Dnes je 13.08.2020    meniny má: Ľubomír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Dvaja pápeži

Autor: Karol Moravčík

Text, ktorý pod názvom „Dvaja pápeži“ uverejňujeme, obsahuje vlastne tri články. Všetky sa týkajú výmeny v pápežskom úrade, ktorá sa nedávno udiala v Ríme. Vznikli z podnetu redaktorov novín PRAVDA vo februári a marci roku 2013, kde boli aj uverejnené (16.2.2013, 2.3.2013, 30.3.2013). Od toho času sme si mohli prečítať už množstvo rôznych komentárov k vystriedaniu pápežov – v tzv. svetských i náboženských médiách, boli publikované už aj knihy na túto tému, a najmä máme možnosť sledovať činnosť pápeža Františka. Predsa pokladáme za užitočné ponúknuť na webe TF – FK aj tieto texty, ktoré sú svedectvom o mojich/našich predstavách a očakávaniach. A azda zostávajú aj stále platným záväzkom do budúcnosti.

Rozhovor pre noviny PRAVDA – Začni nanovo

(Karol Moravčík, 16. 2. 2013)

1. Kde vás zastihla správa o odstúpení Svätého otca? Čo ste si ako prvé pomysleli?

V pondelok okolo obeda som si práve písal poznámky na jedno stretnutie, kam ma pozvali, aby som niečo povedal o svojich názoroch na budúcnosť cirkvi. Takže som sa potešil, že pápež prekvapil a tému budúcnosti cirkvi urobil jednou z najaktuálnejších.

2. Myslíte si, že dôvody na odstúpenie sú naozaj také, ako uviedol Svätý otec, alebo za tým bude aj čosi iné? Napríklad množiace sa škandály v katolíckej cirkvi za posledné roky (ekonomické i morálne prehrešky)?

Nemyslím, že pápeža musia ťažiť dnešné problémy viac ako problémy, ktoré mala cirkev v minulosti. Zaujímavé je však načasovanie jeho odchodu tesne pred Veľkou nocou. Akoby chcel svojmu nástupcovi odkázať: Začni nanovo, pohni s vecami, na ktoré sa ja už necítim. Nepredpokladám u neho útek od problémov. Určite svojím odchodom nerieši len súkromný problém, ale chce prispieť aj k riešeniam v cirkvi.

3. Odstúpenie pápeža hodnotia experti ako relatívne liberálny precedens, krok, ktorý je akoby trochu v rozpore s konzervatívnym imidžom, ktorý Benedikt XVI. mal. Ako tento krok vnímate a hodnotíte Vy?

Benedikt XVI. konzervatívny bol. Ale inak, ako si väčšina ľudí myslí. Kto trochu pozná jeho knihy a jeho vyjadrenia, vie, že on mal vždy aj tzv. liberálne názory. V r. 1968 bol dekanom teologickej fakulty v Tübingene, ktorá je jednou z najprogresívnejších teologických škôl vo svete. Jeho pôsobenie na koncile a jeho knihy patria ku klasike modernej teológie. Dlho bol chápaný ako človek, ktorý jasne stojí na novšej platforme cirkvi. Po študentských protestoch na západoeurópskych univerzitách r. 1968 však začal poukazovať na úskalia novších prúdov v cirkvi. Začal sa správať ako vodič auta, ktorý síce stále drží ten nový smer, ale na rozdiel od iných upozorňuje na možné nebezpečenstvá za zákrutou. Takže jeho abdikácia je možno v rozpore s jeho imidžom, ale nie s jeho skutočným myslením.

4. Máte favorita na nového pápeža? Hovorca KBS včera v Slovenskom rozhlase povedal, že oproti starému by sa mohol vymedzovať vekom, že by mohlo isť o generačnú výmenu. Čo si myslíte vy – aké charakteristiky bude mať nový pápež – akého človeka budú chcieť kardináli voliči za nového svätého otca?

