Dnes je 26.09.2017    meniny má: Edita Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

O čo ide v iniciatíve - "Solidarita s Františkom"?

Autor: Karol Moravčík; poznámky k besede 9. 5. 2017.
Pred dvomi mesiacmi bola vo Viedni prezentovaná akcia pod názvom: Solidarita s Františkom. Iniciátorom bolo hnutie Netzwerk: zeitgemäß glauben, čo sa dá voľne preložiť: Iniciatíva: veriť v súčasnosti. Na webe TF FK je možné nájsť základné informácie (http://www.teoforum.sk/?id=47&view_more=1546).

Z akých dôvodov sa táto aktivita zrodila? Prečo sa v cirkvi treba solidarizovať s jej hlavným predstaviteľom, pápežom? Býva v podobných veľkých a masových organizáciách, ako je cirkev, zvykom, že sa treba solidarizovať s ich hlavným predstaviteľom?

Na porovnanie použijem príklady z nášho prostredia. Pred rokom sa členovia slovenského hokejového zväzu sporili o nové predsedníctvo v hokejovom zväze až tak, že veľká skupina hráčov vydala varovné vyhlásenie, že ak neodstúpi vtedajšieho vedenie slovenského hokeja a neumožní nové voľby, odmieta reprezentovať Slovensko. Podnes sa medzi fanúšikmi diskutuje, či neúčasť viacerých hráčov v slovenskej reprezentácii na tohoročných MS v Nemecku nebola ešte stále dôsledkom tohto bojkotu. Podobné príklady nájdeme aj v iných organizáciách, časté sú tieto skúsenosti v politických stranách, kde jednotliví členovia či frakcie bojujú o pozície – jedna skupina sa solidarizuje s vedením, iná ho chce vymeniť.

Spred roka 1998 máme skúsenosť, že vtedajšia vládna moc sa snažila oslabiť až odvolať prezidenta Michala Kováča. Verejne ho ponižovala napríklad inštalovaním hodín oproti prezidentskému palácu, ktoré odpočítavali dni M. Kováča v úrade. Na druhej strane veľká časť slovenskej spoločnosti cítila potrebu sa s prezidentom solidarizovať, podporovať ho, aby si Slovensko uchovalo demokraciu, nestalo sa „čiernou dierou“ Európy a integrovalo sa do štruktúr medzinárodnej spolupráce rozvinutých demokratických krajín.

Prežíva niečo podobné celosvetová katolícka cirkev? Možno pokladať za prirodzené, že katolíci vo svete nie sú rovnakí. Okrem geografických, národnostných či kultúrnych rozdielov sú niektorí – ako sa zjednodušene hovorí – modernejší a iní konzervatívnejší. S veľkým napätím až nepriateľstvom sa určitá rozdielnosť v cirkvi prežíva vtedy, keď jedna skupina nadobudne presvedčenie, že presadením sa tej inej skupiny príde o vplyv, moc, financie, alebo ešte vážnejšie – že celá cirkev príde o pravú vieru. Deje sa niečo podobné v súčasnej katolíckej cirkvi?

Krátko sa vráťme do nedávnej minulosti. Prečo pápež Ján XXIII. zvolal II. vatikánsky koncil (1962 - 1965)? Hlavným zámerom bolo zblížiť katolícku cirkev so súčasnosťou, s novovekom, modernou dobou. Vtedy sa hovorilo, že je nutné ukončiť pokonštantínovské a potridentské obdobie cirkvi, teda stáročnú naviazanosť cirkvi na politickú moc, ako aj skoncovať s defenzívnym prístupom cirkvi k svetu po reformácii. Výsledkom koncilu bol dôraz na otvorenosť cirkvi voči svetu, na snahu o dialóg s modernou kultúrou, na spoluprácu s inými cirkvami a náboženstvami. Cirkev prestala zdôrazňovať, že jediná vlastní všetku pravdu a prezentovala sa ako symbol spásy pre svet. Vo vnútri cirkvi sa položil väčší dôraz na synodálnosť, hierarchia alebo úrad v cirkvi sa začal chápať ako služba a zaradil sa do rámca Božieho ľudu, nie nad ľud. Zdôraznila sa nutnosť inkulturácie evanjelia, teda prijatie súčasného jazyka a kultúry, ako aj kultúry jednotlivých národov a krajín za rečovú a kultúrnu formu cirkvi. V neposlednom rade si viacerí predstavitelia cirkvi dali za cieľ zrieknuť sa mocenských prejavov a objavila sa požiadavka po „chudobnej“ cirkvi.

