Dnes je 26.09.2017    meniny má: Edita Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Amoris laetitia – inšpirácia na prehĺbenie partnerského vzťahu a skvalitnenia atmosféry v rodine

Autori: Martina a Matej Vagačoví; poznámky k besede dňa 14. 3. 2017.
Exhortáciu ako celok sme si s manželkou prečítali len nedávno – cez jarné prázdniny. Akoby nám doteraz stačili len komentované spracovania, ktoré sa pohybovali skôr po osi „senzácii“, čo sa týkalo najmä možného liberálnejšieho postoja katolíckej cirkvi k rozvedeným ľuďom, ktorí vstúpili do ďalšieho manželstva, ich prístupu k sviatostiam a pod.

Na naše veľké prekvapenie sme v exhortácii našli iné „poklady“, ktoré majú jemnejší a citlivejší odkaz. Hodnota jednotlivých odsekov je hlavne v tom, že dáva priestor pre dialóg, hľadanie a objavovanie. Pre nás to bol proces, ktorý nám predkladal bytostné otázky, cez ktoré lepšie poznávame vzťah, čomu veríme a ako konáme. Ako príklad spomeniem len jednu otázku: keďže máme deti v pubertálnom veku, vedieme s nimi veľa rozhovorov aj na tieto témy, a preto je pre nás veľkou výzvou v dnešnom sekulárnom svete, ako im vysvetliť, čo je to sviatostné manželstvo, aké má atribúty, prečo je to dôležité a v čom. Verte či neverte, ale odpovede pre nás nie sú vôbec jednoduché. Je vôbec spojenie sviatostné manželstvo použiteľné v dnešnom svete? Je to zrozumiteľné? Nám sa odpovedať deťom darilo viac vtedy, keď sme použili slovné spojenie ako napr.: naplnené manželstvo, hlboké, partnerské, vzácne a pod. Ale to už hovoríme trochu inou rečou... Aj k nej nás exhortácia povzbudila.

Dokument AL nás oslovil aj úplne iným prístupom, v akom sa vedie štandardná náboženská komunikácia, v ktorej sú zaužívané skôr hierarchické systémy, pojmy ako odmena a trest, podmienečná láska, zásluhovosť a iné. V tomto smere z nášho pohľadu pápež František hovorí úplne novou rečou bezpodmienečnej lásky a predkladá milosrdenstvo ako metódu či formu prežívania každodennosti.  

Inšpirovaní tiež R. Rohrom si uvedomujeme zmenu vnímania doterajšej paradigmy predstavy Boha v západnom kresťanstve ako – silný monarcha, zvyčajne starý biely muž sediaci na tróne – statický a imperiálny obraz. (Latinské slovo pre Boha: Deus pochádza z rovnakého koreňa ako Zeus). Jeho láska je vnímaná ako nestabilná, náladová, a preferenčná.

Naproti tomu opačný obraz Boha, ako nám ho zjavil Ježiš – je to zraniteľné dieťa narodené v okupovanej a utláčanej zemi; utečenec; skromný tesár, ktorého priatelia boli rybári, prostitútky a vyberači daní; politický zločinec popravený na kríži. Inými slovami Ježiš nám ukazuje oveľa viac milosrdného a zraniteľného Boha (baránok Boží), než ako si ho často predstavujú kresťania – vďaka jeho všemocnosti.

Pra-základná kvalita Božieho charakteru je vzťah a spoločenstvo. Boh je oveľa skôr dynamické sloveso než statické podstatné meno. Boh je konštantný prietok milosrdenstva, v rámci svojho srdca, tela a mysle. Je to skôr tok k životu, dobru, láske a spoločenstvu. Takto je na pozadí exhortácie predstavovaný iný Boh, ako ho poznáme z bežnej náboženskej praxe.

Ako príklad uvádzame definíciu manželstva tak, ako je uvedená v čl. 121:

 (121): Manželstvo je vzácne znamenie, pretože „keď muž a žena slávia sviatosť manželstva, Boh sa v nich takpovediac ,zrkadlí‘; vtláča do nich vlastné črty a nezmazateľný charakter svojej lásky. Manželstvo je ikonou lásky Boha k nám. Aj Boh je spoločenstvo: tri osoby – Otec, Syn a Duch Svätý – žijú spolu odjakživa a navždy v dokonalej jednote. A práve toto je mystérium manželstva: Boh z dvoch manželov robí jedno bytie“.

