Dnes je 18.11.2019    meniny má: Eugen Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Ako po synode o rodine - dva komentáre

Autor: Zuzana Vargová a Silvia Klešíková
1. Zuzana Vargová

Rokovanie synody 2014–15 o postavení rodiny v súčasnom svete oslovilo viacerých veriacich, aby rozmýšľali o úlohe cirkvi vo svete, o svojej diecéze, farnosti, o rodinách i ľuďoch žijúcich mimo nich. Synoda inšpirovala aj mňa a rozmýšľam o tom, v akom prostredí žijú moji priatelia a známi, ktorých mám vo svojej farnosti i vo svojom širšom okolí, ako títo ľudia vnímajú svoj sociálny status – aj vo vzťahu k cirkvi i vo vzťahu k výsledkom synody.

Denník Pravda (28. 10. 2015) píše, že podľa slov pápeža sa rodina nachádza v historickej fáze neistoty a spoločenskej, hospodárskej a morálnej krízy. Ešte v roku 2013 si pápež dal urobiť prieskum medzi svojimi veriacimi, ktorí sa mali vyjadriť, čo vedia o učení svojej cirkvi vo veciach manželstva a rodiny. Zistenie bolo šokujúce: Buď nevedia vôbec nič, alebo ich to vôbec nezaujíma. Majú pomer pred uzavretím manželstva i mimo neho a otehotneniu predchádzajú antikoncepčnými tabletkami aj kondómami, ba dokonca poznajú aj potratovú pilulku.

Tento prieskum ukázal, že v súčasnosti i mnohí veriaci ľudia nedokážu plniť „rigidnú“, či rigidne interpretovanú literu zákona cirkvi týkajúcu sa intímnych vzťahov a súkromného života ľudí. V mojom okolí poznám naozaj rôzne páry, napr. dvojice, ktoré žijú spolu pred uzavretím manželstva a nevstupujú do manželstva z rôznych dôvodov (materiálne dôvody, obavy prevziať zodpovednosť a iné), páry z rozvedených manželstiev, ktoré spolu vytvorili nový vzťah, manželov, ktorých manželstvo je nefunkčné – nežijú spolu sexuálne, nerozumejú si, ale nie sú rozvedení (finančné dôvody, bytové podmienky), ako aj „single“ osoby – vdovy, vdovcov, osamelé ženy a mužov i homosexuálov. Všetci ľudia, ako zdôrazňuje František (a Ježiš), sú Božie deti a sú hodní spásy. Ja to presne takto vnímam.

Týmto mojim známym nie je jedno, ako žijú a usilujú sa vo svojej situácii o zodpovedný prístup k partnerovi, k svojim blízkym, trápia sa so svojimi ťažkosťami, a tiež im nie je jedno, ako sa cirkev stavia k ich problémom. Zamýšľam sa aj nad často používaným argumentom, že kňazi nerozumejú ľudom v rodinách, lebo nepoznajú život v rodine. Poznajú však problémy svojich farníkov, sú ich spovedníkmi, radcami a dôverníkmi. Preto ma udivuje, že viacerí kňazi (biskupi) nepristupujú k veriacim s láskou a otvorenosťou pochopiť ich situáciu a mnohí spovedajúci sa napríklad odchádzajú zo spovednice bez nádeje v Božiu milosť.

Pápež František upozorňuje, že je potrebné byť zraneným nablízku. V záverečnej reči na synode povedal, že evanjelium zostáva pre cirkev zdrojom večnej novosti oproti tým, ktorí z nej činia mŕtve doktríny, ktorými kameňujú iných, a že povinnosťou cirkvi nie je súdiť, ale preukazovať Božiu milosť. V tom vidím rozpor s praxou u nás na Slovensku. Na základe čoho niektorí kňazi rozhodujú spôsobom – ty áno a ty nie! Synoda zdôraznila nutnosť – rozlišovať – konkrétne problémy a konkrétne situácie, ja pod tým rozumiem aj – chápať a pomôcť! Nádejou pre mňa je, že sa to všetci veriaci naučíme a budeme podľa toho žiť vzťahy s ostatnými v cirkvi i mimo nej.

