Dnes je 22.10.2018    meniny má: Sergej Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Synoda o rodine 2015 - Odpovede katolíkov z Bratislavy

Text bol spracovaný a zaslaný zodpovedným osobám, ktoré pripravujú podklady pre synodu o rodine, ako sumár odpovedí od ľudí z viacerých farností v Bratislave.
OTÁZKY OHĽADOM PRIJATIA A PREHĹBENIA SYNODÁLNEJ SPRÁVY

Úvodná otázka, ktorá sa vzťahuje na všetky časti Synodálnej správy

Zodpovedá opis situácie súčasnej rodiny prezentovaný v Synodálnej správe tomu, čo dnes pozorujeme v Cirkvi a v spoločnosti? Ktoré chýbajúce aspekty možno do nej ešte zahrnúť?

V zásade opis situácie zodpovedá stavu súčasnej rodiny vo svete. Text je ale náročný. Treba hľadať spôsob reči (zvlášť, keď chceme v Cirkvi počuť názor Božieho ľudu), ktorý bude civilnejší, prístupnejší nielen ľuďom z tzv. vyspelej časti sveta (vysokovzdelaným elitám), ale aj ľuďom z tzv. rozvojových krajín, a ľuďom, ktorí sú úplne ponorení do obrazov a jazyka súčasnej sekulárnej spoločnosti.

Odpovede, ktoré synoda dostane na svoje otázky, treba čítať tak, že na ne väčšinou odpovedali „elity“ čiže kňazi a katolíci s vysokým stupňom zapojenia do cirkevného života. Realita života ľudí, ktorí sa k Cirkvi hlásia, je však aj medzi veriacimi katolíkmi ešte vzdialenejšia obrazu rodiny z pohľadu Cirkvi, ako ponúknu tieto odpovede.

Model rodiny, o ktorom hovoríme, by sa mohol asi presnejšie vymedziť. Ide len o tzv. klasickú rodinu, kde sú len rodičia a ich deti, alebo aj o tzv. viacgeneračnú rodinu? Je v synodálnom texte niekde zmienka o tom, že Cirkev ako riešenie krízy rodiny podporuje udržiavanie a rozvoj širších a viacgeneračných rodín?

Treba presnejšie rozlišovať príčiny a dôsledky problémov. Napr. prehnaný individualizmus nie je predovšetkým produktom rodín, ale je to typický jav pre spoločnosť s vysokým nárokom na individuálnu slobodu, ktorý sa odráža následne v rodinách. Veľký problém súčasných rodín je v pomere medzi ich citovými a ekonomickými potrebami. Manželstvá či partnerstvá dnes zväčša vznikajú z citových vzťahov, ktoré sa prežívajú ako osobné zážitky mimo kontextu kultúrnych, spoločenských a náboženských zvyklostí a mimo ekonomických potrieb. Potreba zabezpečiť rodinu ekonomicky, následné zaťaženie a odcudzenie však dostihnú a rozdelia partnerov a oni v túžbe po citovom zážitku, ktorý sa im stratil, sa dostávajú do bludného kruhu: opúšťajú pôvodný vzťah a hľadajú nové naplnenie; mnohí napriek ešte väčšiemu ekonomickému zaťaženiu.

Tému rodiny v Cirkvi nie je možné riešiť mimo presadzovania Cirkvi ako rodiny. Nie je možné vyzdvihovať hodnotu rodiny a v Cirkvi sa správať nerodinne. Keď chcú bežní kňazi a laici niečo v Cirkvi ovplyvniť, povie sa im, že Cirkev je hierarchická, nie demokratická. Správne je: Cirkev je rodina a má sa tak správať! Rodina sa nepodriaďuje jednému človekovi, ale v najvážnejších rozhodnutiach ani nikoho neprehlasuje, ale koná spoločne. Rodina funguje len potiaľ, kým funguje dialóg a láska. Len Cirkev ako rodina dáva povzbudzujúce svedectvo, stane sa oporou zraneným a priestorom spolupráce rodín, kňazov, katechétov, pastoračných odborníkov atď.

Spoločensko-kultúrny kontext (b. 5 – 8)

1. Aké iniciatívy prebiehajú a aké sa pripravujú vzhľadom na výzvy, ktorým kultúrne rozpory vystavujú rodinu (porov. b. 6 – 7): iniciatívy zamerané na prebudenie vedomia o Božej prítomnosti v živote rodiny; iniciatívy zamerané na výchovu k zdravým medziľudským vzťahom a na ich upevnenie; iniciatívy na podporu sociálno-ekonomických politických opatrení v prospech rodiny; iniciatívy na zmiernenie ťažkostí spojených s starostlivosťou o deti, starých a chorých členov rodiny; iniciatívy, ktoré pomáhajú čeliť špecifickému kultúrnemu kontextu, v ktorom žije miestna Cirkev?

Iniciatívy, ktoré sa týkajú celej miestnej Cirkvi (sociálno-ekonomické, politické opatrenia v prospech rodiny, iniciatívy zamerané na „zdravé medziľudské vzťahy“) sú na Slovensku buď odtrhnuté od reálnych možností niečo riešiť (nárek nad sociálnou situáciou), alebo organizujú „kruhovú obranu“ pred zvyškom spoločnosti, čím zvyšujú úroveň konfrontácie. Referendum o rodine (konalo sa v SR vo februári 2015) možno uviesť ako nešťastný príklad takéhoto prístupu, aj keď ho organizovalo súkromné združenie a Cirkev sa do neho nechala zatiahnuť.

Okrem tradičnej pastorácie ľudia nepoznajú iné iniciatívy v prospech rodín s deťmi a nemajú na ne ani čas. Vo farnostiach na Slovensku okrem kňazov nepôsobia platení zamestnanci venujúci sa rôznym oblastiam pastorácie. Aktívni katolíci vo farnostiach sú priveľmi zaťažení starosťami o živobytie v reálnom kapitalizme. Chýba skutočná systematická služba v prospech starých, chorých a dlhodobo chorých. Cirkev okrem modlitbových spoločenstiev neponúka temer nič pre starých ľudí, ktorí sú tiež diferencovanou skupinou (osamelí jednotlivci, zostarnutí manželia, starí rodičia izolovaní od dospelých detí a vnúčat). Cirkev má kritizovať jav vylúčenia starých ľudí zo spoločnosti a iniciovať obnovu viacgeneračných rodín, ako aj potrebné zmeny sociálno-ekonomických modelov, ktoré vylučovanie ľudí spôsobujú. Komunikácia farských úradov (vedenia farností) s verejnosťou je často len úradnícka a neprofesionálna z hľadiska nárokov dnešnej doby.

Cirkev dokáže zachytiť časť vysokoškolskej mládeže v univerzitných pastoračných centrách. Vo farnostiach na veľký rozsah činnosti však chýbajú profesionálni pracovníci, ktorí by boli schopní účinne pomôcť v zložitých situáciách. Súčasne majú laici dojem, že ich iniciatívy (aj vysoko odborné) si vedenie Cirkvi neželá. Naopak, biskupi dávajú podporu najkonzervatívnejším aktivistom, a to aj tým, ktorí svojimi aktivitami vyvolávajú agresivitu voči Cirkvi. Väčšina laikov si sťažuje, že slovenskí biskupi a kňazi laikov podceňujú a neprijímajú ich za partnerov.

2. Aké analytické nástroje sa používajú pri skúmaní (pozitívnych alebo negatívnych) stránok antropologicko-kultúrnej zmeny a aké sú najdôležitejšie zistené výsledky? (porov. b. 5). Je možné na základe týchto výsledkov nájsť v kultúrnom pluralizme spoločné prvky?

Nástrojom analýzy je pozorovanie a skúsenosť. Pomocným nástrojom sú metódy vedných odborov (sociológia, psychológia). V slovenskej cirkvi chýba na analýzu väčší vnútorný dialóg. Biskupi a kňazi počúvajú zväčša len na veľmi úzke skupinky aj medzi tradičnými katolíkmi, ktorí nepredstavujú reálnu cirkevnú verejnosť.

Napriek veľkým ťažkostiam nemožno udalosti a zmeny posudzovať ako “kultúrnu vojnu”, ale ako dramatický vývoj ľudskej spoločnosti, v ktorom sú pozitívne i negatívne prvky. Spoločným prvkom súčasného postmoderného pluralizmu až chaosu je v Európe dávnejší ústup Cirkvi od dialógu s novovekou kultúrou, ktorú pridlho (azda už od 16. stor., a zvlášť od 18. stor.) hodnotila ako odpad od tradičnej kresťansko-katolíckej kultúry. Snaha o dialóg so svetom po II. Vatikáne sa opätovne zabrzdila. Dôsledkom je nedôvera postmoderného človeka voči Cirkvi, ba aj strach z nej, že neuznáva človeka v jeho individuálnej slobode (ktorá vo svojom egoistickom poňatí musí byť zaiste kritizovaná).

V rozvojových krajinách tzv. Tretieho sveta je súčasná situácia (s vážnym dopadom na rodinu) stále aj dôsledkom koloniálnych vykorisťovateľských praktík, ktoré, žiaľ, uplatňovali bývalé kresťanské krajiny. Tieto praktiky dnes nevymizli, ale prijali novú podobu odľudštenej neoliberálnej ekonomiky.