V tomto kontexte vnímame v exhortácii Amoris laetitia aj tú „jazykovú udalosť“, ako o nej hovorí kardinál Schönborn. Dá sa jasne rozoznať, ako sa „tón obohatil úctou“. Pre nás, ktorí máme za sebou 26. ročné manželstvo je to vynikajúca príležitosť, ako si začať kontinuálne obnovovať vzťah, akým spôsobom komunikovať, prehlbovať a tvoriť. Veľmi inšpirujúco sú používané také slová ako napríklad nežnosť, vľúdnosť, zdvorilosť. Sú to napríklad tieto state z exhortácie:

(99)  Milovať tiež znamená byť vľúdny – a to je zmysel výrazu aschemonei. Chce povedať, že láska sa nechová grobiansky, nekoná nezdvorilo, nie je hrubá v správaní. Jej spôsoby, slová a gestá sú príjemné, nie príkre či strohé. Prieči sa jej pôsobiť druhým utrpenie. Zdvorilosť je „škola citlivosti a nezaujatosti“, ktorá od človeka vyžaduje, aby „kultivoval svoju myseľ a svoje zmysly, aby sa naučil počúvať a hovoriť a v určitých okamihoch aj mlčať“. Byť vľúdny nie je štýl, ktorý si kresťan môže zvoliť alebo odmietnuť: je súčasťou neodňateľných nárokov lásky, a preto „každá ľudská bytosť má byť prívetivá voči tým, ktorí ju obklopujú“. Každý deň si „vstupovanie do života druhého, aj keď je súčasťou nášho vlastného života, vyžaduje citlivý postoj, ktorý nie je invazívny, ale obnovuje dôveru a rešpekt. [...] A láska, o čo viac je intímna a hlboká, o to väčšmi si vyžaduje rešpektovať slobodu a schopnosť čakať, kým druhý otvorí dvere svojho srdca“.

(28) V horizonte lásky, základnej pre kresťanskú skúsenosť manželstva a rodiny, sa vyníma ešte ďalšia čnosť, neraz ignorovaná v týchto časoch frenetických a povrchných vzťahov: nežnosť.

Prekvapilo nás, že v jednej zo stati exhortácie pápež František je neuveriteľne dôrazný. Trikrát zopakoval tri slová, Je to o forme, ako by sme mali fungovať v rodine. 

(133) Láska založená na priateľstve zjednocuje všetky aspekty manželského života a pomáha členom rodiny, aby napredovali v jeho jednotlivých fázach. Gestá, ktoré vyjadrujú túto lásku, preto treba neustále pestovať, bez skúposti, bohatstvom ušľachtilých slov. V rodine „je nevyhnutné používať tri slová. Rád by som to zopakoval. Tri slová: dovolíš, ďakujem, prepáč. Tri kľúčové slová!“ „Keď v rodine ľudia nie sú dotieraví a vedia požiadať o ,dovolenie‘; keď nie sú egoisti a učia sa povedať ,ďakujem‘, a keď si človek v rodine všimne, že urobil niečo zlé a požiada o ,prepáčenie‘; v takej rodine je pokoj a radosť.“ Nebuďme skúpi na používanie týchto slov, prejavme štedrosť pri ich každodennom opakovaní, pretože „niektoré tichá sú ťaživé – občas aj v rodine, medzi mužom a ženou, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami“. Naopak, primerané slová, vyslovené vo vhodnom okamihu, lásku chránia a deň za dňom vyživujú.

Vo fungujúcom vzťahu a jeho každodennosti sa prihodia aj chyby, poklesky, nedorozumenia. Aj v tomto prípade exhortácia ponúka spôsob, ktorý je inšpirovaný vyšším princípom – obrazom Boha. Preto je inšpirujúci a nasledovania hodný. Hoci sa to zdá akoby banálne a tisíckrát počuté, aj tak to má veľký zmysel opätovne zdôrazňovať a uvádzať. 

(108) To si však vyžaduje skúsenosť prijatia odpustenia od Boha, nezištného ospravedlnenia – nie pre naše zásluhy. Zasiahla nás láska, ktorá predchádza každý náš čin; ktorá vždy ponúka novú príležitosť, podnecuje, stimuluje. Ak prijmeme to, že Božia láska je bez podmienok, že Otcova náklonnosť sa nekupuje ani sa za ňu neplatí, dokážeme milovať napriek všetkému a odpúšťať druhým, aj keď boli voči nám nespravodliví. Inak náš život v rodine prestane byť miestom porozumenia, sprevádzania a stimulovania, a stane sa miestom neustáleho napätia a vzájomného trestania.

