2.2021.

Idem a som vedený

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha – inšpirácia textom J. Pocka, 22.1.2021.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7