3. Aké iné spôsoby – okrem hlásania [evanjelia] a poukazovania na chyby – si Cirkev volí, aby bola nablízku rodinám v extrémnych situáciách? (porov. b. 8). Akými výchovnými stratégiami možno takýmto situáciám predchádzať? Čo možno urobiť na podporu a posilnenie veriacich rodín, ktoré zachovávajú vernosť manželskému zväzku?

Situácie, ktoré sa popisujú v b. 8 „Správy“, nie sú len extrémnymi situáciami, ale masovým javom, a týkajú sa aj kresťanov katolíkov. Samotné poukazovanie na chyby je kontraproduktívne, vedie len k tomu, že ľudia, ktorých sa to týka, si to v lepšom prípade nevšímajú, v horšom zanevrú na Cirkev. Týchto ľudí treba trpezlivo prijímať, veď všetci sme hriešnici, a len Boh vidí do srdca. Cirkev sa ale musí pýtať, kde robí chybu, ak sa málo darí vysvetľovať predpisy a pravidlá z hľadiska ich služby životu. Pravidlá však musia byť naozaj pravidlami pre život! Predpisy, ktorých zmysel je pre ľudí nezrozumiteľný, alebo ktoré ich nútia k niečomu, čo nie sú schopní celoživotne a masovo dodržiavať, neposilňujú veriace rodiny, ale naopak, vystavujú ich konfliktom vo svedomí. Také predpisy vnímajú ako moralizovanie farizejov v Písme, ktorí ľuďom nakladali ťažké, až neznesiteľné bremená, avšak sami podľa nich nežili.

Najlepšou podporou je pozitívny príklad. Manželstvá a rodiny, v ktorých sa darí žiť podľa kresťanských ideálov, sa nesmú povyšovať nad ostatné a izolovať od tých, kde sa to nedarí, ale v rámci cirkevného spoločenstva majú byť oporou slabším. V Cirkvi by sa mal vytvoriť priestor, aby popri kňazoch dávali svedectvo o živote z viery aj tieto rodiny, a to aj pri liturgii. V Cirkvi na Slovensku všeobecne platí, že nefunguje účinná a živá komunikácia medzi ľuďmi a jednotlivými inštanciami pastorácie. Mnohí iniciatívni katolíci si sťažujú, že nedostávajú od svojich biskupov žiadnu reakciu, a to ani na rokmi overené návrhy a projekty.

4. Ako odpovedá Cirkev vo svojej pastoračnej činnosti na rozšírenie kultúrneho relativizmu v sekularizovanej spoločnosti a na s tým súvisiace časté odmietanie modelu rodiny zloženej z muža a ženy, ktorí sú spojení manželským zväzkom a otvorení pre plodenie (prokreáciu)?

Cirkev na tieto otázky neodpovedá jedným hlasom. Sú takí (i v Cirkvi), ktorí vidia len zápas medzi dobrom a zlom (a sami sa neskromne zaraďujú na stranu dobra), a sú takí (i v Cirkvi), čo vidia zložitý vývoj spoločnosti – plný nových rizík, ale aj príležitostí. Na Slovensku tí prví budujú systém kruhovej obrany a tí druhí sa snažia každú situáciu skúmať, podporiť to, čo je v nej dobré, upozorniť na nebezpečenstvá, ktoré hrozia (nie Cirkvi, ale ľuďom). Cirkev na Slovensku na kultúrny relativizmus neodpovedá. Zväčša koná len úradnú prípravu na manželstvo pre páry, ktoré pochádzajú z veriaceho prostredia. Spolupráca kňazov v pastorácii s odborníkmi je nedostatočná. Viacerí veriaci ľudia užívajú abortívnu antikoncepciu, podstupujú potraty a umelé oplodnenie – i opakovane. Cirkev vo verejnosti pôsobí tak, že jej hlas k širšej (aj katolíckej) verejnosti neprenikne alebo vyznie ako moralizovanie. Kňazi si s odbornými otázkami nevedia poradiť, nemajú o nich dostatočné vedomosti. Keď sa k nim vyjadria, často len opakujú nejaké poučky, ktoré nedokážu vysvetliť. V otázkach sexuality je spolupráca kňazov s odborníkmi veľmi zriedkavá.

Dôležitosť citového života (b. 9 – 10)

5. Akým spôsobom a do akých aktivít za zapájajú kresťanské rodiny, aby svedčili novým generáciám o dozrievaní v emocionálnej oblasti? (porov. 9 – 10). Ako je možné pomôcť pri formácii vysvätených služobníkov vzhľadom na danú oblasť? Aká špecifická kvalifikácia sa najnaliehavejšie požaduje od pastoračných pracovníkov v tejto oblasti?  

Kresťanské rodiny by mali svedčiť predovšetkým vlastným životom. To, ako žijú rodičia medzi sebou a voči deťom, je najsilnejšou informáciou pre vnímanie rodiny budúcej generácie. Emocionálna oblasť je najintímnejšia komnata každej rodiny, dokonca i mimo dosahu rozhrešovacej právomoci kňazov, pretože miera emocionality sa ťažko premietne do spovedného zrkadla. Veľmi účinnou by mohla byť pomoc „rodinného kňaza“, t.j. kňaza alebo diakona, ktorý by bol s konkrétnou rodinou v dlhodobom blízkom vzťahu tak, že by sa tam vyvinulo skutočné priateľstvo. Takýto kňaz môže byť veľkou pomocou i pre emocionálny život rodiny.

Ak sú nejaké aktivity, sú veľmi nesystematické. Bohoslovci a kandidáti na zasvätený život by mali ovládať „teológiu tela“, poznať biologické zákonitosti ľudského tela a ich mravné používanie v manželstve. Budúci kňazi by sa mali učiť pokore, je veľmi škodlivé, ak sú vedení k predstave, že sú viac, že sú duchovnejší ako laici, ktorí žijú v manželstve. Majú byť vedení k službe a k pravidelnej aj manuálnej práci pre iných ľudí. Inak nikdy nepochopia starosti obyčajných ľudí. Celibát mnohí žijú ako únik pred starosťami. To však nie je žiadne svedectvo ani služba.

Výzva pre pastoráciu (b. 11)

6. V akom pomere a akými prostriedkami sa bežná rodinná pastorácia obracia aj na tých, čo sa vzdialili od Cirkvi? (porov. b. 11) Aké postupy sa zvolili, aby sa v ľuďoch vzbudila a uplatnila „túžba po rodine“, ktorú Stvoriteľ vložil do srdca každého človeka, a ktorá je osobitne prítomná u mladých, a to aj u tých, ktorí sa nachádzajú v rodinných situáciách nezodpovedajúcich kresťanskému obrazu rodiny? Akú odozvu u nich nachádza na nich zameraná činnosť Cirkvi? Do akej miery je rozšírené medzi nepokrstenými prirodzené manželstvo, a to aj vzhľadom na túžbu mladých vytvoriť rodinu?  

Za bežnú rodinnú pastoráciu možno pokladať homílie (občas zamerané na rodinnú problematiku), sviatosti (najmä sv. pokánia), rozhovory pred sobášom a krstom detí; jestvujú aj špecifické prorodinné aktivity hlavne rehoľných spoločenstiev pre ohraničenú „klientelu“. Za nie celkom bežnú možno pokladať činnosť prorodinných aktivistov (nevydarené referendum o rodine možno však pokladať za nešťastnú aktivitu). Tieto aktivity neoslovujú ľudí, čo sa vzdialili od Cirkvi, skôr naopak.

Ľudia vnímajú ako určitý rozpor, keď v Cirkvi zdôrazňujeme zväzok muža a ženy ako prirodzený, ale pre jeho bezchybné naplnenie v inštitúte manželstva žiadame administratívno-právny cirkevný úkon. Ľuďom sa zdá, že raz zdôrazňujeme obsah, a potom zasa formu. V Cirkvi musíme byť odborníkmi viac na vzťahy, ako na právne úkony, a v tom zmysle zmeniť svoje spôsoby a reč. Potrebujeme aktivity, ktoré by ľudia zažili ako normálnu službu Cirkvi (aj odbornú) pre fungovanie ich rodiny a ako pomoc pre trvalé vzťahy.

Všeobecne sa na Slovensku nevie o aktivitách miestnej Cirkvi, ktoré by boli venované neveriacim. Za také nemožno pokladať aktivity laikov, ktorí miešajú politický boj so snahou presadiť náboženské a morálne hodnoty. Politika má zaiste slúžiť týmto hodnotám, ale politika i náboženské hlásanie musia používať sebe vlastné prostriedky, ktoré sa nesmú zamieňať. Inak síce určité percento ľudí získame, ale väčšinu od Cirkvi odpudíme.

Verejnosť má dojem, že vedenie cirkvi vyvyšuje mnohodetné rodiny, iný model akoby nemal v porovnaní s nimi veľkú hodnotu, čo mladých ľudí od cirkevnej reči odrádza. Podľa štatistiky 40% mladých ľudí nepovažuje manželstvo za potrebné, medzi neveriacimi je to samozrejme väčšie číslo. Aj to by mala byť úloha Cirkvi, žeby sa manželstvo predstavilo aj inak, ako len právne usporiadanie vzťahu.