2. Silvia Klešíková:
Úvaha o tom, prečo niektorí katolíci nerozumejú a neschvaľujú ústretovosť pápeža Františka

Riadna synoda sa skončila, jej závery sa zatiaľ nejavia ako predzvesť radikálnych zmien. Treba ale mať na pamäti, že sú výsledkom kompromisov mnohých biskupov zo skutočne diametrálne odlišných kultúr, takže v danej situácii tu úspechy vlastne sú. A ešte sa môžeme tešiť na záverečný dokument od pápeža Františka.

Už dlhšie rozmýšľam, ako uvažujú niektorí veriaci, keď nedokážu pochopiť a prijať Františkovu víziu cirkvi. Dokonca sa „boja“, čo ešte zhodí z piedestálu; jeho „ľudovosť“ vraj nie je dôstojná pápežského úradu... Je pravda, že od začiatku svojho pontifikátu je tento pápež celkom iný ako jeho predchodcovia.

Pápež František systematicky rúca pápežský majestát – teda najmä jeho vonkajšie mocenské aspekty. Nehodlá sa odlišovať odevom, bývaním, spôsobom komunikácie... František cielene odlupuje vonkajšie panovnícke atribúty pápežského úradu, ktoré sa od roku 313 na pápežský úrad prilepili. V tom roku sa cirkev Milánskym ediktom z prenasledovanej sekty stala nielen povoleným, ale pomaly už aj štátom prikázaným náboženstvom. Prehupla sa do opačného extrému a začala preberať mocenské spôsoby.

Pápež ako viditeľná hlava cirkvi mal prekonať všetkých svetských panovníkov... Dnes je nám jasné, že toto nebola a nie je tá správna cesta. Ak sme len nezabudli na Krista – narodil sa do ľudskej kože, bol tesárom, učeníkov si vybral nie spomedzi učených ľudí svojej doby, ale spomedzi jednoduchých rybárov. Ak sme ešte nezabudli na jeho spôsob, ako jednal  s človekom, s hriešnikom... Nezanechal inštitúciu, nezanechal písomné pokyny, nestal sa mocným panovníkom / vodcom vo svojej dobe, nevyviedol svoj ľud z otroctva Ríma... Čo bolo na jeho posolstve také fascinujúce a nadčasové ? Láskavosť k tým najnemožnejším – miestami nepochopiteľná, nádej pre všetkých, ktorí ju chcú prijať. Vo svojej dobe bol Ježiš vlastne chudobným potulným kazateľom...  Žiadny veľký honor. Nie je mu František vo svojej skromnosti, pokore, ľudskosti  tak blízko ?

Pápež chce cirkev láskavejšiu, otvorenejšiu, ekumenickú, ľudskejšiu, čistejšiu. František priam vymetá spod koberca problémy – vatikánske financie a ekonomiku, fungovanie mocnej rímskej kúrie, morálku služobníkov Božích, ekológiu – a upratuje. Stratí inštitúcia cirkvi svoj majestát a prestíž, ak si prizná, že robí aj chyby? Určite nie. Práve naopak. Hra na cirkev silnú, mocnú, bezchybnú, dokonalú, takú, ktorá vždy koná správne a nemusí revidovať svoje rozhodnutia, či nebodaj po storočiach sa ospravedlňovať – prinesie iba „zákonnícku“ úroveň. Litera zákona, hierarchia, poriadok, jasné pravidlá... To je málo.

Cirkev nie je organizácia s jasnými pravidlami, ktorých dodržiavanie znamená automaticky spásu a nedodržiavanie pravý opak. Nie je spolkom dokonalých, má byť živým (rôznorodým) spoločenstvom, v ktorom každý môže nájsť svoje miesto. V minulosti aj dnes môžeme vidieť množstvo prešľapov, hriechov, zla a pohoršenia, ktoré spôsobili ľudia, od ktorých by sme to z titulu ich funkcie v cirkvi nečakali... Ale prečo vlastne nečakali, stále sú to len ľudia a nič ľudské im nie je cudzie, vrátane hriechu. Pre mňa je práve tento fakt dôkazom, že cirkev nie je ľudské dielo – veď ak by stála len na svojich ľudských služobníkoch, už by neexistovala.

