Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa príliš darí

Autor: Vladimír Gregor, 5. 5. 2014.

Je nesmierne zaujímavé, ako sa niektoré spory a hádky opakujú v stále nových maskách a prevlekoch. Pelagius s Auréliom Augustínom sa sporili o tom, či človek môže niečo dosiahnuť vlastným úsilím alebo skutočne všetko závisí od Božej milosti. Tieto spory pretrvávajú dodnes a boli príčinou nielen zmysluplných debát, ale aj náboženských vojen. Pritom si stačí uvedomiť, že keď nám Boh dáva možnosť dosiahnuť niečo vlastným úsilím, tak je to nezaslúžený dar, a teda vlastne Božia milosť. Takže o čo sa vlastne hádame?

Základný problém je v tom, že tak jednotliví ľudia, ako aj rôzne skupiny a spoločenstvá sa snažia o nerozpornú pravdu, o ktorej už netreba diskutovať. Lenže to nejde, a veľmi sa nám uľaví, keď si to uvedomíme. My sa musíme naučiť chápať svoje obmedzenia a nesmieme si kvôli nim robiť príliš ťažkú hlavu. Uznajme si navzájom tú jednoduchú pravdu, že Boh, keď stvoril vesmír a človeka, tak tým vlastne dobrovoľne obmedzil sám seba. Pretože potenciálne je všetko možné a možno si to dokážeme aj predstaviť, ale nie je to možné reálne.

Je to smutná vec, ale pokiaľ sa človek netrápi a neplahočí, nie je chudobou, chorobami, ponižovaním a inými bolesťami dohnaný na pokraj svojej existencie, tak akosi nedokáže pochopiť a prežiť úplne jasné a základné pravidlá a definície... Boh nám v osobe Ježiša Krista a v jeho životnom príbehu dal jasné príklady a návody, ale my vždy máme tendenciu obracať ich naruby, pokiaľ sa nám, či našej skupine len trochu lepšie darí.

Ani pri tých najlepších úmysloch a snahe o najväčšiu bezhriešnosť nemáme nič zaručené, a ak si toto pokorne neuvedomujeme, všetky naše perfektnosti a dokonalosti sa obrátia proti nám. Najväčším pokušením človeka je pocit vyvolenosti, predurčenosti, a túžba po tom, aby sme prostredníctvom akejsi oddelenosti boli lepšími, ba dokonca stali sa dokonalými. Pomysleli by sme si, že Kristus takýmto mylným a márnym snahám navždy zabránil, že zvrhol toho satana a pokušiteľa do bezodnej hlbiny, ale žiaľ, my ľudia a akčné skupiny, ktoré tvoríme, ho stále z tých hlbín vyťahujeme a aktualizujeme. Raz ho uchopíme za rohy, raz za chvost a jeho prostredníctvom si vytvárame stále nové modly a modely dokonalosti, perfektnosti, či len konečnej oddelenosti a modernosti. Raz zbožňujeme národ, inokedy štát, raz vieru, inokedy vedu, raz slobodu, inokedy plánovanie, raz stranu, inokedy triedu a vždy máme po sebe čo opravovať. Vďaka týmto našim úporným a neúprosným "tlačeniam na pílu" sa nám nielen nedarí ovládať základné, jednoduché procesy, ale stále musíme utekať pred zánikom.

Jedinou nádejou a oporou je nám viera, že všetko sa to Božím prostredníctvom obráti k zdarnému koncu. Pretože, ak stvorenie vesmíru a zrod človeka sú čímsi veľkolepým a neopakovateľným, pevne verím, že tak, ako ohňostroj zvykne byť ku koncu najkrajší, tak sa nádherne zavŕši aj Božie stvorenie.

Chvályhodné je teda sa na Boha a jeho milosť spoliehať, ale treba k tomu pridať aj vlastné úsilie, pretože najlepšie dokáže korigovať svoje chyby práve ten, čo ich robí. Obetných baránkov už ľudstvo vyprodukovalo dosť a stále hľadá ďalších. Práve pre tieto tragické procesy sa treba stále zamýšľať nad našimi obmedzeniami a vinami a nehanbiť sa prosiť o permanentné odpustenie svojich, niekedy aj neúmyselných a nevyhnutných chýb.

Je to problém večný a starý, očakávať katastrofu, keď sa príliš darí

Kňazské povolanie cez pôsobenie ostatných dvoch pápežov

Aký pápež, aká budúcnosť?

Ricominciare

Pohľady Veľkej noci

Narodil sa, aby nezomrel...

Ekumenický modlitbový večer

Kardinál Christoph Schönborn

Inšpirácie z Latinskej Ameriky

Ľudová zbožnosť v Latinskej Amerike - paralely so slovenskou skúsenosťou

Nádej je svetlo v noci