(113) Manželia, ktorí sa milujú a navzájom si patria, hovoria jeden o druhom dobre, snažia sa poukázať na dobré stránky partnera, ponad jeho slabosti alebo chyby. V každom prípade zachovávajú ticho, aby nepoškodili obraz. Nie je to však len vonkajšie gesto, ale vyplýva aj z vnútorného postoja. A nie je to ani naivita toho, kto nechce vidieť ťažkosti a slabosti druhého, ale plnosť pohľadu toho, kto tieto slabosti a tieto chyby umiestňuje do ich kontextu; uvedomuje si, že tieto chyby sú len jednou časťou, nie celkom bytia druhého. Jeden nepríjemný fakt vo vzťahu nevyjadruje celok daného vzťahu. Je teda jednoducho možné prijať, že všetci sme zložitá kombinácia svetlých a tienistých stránok. Druhý nepredstavuje len to, čo mi vadí. Je oveľa viac. Z toho istého dôvodu nežiadam, aby jeho láska bola dokonalá – lebo inak ju nemôžem oceniť. Miluje ma taký, aký je; tak ako je toho schopný, s jeho obmedzeniami. Ale skutočnosť, že jeho láska je nedokonalá, neznamená, že je falošná alebo že nie je reálna. Je reálna, ale je limitovaná a pozemská. Preto ak žiadam priveľa, dá mi to nejako najavo: nemôže hrať (ani neprijme) úlohu dokonalej bytosti – ani nebude k dispozícii pre všetky moje potreby. Láska žije spolu s nedokonalosťou, znáša ju a vie stáť v tichu pred ohraničeniami milovanej osoby.

Súčasne sa pripomína aj radosť, sloboda, rast a výzva byť samým sebou.

(129) Radosť kontemplatívnej lásky treba pestovať. Keďže sme boli stvorení pre lásku, vieme, že neexistuje väčšia radosť, než zdieľať dobro: „Nepripusť, aby ti unikol radostný deň; dávaj a ber“ (Sir 14, 14. 16). Najintenzívnejšie radosti života sa rodia, keď dokážeme spôsobiť radosť druhým – ako predchuť neba. Príjemná a utešujúca je radosť, ktorá pramení z potešenia spôsobeného druhým, keď vidíme, ako sa radujú. Takáto radosť, účinok bratskej lásky, nie je radosťou z márnivosti, ktorá pozerá len na seba, ale je radosťou toho, kto miluje a teší sa z dobra milovaného – radosťou, ktorá sa vlieva do druhého a v ňom sa stáva plodnou.

(134) Toto všetko sa uskutočňuje na ceste trvalého rastu. Manželstvo ako osobitná forma lásky je povolané k neustálemu dozrievaniu, pretože naň treba vždy aplikovať to, čo svätý Tomáš Akvinský hovoril o láske (caritas): „Láska, čo sa týka jej prirodzenosti, nemá ohraničenie v raste, pretože je účasťou na nekonečnej láske, ktorou je Duch Svätý... Ani zo strany subjektu ju nemožno obmedziť, pretože s rastom lásky rastie vždy aj schopnosť ďalšieho zväčšovania.“

Táto stať nás skutočne zaskočila. Každý vzťah si prechádza rôznymi fázami. Nemyslíme tým všeobecne známe a mediálne omieľané fáz ako zamilovanie, každodenný praktický život, rôzne krízy a pod. Vzťah je jemný balans medzi slobodou a putom, medzi sebaurčením a obetou. Je to dôležité hľadanie a lovenie v hlbokých vodách, ktoré sa dotýkajú samotnej podstaty každého jednotlivca.