Ako po každom koncile sa čoskoro objavili aj obavy, neistota i odpor voči prijatým dokumentom. Začal zápas o interpretáciu koncilu. Odporcovia tvrdili, že koncil nechcel byť či ani nemohol byť bodom zlomu v cirkevnej tradícii a že sa vlastne nič nezmenilo. Konzervatívci či tradicionalisti, ktorí ten zlom videli, z cirkvi dokonca verejne odišli (arcibiskup Marcel Lefebvre, účastník koncilu, a jeho nasledovatelia). Podnes s nimi prebiehajú rokovania o zmierení a možnom návrate. Omnoho viac je tých, ktorí majú temer rovnaké konzervatívne zmýšľanie ako odídenci, ale v nádeji na návrat starých pomerov v cirkvi zostali. Pri svojej argumentácii proti koncilu a zmenám, ktoré koncil priniesol, poukazovali na vyprázdnenie kostolov v západnej Európe. Zástancovia reforiem videli naopak príčinu odchodu ľudí z aktívneho cirkevného života v polovičatosti až v zastavení reforiem.

Posledné roky chradnúceho pápeža Jána Pavla II. stali sa akousi metaforou katolíckej cirkvi na začiatku tretieho tisícročia. Kým Ján Pavol II. zdravotne vládal, dokázal pritiahnuť masy. V skutočnosti sa však priepasť medzi postmodernou kultúrou a cirkvou za jeho pontifikátu prehlbovala. Namiesto teológie, ktorá formulovala dokumenty II. Vatikána, vrátili sa do určujúcej pozície konštrukcie predkoncilovej teológie a opatrnícky až súdiaci prístup voči viacerým podobám novšej teológie. Namiesto synodality a dialógu sa zosilnila centralizácia a uniformita v cirkvi v takej miere, aká nebola ani pred koncilom. Kontinuitu s obdobím pápeža Jána Pavla II. mala uprostred silne pociťovanej neistoty zabezpečiť voľba J. Ratzingera za pápeža (Benedikt XVI.). Ukázalo sa však, že tento výnimočný akademik a strážca ortodoxie nevládal riešiť praktické problémy. V čase jeho pontifikátu zasiahli priamo najvyššie poschodia cirkvi problémy najtrápnejšie: boj o moc, karierizmus, sexuálne zneužívanie detí kňazmi resp. zakrývanie tohto zneužívania a zneužívanie cirkevných financií.

Malé Slovensko zasiahla táto problematika cez škandál s nevysvetleným odvolaním arcibiskupa R. Bezáka. Pre časť slovenskej verejnosti bolo obrovským sklamaním, že nik z jeho kolegov biskupov mu nevyšiel v ústrety a nepodal mu pomocnú ruku. Ak sa niečo udialo v súkromí, nemôže to stačiť, keďže išlo o verejné odňatie úradu a verejné odmietnutie vysvetliť príčiny takéto rozhodnutia. Súčasný slovenský klérus je výsledkom postkomunistickej uzavretosti a ešte viac nepochopenia koncilu vo vedení svetovej cirkvi približne od konca 70. rokov 20. storočia. Zmena nastala až voľbou Jorge Bergoglia. Odvtedy sa stal viditeľným odpor či až boj proti Františkovi priamo vo viacerých vatikánskych úradoch. Zdá sa, že viac ako inde je pápež František mentálne cudzí až neželateľný v prostredí klerikálnej slovenskej cirkvi. Jeho vízia cirkvi, ktorá je bratsko-sesterská, prorocká, dialogická, chudobná a slúžiaca, väčšinu slovenských biskupov a kňazov neoslovuje.

Aj preto vznikol dokument „Solidarita s Františkom“. V prvej časti dokument sumarizuje, za čo sú vďační podporovatelia kurzu pápeža Františka. Sú tam zhrnuté témy, na ktoré dáva František opakovane dôraz. Sú to témy, na ktorých záleží aj mnohým čestným sekulárnym ľuďom. Františkovi však jeho odporcovia vyčítajú, že údajne zanedbáva niektoré morálne témy. Pritom nechcú pochopiť, že napríklad aj témy sexuálneho a rodinného života tiež treba nanovo teologicky reflektovať a aplikovať ich bez náznaku moralizovania, s úctou k človeku, milosrdne. Pre vnútrocirkevný život je mimoriadne dôležitý dôraz Františka na spravodlivú, odpúšťajúcu a milosrdnú cirkev, ktorá umožní všetkým svojim členom zúčastňovať sa na rozhodnutiach. Vyhlásenie pripomína, že František sa vo svojom programe neopiera predovšetkým o nejakú teologickú či spoločenskú teóriu, ale je zakotvený v evanjeliu. Takto milosrdne, s úctou, s citom pre zranenia ľudí správal sa Ježiš.

