Dnes je 18.11.2017    meniny má: Eugen Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Zápas o pokoncilovú liturgiu cirkvi

Autor: Karol Moravčík, Bratislava, 10. 10. 2017.

Pojem liturgie v cirkvi

Každý človek sa s náboženstvom a cirkvou stretne najčastejšie cez návštevu kostola, prostredníctvom účasti na bohoslužbe, na liturgii. Náboženská viera je osobný prejav jednotlivca, v ktorom prežíva svoje najdôležitejšie životné priority, ale práve účasťou na liturgii (prípadne u menej veriaceho človeka aspoň jej pozorovaním) sa náboženská viera stáva verejne komunikovateľnou a ľudí spájajúcou, a to navzájom, ako aj so samotným Tajomstvom uctievania. V negatívnom prípade však práve liturgia ako verejne sledované konanie cirkvi môže sa stať aj viere prekážajúcou a odcudzujúcou.

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi (KKC)[1] čl. 1069 slovo liturgia pôvodne znamenalo verejné dielo a službu v mene ľudu alebo v prospech ľudu (gr. létion érgon: verejný úkon). V kresťanskej tradícii tento pojem znamená, že Boží ľud sa zúčastňuje na Božom diele a že Kristus pokračuje vo svojom diele. V čl. 1070 KKC pripomína, že v Novom zákone sa liturgiou označuje nielen slávenie Božieho kultu, ale aj ohlasovanie evanjelia a činorodá láska.

Z mediálneho pohľadu je liturgia akousi výkladnou skriňou cirkvi. Na liturgii si každý môže pozrieť, aká je cirkev, akí sú tam ľudia, čo robia a hovoria. Preto, keď ľudia hovoria o náboženstve a cirkvi, najčastejšie hovoria o tom, čo zažili v kostole na bohoslužbe, či už na slávení sv. omše alebo iných sviatostí. Liturgia tak, ako sa slávi, môže k viere priťahovať, ale aj odpudzovať. Poznáme ľudí, ktorí sa stali radi veriacimi, lebo začali chodiť do kostola, kde sa našli, kde sa cítili oslovení. Poznáme však aj prípady ľudí, ktorí prestali navštevovať bohoslužby. Či sa stali aj neveriacimi, je iná otázka. Na Slovensku napokon málokto povie, že skoncoval s vierou a cirkvou, ale mnohí prejdú do súkromného prežívania viery práve s tým odôvodnením, že ich liturgia neoslovuje alebo priam odpudzuje. Pritom môžu reagovať na predsedajúceho liturgii teda na kňaza, ale aj na správanie účastníkov zhromaždenia či jednotlivé prvky liturgie (slová, gestá, hudba, spev).

Niektorí predstavitelia cirkvi očakávajú, že veriaci katolíci prídu na liturgiu jednoducho preto, že je to ich svätá povinnosť, a dokonca napomínajú ľudí, aby nechodili do kostola kvôli kňazom. V prípade, ak ľudia do kostola chodia, berú to ako samozrejmosť, a ak nechodia, takíto predstavitelia cirkvi vidia hriech zväčša len na strane ľudí. Ak je však liturgia, ako sa vyjadruje aj KKC v čl. 1070, dvojitou službou Bohu a ľuďom, nemožno podceniť, čo sa prežíva počas liturgie, či sa ľudia na liturgiu tešia, či odchádzajú domov povzbudení a pod. Napokon ide o vážnu otázku, či cirkev tým, ako slávi liturgiu, slúži samotnému Kristovi konať a prehovoriť k účastníkom liturgie.

Liturgia cirkvi má svoje pravidlá, ale práve tak ako v niektorej umeleckej oblasti zachovanie pravidiel ešte z hry na hudobný nástroj, zo spevu, maľovania či písania nečiní umenie, ani samotné dodržanie tzv. liturgických rubrík nerobí z konania kňazov a ďalších ľudí v kostole takú liturgiu, ktorá veriacim podľa čl. 1068 KKC umožňuje, aby žili z Kristovho tajomstva a svedčili o ňom vo svete. Pravidlá sú zväčša vždy len technické (umelci hovoria o zvládnutí remesla) a technika napokon tiež podlieha vývoju, a čo je dôležitejšie, nad technikou je v umení i liturgii ešte interpretácia a kreativita. V cirkvi hovoríme o Duchu Svätom, ktorým sa nechávame viesť.