(320) Existuje bod, v ktorom láska manželského páru dosiahne maximálne oslobodenie a stane sa priestorom zdravej autonómie: keď človek objaví, že ten druhý nie je jeho, ale má omnoho dôležitejšieho vlastníka, svojho jediného Pána. Nikto si nemôže nárokovať vlastníctvo najosobnejšej a najtajnejšej intimity milovanej osoby, a len on môže stáť v centre jej života. Zároveň princíp duchovného realizmu má za následok, že manželský partner si nenárokuje, aby druhý plne uspokojoval jeho potreby. Je nevyhnutné, aby duchovné napredovanie – ako správne naznačil Dietrich Bonhoeff er – každému človeku pomohlo „stratiť ilúzie“ o druhom, a prestať očakávať od danej osoby to, čo je vlastné jedine Božej láske. To si vyžaduje vnútorné zriekanie sa. Exkluzívny priestor, ktorý každý z manželov rezervuje svojmu osobnému vzťahu s Bohom, nielen umožňuje uzdravovať rany spolužitia, ale aj nachádzať v Božej láske zmysel vlastnej existencie. Potrebujeme každý deň vzývať činnosť Ducha, aby takáto vnútorná sloboda bola možná.

Na záver je dôležité pripomenúť aj radosť v túžbe po partnerovi, ktorá sprevádza každé manželstvo.

(149) Niektoré duchovné prúdy nástoja na potlačení túžby – kvôli oslobodeniu od bolesti. My však veríme, že Boh miluje radosť človeka, že on všetko stvoril „na užívanie“ (1 Tim 6, 17). Dovoľme, aby prepukla radosť nad jeho nežnosťou, keď nám hovorí: „Synu, ak máš z čoho, dopraj si... Nepripusť, aby ti unikol radostný deň“ (Sir 14, 11. 14). Aj manželský pár odpovedá na Božiu vôľu, keď prijíma toto biblické pozvanie: „V deň blaženosti buď blažený“ (Kaz 7, 14). Otázka je mať slobodu na prijatie toho, že pôžitok môže nadobúdať rozličné formy vyjadrenia v rôznych okamihoch života, podľa potrieb vzájomnej lásky. V tomto zmysle je možné prijať návrh niektorých východných majstrov, ktorí trvajú na rozširovaní vedomia, aby sme nezostali väzňami príliš obmedzenej skúsenosti, ktorá by nám uzavrela perspektívy. Takéto rozšírenie vedomia nie je popretím alebo deštrukciou túžby, ale jej dilatáciou a zdokonalením.

Poklad a celý balík

Autor: Timotej Masár SJ, kázeň v Modre na „Magdalénke“; k textu: Mt 13,44-46; 30. 07. 2017.

Prečo jedni veria a druhí nie?

Autor: Timotej Masár SJ; Slovo do ticha, streda 15. týždňa cez rok, Bratislava, 19. 07. 2017.

Slávnosť na „Růžovém paloučku“

Autor: Václav Vacek; 2. 7. 2017.

("Ružový palíček" u Litomyšle je miestom pamiatky na lúčenie exulantov - českých bratov, tiež J. A. Komenského, s vlasťou. Každoročne sa tam koná spomienková slávnosť. Pre V. Vaceka je pripomienkou našej neochoty zaujímať sa o druhého, vypočuť druhého a dožičiť mu možnosť obhajoby podľa Ježiša.)

Púť k sestre Zdenke

Autor: Timotej Masár SJ, Bratislava - Pod. Biskupice, 24. 6. 2017.

Podpora Františkovi

Václav Vacek, farář v Letohradě, ČR, Bratislava, 13. 6. 2017.

Solidarita s Františkom

Dňa 9. 3. 2017 bolo vo Viedni zverejnené vyhlásenie na podporu pápeža Františka. Vyhlásenie možno podporiť na adrese iniciatívy "Netzwerk: zeitgemäß glauben", na ktorú sa dostaneme tu. Nájdeme tam texty vyhlásenia vo viacerých jazykových verziách, aj v slovenčine. Podporu vyjadríme kliknutím na "Unterschreiben" alebo "Sign the Petition".

O čo ide v iniciatíve - "Solidarita s Františkom"?

Autor: Karol Moravčík; poznámky k besede 9. 5. 2017.

Od konfliktu k spoločenstvu

Autor: Karol Moravčík, 23.4.2017.

Pramene nádeje

Autor: Karol Moravčík; napísané pre Pravdu, uverejnené 15. 4. 2017.

Amoris laetitia – inšpirácia na prehĺbenie partnerského vzťahu a skvalitnenia atmosféry v rodine

Autori: Martina a Matej Vagačoví; poznámky k besede dňa 14. 3. 2017.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7