Prekvapilo by, ak by bol opäť zvolený starší človek. Ale v zásade by mali byť volení ľudia schopní konsenzu. Benedikt XVI. vo svojom príhovore na Popolcovú stredu varoval pred bojmi v hierarchii. Možno je to odkaz: Hľadať človeka, ktorému nejde o moc.

5. Ste spoluautorom výzvy na obnovu cirkvi. Nádejate sa, že váš pohľad na cirkev bude mať u nového pápeža pochopenie? Očakávate s príchodom nového svätého otca nejakú zmenu línie? Aké charakteristiky by podľa vás mal mať nový pápež?

Zmena línie by mala nastať v tom (najmä na Slovensku), aby sme sa nebáli otvorene rozprávať o všetkých dôležitých témach. Obnova cirkvi takou témou je. K tej obnove dnes patrí, že katolíci všade na svete budú nielen v kostole oslovovaní ako bratia a sestry, ale sa im dá naozaj najavo, že sú pokladaní za kompetentných, aby primerane spolurozhodovali napr. pri výbere i odvolaní ich biskupa, a podobne pri tvorbe zásadných duchovných a teologických postojov. Od nového pápeža čakám, že sa v Európe pokúsi stavať mosty k reformne ladeným katolíkom, ktorí nie sú žiadni liberáli v negatívnom zmysle, ale usilujú sa o cirkev ako cirkev bratov a sestier. To isté platí voči katolíkom chudobného Juhu, ale viac v sociálnom zmysle. Možno by to dokázal viedenský kardinál Ch. Schönborn, ktorý je pokladaný za človeka schopného počúvať a prepájať ľudí.

6. V médiách sa tiež začalo hovoriť o prehodnotení prípadu arcibiskupa Róberta Bezáka. Je také niečo podľa Vás možné? A pravdepodobné?

Ak sa dokáže, že sa Bezákovi ublížilo, je potrebné krivdu napraviť. Neočakával by som však jeho návrat do funkcie v Trnave. Skôr by sa mu ponúkla iná služba.

7. Hoci sa pontifikát Benedikta XVI. ešte oficiálne neskončil - ako by ste zhodnotili jeho pôsobenie? Žil v tieni Jána Pavla II.?

Nemyslím si, že pápež Benedikt XVI. žil v tieni svojho predchodcu. Aj počas éry Jána Pavla II. mal veľký vplyv. Ján Pavol II. bol populárny, lebo mal jedinečný talent na komunikáciu s médiami. Benedikt XVI. bol zasa intelektuál, ktorého sme možno viac kritizovali ako pápeža a menej s ním debatovali ako s intelektuálom, hoci práve toto by si prial. Áno, čakali sme od nemeckého profesora teológie, že sa viac zladí so svojimi kolegami z Nemecka, ktorí sú veľmi otvorení pre nové veci v cirkvi. Ale ktovie, možno to on vidí inak. Napokon, tuším to bol neúnavný vnútrocirkevný kritik Hans Küng, inak aj dlhoročný pápežov priateľ, ktorý mu pred časom sebe vlastným spôsobom verejne poradil, že najlepšie cirkvi poslúži, keď odstúpi. Nový pápež to nebude mať ľahšie. Povedané s Benediktom XVI.: Späť pred koncil ísť cirkev nesmie. Otázka pre nového pápeža zostáva, čo znamená ísť v zmysle koncilu vpred.

Priestor po pápežovi

(Autor: Karol Moravčík, písané pre Pravda na víkend, 2. 3. 2013.)

Keď bol pred ôsmimi rokmi Joseph Ratzinger zvolený za pápeža, nešlo o veľké prekvapenie. Diskutovalo sa len o tom, akým bude pápežom. Nik pravdaže neočakával, že tento tichý intelektuál bude tak zvládať médiá, ako jeho predchodca. Z obavy, že sa to nepodarí, dokonca niekto na jeho prvej tlačovej konferencii údajne zariadil, aby mu novinári nemohli klásť otázky. Na druhej strane pamätníci vedia, akú progresívnu úlohu zohral J. Ratzinger ako mladý teológ na II. vatikánskom koncile a že jeho teologické diela a články radili sa dlho k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v modernej katolíckej teológii.

