Dnes je 21.10.2018    meniny má: Uršuľa Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Nezvládaná sexualita

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, dňa 9. 10. 2018.

Prelomové situácie

V občianskej spoločnosti a takisto v cirkvi jestvujú celkom prirodzene rôzne individuálne i skupinové záujmy, ktoré môžu vyplývať aj z ideologických predstáv a mocenských ambícií. Pritom treba rozlišovať predstavy a ambície úprimné, komunikujúce, otvorené dialógu a korekciám a predstavy a ambície sebecké, úzkostlivé, zaslepené, totalitné. Tieto druhé, ak sa ich predstavitelia dostanú do vplyvných pozícií, majú potenciál na dlhý čas ochromiť celú spoločnosť alebo cirkev.

V novších dejinách cirkvi boli chvíle, keď sa celková uzavretosť myslenia a konania odrazu prelomila zásahom charizmatického človeka, vizionára, ktorý mal zároveň v cirkevnej hierarchii mocné postavenie, a tak aj napriek prekážkam „otvoril okná“, začal dialóg vo vnútri i smerom navonok, posunul do úzadia inštitucionálny prvok cirkvi a prezentoval cirkev ako rodinu a súčasne spoločensky angažované spoločenstvo. Takou osobnosťou sa stal pre cirkev v 20. stor. Angelo Giuseppe Roncalli, ktorý ako pápež prijal meno Ján XXIII. (1958-1963). V súčasnosti je takouto osobnosťou Jorge M. Bergoglio – pápež František.

Ak sa takéto osobnosti nenájdu alebo prídu neskoro, prelomové zmeny odštartujú škandály. Zväčša sexuálne alebo finančné. Škandály samy o sebe nie sú dôvodom na zmenu, ale sú spúšťačom, rozbuškou. Martin Luther v 16. stor. reagoval na predaj odpustkov, kde išlo o veľké peniaze. V pamäti (nie celkom pravdivo) zostalo, že kritizoval hrabivú cirkev. On však nekritizoval samotné zbierky, ale teologickú koncepciu, ktorá odpustky odôvodňovala. Nepáčilo sa mu, že odpustková prax a jej výklad vnášali do kresťanskej viery obraz obchodníckeho Boha, ktorý počíta naše (dokonca finančné) zásluhy, pričom Ježišov milostivý Boh Otec zostával nepoznaný.

Viacerí reformátori na konci stredoveku reagovali na škandály v cirkvi odistením rozbušky. Nedivím sa, že niekto nájde odvahu a tú rozbušku hodí. Isté však je, že ak sa začnú hádzať bomby, v nastávajúcej spúšti sa už málokto pýta na príčiny úpadku a na skutočné riešenia. V súčasnej situácii pôsobia ako odistené bomby niektoré články v médiách, v ktorých ich autori poukazujú na sexuálne škandály. Konanie týchto bojovníkov proti škandálom však často pripomína postup detektíva z amerického filmu, ktorý síce odstráni zločinca, ale na večnosť ho sprevádza niekoľko nechcených vedľajších obetí.

Za súčasnými sexuálnymi škandálmi treba vidieť určitú teologickú koncepciu, ktorá sa opiera o predstavu cirkvi ako svätej inštitúcie, pričom tú svätosť negarantuje v prvom rade viera v evanjelium, ale klerikálny poriadok. Návrat ku klerikalizmu v pokoncilovom období za Jána Pavla II. a Benedikta XVI., a to v dobe postmodernizmu, ktorý skarikoval temer všetky tradície, nemohol dopadnúť inak ako karikatúrou klerikálneho modelu cirkvi. Nejde o to, či tie tradície boli zlé. Aj tradícia odpustkov má svoje miesto v spiritualite a teológii cirkvi. Ak sa však tradície (ideové, liturgické, pastoračné, štrukturálne) v nových podmienkach neprefiltrujú a nepretransformujú do nového dejinného kontextu, ľahko sa stávajú paródiou samých seba.