Pohľad upretý na Ježiša a Božia pedagogika v dejinách spásy (b. 12 – 14)

7. Pohľad upretý na Krista otvára nové možnosti. „Skutočne, zakaždým, keď sa vraciame k prameňu kresťanskej skúsenosti, otvárajú sa nám nové cesty a nevídané možnosti“ (b. 12). Ako sa využíva učenie Svätého písma v pastoračnej činnosti zameranej na rodiny? V akej miere živí tento pohľad upretý na Ježiša odvážnu a vernú pastoráciu rodín? 

Jestvuje základné ohlasovanie Ježišovho evanjelia, ako sa poskytuje v homíliách. Zriedkavé sú malé spoločenstvá, kde by sa veriaci venovali štúdiu a meditovaniu Písma. Luxusom je služba niekoho ako „rodinného kňaza“, či „rodinného patróna“.

Sv. Písmo sa môže využívať viac tam, kde miestna Cirkev podporuje život veriacich na bázovej úrovní, v základných komunitách. Iná otázka je, ako také komunity majú vyzerať, ako majú byť zapojené do farnosti a diecézy, aby nevytvárali paralelnú, ale prepojenú štruktúru.

8. Aké hodnoty manželstva a rodiny uskutočňujú vo svojom živote mladí ľudia a aké manželia? A akou formou ich realizujú? Existujú v tejto oblasti hodnoty, ktoré možno zdôrazniť? (porov. b. 13) Ktorým hriešnym aspektom je treba predchádzať a ktoré treba prekonať?

Mladí ľudia, ktorí vyrastali v prirodzených rodinách s pozitívnym vzorom, majú ochotu uzatvárať sviatostné manželstvá, ale aj medzi takýmito ľuďmi narastá individualizmus a strach zo zodpovednosti za druhého. Mladí ľudia sú citliví na to, že Cirkev raz zdôrazňuje obsah (prirodzenosť manželstva) a inokedy formu (prirodzený zväzok, ktorý nie je posvätený administratívnym úkonom nie je mravne dobrý). Treba novým spôsobom vysvetľovať zmysel pravidiel. Ale zároveň byť otvorený k revidovaniu pravidiel. Mladí ľudia sa na jednej strane nadchnú pre niektoré cirkevné aktivity, za pápeža (ba aj za referendum o rodine), ale na druhej strane si budú robiť po svojom tam, kde to považujú výlučne za svoju vec. Úzkoprsý výklad pravidiel o zodpovednom rodičovstve priviedol k masovej ignorancii učenia Cirkvi v tejto téme. Autoritami sa stali sekulárni ľudia, propagujúci abortívnu antikoncepciu, pripúšťajúci potraty a umelé oplodnenie. Krízu manželstva posilňujú mnohé faktory, napr. oslabená pozícia mužov v rodine, spojená s nutnosťou cestovať za prácou; uprednostnenie profesionálnej kariéry, časté psychické a fyzické odlúčenie členov rodiny.

9. Akú ľudskú pedagogiku je potrebné vziať do úvahy – v súlade s Božou pedagogikou – aby sme lepšie pochopili, čo sa vyžaduje od pastoračnej činnosti Cirkvi, pokiaľ ide o dozrievanie partnerského života k manželstvu? (porov. b. 13)

S pojmom „dozrievanie partnerského života k manželstvu“ treba zachádzať triezvo. Ak sa muž a žena majú radi a chcú spolu žiť v manželstve, tak sú už zrelí. Samozrejme, že sa má ich vzťah vyvíjať v čase. Osobné svedectvá dobrých manželstiev sú najúčinnejšie. Keď sú mnohé rodiny otrasené, treba sa snažiť, aby farnosti boli tými širšími rodinami, kde nájdu mladí ľudia príklad a povzbudenie. V prípadoch nevydarených manželstiev málokedy ide o nezrelosť, častejšie ide o iný, celkom konkrétny problém.

10. Čo urobiť preto, aby sme ľuďom ukázali veľkosť a krásu daru nerozlučiteľnosti manželstva a vzbudili tak túžbu čoraz hlbšie ho prežívať a budovať? (porov. b. 14)

Súčasnosť núti ľudí k opačnému prežívaniu skutočnosti, ako je hodnota manželstva. Štandardným spôsobom života je produkcia a spotreba na „rýchle obrátky“. Direktívou je „novosť a aktuálnosť“. Ľudia sú nastavení na stále nové vzruchy. V tomto kontexte je manželstvo so svojimi hodnotami vernosti a stálosti, s konceptom „navždy“ neatraktívne, ba nepredstaviteľné. Aj deti z dobrých manželstiev sa pýtajú, ako je možné spolu vydržať po dlhé roky. Pochopiť to môžu vtedy, ak im rodičia dajú aj emocionálne zažiť hodnotu manželstva a rodiny ako trvalého vzťahu. K tomu patrí zažitie stálosti a vytrvalosti v čase – hodnoty dlhšej perspektívy. S tým súvisí objavovanie vnútornej krásy partnerov, ktorá vedie k novej podobe príťažlivosti, ako aj bezpečia a istoty (aj materiálnej). Takto vytvorený priestor uľahčuje normálny každodenný život. Pri hľadaní pedagogiky Cirkev nepotrebuje príliš používať náboženskú reč. Ak máme vytvoriť „atraktívne“ hodnoty pre ľudí z dnešného sveta, treba hovoriť jazykom, ktorý je akceptovaný aj sekulárnou verejnosťou. Napokon v dejinách spásy, v ktorých nás Boh sprevádza, dáva nám sám skúsiť hodnoty ako stálosť a vytrvalosť, vnútornú krásu – duchovnosť, bezpečie a istotu.

V Cirkvi sa inštitúcia manželstva zdôrazňuje, ale koľko manželských párov bolo vyhlásených za svätých? (A nie preto, že jeden z nich odišiel do kláštora.) Na druhej strane však Cirkev nemôže vyzdvihovať len jeden znak dobrého manželstva – napr. nerozlučiteľnosť. Priveľa je tých, ktorým sa manželstvo nevydarilo. Učenie Cirkvi a zážitok reality nesmú byť v rozpore. To neznamená prispôsobiť sa (zlej) realite, ale ísť ku koreňom, k tomu, čo predchádza aj čnosti nerozlučiteľnosti. Cirkev sa v pastorácii musí preorientovať od poučovania k sprevádzaniu, od formálnych príprav na krst a sobáš k otvoreným rozhovorom.

11. Ako by sme mohli ľuďom pomôcť pochopiť, že vzťah s Bohom umožňuje zvíťaziť nad krehkosťou, ktorou sú poznačené aj manželské vzťahy? (porov. b. 14). Ako svedčiť ľuďom o tom, že Božie požehnanie sprevádza každé pravé manželstvo? Ako im ukázať, že sviatostná milosť pomáha manželom na celej ceste ich spoločného života?

Cirkev musí v prvom rade hlásať prednejší domov ako je vydarené manželstvo a rodina. Treba nasledovať Ježiša, ktorý nedával za vzor prirodzenú rodinu, ale domov u Otca, rodinu ako spoločenstvo jeho počúvania a súčasne spoločenstvo s hriešnikmi. Keď Cirkev bude reálnym spoločenstvom, kde sme prijatí (napriek tomu, že sme hriešni), a to sociálno-kultúrne i duchovne, potom z toho budú profitovať manželstvá, ale i tí, čo stroskotali. Zdôrazňovať, že Božie požehnanie sprevádza len tých, čo sa im vzťahy vydarili, je kontraproduktívne.

Pri ľuďoch v „nepravom“ manželstve už nie je Božie požehnanie? Cirkev si musí urobiť jasno, či chce robiť pastoráciu len v rodinách, ktoré sú založené na sviatostnom manželstve – u tzv. bezproblémových, alebo chce byť aj s ľuďmi, ktorí žijú v problematických rodinách. Vzťah s Bohom treba ukázať ako mocnejší než všetky prostriedky a pravidlá, ktorými poisťujeme morálku.

Rodina v Božom pláne spásy (b. 15 – 16)

12. Ako možno vysvetliť ľuďom, že kresťanské manželstvo zodpovedá pôvodnému Božiemu poriadku, a preto je skúsenosťou plnosti, a nie dajakým obmedzením? (porov. b. 13) 

Základom kresťanského manželstva je láska manželov, nie cirkevno-právny akt. Láska človeka napĺňa, ale zároveň obmedzuje, lebo nechce milovanej osobe spôsobovať niečo, čo by ju zranilo. Toto sa dá vysvetliť. Ale nedá sa vysvetliť, že viac ako láska manželov je pre manželstvo dôležité, či je zapísané v matrike. Právne predpisy v Cirkvi nemôžu byť prvoradejšie ako duchovné čnosti (viera, nádej, láska).

Najlepšie vysvetlenie je dobrý príklad. To, čo je dobré a krásne, priťahuje samo. V štruktúrach Cirkvi a v miestnych cirkvách musia dostať väčší priestor laici. Nie predovšetkým na „školenia“, ale na svedectvo a zodpovedné úlohy.

13. Ako možno chápať rodinu ako „domácu cirkev“(porov. Lumen gentium, 11), subjekt i objekt evanjelizačnej činnosti, v službe Božiemu kráľovstvu?