Na Slovensku sa to veľmi nesleduje, ale mnohé jeho názory zo 60. a 70. rokov 20. storočia patria podnes k agende reformne orientovaných katolíkov (sem patrí napr. sloboda teologickej práce, poňatie pápežského úradu z prvého kresťanského tisícročia, keď sa – povedané Ratzingerovými slovami – pápež nechápal ako superbiskup, dobrovoľný celibát kňazov a pod.). Na druhej strane sa vedelo, ako od roku 1981 nekompromisne pôsobil vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery (bývalej inkvizície). Verejnosť sa preto právom pýtala: bude sa J. Ratzinger aj ako Benedikt XVI. striktne držať konzervatívnej línie svojho predchodcu alebo sa odváži urobiť niektoré zmeny, o ktorých sa už dlho diskutuje?

Rôzni katolíci

Niektorí katolíci na Slovensku nemajú radi, keď sa o pápežovi či biskupovi hovorí ako o konzervatívnom alebo liberálnom, pravicovom alebo ľavicovom. Pokladajú to za príliš politický slovník. Áno, tieto pojmy sa používajú najmä v politickom význame, ale nielen. V cirkevných a teologických kruhoch sa týmito pojmami rozlišujú ľudia, ktorí majú rozdielny názor napríklad na problematiku rozvedených a znovu sobášených ľudí, na zmenu prístupových kritérií ku kňazstvu či zmenu vo fungovaní vatikánskej kúrie.

Vo všeobecnosti ide o rozlišovanie podľa toho, či ľudia presadzujú statickejšiu alebo dynamickejšiu podobu svojej cirkvi. Osobne radšej ako dvojicu pojmov konzervatívny/liberálny používam na tieto fenomény pojmy uzavretý a otvorený. Uzavretý človek sa nenechá vyrušiť zo svojich postojov a postupov, otvorený sa, naopak, nechá dotknúť, ba zraniť príbehom iného človeka a udalosťami súčasnosti. Je zrejmé, že pojem otvorenosti vnímam zásadne pozitívne. Pritom uzavretého človeka nechcem hneď vnímať ako synonymum pre zlého či necitného človeka. Takýto človek je však veľmi blízko tomuto nebezpečenstvu. Uprednostňuje vlastné pozície, ťažko sa otvára argumentom, otázkam a citom iného a náklonný je opakovane vidieť nepriateľov aj tam, kde nie sú. Iste, patrí sa tiež pýtať (zvlášť v takej inštitúcii ako je cirkev), kde sú hranice správnej otvorenosti, ak nechceme, aby sa naša prípadná otvorenosť nezosunula na úroveň lacného prispôsobovania, ktoré udalostiam a javom vo svete iba pritakáva.

Pred tými ôsmimi rokmi bol dobrý dôvod pýtať sa, či pápež Benedikt XVI. napriek vyššiemu veku a konzervatívnej povesti nebude práve tým otvorenejším, na niektoré zmeny pripraveným pápežom. Profesor pastorálnej teológie vo Viedni Paul Zulehner prirovnal vtedy jeho životnú dráhu k futbalistovi, ktorý vo svojom tíme postupne vystrieda rôzne pozície. Kedysi ako profesor teológie zaujímal Joseph Ratzinger v cirkevnom tíme rolu útočníka, ktorý prichádza s odvážnymi nápadmi a inovatívnymi riešeniami. Neskôr sa posúval viac do stredu poľa a vyrážal do útoku zo zabezpečeného zázemia, aby napokon zaujal pozíciu, ktorú v talianskom futbale nazývali libero (išlo o zadného stopéra) a spôsob hry s pevnou obranou pomenovali catenaccio (caténa je v taliančine reťaz). Na Slovensku sme tomu vraveli „betónovanie“. Podľa Zulehnera sa z Ratzingera prijatím pápežskej úlohy mal stať niekto ako nehrajúci tréner či kouč svojho tímu. Podarilo sa? Mnohí sa nazdávajú, že skôr nie.