Prípad Čile

Na začiatku tohto roka v súvise s návštevou pápeža Františka v Čile sa objavili informácie o sexuálnom zneužívaní v čilskej cirkvi. Pápež spočiatku reagoval odmietavo na obvinenia, ale po krátkom čase nechal voľný priestor na vyšetrovanie a dňa 31. mája 2018 podal svoje stanovisko v otvorenom liste Božiemu ľudu, putujúcemu v Čile.[1]

V liste sa najprv poďakoval za vytrvalosť a odvahu obetí a ich pomocníkov. Ich volanie označil za hlas „volajúci do neba“. Pápež otázku sexuálneho zneužívania označil za prepojenú so zneužitím „moci a svedomia“, a preto túto otázku vidí ako vážnu chorobu spojenú s klerikálnym poňatím cirkvi. Také poňatie vylučuje zo spolupráce, spoluvnímania, spolutvorby laikov, laos, Boží ľud: Kedykoľvek sa snažíme zatlačiť do pozadia, umlčať, obísť Boží ľud ako celok alebo ho zredukovať na neveľkú elitu, staviame spoločenstvo, pastoračné plány, teologické akcenty, spiritualitu a štruktúry bez koreňov, dejín, tváre, pamäti, tela, teda bez života... V Božom ľude nejestvujú kresťania prvej, druhej či tretej kategórie.

Aktívna účasť Božieho ľudu na konaní cirkvi nemôže byť otázkou blahosklonných ústupkov; je podstatnou pre cirkev. Opäť František: Len obnova cirkevnej hierarchie neprinesie zmenu... Sme povolaní podporiť takú premenu cirkvi, do ktorej sa zapoja všetci.

Oproti aktivitám, ktoré som nazval hádzaním rozbušiek, pápež hovorí, že problém sa nedá vyriešiť bez zapojenia celého Božieho ľudu, iba nejakými novými smernicami a odbornými opatreniami, ale obrátením a poslušnosťou Duchu svätému. Treba konať odvážne, múdro, rozhodne, ale bez násilia, fanatizmu a úzkosti. Nulová tolerancia voči prípadom cirkevného zneužívania vyžaduje vytvorenie novej kultúry, ktorá sa prejaví v modlitbe, myslení, na cirkevných úradoch, v jazyku a zvyklostiach až po vzťah k moci a peniazom. Žiada sa počúvanie najzraniteľnejších. Cirkev pritom má spolupracovať s verejnými orgánmi a inštitúciami.

František: Kultúra zneužívania a jeho zakrývania je nekompatibilná s logikou evanjelia. Všetko, čo útočí na slobodu a integritu človeka, stojí proti evanjeliu. František v liste varuje pred uzavretým cirkevným prostredím, zameraným na seba a vyzýva k zrelej, dospelej viere na úrovni súčasnej doby, ktorá by do seba nasala život Božieho ľudu s jeho hľadaním a otázkami.

Zneužívanie moci a svedomia

V liste pápeža Františka si treba všimnúť nové vyjadrenie. Popri sexuálnom zneužívaní je reč o zneužívaní „moci a svedomia“.

Nemecký jezuita Hans Zollner z Gregoriánskej univerzity (vedúci Centra pro ochranu nedospelých) vysvetľuje: Ide o zasahovanie do duchovnej, ľudskej či profesionálnej cesty druhého človeka. Deje sa to vtedy, keď je kňaz presvedčený, že myslí a koná, akoby bol naplnený nadprirodzenou mocou a núti iného riadiť sa úplne jeho názormi a predpismi. Riešením je cesta rozlišovania sv. Ignáca z Loyoly, na ktorú často odkazuje pápež František.

Toto rozlišovanie od nás žiada, aby sme nedôverovali spontánnym (náladovým) nápadom a sklonom. Preto je dôležitý poradca, ktorý vie človeka sprevádzať, ale nie mu diktovať. Sv. Ignác hovoril, že tento sprievodca nás má varovať, keď schádzame z cesty, keď konáme nerozumne kvôli svojim záľubám či ilúziám. Tento sprievodca ale nerozhoduje o našej ceste. O nej rozhoduje človek sám so svojím Bohom. Podmienky ignaciánskeho rozlišovania teda predpokladajú vedomie vlastnej obmedzenosti vo vnímaní seba samého a hraníc v pochopení druhých: Nejdem za svojím nosom, ako si niektorí ľudia vykladajú pápežova slova. Je to náročná cesta, ktorá môže otriasť osobnými i teologickými istotami alebo duchovnou pohodlnosťou a potrebou niektorých ľudí žiť si dobre.[2]

List Božiemu ľudu celej cirkvi

Podobné myšlienky ako v liste Božiemu ľudu v Čile opakujú sa aj v Liste pápeža Františka Božiemu ľudu, ktorý je adresovaný celej cirkvi (20. 8. 2018).[3] List je reakciou na správu z augusta 2018 o vyšetrovaní sexuálneho zneužívania pracovníkmi cirkvi v Pennsylvánii (USA), ktoré zhromaždilo výsledky od konca 40. rokov minulého storočia.