Rodina je spoločenstvo. Základné rodiny treba učiť širšiemu rozhľadu – nielen deti a rodičia, ale aj starí rodičia, krstní rodičia, súrodenci, tety atď. V rodine sa modlia, slávia sviatky, slúži sa i katechizuje. Netreba dávať ďalšie úlohy a povinnosti, ale to bežné, čo rodiny žijú, nech žijú ako kresťania. Ľudia žijúci v manželstvách by mali mať aj viditeľné zodpovedné úlohy v miestnej Cirkvi na úrovni diecézy a farnosti. 

14. Ako posilňovať vedomie rodín o ich misionárskej úlohe?

Kňazi by mali viac zdôrazňovať, že subjektom misijnej činnosti je celá Cirkev. Tiež by mali ukázať, že misie nie sú pre tzv. profesionálov, že ide o základné svedectvo z viery. Laikom treba dať priestor, aby mohli svedčiť o svojich skúsenostiach. Homílie by bolo možné obohatiť o svedectvá ľudí, zo spolužitia s ľuďmi vo svete (teda z misií).

Rodina v dokumentoch Cirkvi (b. 17 – 20)

15. Kresťanská rodina žije pred milujúcim pohľadom Pána a vo vzťahu s ním rastie ako pravé spoločenstvo života a lásky. Ako rozvíjať rodinnú spiritualitu a ako pomôcť rodinám, aby sa stali miestom nového života v Kristovi? (porov. b. 21)

V Cirkvi chýbajú účinné vzory spirituality a modlitby pre súčasných ľudí žijúcich vo svete, teda pre rodiny. V minulosti bola modlitba v rodinách vedená zväčša podľa zjednodušených mníšskych vzorov. Ale rodinná spiritualita sa nemôže zúžiť len na spoločné modlitby a nemôže sa týkať len sviatostných katolíckych manželstiev. Cirkev musí mať ponuku spirituality aj pre neúplné a hriešne rodiny, kde je osamelá matka (niekedy sám otec) s deťmi. Je úlohou Cirkvi, aby ponúkala skúsenosť Božieho milosrdenstva najmä tým, ktorí „lekára potrebujú“. Kde chýba spoločenstvo života a lásky v rámci rodiny, má Cirkev ponúknuť posilu a objatie väčšej kresťanskej rodiny.

Pre všetky rodiny platí aj kritický prístup k súčasnej mediálnej ponuke. Ak chcú prežívať rodinnú spiritualitu, nemôže rodinným večerom vládnuť médium televízie a internetu. Ľudia dnes pasívne prijímajú podnety a informácie z obrazovky. Tento trend je o to tragickejší, že televízne spoločnosti sa orientujú na primitívne programy. Populácia hlúpne a zostáva zmyslovo ochabnutá. V tomto kontexte hovoriť o spiritualite rodiny je veľmi ťažké.  Ľudí je potrebné vytrhnúť z nekonečného kolotoča premrhaných večerov pri televízore. Cirkev v obciach by sa mala prostredníctvom animátorov podieľať na organizovaní programov pre svojich veriacich. Nielen pre deti počas svätých omší. Spektrum programov môže byť rôznorodé a široké. Od diskusií na aktuálne témy až po organizovanie tanečných kurzov pre manželov. Rodinná spiritualita je aj o tom, že rodina sa dokáže normálne porozprávať, vie si urobiť program, ktorý ju fyzicky aj duchovne obohatí, a hlavne, že každý člen rodiny sa bude domov zo školy a z práce tešiť.

16. Ako rozvíjať a podporovať katechetické iniciatívy, ktoré by objasňovali cirkevné učenie o rodine a pomáhali ho uvádzať do života, a tak uľahčovali odstraňovanie prípadných rozdielov medzi tým, čo sa žije, a tým, čo sa vyznáva, a povzbudzovali k ceste obrátenia?

Najprv si treba určiť cieľ týchto katechetických iniciatív. Asi nepôjde na prvom mieste o povzbudzovanie bezproblémových manželstiev. Tiež je ťažko predstaviteľné, žeby malo ísť o prehováranie „hriešnikov“. Možná je len katechéza, v ktorej pôjde o podstatu manželstva a rodiny (nie o cirkevno-právne pravidlá), ktorá poukáže na zmysel rodiny z pohľadu viery a ponúkne pomoc pre ľudí. Opäť platí, že bez premeny Cirkvi klerikov na Cirkev bratov a sestier, kde klérus a laici úzko spolupracujú, taká katechéza ani nemôže vzniknúť. Na Slovensku treba zmeniť systém pastorácie, aby ju viedli pastoračné tímy, ktoré budú fungovať na úrovni farností. Jedno - dve centrá v diecéze, vzdialené od ľudí, a navyše obsadené ľuďmi bez overenia a odobrenia z terénu, sú sterilné.

Nerozlučiteľnosť manželstva a radosť zo spoločného života (b. 21 – 22)

17. Čo podniknúť, aby ľudia pochopili hodnotu nerozlučiteľného a plodnosti otvoreného manželstva, ako cestu k plnej osobnej realizácii? (porov. b. 21) 

Pre nerozlučiteľné manželstvo a plodnosť je dostatok dôvodov, ktoré pochádzajú zo všeobecnej skúsenosti i z rozumu. Najdôležitejším argumentom sa zdá byť zodpovednosť za deti. Ale ako vieme, v nešťastných rodinách nie sú ani spoločné deti dôvodom uchovania manželstva. Cirkev si musí dať pozor, aby neponúkala len najvyšší ideál alebo nič. Márne budeme chcieť, aby hodnotu nerozlučiteľnosti manželstva pochopili ľudia, ktorých manželstvo sa rozpadlo, ak zároveň nedostanú ďalšiu šancu. Pán Ježiš nehovoril o nerozlučiteľnosti manželstva tak, žeby nevidel zlyhávajúceho človeka. Ponúkal vždy ďalšiu šancu. To má robiť aj Cirkev.

Tým, že biskupi a kňazi málo spolupracujú s laikmi a nevedia oceniť ich prácu, nemá Cirkev na Slovensku žiadne skutočne funkčné centrá, ktoré by sa kompetentne a systematicky venovali téme sexuálnej výchovy a plodnosti. Tým, že nejestvuje otvorený dialóg v Cirkvi o týchto témach, ani farnosti, ani cirkevné školy a pod. nemajú o téme informácie a prehľad. Jestvujú len ojedinelí nadšenci (lekári), ktorí sa týmto témam venujú, ale bez podpory vedenia Cirkvi.

18. Ako predstaviť to, že rodina je po mnohých stránkach jedinečné miesto, kde možno zakúsiť radosti ľudského života? 

Netreba vymýšľať objavené a prirodzené. Dnes netreba však podceňovať aj to, že ľudia ťažko prijmú ako úprimnú reč, ak chválu na manželstvo prednášajú muži Cirkvi, žijúci často v nevydarenom a nepríťažlivom celibáte. A keď otcovia (matky) rodín, žijúci často vo veľkej obetavosti, overení v živote, sú vo svojich cirkevných komunitách podceňovaní. Cirkev po stáročia učila, že svetský život v rodine je temer prekážka k duchovnému životu. Ak tomu Cirkev neverí, musí urobiť aj viditeľné zmeny. Musí dať do vedenia Cirkvi zástupcov rodín a overených manželov. Musí častejšie blahorečiť a svätorečiť manželské páry.

Z duchovného hľadiska sú dôležité kvality ako bezpodmienečná láska, dôvera, potom prostredie, ktoré unáhlene nehodnotí, nesúdi, ale podporuje, tiež spoznávanie hodnôt kultúry, prírody a vzťahov. Bezpodmienečná láska vytvára priestor, kde neplatí zásluhovosť, ani súťaž. Dôvera vytvára bezpečie a istotu vzťahov, je kľúčovou podmienkou pre rozvoj dieťaťa. Prostredie, ktoré deti unáhlene nesúdi, navodzuje stav kreativity a otvorenosti, lebo umožňuje robiť aj chyby, pri nezdare rodina „podrží“, nastavuje spätnú väzbu. Spoznávanie kultúry a prírody umožňuje rodičom odovzdávať poznanie zážitkom a skúsenosťou. Múdrosť sa nedá naučiť, ale priamy individuálny vzťah rodič – dieťa vytvára zážitkový svet, ktorý formuje osobnosť. Týmto spôsobom sa dajú zakúsiť radosti života, ale aj získať porovnanie komplementárnych atribútov. Umenie a kultúra je nenahraditeľný fenomén poznania, ktorý umožňuje prežiť modelové situácie, ktoré následne formujú charakter. Dôležitá je aj skúsenosť so širším spoločenstvom ľudí, ako je len rodina (spoločné akcie, výlety, športové podujatia alebo dovolenky).

19. Druhý vatikánsky koncil ocenil prirodzené manželstvo tým, že sa vrátil k dávnej cirkevnej tradícii. Do akej miery dokáže diecézna pastorácia zhodnotiť aj túto múdrosť národov, ako základnú pre spoločnú kultúru a spoločnosť?  (porov. b. 22) 

V tejto otázke sa znovu zjavuje protirečenie, ktoré je pri uznávaní prirodzeného manželstva (inak povedané: manželstva, ktorého základom je to, čo tvorí jeho obsah – láska medzi mužom a ženou) a požadovanou formou sviatostného manželstva, ktorej základom je cirkevno-právny akt s nesmierne závažnými účinkami na celý život. Pastorácia je v súčasnosti konfrontovaná s tým, ako sa postaviť voči prirodzeným manželstvám rozvedených katolíkov. To koncil neriešil. To, že synoda túto otázku otvorila, je nielen dôsledkom bezradnosti pastoračnej praxe voči tejto situácii, ale zároveň je i odvážnym krokom v ústrety realite. Cirkev musí pokračovať v tejto línii láskavého prístupu a rovnocenného dialógu.