Intelektuál medveďom

Nik z len trochu znalých ľudí, čo zvnútra cirkvi alebo aj zvonka sledovali životnú dráhu pápeža Benedikta XVI., nespochybňuje jeho vysokú intelektuálnu úroveň a teologicko-filozofickú erudovanosť. Myslím to v pozitívnom zmysle slova, keď intelektuál je naozaj tvorivým človekom, otvárajúcim nové horizonty a hľadajúcim k nim nové cesty. V prípade Benedikta XVI. napriek jeho prestupu od učiteľskej katedry na katedru biskupskú a pápežskú nemožno hovoriť o intelektuálovi, ktorý by sa zapredal službe moci. On sám svoje povýšenie do Ríma s istou dávkou humoru prirovnal k medveďovi, ktorý podľa bavorskej legendy kedysi dávno roztrhal istému mníchovi jeho koňa či osla, a tak ho ten mních za trest donútil, aby mu namiesto ťažného zvieraťa niesol jeho batožinu cez Alpy až do Ríma: „Aj ja som zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“ (J. Ratzinger: Z môjho života, Dobrá kniha, Trnava 2005, 111-112.)

Po ôsmich rokoch sa zdá, že bavorský medveď sa nestal koučom, ktorý by dokázal vyvážene vybudovať tím (z konzervatívnejších i liberálnejších katolíkov, mužov i žien), ktorý by pri všetkej úcte k osvedčeným oporám vyskúšal aj nových hráčov a vedel ich užitočne zaradiť do zostavy. Pri pohľade na pápeža si však so športovými prirovnaniami asi nevystačíme. Napokon, v prípade cirkvi popri jej inštitucionálnom rozmere ide predovšetkým o spoločenstvo náboženskej viery, kde je „šéfom“ niekto iný ako pápež. Keď presne citujeme Bibliu, úlohou každého učeníka pri Ježišovi, ktorý sa chce na neho odvolávať, je slúžiť. Nie vládnuť. Ježiš medzi svojimi nasledovníkmi jasne odmietal akékoľvek pokusy o moc, ktorá by sa mohla podobať moci politických a ekonomických vládcov, čo „panujú nad národmi a utláčajú ich“ (doslova tak čítame v Matúšom evanjeliu, kap. 20). Podľa iného textu evanjelia (22. kap. u Lukáša) zasa Ježiš povedal Petrovi, že jeho úlohou nebude šéfovať, ale „posilňovať bratov (sestry) vo viere“. V cirkvi sa už dlho vedie debata o tom, akú konkrétnu podobu má mať táto Ježišom zverená služba, v akej podobe má pápež posilňovať iných.

Strácajúci sa pápež

Po prepuknutí niektorých škandálov a informáciách o neuspokojivom stave vo vnútri vatikánskej kúrie sú viacerí znalci vatikánskych pomerov presvedčení, že pápež Benedikt XVI. síce vynikal intelektuálnou brilantnosťou a duchovnou hĺbkou, ale vedenie cirkvi manažérsky nezvládol. Neviem túto výčitku reálne posúdiť. Zaiste, viem si predstaviť iné fungovanie cirkevného manažmentu, pri ktorom by sme sa vyhli podozrievaniu, že vedenie cirkvi niečo utajuje, čo je na verejnosti neobhájiteľné. To iné fungovanie predpokladá väčšie zatiahnutie ostatných členov cirkvi do zodpovednosti a spolurozhodovania. Isté je, že dlho očakávaná reforma pomerov vo vatikánskej kúrii, ktorá by išla týmto smerom, sa nekonala.