Reforma liturgie na koncile

Z otázok, ako v súčasnej (oproti stredoveku radikálne inej dobe) sláviť liturgiu, sa zrodila potreba zásadnej reformy liturgie na II. vatikánskom koncile (II. VK). Určité reformy sa diali aj predtým, išlo však len o malé úpravy a vylepšenia rímskej liturgie, ktorá sa ako tzv. tridentská slávila od 16. storočia. Dokument Sacrosanctum concilium II. VK liturgiu západnej časti katolíckej cirkvi zmenil zásadným spôsobom. Tento dokument bol prvým prijatým dokumentom na koncile.

Reforma sa udiala najmä z dvoch dôležitých hľadísk. Prvým bola snaha o návrat k novozákonnému chápaniu liturgie, druhým snaha o porozumenie si s dnešným človekom. Navonok sa to najviac prejavilo na zavedení ľudovej reči do liturgie a zmenou jej zacentrovania, keď centrom už nebol nebeský Kristus symbolizovaný ranným slnkom na oblohe, ale Kristus uprostred svojho ľudu symbolizovaný oltárom v strede zhromaždenia.

Záujemcov o podrobné vysvetlenie reformy liturgie a jej vývoja musíme odkázať na vhodnú literatúru a liturgických teológov. Problémom pre verejnosť na Slovensku však môže byť aj vhodná literatúra v prístupnom jazyku a samotní liturgickí odborníci. Na teologických fakultách a v každej diecéze sú zaiste odborníci – liturgisti, ako však potvrdzuje skúsenosť, ide často o odborníkov, ktorí sú viac zameraní na liturgické rubriky (technické prvky), než na liturgiu samotnú.

Našu pozornosť chceme venovať otázke, čo sa udialo s reformou liturgie, ako sa uplatnila, či sa v nej pokračuje, a keď, tak akým smerom. V katolíckej cirkvi od skončenia II. VK prebieha zápas o interpretáciu koncilu samotného a jeho jednotlivých dôsledkov a textov. Tento zápas neobišiel ani reformovanú liturgiu, skôr naopak. Ak je liturgia akousi „výkladnou skriňou“ cirkvi, nejde o náhodu, že v ostatných desaťročiach sa práve z liturgie stalo pole, na ktorom prebieha zápas medzi tradicionalistami a reformátormi.

Pokus o zmenu liturgickej reformy

Aj na Slovensku možno v ostatných rokoch pozorovať pokusy o návrat k predkoncilovým formám liturgie. Kým koncilová reforma sa niesla v duchu návratu k Ježišovi a evanjeliu, pokusy tradicionalistov sa zväčša vracajú len do 19. storočia. Po skončení koncilu sa proti liturgickej reforme (a nielen proti nej) najviditeľnejšie vyhranilo tradicionalistické hnutie založené arcibiskupom Marcelom Lefebvrom, ktoré sa neskôr aj oficiálne oddelilo od katolíckej cirkvi. Zvlášť počas pontifikátu pápeža Benedikta XVI. boli uskutočnené viaceré ústretové kroky voči tejto skupine (sňatie trestu exkomunikácie bez predchádzajúcej nápravy týchto ľudí). Najvýraznejším ústretovým gestom voči nim (a podobným tradicionalistickým skupinám) bol v r. 2007 dokument, tzv. motu proprio, Summorum Pontificum, ktorý dovolil ako mimoriadne slávenie sláviť sv. omšu podľa tzv. tridentského rítu.

Tento krok nezostal obmedzený len na spoločenstvá tradicionalistov, ale posmelil ďalšie skupiny, ktoré nahliadali celý vývoj cirkvi po koncile ako mylný, prípadne ako plný ústupkov voči modernému svetu, voči iným kresťanom a iným náboženstvám. Prejavilo sa to na zvýšenom úsilí o „reformu reformy“. Čiastočne týmto snahám pomáhal Joseph Ratzinger, či už ako vplyvný kardinál, prefekt Kongregácie pre náuku viery, alebo neskôr ako pápež Benedikt XVI. Vo Vatikáne sa na vedúce posty v Kongregácii pre liturgiu dostali viacerí tradicionalisti. Podnes je prefektom tejto kongregácie kardinál Robert Sarah, zástanca reformy pokoncilovej reformy. Nadväzujúc na Benedikta XVI. on a ďalší predstavitelia konzervatívcov obhajujú svoj pokus o reformu koncilovej reformy najmä údajnou potrebou hlbšej transcendentnej skúsenosti pri liturgii.