Pravda a krása rodiny a milosrdenstvo voči zraneným a krehkým rodinám (b. 23 – 28)

20. Ako pomôcť ľuďom pochopiť, že nikto nie je z Božieho milosrdenstva vylúčený a ako vyjadriť túto pravdu v pastoračnej činnosti Cirkvi zameranej na rodiny, osobitne na tie zranené a krehké? (porov. b. 28)

Plne sa treba stotožniť s citátom z Evangelii gaudium, uvedeným nad otázkou: ideál evanjelia nezradíme tým, ak sa budeme usilovať porozumieť a pomôcť ľuďom, ktorí tento ideál nedosahujú v plnom rozsahu. A keď, tak do ideálu sa dorastá postupne. Pokiaľ sa bude cirkev striktne držať svojich nariadení týkajúcich sa udeľovania sviatostí veriacim, tak počet udelených sviatosti bude naďalej klesať. Systém rušenia nefungujúcich manželstiev musí byť relatívne jednoduchý a flexibilný v zmysle bodu 48 „Správy“. Rovnako ako aj  systém prehodnocovania možnosti udeľovať sviatosti v zmysle bodu 52.

21. Ako môžu veriaci prejaviť postoj prijatia a dôverného sprevádzania voči ľuďom, ktorí ešte nedospeli k plnému pochopeniu daru Kristovej lásky, bez toho, aby sa vzdali hlásania požiadaviek evanjelia? (porov. b. 24)

Žiada sa tu uplatňovať prístup pápeža Františka z EG, totiž milosrdne a trpezlivo takýchto ľudí sprevádzať v ich živote (nebočiť od nich). Často nejde ani tak o ľudí, „ktorí ešte nedospeli k plnému pochopeniu daru Kristovej lásky“, ale skôr o ľudí, ktorí z najrozličnejších dôvodov v takýchto „neprípustných manželstvách“ alebo obdobných zväzkoch už žijú. Mnohí z nich celkom dobre chápu, čo im Cirkev „zakazuje“, lenže si nemôžu pomôcť. Ideál nemôže byť predkladaný ako buď - alebo, všetko alebo nič. Požiadavky evanjelia počítajú s postupným rastom, nekladú pred človeka len jednu možnosť, ktorú keď nevyužije, končí. Aj ďalší pokus o manželstvo možno hodnotiť ako ďalšie štádium rastu, ktoré sa k ideálu približuje. Morálne nemôže byť vyššie hodnotený človek, ktorý po prvom nevydarenom manželstve žije zo dňa na deň a má príležitostné známosti, ako ten, ktorý žije v druhom zväzku v zodpovednej láske a vychováva deti.

22. Čo je možné urobiť pre to, aby muž a žena v rôznych formách spolužitia  – v ktorých sa možno stretnúť s pravými ľudskými hodnotami – zo strany Cirkvi pocítili rešpekt, dôveru a povzbudenie k rastu v dobrom, a ako im pomôcť dospieť k plnosti kresťanského manželstva? (porov. b. 25) 

Opäť platí gradualizmus, postupné posúvanie sa. A najmä dať možnosť ďalšej šance. To neznamená, že odmietneme ideál, ale že Cirkev realisticky a trpezlivo bude prijímať hriešnikov, aby sa pokúsili znovu vstať, a stali sa aspoň o trochu lepšími. Napokon všetci sme hriešni, a všetci tento prístup potrebujeme. Prečo by túto príležitosť nemali dostať nesobášení alebo znovuzosobášení kresťania?

Ohlasovať evanjelium rodiny dnes, v rôznych kontextoch (b. 29 – 38)

23. Ako sa pri formácii kňazov a ďalších pastoračných pracovníkov venuje pozornosť téme rodiny? Sú do toho zapojené samotné rodiny?

Na Slovensku sa o tom nevie. Navyše jestvuje veľká priepasť medzi ľuďmi žijúcimi v rodine a ľuďmi v celibáte. Pastorační pracovníci / kňazi nie sú odborníkmi na problematiku rodiny a rodičovstva. Skúsenosť z vlastnej rodiny a detstva, zo spovednice a literatúry je nedostatočná. Tiež nestačí skúsenosť starších rodín, lebo sa rýchlo mení kontext a okolnosti. Príklady a prednášky „mnohodetných“ rodín nie sú modelové pre 99% ľudí, aj keď sa ukazujú pozitívne javy z týchto rodín (poriadok, spolupatričnosť, vzájomná podpora medzi súrodencami).

Rodiny do formácie kňazov nie sú zapojené. Pritom teoretických i praktických znalostí a skúseností na túto tému je dosť. Kto sa angažuje v takejto práci, potrebuje mať aj možnosť konfrontácie svojich skúseností, svojej činnosti a jej výsledkov, získať niekde radu a podporu – odbornú i emočnú. Treba rozvíjať modely „diskusných sústredení“ a duchovných obnov. Pastorácia rodín musí byť dostupná, odborná a kvalifikovaná. Má poskytovať ľuďom pocit, že sú prijímaní s porozumením a láskou. Treba byť múdry, aby sa vedelo, s kým sa hovorí a ako sa má hovoriť, aby to bolo pre každého zrozumiteľné.

24. Sme si vedomí toho, že si rýchly rozvoj našej spoločnosti vyžaduje, aby sme neustále venovali pozornosť jazyku, ktorý v pastoračnej komunikácii používame? Ako možno účinne svedčiť o priorite milosti tak, aby sa rodinný život plánoval a prežíva ako prijatie Ducha Svätého?

Používanie kvetnatého, pre súčasného človeka často nezrozumiteľného jazyka v pastoračnej komunikácii je prejavom strachu pozrieť sa realite do očí a hľadať skutočné riešenia. Tak sa problém balí do formulácií  a súvislostí, v ktorých sa stratí.

25. Ako možno pri ohlasovaní evanjelia rodiny vytvárať podmienky nato, aby bola každá rodina takou, ako si ju Boh želal, a aby spoločnosť uznávala jej dôstojnosť a poslanie? Aké „pastoračné obrátenie“ a aké ďalšie kroky treba v tomto smere urobiť?

„Pastoračné obrátenie“ by malo ísť od formy k obsahu, od cirkevno-právnych požiadaviek k duchu evanjeliového posolstva, od moralizovania k sprevádzaniu životom.

26. Chápe sa naplno význam spolupráce so spoločenskými a politickými inštitúciami v službe rodiny? Ako sa táto spolupráca v skutočnosti realizuje? Akými kritériami sa pritom možno inšpirovať? Akú úlohu môžu v tomto smere zohrávať rodinné združenia? Ako môže byť táto spolupráca opodstatnená aj na základe otvoreného pranierovania kultúrnych, ekonomických a politických procesov, ktoré ohrozujú rodinu? 

Cirkev má právo požadovať od politiky, aby vytvárala podmienky, ktoré nebudú znevýhodňovať ľudí v rodinách. Na druhej strane však množstvo rozvodov a rozličných procesov, čo rozkladajú rodinu, ako i nechuť mladých ľudí vytvárať si vlastnú rodinu, má na svedomí v rozhodujúcej miere súčasný životný štýl. Nespôsobujú to až tak politické rozhodnutia, ale ekonomická situácia a stav kultúry. Je to dôsledok novej situácie, v ktorej sa masovo ocitli milióny ľudí,. Jedni preto, že získali relatívnu ekonomickú nezávislosť a veľa voľného času. Druhí preto, že sú úplne chudobní. Nevedia, čo s tým. Toto si žiada oveľa hlbšiu analýzu a zásadnejšie opatrenia než len apelovať na politické štruktúry, a netýka sa to zďaleka len inštitúcie rodiny. Týka sa to celých národov.

Možné politické návrhy: systém daňových úľav pre rodiny; uzákonenie povinnosti absolvovať pred každým potratom s dotknutou ženou rozhovor so psychológom, resp. s kňazom; sociálne programy pre slobodné matky; fungujúce centrá adopcií; prísnejšia kontrola programov v telekomunikačných a tlačených médiách – aktívne blokovanie kultúrneho odpadu.

27. Ako podporiť taký vzťah medzi spoločnosťou, politikou a rodinou, ktorý by bol prospešný pre rodinu? Ako napomôcť to, aby medzinárodné spoločenstvo a jednotlivé štáty viac podporovali rodinu?

Sekulárna spoločnosť, politici, kňazi a rodičia – každá skupina hovorí úplne iným jazykom. Jazyk náboženstva je temer nepoužiteľný pre formulovanie potrieb rodiny v politickom prostredí. Treba sa zamerať na praktické potreby, ktoré sa kryjú s každodennými potrebami v sociálnej a ekonomickej oblasti, a potom v oblasti výchovy a starostlivosti o deti. Nositeľom týchto potrieb v politike majú byť politické subjekty (určite nie čisto katolícke).