O pápežovi Jánovi Pavlovi II. sa hovorí, že si vnútri kúrie vytvoril malú poľskú kúriu a Benedikt neurobil ani to. Priviedol so sebou len nemeckého sekretára. Benedikt XVI. úspešným manažérom či koučom teda nebol, a napriek nepopierateľnej žiare svojej osobnosti nemal ani charizmu človeka, ktorý by ľahko prekonával odstup, daný jeho povahou i jeho úradom. Už keď bol arcibiskupom v Mníchove, bolo o ňom známe, že pri určitých problémoch bude skôr mlčať, ako hľadať kontakt a hovoriť. Z iného pohľadu sa však to, čo možno pokladať za slabé miesto emeritného pápeža, stalo pre cirkev príležitosťou. Nedostatok jasného vodcovstva a schopnosti ľudskej blízkosti, určité mlčanie z jeho strany zoči-voči toľkým naliehavým výzvam doby, akoby nieslo odkaz: Neschovávajte sa za pápeža! Takto možno teologicky čítať viaceré postoje pápeža Benedikta XVI. a osobitne jeho posledné rozhodnutie – odstúpiť dobrovoľne a vedome z pápežského úradu.

Na Slovensku prežíva predstava, že ak niekto, tak pápež musí konať, musí niečo urobiť. Podobne na nižšej úrovni biskup, farár... Napokon, poznáme to dobre aj z politickej sféry, väčšina ľudí u nás čaká, čo urobí premiér či niektorý ďalší politik. Zaiste, týchto ľudí na vysokých pozíciách nemožno z potrebného konania ospravedlniť. Všetky tieto pozície však ani nemožno vnímať ako nebesky vopred požehnané a od ostatných ľudí izolované. Politik získava legitimitu pre svoje konanie z trvalého zodpovedania sa verejnosti, ktorú zastupuje, a cirkevný predstaviteľ z trvalého zodpovedania sa dokonca dvojitej inštancii: Bohu a ľuďom, ktorého a ktorých zastupuje. Pritom si vieme a musíme predstaviť aj ideály (nie osobné záujmy), v mene ktorých pôjde politik niekedy i proti mienke ľudu; podobne a viac s tým musíme počítať v prípade predstaviteľa cirkvi, ktorý verí, že slúži Bohu a ľudu súčasne vo vzájomnej podmienenosti.

Teraz sa zdá, že odchádzajúci pápež dosť nekonal, neriešil, nehýbal veci smerom vpred. Viem, že progresívnejší katolíci sú s „nekonaním“ pápeža Benedikta XVI. (prinajmenej v niektorých oblastiach) nespokojnejší ako tí konzervatívnejší. Čakali, že Benedikt urobí ústretovejšie kroky voči protestantom v ekumenickom zbližovaní, voči ženám v cirkvi, že zmení zásady ohľadom kňazského celibátu, že bude biskupov menovať (a odvolávať) po väčšom dialógu s cirkevnou bázou, že učiní kúriu transparentnejšou a podobne. Posledné veľké rozhodnutie tohto pápeža – odísť z úradu – však liberálnejší katolíci privítali s pochopením, naopak, nespokojnejší sú tí konzervatívnejší. Prečo končí?, pýtajú sa s obavou. Aký precedens dáva týmto rozhodnutím, prečo radšej nepokračuje ďalej?

Pri svojom poslednom verejnom vystúpení, stredu 27. februára 2013 na Námestí sv. Petra v Ríme, pápež pokladal za potrebné reagovať na túto skrytú výčitku, keď sa vyjadril asi v tomto zmysle: Neodchádzam zo služby cirkvi, nevzdávam sa nesenia kríža, budem to len robiť iným spôsobom. Ustupujem do úzadia nielen preto, že som starý a slabý, ale (a to je asi najsprávnejšia odpoveď na špekulácie o príčinách jeho odstúpenia) najmä preto, aby On (Kristus) mohol vystúpiť do popredia. Podľa viery kresťanov Boh koná v Kristovi či v jeho Duchu podnes, a koná zaiste aj cez pápeža, ale pápež iste nekoná namiesto Krista či Boha samého. Preto ustupujem do úzadia, aby sa v „Roku viery“ toto vedomie, kto v cirkvi vlastne koná, dostalo viac do popredia. Preto ustupujem, aby sa toto konanie (Boha) viac zviditeľnilo...