Zápas o liturgickú reformu

Ak sa pozrieme do histórie, treba povedať, že predstava o nutnosti reformovať tzv. tridentskú liturgiu sa nezrodila až na koncile. Zvlášť v Nemecku v prvej polovici 20. stor. rozvinulo sa medzi katolíkmi (laikmi) silné liturgické hnutie. Jeho najuznávanejším predstaviteľom bol vplyvný teológ Romano Guardini. Pápež František patrí k jeho obdivovateľom.

Keď bola dňa 4. 12. 1963 na koncile odsúhlasená konštitúcia Sacrosanctum Concilium, pokladalo sa to za veľký úspech reformných kruhov. R. Guardini však nebol až taký nadšený.  O niekoľko mesiacov po prijatí dokumentu napísal: Nemali by sme si pripustiť, že človek industriálnej éry, techniky a psychologicko-sociálnych štruktúr, ktorými je táto doba podmienená, nie je viac schopný liturgického aktu? A nemalo by sa namiesto hovorenia o liturgickej obnove radšej uvažovať o tom, akým spôsobom sláviť sväté tajomstvá, aby sa dnešný človek so svojím chápaním toho, čo je pravda, mohol v tom slávení nájsť?

Guardinimu nešlo len o to, aby sa liturgia ľuďom len priblížila (napr. pomocou ľudovej reči), ale aby si ľudia dneška vôbec dokázali nájsť domov v liturgii (aj v tej reformovanej) a necítili sa v nej neisto a cudzo. Pritom, ako sa vyjadruje iný významný koncilový dokument, konštitúcia Gaudium et spes, ide o radikálne otázky dnešných ľudí, o ich výrazové formy a pocity, nielen o samotnú liturgiu. Kto sa v cirkvi zaujíma o tieto otázky, túžby a trápenia, kto sa pýta na možnosť, ako dnes zvestovať evanjelium, ten nepôjde spätne reformovať koncilovú reformu liturgie, ale pokúsi sa o vždy nové kroky smerom dopredu!

Asi 10 rokov po koncile nemecký liturgický teológ Balthasar Fischer zverejnil svoje hodnotenie liturgickej reformy. Po prvé vyslovil prekvapenie, ako bola reforma až udivujúco bez väčších námietok prijatá. Po druhé vyslovil kritický postreh, že ľudová liturgická reč zvádza celebranta k „vyprávaniu“ a za „detské choroby“ označil niektoré úkazy, napríklad v Nemecku chybne pochopený ekumenizmus, keď katolíci začali z liturgie vynechávať prvky, ktoré by mohli vadiť protestantom (modlitby za zomrelých, umenšená úcta svätých, úplne vynechanie latinčiny). Po tretie pripomenul potrebu zvnútornenia novej liturgie a duchovné vysvetľovanie nových textov.[2]

Na rozdiel od našich pomerov za obdobia komunistickej vlády boli v Nemecku pokoncilové reformy hojne diskutované a vyjadrovala sa k nim aj širšia verejnosť. Ozvali sa hlasy, že reforma vraj zničila zmyslovosť, symbolickosť liturgie a priveľmi posilnila úlohu predsedajúceho kňaza. Niektorí katolíci kritizovali infláciu nových prosieb veriacich (bol to nový prvok v liturgii), ktoré vraj nevychádzajú z intenzívneho života modlitby, ale z čítania novín (ľudia reagovali v prosbách pri liturgii na udalosti vo svete). Opakovala sa kritika, že rituál nie je slávený, ale ustavične komentovaný, že sa príliš verbalizuje.

Do kritiky pokoncilového vývoja výrazne zasiahol kardinál Joseph Ratzinger. V roku 2000 (ako prefekt Kongregácie pre náuku viery) vydal knihu Duch liturgie. S tým istým názvom kedysi napísal knihu R. Guardini. Ratzinger sa však na jeho titul neodvolal preto, aby na Guardiniho nadviazal. Odmietol Guardiniho vyjadrenie, že liturgia je svätá hra pred Bohom, v čom videl nebezpečenstvo ľudskej ľubovôle.[3] Ratzinger kritizoval aj údajné oddelenie kultu od povinnosti a étosu. Kult už vraj nie je vystúpením k Bohu, ale stiahnutím Boha medzi nás. Z uctievania Boha sa vraj stáva krúženie okolo seba, jedlo, pitie, zábava... sebauspokojenie. Kreativita pri liturgii podľa Ratzingera patrí len Bohu, nie ľuďom. S podobnou kritikou prišiel v Nemecku Martin Mosebach, podľa ktorého ľudia do kostola už nejdú preto, aby stretli Boha, ale ako divadelní kritici do divadla.[4]