Sprevádzať snúbencov po ceste prípravy na manželstvo (b. 39 – 40)

28. Sú programy prípravy na manželstvo predstavované tak, aby zdôraznili povolanie  a poslanie rodiny v súlade s vierou v Krista? Uskutočňujú sa ako ponuka autentickej cirkevnej skúsenosti? Ako ich možno obnoviť a zlepšiť?

Na Slovensku nejestvujú žiadne cirkevné programy prípravy na manželstvo, ktoré by oslovovali širší okruh ľudí. Jestvujú len povinné poučenia. Len málo kňazov pritom dokáže osloviť mladých ľudí. 90% snúbencov v mestách ani nemá bližšiu skúsenosť s Cirkvou. Mladí ľudia vôbec neuvažujú v kontexte toho, že ich manželstvo má niečo spoločné s poslaním rodiny v súlade s vierou v Krista. Málokto si uvedomuje súvis medzi úspechom v manželstve a vierou. To neznamená, že ľudia sú mimo kresťanstva, ale naopak, že viera má odpovedať na potreby ľudí, nie ľudí prispôsobovať učeniu viery. 

29. Ako kresťanská iniciačná katechéza predkladá otvorenosť voči povolaniu a poslaniu rodiny? Ktoré kroky sa pritom považujú za najnaliehavejšie? Ako zdôrazniť úzky vzťah medzi krstom, Eucharistiou a manželstvom? Ako poukázať na katechumenátny a mystagogický charakter, ktorý často program prípravy na manželstvo nadobúda? Ako zapojiť do tejto prípravy celé spoločenstvo?

Vzťah medzi krstom, Eucharistiou a manželstvom nie je možné pripomínať izolovane od života ľudí. Ľudia si takto otázku nekladú. Všetko závisí od toho, nakoľko je pre ľudí Cirkev spoločenstvom, rodinou.

Sprevádzanie počas prvých rokov manželského života (b. 40)

30. Využíva sa – či už pri príprave manželstvo alebo počas sprevádzania v prvých rokoch manželského života – dôležité svedectvo a pomoc, ktoré môžu poskytnúť rodiny, rodinné združenia a hnutia? Aké pozitívne skúsenosti možno v tejto oblasti uviesť?

Niečo takéto nemožno umelo organizovať. Môžu fungovať len normálne spoločenstvá (napríklad farské), ktoré by naozaj žili, a kde by sa prirodzene ľudia vo svojich životoch sprevádzali. Vo farnostiach potrebujeme konkrétnych ľudí (okrem kňaza ďalších), ktorí budú ľudí prepájať.

31. Diskusie na synode dospeli k tomu, že pastorácia zameraná na sprevádzanie manželských párov v prvých rokoch rodinného života potrebuje ďalšie prehĺbenie. Aké najvýznamnejšie iniciatívy v tejto oblasti sa už uskutočnili? Ktoré jej aspekty ešte treba prehĺbiť na úrovni farností, diecézy, alebo v rámci združení a hnutí? 

Toto všetko súvisí s podobou miestnych cirkví. Cirkev nemôže fungovať ako administratívna jednotka, ale ani ako súbor do seba zahľadených hnutí (na spôsob „mravných“ farizejov). Ak sa nezačne s prestavbou Cirkvi na miestnej úrovní na „spoločenstvo spoločenstiev“, nemožno nikoho sprevádzať v jeho konkrétnom živote. To zasa súvisí s odovzdaním spoluzodpovednosti na laikov. Vzorom aktívnych laikov však nemôžu byť tí, čo sa aktivizujú len pre vlastnú záľubu. Takí nie sú schopní prekvasiť celok.

Pastoračná starostlivosť o tých, ktorí spolu žijú v civilnom manželstve alebo bez manželstva (b. 41 – 43)

32. Aké kritériá správneho pastoračného rozlišovania treba brať pri jednotlivých situáciách do úvahy vo svetle učenia Cirkvi, podľa ktorého sú základnými charakteristikami manželstva jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť k prokreácii (k plodeniu detí)? 

Mnohí ľudia žijúci v civilnom zväzku zachovávajú jednotu, nerozlučiteľnosť a majú deti. Cirkev im môže jedine ponúknuť, že pomocou viery a sviatostí sa im to bude lepšie dariť žiť. Týchto ľudí však nie je možné osloviť v tradičnej právnickej reči, ktorá súdi a odsudzuje. Cirkev sa má stať odborníčkou na lásku. V tom je jadro evanjelia.

33. Je kresťanské spoločenstvo schopné pastoračne sa zapojiť do týchto situácií? Ako pomáha (kresťanské spoločenstvo) pri rozlišovaní pozitívnych a negatívnych prvkov života osobám žijúcim v civilnom manželstve, aby ich zorientovalo a podporilo na ceste rastu a nasmerovalo k sviatosti manželstva? Ako pomôcť tým, ktorí spolu žijú bez manželstva, aby sa rozhodli pre manželstvo?

Povzbudzovanie civilne zosobášených manželov, aby sa zobrali aj cirkevne, je časťou oveľa širšieho problému. Tým je vzťah k Cirkvi. Ak si nájdeme cestu k tomu, aby sa tento vzťah prehlboval, tak takíto ľudia sa potom celkom prirodzene rozhodnú požiadať Cirkev aj o posvätenie svojho manželstva. Oveľa závažnejšia je však téma v druhej časti tejto otázky, t.j. keď mladí ľudia spolu žijú bez manželstva. To sa dnes stáva masovým javom, a to aj medzi veriacimi katolíkmi. Tiež je to súčasťou širšieho problému, a nielen vo vzťahu k Cirkvi, ale aj k spoločnosti a druhým ľuďom vôbec. Vyplýva to zo životného štýlu, v ktorom sa ľudia bránia, aby mali povinnosti voči iným ľuďom. Chcú si „nechať všetky dvere otvorené.“ To je vo svojej egocentrický model správania sa, a je vlastne odmietaním nielen skutočnej manželskej lásky, ale i lásky k blížnemu vôbec. Cirkev by mala o tom otvorenejšie, jasnejšie a azda aj prísnejšie hovoriť. Nie preto, lebo sa porušujú cirkevno-právne predpisy, ale preto, lebo bez toho, aby sme prijímali záväzky voči iným ľuďom, nielen pre svoj prospech, ale aj preto, lebo to oni potrebujú, sa život stane zápasom všetkých proti všetkým. A to je nielen proti cirkevným predpisom, ale proti Božiemu prikázaniu lásky k blížnemu.

Skúsenosť ukazuje, že kvalita manželstva, rodiny a požadovaných medziľudských vzťahov sa neviaže na cirkevné manželstvo. Rozvodovosť ide naprieč spoločnosťou, nevynímajúc sviatostné manželstvá. Rozhodnutie pre hodnoty trvalého manželského zväzku sa udeje vo vnútri človeka, ktorý je ochotný podstúpiť túto namáhavú, ale krásnu cestu. Budovanie vzťahu medzi manželmi ovplyvňuje veľa faktorov, ktoré skôr hovoria o kvalite a charaktere osobnosti ako o právnych záväzkoch. Pastorácia sa má primárne zaoberať aktivitami, ktoré smerujú k budovaniu kvality vzťahov, tréningu komunikačných a sociálnych zručností a prehlbovaniu osobného charakteru jedinca (dvojice), až následne k uzavretiu inštitucionálneho manželského zväzku.

34. A zvlášť sa pýtame, ako odpovedať na problémy, ktoré spôsobuje pretrvávanie tradičných foriem manželstva (sláveného) na etapy alebo manželstva na základe dohody medzi rodinami?

Na Slovensku neaktuálne.

Liečiť zranené rodiny (odlúčení manželia, rozvedení bez nového manželstva, rozvedení a znovu zosobášení, rodiny s jedným rodičom) (b. 44 – 54)

35. Je kresťanské spoločenstvo pripravené postarať sa o zranené rodiny, aby pocítili Otcovo milosrdenstvo? Ako sa zasadiť o to, aby sa odstránili spoločenské a ekonomické faktory, ktoré ich často ovplyvňujú ich existenciu? Aké kroky sa už podnikli a aké ešte treba urobiť pre rozvoj tejto činnosti a misionárskeho povedomia, ktoré ju podporuje? 

Ako celok cirkevné spoločenstvo nepôsobí na zranené rodiny povzbudzujúco. Len jednotlivci, jednotliví kňazi. V tejto téme by sme sa nemali vyhovárať na spoločenské a ekonomické faktory, pretože tie na vzťah „zranených“ rodín k Cirkvi nemajú hlavný vplyv. Pastoračné úsilie voči takýmto rodinám sťažuje rigidný a legalistický prístup niektorých predstaviteľov Cirkvi k ich „zraneniu“ a ich situácii, ktorý sa vydáva priam za oficiálne učenie Cirkvi, údajne nemenné. V slovenských pomeroch je preto už samotná diskusia o týchto otázkach na synode veľkým povzbudením pre pastoráciu. „Misionárska“ činnosť medzi „zranenými rodinami“ bude oveľa účinnejšia, ak takáto otvorená diskusia bude pokračovať, a zohľadní aj iné dimenzie týchto problémov ako cirkevno-právne.

