Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa príliš darí

Autor: Vladimír Gregor, 5. 5. 2014.

Je nesmierne zaujímavé, ako sa niektoré spory a hádky opakujú v stále nových maskách a prevlekoch. Pelagius s Auréliom Augustínom sa sporili o tom, či človek môže niečo dosiahnuť vlastným úsilím alebo skutočne všetko závisí od Božej milosti. Tieto spory pretrvávajú dodnes a boli príčinou nielen zmysluplných debát, ale aj náboženských vojen. Pritom si stačí uvedomiť, že keď nám Boh dáva možnosť dosiahnuť niečo vlastným úsilím, tak je to nezaslúžený dar, a teda vlastne Božia milosť. Takže o čo sa vlastne hádame?

Základný problém je v tom, že tak jednotliví ľudia, ako aj rôzne skupiny a spoločenstvá sa snažia o nerozpornú pravdu, o ktorej už netreba diskutovať. Lenže to nejde, a veľmi sa nám uľaví, keď si to uvedomíme. My sa musíme naučiť chápať svoje obmedzenia a nesmieme si kvôli nim robiť príliš ťažkú hlavu. Uznajme si navzájom tú jednoduchú pravdu, že Boh, keď stvoril vesmír a človeka, tak tým vlastne dobrovoľne obmedzil sám seba. Pretože potenciálne je všetko možné a možno si to dokážeme aj predstaviť, ale nie je to možné reálne.

Je to smutná vec, ale pokiaľ sa človek netrápi a neplahočí, nie je chudobou, chorobami, ponižovaním a inými bolesťami dohnaný na pokraj svojej existencie, tak akosi nedokáže pochopiť a prežiť úplne jasné a základné pravidlá a definície... Boh nám v osobe Ježiša Krista a v jeho životnom príbehu dal jasné príklady a návody, ale my vždy máme tendenciu obracať ich naruby, pokiaľ sa nám, či našej skupine len trochu lepšie darí.

Ani pri tých najlepších úmysloch a snahe o najväčšiu bezhriešnosť nemáme nič zaručené, a ak si toto pokorne neuvedomujeme, všetky naše perfektnosti a dokonalosti sa obrátia proti nám. Najväčším pokušením človeka je pocit vyvolenosti, predurčenosti, a túžba po tom, aby sme prostredníctvom akejsi oddelenosti boli lepšími, ba dokonca stali sa dokonalými. Pomysleli by sme si, že Kristus takýmto mylným a márnym snahám navždy zabránil, že zvrhol toho satana a pokušiteľa do bezodnej hlbiny, ale žiaľ, my ľudia a akčné skupiny, ktoré tvoríme, ho stále z tých hlbín vyťahujeme a aktualizujeme. Raz ho uchopíme za rohy, raz za chvost a jeho prostredníctvom si vytvárame stále nové modly a modely dokonalosti, perfektnosti, či len konečnej oddelenosti a modernosti. Raz zbožňujeme národ, inokedy štát, raz vieru, inokedy vedu, raz slobodu, inokedy plánovanie, raz stranu, inokedy triedu a vždy máme po sebe čo opravovať. Vďaka týmto našim úporným a neúprosným "tlačeniam na pílu" sa nám nielen nedarí ovládať základné, jednoduché procesy, ale stále musíme utekať pred zánikom.

Jedinou nádejou a oporou je nám viera, že všetko sa to Božím prostredníctvom obráti k zdarnému koncu. Pretože, ak stvorenie vesmíru a zrod človeka sú čímsi veľkolepým a neopakovateľným, pevne verím, že tak, ako ohňostroj zvykne byť ku koncu najkrajší, tak sa nádherne zavŕši aj Božie stvorenie.

Chvályhodné je teda sa na Boha a jeho milosť spoliehať, ale treba k tomu pridať aj vlastné úsilie, pretože najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí. Obetných baránkov už ľudstvo vyprodukovalo dosť a stále hľadá ďalších. Práve pre tieto tragické procesy sa treba stále zamýšľať nad našimi obmedzeniami a vinami a nehanbiť sa prosiť o permanentné odpustenie svojich, niekedy aj neúmyselných a nevyhnutných chýb.

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | ..

Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa príliš darí

Aktuálnosť Gaudium et spes

Proč byl Ježíš ukřižován?

Jubileum 75 – Július Marián Prachár

Liberalizmus a konzervativizmus v náboženskom kontexte

Pravidlá a dôveryhodnosť polarizovanej spoločnosti

Život so súcitom

Prežívanie veľkých vášní

Žiť v slobode

Aké pokračovanie v synodalite za Leva XIV.?

Akú reformáciu potrebujeme?