V druhej časti vyhlásenia je prosba na biskupov. Nechce sa od nich nič zvláštne, len aby nielen slovne, lež aj činmi podporovali Františka. K úlohám biskupov patrí vnímavosť na „znamenia čias“. To nemôže skončiť ako pohoršovanie sa nad úpadkom ľudí našej doby. Ide skôr o vnímanie výziev. Takou výzvou sú dnes napríklad nové formy sociálnej nespravodlivosti, vylúčenie väčšiny obyvateľstva, a to aj v tzv. rozvinutých krajinách zo skutočného spolurozhodovania o spoločnosti, narastajúce ekologické problémy a iste aj zmeny v intímnom správaní ľudí. Tieto znamenia treba správne vidieť, múdro posúdiť a načrtnúť cesty riešenia. Čo sa týka samotnej cirkvi, pápež čaká, aby biskupi ako zodpovední pastieri vo svojej miestnej cirkvi prichádzali s „odvážnymi návrhmi“. Nemajú len konštatovať, že mladí ľudia odchádzajú z kostolov, že sa nesobášia a nekrstia svoje deti, že je nedostatok kňazov a pod. Majú sami o týchto otázkach iniciovať rozhovory vo svojich diecézach, všímať si nové typy a možnosti kňazského povolania, majú prichádzať s návrhmi, ako ľudí dneška osloviť, ako tých, čo sú stále v cirkvi, povzbudiť k samostatným iniciatívam, napríklad v oblasti liturgie, ale aj ohlasovaniu evanjelia a tiež ako ich zapojiť do spoluzodpovednosti za farnosti a ďalšie spoločenstvá.

V tretej časti ide o náš vlastný záväzok. Tu je dôležitý odkaz na vieru, ktorá bude aktuálna pre dnešok. Nejde o módnosť, ale ako sa píše vo vyhlásení, ide o vieru, ktorá sa zaoberá otázkami ľudí našej doby, o vieru, ktorá sa racionálne obohacuje súčasným teologickým vývojom, o vieru, ktorá sa prejavuje sociálnou a solidárnou službou.

Vyhlásenie hovorí o zrozumiteľnom ohlasovaní viery (také majú byť homílie – kázne, ale aj prednášky, priateľské rozhovory a rady nás kresťanov), hovorí o liturgickom slávení, ktoré bude zodpovedať súčasnej kultúre a súčasnej teológii (eucharistia ako konanie v Kristovej láske, nie ako eucharistická šou; s tým súvisí aj tzv. prijímanie na ruku, tvorivejšie zapojenie mužov a žien do liturgie, túžba po stíšení, odmietnutie klerikálneho predvádzania sa a mnohé ďalšie momenty). Vyhlásenie napokon pripomína ohlasovanie viery vo formách praktickej služby na strane telesne, duševne a duchovne trpiacich.

Vieme si konkrétne predstaviť, ako tieto záväzky voči Františkovmu programu môžeme uskutočňovať? Prijmime to za svoju dlhodobú "domácu úlohu", vzájomne sa pritom informujme a dohodujme na spoločnom postupe.

Poklad a celý balík

Autor: Timotej Masár SJ, kázeň v Modre na „Magdalénke“; k textu: Mt 13,44-46; 30. 07. 2017.

Prečo jedni veria a druhí nie?

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, streda 15. týždňa cez rok, Bratislava, 19. 07. 2017.

Slávnosť na „Růžovém paloučku“

Autor: Václav Vacek; 2. 7. 2017.

("Ružový palíček" u Litomyšle je miestom pamiatky na lúčenie exulantov - českých bratov, tiež J. A. Komenského, s vlasťou. Každoročne sa tam koná spomienková slávnosť. Pre V. Vaceka je pripomienkou našej neochoty zaujímať sa o druhého, vypočuť druhého a dožičiť mu možnosť obhajoby podľa Ježiša.)

Púť k sestre Zdenke

Autor: Timotej Masár SJ, Bratislava - Pod. Biskupice, 24. 6. 2017.

Podpora Františkovi

Václav Vacek, farář v Letohradě, ČR, Bratislava, 13. 6. 2017.

Solidarita s Františkom

Dňa 9. 3. 2017 bolo vo Viedni zverejnené vyhlásenie na podporu pápeža Františka. Vyhlásenie možno podporiť na adrese iniciatívy "Netzwerk: zeitgemäß glauben", na ktorú sa dostaneme tu. Nájdeme tam texty vyhlásenia vo viacerých jazykových verziách, aj v slovenčine. Podporu vyjadríme kliknutím na "Unterschreiben" alebo "Sign the Petition".

O čo ide v iniciatíve - "Solidarita s Františkom"?

Autor: Karol Moravčík; poznámky k besede 9. 5. 2017.

Od konfliktu k spoločenstvu

Autor: Karol Moravčík, 23.4.2017.

Pramene nádeje

Autor: Karol Moravčík; napísané pre Pravdu, uverejnené 15. 4. 2017.

Amoris laetitia – inšpirácia na prehĺbenie partnerského vzťahu a skvalitnenia atmosféry v rodine

Autori: Martina a Matej Vagačoví; poznámky k besede dňa 14. 3. 2017.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7