Možno veľmi túžime byť členmi „dokonalej skupiny“, byť na tej „správnej“ strane a pripisujeme preto inštitúcií a jej predstaviteľom auru dokonalosti, nechceme počuť o chybách, lebo tým utrpí náš vybudovaný obraz „dokonalej“ cirkvi, ktorej sme členmi. 

Ak pápež František chce otvárať dvere a náruč cirkvi aj pre ľudí, ktorí sa čímkoľvek „nezmestia“ do nastavenej normy, nie je to zmena ideálu. Len priznanie, že sme slabí, krehkí a chybujúci. Nie je to nijaké zmäkčovanie pravidiel ani naháňanie kvantity pred kvalitou.  Ako keby z niektorých ľudí hovorila pýcha a závisť: „On / ona bude tak isto spasená ako ja!?  Veď ja som normu neprekročil tak ako on / ona...“ Akože znelo to podobenstvo o robotníkoch, ktorí boli postupne najímaní na prácu vo vinici a potom dostali rovnakú odmenu ako tí, ktorí pracovali od rána a znášali celú horúčosť dňa..?

Ak pápež hovorí o cirkvi, ktorá má pripomínať poľnú nemocnicu, vydávajúcu sa do „terénu“ aj s rizikom ušpinenia – je to obraz živého spoločenstva, v ktorom môže nájsť svoje prijatie každý človek. Oproti tomu predstava cirkvi, ktorá jasne stanovila pevné pravidlá a radšej sa uzavrie do seba, len aby zachovala historické dedičstvo, rigidne trvá na už raz povedaných pravdách, vyčleňuje sa a stáva sa menšou, pretože kritériá nespĺňajú mnohí... Ktorý z týchto obrazov je bližší Tesárovi z Nazareta? Prichádza mi na myseľ starý vtip o tom, že v nebi bude jeden veľký múr. Na jednej jeho strane budú katolíci a na druhej strane ostatní ľudia. A ten múr tam bude preto, aby katolíci nevideli, že v nebi sú aj iní ľudia...

Neviem veľmi porozumieť, prečo sa pápežovi Františkovi vyčíta fakt, že chce evanjelium priblížiť všetkým – lebo všetko čo robí, smeruje k tomu, aby cirkev a nástupca Petra boli bližšie k  ľuďom. Možno niektorých ľudí ruší práve tá demontáž výlučnosti katolicizmu, cítia sa, akoby im niekto zobral už zaručenú exkluzivitu...  Ježišovo evanjelium je tu však pre všetkých, aj pre tých, ktorú majú „kľukatejšiu“ cestu k viere. Veď bolo povedané: Vy ste soľou zeme a svetlom sveta. Ako sa dá šíriť svetlo, keď mu vopred určíme len jednu trasu? 

Ako obnoviť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi v spoločnosti?

Autor: Ivan Šimko; sympózium 9.11.2019 v Bratislave; beseda TF FK 12.11.2019 v Bratislave.

Čo riskujeme?

Autor: Andreas Batlogg SJ; Christ in der Gegenwart, č. 40, 6.10.2019, 445-446.

Amazonská synoda

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 10. 2019.

Boh? Náboženská otázka dnes

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14. 5. 2019.

Br. David Steindl-Rast - záznam z prednášky v Bratislave

TF FK a vydavateľstvo Petrus pripravilo návštevu a prednášku brata Davida Steindl-Rasta dňa 12. 6. 2019 v Bratislave.

Stred života a viery – obraz Brata Klausa z Flüe

Autor: Karol Moravčík; Úvod do besedy TF FK, 9.4.2019.

Prieskumy a trendy

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 1. 2019.

Cesta pokoja - texty Henriho Nouwena

Podľa knihy: Henri Nouwen, Cesta čekání, Cesta pokoje, Cesta moci, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.

Cesta pokoja - Henri Nouwen

Autor: Karol Moravčík; Úvod do adventného stretnutia TF FK, 11. XII. 2018.

Synoda o mladých

Autor: Karol Moravčík; referát na besede TF FK, 13.XI.2018.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7