J. Ratzinger sa stal r. 2005 pápežom a čoskoro vydal Summorum Pontificum (2007), dokument, ktorým zaviedol alternatívu k pokoncilovej liturgii. V rámci pokoncilovej liturgie sa prezentoval symbolickými prvkami, ako bolo odporúčanie prijímať eucharistiu nielen do úst, ale na kolenách, orientáciu liturgie od oltára smerom na kríž, nosil historické šatstvo a ďalšie muzeálne insígnie.

Jeho kritika niektorých prejavov pri novej liturgii je zrozumiteľná tam, kde kritizuje rozšírené komentovanie, veľa slov namiesto prežitia sláveného Tajomstva, tiež nebezpečenstvo, že z kňaza sa stane moderátor zhromaždenia. Od istej doby prestal doceňovať viaceré teologické priority koncilu, napríklad chápanie cirkvi ako Božieho ľudu a liturgie ako miesta, kde Boh spolupracuje so svojím ľudom. Nikdy predsa nešlo o liturgiu ako miesto, kde by Boh mal byť násilne ľuďmi privatizovaný pre ich sebauspokojenie. V oprávnenej snahe o väčšiu duchovnosť liturgie podcenil zmeny spoločensko-kultúrneho kontextu, a tak nechcene napomohol návratu „hercov“ do liturgie, ktorí nie z duchovných ani pastoračných dôvodov, ale z vlastnej (Ratzingerom kritizovanej ľubovôle) slávia liturgiu ako svoju vlastnú hru, vlastnú prezentáciu za účelom vlastného sebauspokojenia.

Stop pre reformu reformy

Po nástupe J. M. Bergoglia do pápežského úradu pokusy tradicionalistov o návrat k predkoncilovej liturgii dostali stop. Neznamená to, že títo ľudia svoje úsilie o návrat pred koncil vzdávajú. Odvolávajú sa na rôzne dôvody, počnúc tvrdením, že cirkev vo svojej tradícii nepozná diskontinuitu, iba kontinuitu, čiže podľa ich chápania nemôže zrušiť či opustiť nič z toho, čo robila v minulosti, až po údajnú snahu o hlbšiu duchovnosť.

Z doterajšieho priebehu pontifikátu pápeža Františka vidieť, že presadzuje liturgiu, ktorá je ľuďom (dneška) zrozumiteľná, blízka a aktuálna v ohlasovaní viery. Pri takejto liturgii sa jej účastníci majú cítiť ako rodina, ktorá sa zišla sláviť pamiatku Krista. Táto rodina sa vzájomne počúva, rozpráva a rozdáva. Súčasťou liturgie je zvestovanie evanjelia. Aby bolo účinné, musí reagovať na otázky dneška, na otázky a potreby konkrétnych ľudí, čo samozrejme nie je možné bez trvalého dialógu s ľuďmi.

Františkov dôraz na chudobnú cirkev a uprednostnenie jednoduchého štýlu sa prejavil od začiatku jeho pôsobenia aj takými „maličkosťami“, ako je oblečenie, gestá a celkové inscenovanie jeho verejných vystúpení, najmä pri slávení eucharistie. Odo dňa jeho zvolenia je známe jeho odmietanie historického šatníka a skromné oblečenie bez výrazných insígnií. Hneď na začiatku prikázal inštalovať obetný stôl (oltár tvárou k ľudu) do Sixtínskej kaplnky. Veľmi sú oceňované jeho ranné sv. omše a kázne z Domu sv. Marty.  

Tlak konzervatívneho krídla cirkvi na pokoncilovú liturgiu František zastavil založením komisie na revíziu dokumentu Liturgiam Authenticam z r. 2001, ktorý sprísnil dozor nad liturgickým vývojom.[5] John F. Baldovin v článku z 5. 9. 2017 uvádza, že pápež František sa v rámci talianskeho Národného týždňa pre liturgiu jednoznačne vyjadril: S istotou a na základe učiteľskej autority cirkvi môžeme potvrdiť, že liturgická reforma je nezvratná. Komentátori si všimli u Františka netradične jasné odvolanie sa na učiteľskú autoritu cirkvi.[6]

J. Baldovin SJ[7] sumarizuje v piatich bodoch, na čo dáva František v liturgii dôraz:

1. Dôležitosť aktívnej účasti ľudu na liturgii, prítomní veriaci nie sú „stranou stojaci nemí diváci“ (Sacrosanctum Concilium, čl. 48).