List začína vyjadrením spolucítenia, lebo ak trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy (1 Kor 12,26). František pripomína slová kardinála Ratzingera, ktorý pri krížovej ceste na Veľký piatok roku 2005 dôrazne povedal: Koľko špiny je v Cirkvi, a dokonca aj medzi tými, ktorí by v kňazstve mali patriť úplne Jemu! Koľko pýchy, koľko sebestačnosti!

Podľa pápeža Františka potrebujeme solidárne bojovať proti každému typu korupcie, zvlášť duchovnej, v ktorej sa zdá byť všetko dovolené: podvody, ohovárania, sebectvo... Opakovane zdôrazňuje, že sa nedostaví zmena, ak sa aktívne nezapoja všetci členovia Božieho ľudu. František poukazuje na skutočnosť, že za prejavmi sexuálneho zneužívania, zneužívania moci a svedomia je klerikalizmus, teda pokrivený spôsob chápania autority v cirkvi. Povedať „nie“ zneužívaniu znamená povedať silné „nie“ všetkým formám klerikalizmu.

V závere listu František píše: Pokánie a modlitba nám pomôžu, aby naše oči a naše srdce boli vnímavejšie na utrpenie druhých a aby sme dokázali prekonať baživosť po moci a majetku, ktorá je často koreňom tohto zla. Kiež pôst a modlitba otvoria naše uši tichej bolesti detí, mladých a hendikepovaných. Nech je to taký pôst, čo v nás vyvolá hlad a smäd po spravodlivosti a prinúti nás kráčať v pravde, podporujúc všetky justičné opatrenia, ktoré budú nevyhnutné.

Riziková návšteva v Írsku

Koncom augusta pápež František navštívil Írsko, donedávna azda najkatolíckejšiu krajinu na svete. Za niekoľko ostatných rokov sa situácia celkom zmenila, verejná mienka väčšinovo podporuje liberálne postoje. Počas tradičnej tlačovej konferencie dňa 27. 8. 2018 na palube lietadla, keď sa pápež vracal do Ríma, novinári mu nekládli otázky ohľadom samotnej návštevy, ale sexuálnych deliktov.

Povšimnutiahodná je odpoveď pápeža na otázku redaktorky Le Mond ohľadom obvinení a vyšetrovania kňazov. Pápež súhlasil s vyšetrovaním, ale pripomenul zásadu: Bez dôkazov niet viny. Spomenul prípad z Granady, kde jeden mladý muž, pracujúci v katolíckej inštitúcii, obvinil kňazov zo zneužívania. Sedem kňazov bolo tri roky vyšetrovaných, médiá ich škandalizovali, napokon, sa nenašlo nič. Odsúdený bol napokon ten, čo ich obvinil. Všetko si vymyslel. Je rozdiel medzi informátorom, ktorý informuje, ale neunáhli sa v súde, a vyšetrovateľom, ktorý vopred predpokladá vinu. Tí, ktorí informujú, musia sa držať prezumpcie neviny. Nesmieme ale zatajovať a zastierať prečiny!

Ďalšia otázka bola o homosexuáloch, potratoch a nových typoch rodiny. František odpovedal, že potrat nie je náboženský problém. Je to problém ľudský, antropologický. Máme eliminovať živú bytosť, aby sme vyriešili nejaký problém? Nikdy nedovolím, aby diskusia o problematike potratu začínala z náboženského hľadiska. Ide o antropologický a ľudský problém.

Čo sa týka homosexuálov a ľudí s homosexuálnymi sklonmi, vždy existovali, povedal František. Ak zistíme, že náš syn je homosexuál, najprv radím: Modli sa! Neodsudzuj, rozprávaj sa, snaž sa pochopiť, nechaj synovi priestor, aby sa mohol vyjadriť. Nikdy neodporúčam mlčať. Ak sa syn alebo dcéra s homosexuálnymi sklonmi ignoruje, ide o nedostatok otcovstva alebo materstva. Ty si môj syn, ty si moja dcéra, taký, aký si; ja som tvoj otec, tvoja matka... Keď to nedokážeme, žiadajme o pomoc. Dôležité je vždy viesť dialóg! Syn alebo dcéra majú právo na rodinu a tú majú len jednu. Nevyháňajte nikoho z rodiny. [4]

Rozbuška Viganò

Tesne pred návštevou Írska (22. 8. 2018) arcibiskup Carlo Maria Viganò, bývalý diplomat Vatikánu v USA, uverejnil list pápežovi Františkovi, v ktorom ho obvinil z rehabilitácie bývalého arcibiskupa Washingtonu, kardinála McCarricka, a vyzval pápeža na odstúpenie. Podľa pozorovateľov ide o ďalší výstrel v dlhej vojne medzi pápežom Františkom a konzervatívnejšími cirkevnými kruhmi, vrátane samotného Vigana. (Viganò mal s Františkom spor už v minulosti; v roku 2016 prišiel o miesto.)