V bežnej praxi totiž zranené rodiny zažívajú odmietnutie, zavrhnutie, až „vypudenie“ z okruhu známych či celých spoločenstiev. Nezdravé posudzovanie až odsudzovanie je zapríčinené nepochopiteľnou podmienkou zákazu pristupovať k sviatostiam, čím vzniká „stigma“ nečistoty a zavrhnutia. Požiadavky na takéto osoby sú nesplniteľné a hraničia s predstavou rehoľného života v čistote. Takýto prístup je pre ľudí nepochopiteľný, vymyká sa deklarovanému princípu milosrdnej Božej lásky a nahráva tzv. manželstvám „na skúšku“ (aby potom neboli problémy).

36. Ako pomôcť tomu, aby sa stanovili spoločné pastoračné línie na úrovni rôznych partikulárnych cirkví? Ako v tejto súvislosti rozvíjať dialóg medzi rôznymi miestnymi cirkvami „cum Petro e sub Petro“? 

Východiskom pre spoločné pastoračné línie by mal byť duch evanjeliového posolstva a nie cirkevno-právne predpisy. Evanjeliovým prístupom môžeme nadchnúť a získať i ľudí, ktorí sa cítia vo vzťahoch k Cirkvi (a jej prostredníctvom k Bohu) zranení. Zdôrazňovaním zákazov a príkazov sa ľudia od Cirkvi vzdialia. V rámci línie evanjelia by miestne cirkvi mali formovať svoj konkrétny pastoračný prístup.

37. Čo možno urobiť pre to, aby boli procesy na vyhlásenie neplatnosti manželstva prístupnejšie a dynamickejšie, a podľa možnosti bezplatné? (b. 48)

Vyhlásenie z viery: Čo „Boh spojil, človek nech nerozlučuje“, nie je nikdy priamo prevediteľné do cirkevno-právneho vyjadrenia. V praxi stačí, že je niekto pokrstený v katolíckej Cirkvi, aby bol viazaný cirkevným právom. Pritom mnohí sú „len“ pokrstení a nikdy neboli naozaj veriaci. Vieru a lásku môžeme v Cirkvi právne podporovať, ale nie právne dokazovať. To sú veľmi vážne veci, v ktorých Cirkev nepôsobí dôveryhodne. Chránime oficiálne uzavreté manželstvo, ale či je sviatostné, dokazujeme nie z viery a ducha, ale z práva. Ak sa budú naďalej viesť procesy zneplatnenia, treba pri postupe zohľadniť najmä faktor skutočnej viery. Všetko ostatné sú vedľajšie veci. Najlepšie by bolo riešenie problematických manželstiev vyňať z priestoru cirkevného práva a premiestniť ich do priestoru pastorácie a morálky, pričom by právo malo len pomocnú (technickú) funkciu. Z postihnutými manželmi v Cirkvi nemajú jednať v prvom rade právnici, ale spovedníci, duchovní sprievodcovia, pastorační odborníci.

38. Pokiaľ ide o rozvedených a znovu zosobášených, hlbšie preskúmanie si zaslúži aj sviatostná pastorácia, pri ktorej je potrebné zvážiť aj pravoslávnu prax a mať na pamäti „rozdiel medzi objektívnym stavom hriechu a poľahčujúcimi okolnosťami“ (b. 52). Akým smerom napredovať? Aké kroky možno podniknúť? Čo navrhnúť, aby sa zabránilo neprimeraným, či nie nevyhnutným prekážkam [v prístupe ku sviatostiam]?

Toto je najzásadnejšia otázka tejto synody. Už jej nastolenie je veľkou nádejou pre tisíce kresťanov, ktorí túžia po plnom vzťahu s Cirkvou, vrátane sviatostí, ale cirkevno-právne predpisy, nedostatok pastoračnej citlivosti a ich vlastné životné osudy im v tom bránia. Ježiš nikdy neodmietol poskytnúť kajúcnemu hriešnikovi novú šancu. Sviatosť zmierenia a eucharistie sa nemajú poskytovať ako odmena za „bezhriešnosť“, ale ako pomoc hriešnikom, aby so svojimi problémami dokázali účinnejšie bojovať. Ale práve tieto dve sviatosti sa podľa cirkevno-právnych predpisov odmietajú jednej kategórii hriešnikov: rozvedeným, čo vstúpili do nového zväzku.

Diskusia na synode je diskusiou o konflikte medzi cirkevno-právnym predpisom na jednej strane a pastoračnými potrebami ľudí zo „zranených rodín“. Tu ide o vzťah k Cirkvi a jej prostredníctvom k Bohu! Poctivé a dôstojné riešenie nie je v hľadaní právnických kľučiek, ale v tom, že Cirkev umožní aj ľuďom, čo nezvládli svoje prvé manželstvo, aby pristupovali k sviatosti pokánia a eucharistii tak, ako to umožňuje všetkým iným hriešnikom. Majú robiť pokánie, ale uskutočniteľné! Vrah robí pokánie, ale nik od neho nečaká, že vzkriesi k životu svoju obeť. Druhé manželstvo by sa malo po pastoračnom skúmaní uznať ako nová šanca, a pre túto novú šancu by mali platiť rovnaké požiadavky ako na prvé manželstvo, vrátane požiadavky nerozlučiteľnosti.

Ak cirkevné právo tvrdí, že pôvodné manželstvo napriek dlhodobému rozpadu stále trvá, klameme seba, ľudí i Boha. Je to ilúzia a fikcia. Cirkev má kajúcnika prijať s láskou a odpustením, ako Ježiš prijímal i najväčších hriešnikov. Dôstojné a úplné to bude iba vtedy, ak sa s odpustením poskytne nová šanca. To znamená, že sa takémuto človeku neodoprie cesta ku skutočnému jedinečnému a nerozlučnému spojeniu muža a ženy, teda k manželstvu. Napokon, Cirkev verí: Len Boh vie, koho spojil.

39. Umožňuje nám aktuálna normatíva dať platné odpovede na výzvy spojené s miešanými manželstvami a manželstvami osôb rôzneho vierovyznania? Treba brať do úvahy aj ďalšie prvky? 

Súčasná normatíva týkajúca sa miešaných (kresťanských) manželstiev a manželstiev osôb rôzneho vierovyznania odráža skryté podceňovanie až znevažovanie iných náboženstiev a cirkví. Ide často o nepriznaný prozelytizmus. Pápež František prichádza s novou koncepciou ekumenických vzťahov. Ten by sa mal premietnuť aj do požiadaviek, týkajúcich sa takýchto manželstiev.

Pastoračná pozornosť voči osobám s homosexuálnou orientáciou (b. 55 – 56)

40. Ako sa kresťanské spoločenstvo zaujíma o rodiny, v ktorých sú osoby s homosexuálnou orientáciou? Ako je možné postarať sa o osoby v takejto situácii vo svetle evanjelia bez toho, aby boli diskriminované? Ako im predkladať Božiu vôľu pre ich situáciu?

Slovenská katolícka cirkev sa k téme donedávna nevyjadrovala. V ostatných dvoch rokoch sa Cirkev zapojila do politických aktivít, ktoré ju poškodili, lebo nedokázala oddeliť oprávnenú snahu o ochranu spoločnosti pred hedonistickým štýlom života (ktorí propagujú niektorí hetero- a homosexuáli) od dojmu, že diskriminuje homosexuálov. Mnohí verejne vystupujúci katolíci hovoria o homosexuáloch ako nebezpečenstve pre spoločnosť a rodinu. Verejnosť si to všíma a necíti, že ľudia Cirkvi sa správajú ako Ježiš. K homosexuálom (k rozvedeným a pod.) sa pristupuje paušálne, necítiť záujem o konkrétneho človeka a jeho situáciu.

Osoby s homosexuálnou orientáciou sa k slovenskej katolíckej cirkvi nehlásia a nik ani nikdy nepočul, žeby niektorý homosexuál verejne poďakoval Cirkvi za to, že sa v nej cíti doma. To je vážne varovanie. Musíme sa oveľa aktívnejšie zaujímať o  osudy týchto ľudí a ich životnú situáciu, a na tejto báze budovať dôveryhodné vzťahy. Celkove sa zdá, že veriaci ľudia nemajú väčšie výhrady proti spolužitiu ľudí rovnakého pohlavia, pokiaľ nevnucujú svoj spôsob života ako rovnocenný s manželstvom a nerobia si nárok na (cudzie) deti.

Otázku treba položiť aj smerom na kňazov: Nestáva sa v ostaných rokoch príliš často, že mladí muži, ktorí sú nevyrovnaní s vlastnou sexuálnou orientáciou, hľadajú v kňazstve únik pred reálnym životom? V slovenskej katolíckej verejnosti narastá skúsenosť, že takýchto ľudí je medzi kňazmi čoraz viac. Poznáva sa to podľa neschopnosti týchto kňazov mať účasť na starostiach pracujúcich ľudí a ich rodín. Takíto kňazi nechcú slúžiť, ale byť obdivovaní. Paradoxne či zákonite, z ich kruhov pochádza najväčší atak na homosexuálov v sekulárnej spoločnosti.

Odovzdávanie života a problém klesajúcej pôrodnosti (b. 57 – 59)

41. Aké najdôležitejšie kroky sa urobili pre to, aby sa ohlasovala a účinne podporovala otvorenosť manželstva voči životu, a tiež ukázala krása a ľudská dôstojnosť ukrytá v materstve a otcovstve, napríklad vo svetle encykliky blahoslaveného Pavla VI. Humanae vitae? Ako podporovať dialóg s vedou a biomedicínskymi technológiami, aby pri tom bola rešpektovaná ekológia ľudského plodenia?