2. Vyváženosť medzi úctou k zdravej tradícii a oprávneným vývojom.

3. Nutnosť vzdelávania v liturgii pre kňazov i laikov.

4. Liturgia ako živá prítomnosť Krista, ktorá sa prejavuje mnohými spôsobmi: v eucharistických spôsoboch, v osobe kňaza, v hlásanom Božom slove a v zhromaždenom spoločenstve (SC, čl. 7). Po tomto zdôraznení mnohotvárnej prítomnosti Krista v liturgii František hovorí, že oltár je „stred, ku ktorému sa v našich kostoloch obracia pozornosť a ku ktorému smeruje pohľad tých, čo sa modlia, kňaza i veriacich, ktorí sú okolo neho zhromaždení“. Okolo oltára! Išlo o poznámku na adresu tých, ktorí chcú kňaza opäť otočiť smerom „na východ“.

5. Liturgia je nielen služba „pre ľud, ale tiež služba, ktorú koná ľud“. Liturgia nemá predstavovať iba prejav abstraktnej náuky, ale má byť najmä vyjadrením aktívneho kresťanského života. Eucharistia nemá byť len aktom osobnej zbožnosti, ale má sa stať nástrojom na formovanie Božieho ľudu.

František vychádza z tradície Latinskej Ameriky, nerieši špekulácie o tradícii, ale II. VK chápe ako nový spôsob uchopenia evanjelia v kontexte našej doby. Dôraz kladie na službu ľuďom, nie na liturgiu. V Evangelii Gaudium výslovne varuje pred pokusom o ostentatívne pestovanie liturgie bez zakorenenia evanjelia v Božom ľude a bez starosti o konkrétne požiadavky dejín (EG čl. 95): Tým sa život cirkvi premieňa na muzeálny exponát... Liturgická konštitúcia Sacrosanctum concilium sa musí presadzovať podľa svojho pravého zmyslu.

Na adresu kardinála Saraha, ktorý chcel zaviesť orientáciu všetkých modliacich sa ľudí v kostole smerom na východ, čo by znamenalo dívať sa na chrbát kňaza, František povedal: Hovoriť o reforme reformy je omyl.

Keď sa pozrieme na text našej iniciatívy na podporu pápeža Františka (Solidarita s Františkom)[8], nájdeme tam postoje tých, ktorí sa ku koncilu a koncilovej reforme vždy hlásili a boli za ňu vďační. Téma liturgie sa v texte iniciatívy objavuje prvý raz všeobecne, keď sa píše: Vážime si jeho skromnosť, jeho dojímavé ľudské gestá a jeho zakotvenie v Ježišovom živote, ako aj jeho interpretácie biblických textov. Druhý raz nepriamo, keď sa iniciatíva obracia na biskupov s prosbou: ...umožnite ich vedenie (farností) prostredníctvom vhodných žien a mužov, ako aj slávenie eucharistie pomocou alternatív k celibátu.[9] Tretí raz sa vyhlásenie dotýka liturgie v závere, kde ide o vlastný záväzok iniciátorov: Zapájame sa do zrozumiteľného ohlasovania viery, pomáhame vytvárať cirkevné slávenia v aktuálnych a teologicky zodpovedajúcich formách...

Zostáva úlohou nás ako jednotlivcov i našich cirkevných komunít, aby sme boli sami iniciatívnejší a odvážnejší v tomto záväzku zrozumiteľného ohlasovania a aktuálneho slávenia, v ktorom sa ľudia nájdu ako vo svojom domove, a ktoré bude súčasne na primeranej teologickej úrovni. Žiaľ, vieme, že v mnohých farnostiach a kláštoroch nie je možné vopred počítať s podporou miestnych kňazov. Napriek tomu netreba sa dať znechutiť a stiahnuť sa z verejného slávenia. Naopak, hľadajme, ako môžeme liturgiu vo svojich farnostiach a spoločenstvách v jednote so svetovou cirkvou aktuálne premýšľať a uskutočňovať.