Massimo Faggioli, profesor teologie a náboženských štúdií, v rozhovore pre jeden anglický časopis[5] sa dňa 1. 9. 2018 vyjadril, že Viganò pokračuje vo svojich osobných sporoch s Vatikánom, ktorý ho prepustil a odmietol menovať kardinálom. Na adresu cirkvi v USA Faggioli hovorí, že netušíme, ako prežije, keď toľkí biskupi sú nenávidení mnohými katolíkmi. Podľa Faggioliho Viganòvi nejde o cirkev, ale vybavovanie starých účtov. Je reprezentant pravicového krídla v cirkvi, ktoré urobí čokoľvek, aby sa zabránilo pápežovi Františkovi, žeby sa cirkev začala ústretovejšie správať voči LGBT ľuďom. Vigano sám je posadnutý predstavami o gay lobby a gay konšpiráciách. Proti Františkovi používa americkú pravicovú rétoriku, aby zjednotil ideologické sily usilujúce sa o zmenu režimu v katolíckej cirkvi, lebo sú presvedčení, že František je heretik. Týmto ľuďom nejde o fakty, vedú vojnu proti Františkovi už od jeho zvolenia. Na Viganovej strane sú niektorí americkí biskupi vrátane arcibiskupa Filadelfie, ktorý nedávno vyhlásil, že Viganò bol skvelý nuncius. Faggioli upozorňuje, že František bol jediný, kto zaviedol proti McCarrickovi viditeľné opatrenia. Ján Pavol II. a Benedikt nič. Jedine, čo sa dá podľa Faggioliho Františkovi vytknúť, je, že mal konať rýchlejšie.

Dňa 7. 10. 2018 bola uverejnená správa o otvorenom liste prefekta Kongregácie pre biskupov Marca Ouelleta[6], v ktorom odmietol Viganove výčitky ako falošné: Drahý emeritný pápežský vyslanec, hovorím ti na rovinu, že obviňovať pápeža Františka z toho, že s plným vedomím kryl tohto údajného sexuálneho predátora a je teda komplicom korupcie, ktorá sa šíri v cirkvi, a dokonca tvrdiť, že nie je hoden pokračovať v reforme ako prvý pastier cirkvi, mi pripadá neuveriteľné... František nemal nič do činenia s povýšením McCarricka... Odobral mu hodnosť kardinála, keď vyšlo najavo vierohodné obvinenie zo zneužitia mladistvých. Ouellet pripomenul, že aj výčitka, že McCarrick radil Františkovi, koho má v USA menovať biskupom, je falošná.

Škandály a celibát

Na ostatné škandály reagoval aj Richard Rohr OFM dňa 20. 8. 2018[7]: Táto morálna katastrofa si vyžaduje verejný a úprimný nárek od každej časti Kristovho Tela... Rovnako to vyžaduje verejnú spoluúčasť, pokánie a reformu nášho veľmi nezrelého učenia, čo sa týka sexuality všeobecne, najmä otázky mužskej moci a nášho „presadzovaného“ porozumenia celibátu, ktoré bude predvídateľne produkovať tento druh výsledku. R. Rohr pripomína učenie cirkvi, že celibát je charizmou, slobodným Božím darom. Pokladá za protirečenie, ak si niekto myslí, že môže prikázať slobodný dar, ktorý nemá ani žiaden precedens v Ježišovi. Celibát nie je nevyhnutný pre službu, ba často je prekážkou, ktorá vytvára ovzdušie duchovnej nadradenosti. Podľa Rohra skutočná charizma mužského celibátu, ktorá produkuje šťastných a zdravých mužov, je zriedkavá. Dokiaľ katolícka cirkev západného obradu neoddelí celibát od služby, myslím, že budeme mať ordinovaných mužov, ktorí sú nešťastní, nezdraví a aj pohoršením pre Kristovo telo. V poznámke Rohr dopĺňa, že nehovorí, že celibát spôsobuje pedofíliu, ale to, že idealizovaná kultúra celibátu dovolila deviácie skrývať po dlhý čas.