Veriaci katolíci majú dojem, že biskupi a kňazi málo rešpektujú dospelosť manželov, že nedôverujú ich kompetentnosti rozhodovať o početnosti svojej rodiny (regulácii počatia). Katolíci sú otvorení pre prijatie detí, tí vzdelanejší aj rozlišujú abortívne a neabortívne metódy, sú opatrní voči hormonálnej antikoncepcii, ale odmietajú byť obviňovaní z hriechu, keď nedodržujú striktne tzv. prirodzené metódy. V Cirkvi treba prekonať dvojtvárnosť. Na jednej strane sa opakujú formulácie týkajúce sa otvorenosti k počatiu a tzv. prirodzených metód regulácie počatia, vzniklo dokonca viacero mimovládnych organizácií, ktoré na tom založili svoju činnosť, na druhej strane je však každému zrejmé, že drvivá väčšina katolíkov (nevraviac o ostatnej spoločnosti) sa týmito formuláciami vo svojom vlastnom manželskom živote temer vôbec neriadi. Nemožno zatvárať oči pred realitou.

Dôležité je, aby sa kládol akcent nielen na plodnosť, ale aj vzájomný vzťah manželov a ich život v láske. Nie je možné paušálne obviňovať manželov, ktorí majú menej ako 3 deti, že žijú sebecky, materialisticky, hriešne. Nie je jasné, čo sa myslí, keď sa otázka zmieňuje o vážnych demografických zmenách. V Európe sa asi myslí na nízku natalitu, ale sú krajiny, kde majú rodičia toľko detí, že ich nevedia vychovať. V zásade nie je možné spájať sexualitu len s plodením. To je v príkrom rozpore s budovaním hodnotného, láskyplného vzťahu manželov. Dôležitý je aj výklad tézy o zodpovednom rodičovstve. Jednostranné bazírovanie na tzv. prirodzených spôsoboch regulácie počatia vytvára umelý pocit viny, budí strach a v konečnom dôsledku rozbíja zdravé manželské spolužitie.

42. Veľkodušné materstvo či otcovstvo si vyžaduje isté štruktúry a prostriedky. Aplikuje vaše kresťanské spoločenstvo účinne solidaritu a subsidiaritu? Akým spôsobom? Má odvahu predkladať správne riešenia na spoločensko-politickej úrovni? Ako povzbudiť k adopcii a k prijatiu dieťaťa do starostlivosti, čo je najvyšším znakom plodnej veľkodušnosti? Ako podporovať starostlivosť o deti a úctu k nim?

Jestvuje určitá prirodzená ochota adoptovať si deti, vo farnostiach sú náznaky ochoty pomáhať chudobnejších rodinám s deťmi, ale väčšina rodín najmä v mestách je príliš zahľadená do seba. Adopcie si žiadajú profesionálny prístup. K adopcii dnes nemožno pristupovať samaritánsko-romantickým spôsobom. Adoptívni rodičia sa musia pripraviť na traumy, s ktorými sa deti musia vyrovnať (skúsenosť odmietnutia, spomienky na násilie). Rodičia musia prejsť kurzom a tréningom, aby sa pripravili na všetky dôležité skúšky a situácie. Cirkev môže mať pritom iniciatívu.

43. Kresťan prežíva materstvo a otcovstvo ako odpoveď na povolanie, ktoré prijal. Zdôrazňuje sa toto povolanie v katechéze dostatočne? Aké formačné programy sa predkladajú na to, aby účinne formovali svedomie manželov? Sú si ľudia vedomí vážnych dôsledkov demografických zmien?

Stále viac ľudí si uvedomuje dôsledky demografických zmien, ale málokto si uvedomuje svoju vlastnú spoluzodpovednosť za ne. Ľudia prirodzene chcú mať deti, ale aby ich v našich európskych podmienkach chceli mať viac ako jedno - dve, treba niečo iné ako moralistické výzvy. Hlas Cirkvi musí mocnejšie znieť v zápase o zmenu súčasných sociálno-ekonomických systémov, ale bez farizejstva a moralizovania. Otázku počtu detí nemožno oddeľovať od kritiky sociálnych pomerov.

44. Ako Cirkev bojuje proti zlu potratu a ako účinne napomáha kultúru života?

Cirkev v tejto téme vystupuje jasne. Stále sa však musí učiť, ako sa prihovoriť sekulárnym ľuďom. Odvolávať sa treba na súcit a solidaritu voči bezbranným, nie na zásady tzv. prirodzenej morálky, ktoré pôsobia špekulatívne.

Treba podporovať poradenské centrá, kde by dotknuté ženy dostali radu, pomoc (dieťa na adopciu). Získa sa tým cenný čas, počas ktorého žena buď prirodzeným spôsobom nadobudne materinský vzťah k dieťaťu alebo sa vyrieši jeho adopcia. Cirkev by mala podporovať takéto centrá, kde by pracovali psychológovia a pod. Voči štátu má mať Cirkev legislatívnu iniciatívu – pred pokusom o umelý  potrat uzákoniť povinnosť rozhovoru so psychológom a ďalšími odborníkmi; žiadať sociálne programy pre slobodné matky (ale nedovoliť zneužívanie – mnohé ženy vychovávajú deti s partnerom a nesobášia sa kvôli finančnému príspevku); fungujúce centrá adopcií.

Výzva týkajúca sa výchovy a úloha rodiny pri evanjelizácii (b. 60 – 61)

45. Pre rodičov nie je vždy jednoduché plniť výchovné poslanie: nachádzajú v kresťanskom spoločenstve solidaritu a podporu pre túto svoju úlohu? Aké formačné programy v tomto smere navrhnúť? Aké kroky podniknúť, aby bola výchovná úloha rodičov uznaná aj na spoločensko-politickej úrovni?

Rodičia nedostávajú rodičovské zručnosti automaticky pri narodení dieťaťa. V súčasnom svete sa rodičia musia učiť vychovávať svoje deti, absolvovať kurzy a školenia. Nové okolnosti, v ktorých súčasné rodiny žijú, znížili čas spolužitia rodičov a detí a obmedzili prirodzený spôsob odovzdávania skúseností a poznania. Zmenilo sa chápanie prirodzených autorít a hodnotových systémov a zaužívané spôsoby odmeny a trestu, pochvaly a odmietnutia neplatia. Cirkev dnes musí vnímať, že súčasní mladí ľudia sú veľmi vnímaví na rozpor medzi slovami a skutkami (formou a obsahom). Najlepšou podporou, ktorú môže dať kresťanské spoločenstvo rodičom, je svedectvo opravdivého nefarizejského života. Existencia cirkevných škôl a pod. je vítaná, ale ak aj tam narazia deti na dvojtvárnosť, na lipnutie na predpisoch, je to horšie, akoby chodili do sekulárnej školy. Najdôležitejšie sú normálne farnosti.

46. Ako podporiť u rodičov a v kresťanskej rodine vedomie, že poslanie odovzdávať vieru je nevyhnutnou súčasťou samotnej kresťanskej identity?

Cirkev musí predkladať vieru predovšetkým ako žité evanjelium, a len ako pomôcku predkladať vieru ako náuku. Žiaľ, na Slovensku je príliš veľa kňazov, ktorí pôsobia ako úradníci, potom ako právnici, ďalší ako učitelia náuky, ale misionárov je málo. Na Slovensku máme dobrú skúsenosť ešte z čias prenasledovania Cirkvi (pred r. 1989), keď množstvo laikov nezištne odovzdávalo vieru. Boli ich tisíce, ale po r.1990 sa im nik nepoďakoval a neprijal ich za spolupracovníkov pri šírení viery. Treba sa vrátiť k týmto skúsenostiam a Cirkev odbyrokratizovať.

Liberálna spoločnosť, sexualita a cirkev

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, dňa 9. 10. 2018.

Nezvládaná sexualita

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, dňa 9. 10. 2018.

Sexualita (zneužívaná) v cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, dňa 11. 9. 2018.

Znamenia čias

Referát k dotazníku zo stretnutia TF FK dňa 13. 2. 2018; prednesené dňa 12. 6. 2018.
Autor: Karol Moravčík

Manželia rôzneho vyznania a účasť na eucharistii

Eucharistia ako znamenie jednoty v manželstvách partnerov rôzneho vyznania (rôznych cirkví) a následná diskusia v Nemecku.
Autor: Július Marián Prachár

Za Františka a evanjelium!

Autori: J. M. Prachár / K. Moravčík, február 2018; napísané pre: Iniciatíva "Pro pope Francis".

Exodus do slobody

Autor: Karol Moravčík; uverejnené v Pravde dňa 31.3.2018.

Zastav sa, dívaj sa, vráť sa!

Meditatívny program, 13. 3. 2017. Autori: K. Moravčík; E. Bakošová; J. Prodajová; hudba: P. Varga; obrazy: L. Čarný.

Otázka života a smrti - za Boha alebo bez neho

Autor: Timotej Masár SJ; štvrtok po Popolcovej strede, Dt 30,15-20.

Je naša viera pravdivá?

Autor: Timotej Masár SJ, Slovo do ticha, 20.1.2018; inšpirované programom RTVS 2 z 15.1.2018: "Silná zostava".
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7