[1] Katechizmus katolíckej cirkvi, slov. vydanie, Trnava 1999.

[2] B. Fischer uvádza príklad zomierajúceho sedliaka, ktorý bol bežným veriacim katolíkom. Keď prijal sviatosti, ako je zvykom, poprosil farára, aby sa s ním ešte modlil. Keď vyčerpali známe modlitby, sedliak povedal: „Pomodlite sa ešte, čo teraz hovoríte v nedeľu po premenení.“ Prv, ako stihol farár zareagovať, sedliak začal: „Keď, svätý Otče, slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna... Pokorne ťa prosíme... pamätaj na svoju Cirkev... zmiluj sa nad nami všetkými, aby sme si zaslúžili účasť na večnom živote.“ Fischer oceňuje, ako sa modlitby z nedeľnej liturgie stali osobnou, neobyčajnou modlitbou zomierajúceho. In: Erich Garhammer, Und er bewegt sie doch / Wie Papst Franziskus Kirche und Welt verändert, Würzburg 2017, 73.

[3] Opát benediktínskeho kláštora v Břevnově Prokop Siostrzonek OSB v jednom rozhovore cituje R. Guardiniho z jeho textu Liturgia ako hra: Sláviť liturgiu znamená byť a žiť pred Bohom, zachovávať Pánovo slovo a byť ako deti: občas sa vzdať tej dospelosti, ktorá chce všade konať iba účelovo. K tomu dodáva: Pri každej hre, teda aj pri bohoslužbe, musia byť pravidlá, tie však nesmú hre prekážať. Prílišné sústredenie na pravidlá oberá liturgické slávenie o skutočnú radosť. In: Katolický týdeník č. 37, 17. 9. 2012, 9.

[4] Pozri: Erich Garhammer, Und er bewegt sie doch, 81.

[5] Jedným z výsledkov je motu proprio pápeža Františka nazvaný Magnum Principium zo dňa 9. 9. 2017, ktorým pápež vrátil dohľad nad prekladmi liturgických textov z latinčiny do národných jazykov jednotlivým biskupským konferenciám. Svätá Stolica bude už len schvaľovať texty, nie sama overovať a meniť.

[6] Bližšie sa možno dočítať in: John F. Baldovin, Pět důvodů, proč je papež František vstřícný k pokoncilní liturgii, in: http://christnet.eu/clanky/5941/

[7] John Baldovin SJ vyučuje náuku o liturgii a sviatostiach na Boston College School of Theology and Ministry. Je autorem knihy Reforming the Liturgy: A Response to the Critics (Liturgical Press 2008).

[8] http://www.teoforum.sk/index.php?id=47&view_more=1574

[9] Vo viacerých západoeurópskych krajinách sa pre nedostatok kňazov farnosti spájajú do väčších celkov (farnosti XXL) a od veriacich sa očakáva, že budú na bohoslužby cestovať tam, kde sa sv. omša práve slávi. Tým sa zvyšuje anonymita v cirkvi a stráca skúsenosť spoločenstva a domova.

Situácia cirkvi a naša aktivita

Autor: Karol Moravčík

Slovo k reformácii

Autor: Karol Moravčík, Ekumenická bohoslužba, Veľký kostol ev. a. v, Bratislava, 31. 10. 2017.

Prišiel som ohňom zapáliť... vás!

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha (štvrtok 29. týždňa cez rok; Lk 12,49-51).

Liturgická reforma po koncile

Autori: Mária Syneková / Zuzana Vargová; 10. 10. 2017, referát na besede.

Zápas o pokoncilovú liturgiu cirkvi

Autor: Karol Moravčík, Bratislava, 10. 10. 2017.

Kristus nás oslobodil

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha (utorok 28. týždňa cez rok; Gal 5,1-6).

Tí, čo predbiehali dobu - František a António

Autor: Július Marián Prachár, Bratislava, 12. 09. 2017.

Tí, čo predbiehajú dobu - dodatok v obrázkoch

Autor: Július Marián Prachár, Bratislava, 12. 09. 2017.

Poklad a celý balík

Autor: Timotej Masár SJ, kázeň v Modre na „Magdalénke“; k textu: Mt 13,44-46; 30. 07. 2017.

Prečo jedni veria a druhí nie?

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, streda 15. týždňa cez rok, Bratislava, 19. 07. 2017.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7