Podobne sa vyjadrila Lucetta Scaraffia, historička a editorka Observatore Romano pre La Croix dňa 18. 9. 2018.[8] Klerikalizmus podľa nej súvisí s kňazským celibátom. Je to moc kňazov nad veriacimi a určitá forma podriadenia. Celibát dodáva prestíž mužom, ktorí sa cítia byť povznesení nad radosti i starosti rodiny. Zasvätili sa štúdiu a modlitbe, oddelili sa od nudných každodenností... Gregoriánska reforma zaviedla celibát pre kňazov, aby zachovala nezávislosť cirkvi. Od Tridentského koncilu sa však kňazský stav začal definovať na základe odlišnosti od veriacich – akoby kňaz výmenou za život v celibáte získal moc nad veriacimi. Sexuálne zneužívanie svedčí o slabosti časti kléru – na krehkých bytostiach, na deťoch a ženách ukazujú svoju moc. Cirkev sa musí otvoriť diskusii s laikmi, predovšetkým so ženami.

Vytrvať v katolíckej cirkvi

Wolfgang Treitler je profesor fundamentálnej teológie na Viedenskej univerzite. Ako žiak bol zneužitý na jednom katolíckom kláštornom internáte. V rozhovore pre Vatican News (15. 6. 2018) povedal,[9] že v čase jeho detstva (pred 40 rokmi) sa správam o zneužívaní neverilo. Ako chlapec sa cítil opustený, cirkevní predstavitelia vtedy deťom neverili. Ďakuje Františkovi, že otvorene hovorí o týchto témach. Nejde o maličkosti, ale zločiny. Treitler oceňuje, že pápež zriadil aj inštitúcie, ako napr. Centrum detskej ochrany pri Gregoriánskej univerzite, ktoré vedie Hans Zollner SJ.

Massimo Faggioli dňa 25. 9. 2018 pre La Croix napísal: Som jeden z tých rímskych katolíkov, ktorí nikdy nepočuli o kňazoch, čo sexuálne zneužívali deti, a ktorým nikdy ani nenapadlo, že by niekto taký mohol byť. Rovnako by mi ani nenapadlo, že môže existovať klerikálny systém, ktorý chráni tých, čo toto páchajú. Pred odchodom do USA som žil vyše 30 rokov vo farnosti vo Ferrare. Moja skúsenosť bola zdravá a šťastná, napriek občasným napätiam s niektorým kňazom či biskupom. O sexuálnych zneužívaniach som sa dozvedel až v roku 2002 vďaka reportážam Boston Globe.[10]  

Krízu vyvolanú sexuálnym zneužívaním považuje Faggioli za najväčší škandál v moderných cirkevných dejinách. Nevieme, aká to bude cirkev, ktorá prežije túto verejnú hanbu. Faggioli povzbudivo píše, prečo v tejto situácii vôbec nerozmýšľa o tom, žeby opustil cirkev. Nie je to preto, že je teológ, ani len preto, že chce prijímať sviatosti, ani preto, že jednoducho berie na vedomie, že okrem svätcov sú v cirkvi aj hriešnici. Hlási sa ku kultúrnemu európskemu povedomiu, preto pozná dlhé dejiny zápasov a spojenectiev medzi cirkvou a politickou mocou. Tie nás v Európe zbavili ilúzií o čistote inštitucionálnej cirkvi. Preto sme (na rozdiel od Američanov) schopní oddeliť ľudské zlyhania od pravej podstaty toho, čo je cirkev.

Faggioli hovorí, že vďaka pobytu v USA sa jeho katolícka identita stala silnejšou: Začal som vidieť svoj katolicizmus ako formu poistky proti dehumanizujícim aspektom amerického a kozmopolitného spôsobu života. Väzby na katolícku cirkev sú hlbšie a väčšie ako spoločné vyznanie viery, sviatostné spoločenstvo a cirkevná autorita. Je to katolicizmus, ktorý mi pomáha vyhnúť sa pokušeniu redukovať kresťanskú vieru na politiku, osobnú či politickú morálku alebo sociálne otázky... V kríze spojenej so zneužívaním sme objavili rakovinový nádor cirkvi. Teraz je na nás, aby sme naň našli liek a urobili všetko možné pre obete a tých, čo prežili. Nevieme, aký druh cirkvi po tom všetkom zostane, ale musíme počítať s tým, že kým sa situácia zlepší, bude ešte horšie. Napriek tomu nepatrím medzi tých, ktorí sú vnútorne rozpoltení, či cirkev opustiť alebo zostať. Nezostávam, lebo som sa rozhodol v cirkvi zotrvať. Je to cirkev, ktorá zostáva vo mne.

Záver

V ostatných týždňoch sa diskusia o zneužívaní otvorila aj na Slovensku. Či múdro a čestne je iná otázka. Viaceré vyjadrenia a texty na túto tému vidím ako rozbušky. Či ich niekto hádže zo zloby alebo len z pocitu vlastnej bezmocnosti, nechcem verejne súdiť. Ako pripomína František, proti zneužívaniu (nielen sexuálnemu) treba postupovať odvážne, múdro, rozhodne, ale bez násilia, fanatizmu a úzkosti. A vždy spolu s Božím ľudom. Ak mnohí biskupi a kňazi idú ponad Boží ľud, naši slovenskí kritici idú zväčša mimo Boží ľud. Kedysi sa hovorilo o kaviarenských intelektuáloch, v týchto prípadoch by sa dalo hovoriť o kaviarenských teológoch či kresťanoch. Títo ľudia nie sú hlúpi, dokážu trefne pomenovať mnohé problémy. Namiesto liečenia uprostred cirkvi však často len prezentujú svoje politické (možno dokonca stranícke) názory.

Odporúčam a snažím sa o inú cestu. Získavať väčší rozhľad, zotrvať v cirkvi, ktorá ako hovorí Faggioli, je v nás, učiť sa umeniu rozlišovania – tomu spirituálnemu podľa sv. Ignáca, aj tomu politickému a teologickému. Nech neprikladáme na hromadu nových zmätkov, ale prispejeme k rozostúpeniu mrakov a túženému vyjasneniu.


[5] Kulturní válka, která štěpí katolickou církev. In:  http://www.christnet.eu/clanky/6106/kulturni_valka_ktera_stepi_katolickou_cirkev.url 

[6] http://radiovaticana.cz/clanek.php?id=28314 

[7] Fr. Richard’s statement on the new revelations of priestly abuse and coverup. In:  https://cac.org/fr-richards-statement-on-the-new-revelations-of-priestly-abuse-and-coverup-2018-08-20/

[8] Vďaka ženám by sa cirkev mohla vyslobodiť z klerikalizmu. In:

http://www.christnet.eu/clanky/6114/diky_zenam_by_se_cirkev_mohla_vyvazat_z_klerikalismu.url

[9] Missbrauchsopfer: Kirche ist auf gutem Weg. In: https://www.vaticannews.va/de/kirche/news/2018-06/missbrauch-opfer-treitler-kirche.html

[10] Proč nemohu ani pomyslet na to, že bych opustil katolickou církev. In: http://www.christnet.eu/clanky/6119/proc_nemohu_ani_pomyslet_na_to_ze_bych_opustil_katolickou_cirkev.url

Liberálna spoločnosť, sexualita a cirkev

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, dňa 9. 10. 2018.

Nezvládaná sexualita

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, dňa 9. 10. 2018.

Sexualita (zneužívaná) v cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, dňa 11. 9. 2018.

Znamenia čias

Referát k dotazníku zo stretnutia TF FK dňa 13. 2. 2018; prednesené dňa 12. 6. 2018.
Autor: Karol Moravčík

Manželia rôzneho vyznania a účasť na eucharistii

Eucharistia ako znamenie jednoty v manželstvách partnerov rôzneho vyznania (rôznych cirkví) a následná diskusia v Nemecku.
Autor: Július Marián Prachár

Za Františka a evanjelium!

Autori: J. M. Prachár / K. Moravčík, február 2018; napísané pre: Iniciatíva "Pro pope Francis".

Exodus do slobody

Autor: Karol Moravčík; uverejnené v Pravde dňa 31.3.2018.

Zastav sa, dívaj sa, vráť sa!

Meditatívny program, 13. 3. 2017. Autori: K. Moravčík; E. Bakošová; J. Prodajová; hudba: P. Varga; obrazy: L. Čarný.

Otázka života a smrti - za Boha alebo bez neho

Autor: Timotej Masár SJ; štvrtok po Popolcovej strede, Dt 30,15-20.

Je naša viera pravdivá?

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha, 20.1.2018; inšpirované programom RTVS 2 z 15.1.2018: "Silná zostava".
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7