Nový priestor

Od Benedikta XVI. čakali progresívnejší katolíci aspoň náznaky reformy a on ich nedával. Zanechal nám však gesto (po)odstúpenia. Nielen toho záverečného. On sa už dlhšie akoby vzďaľoval a vytváral priestor pre iných. Keď bol naposledy na návšteve v Rakúsku (r. 2007), kde sú azda najhlasnejší kritickí katolíci na svete, samotní miestni biskupi v rámci prípravy na jeho návštevu, viedli ľudí k tomu, aby vopred formulovali svoje očakávania na pápeža a cirkev. Pápež sa však vo svojich prejavoch ničoho z tých podnetov a očakávaní nedotkol. Večer po jeho odlete do Ríma sedeli v štúdiu rakúskej televízie viacerí diskutujúci z pravého i ľavého krídla cirkvi, vrátane kardinála Christopha Schönborna. Hovorilo sa aj o tom, že pápež nezareagoval na žiadnu požiadavku či otázku, ktorú si vopred veriaci pripravili. Jeden z diskutujúcich v štúdiu prišiel s celkom iným pohľadom, keď povedal: Rozumiem tomu tak, že pápež nám odkazuje – toto je čas vášho hľadania, nateraz nezasahujem, nekomentujem, máte priestor, využite ho...

Vskutku, málokedy bolo v cirkvi také obdobie, ako po tieto posledné roky, keď sa v cirkvi zrodilo množstvo iniciatív mužov a žien, ktorí sa prihlásili k tomu, že aj oni sú cirkev. Títo ľudia už prestali čakať na pápeža. Nielen niekde v Nemecku alebo Brazílii, ale napríklad aj v slovenskej Trnave. Naďalej si pápeža vážia a počítajú s ním, ale prestávajú čakať, že on sám niečo začne. Učia sa, že v cirkvi i občianskej spoločnosti rozhodujúce udalosti sa nedejú jednoducho na podnet „zhora“, ale vznikajú a rodia sa uprostred bežného života.

Títo ľudia neodchádzajú z cirkvi potichu ani nahlas. Neviem, nakoľko môže za nich hovoriť profesor Hans Küng, inak dlhoročný pápežov priateľ a kolega a zároveň jeho neúnavný kritik. Ale asi mnohí katolíci, čo sú v cirkvi nespokojní, a predsa neodišli, by odpovedali podobne, ako nedávno odpovedal on na otázku jedného žurnalistu – prečo neodišiel, keď tak vedenie cirkvi kritizuje: „Nie som členom katolíckej cirkvi kvôli pápežovi alebo rímskej kúrii, ale kvôli evanjeliu, ktoré je v tejto cirkvi zvestované a prežívané. V Taliansku sú mnohí ľudia, čo boli proti Berlusconiho vláde, ale Taliansko neopustili, lebo je to ich vlasť. Pre mňa je katolícka cirkev moja vlasť a nemám ani najmenšiu potrebu ju opustiť...“

Iný významný teológ, už dávnejšie zosnulý Karl Rahner, kedysi prirovnal cirkev k šachovému spolku. V takom spolku je niekto predseda, sú tam ďalší funkcionári, a všetkým je pritom jasné, že ten spolok a tí funkcionári tam nie sú pre seba, ale preto, aby sa hral dobrý šach. Niekto je v tom spolku najlepší šachista. Tento najlepší však vôbec nemusí byť predsedom. Predsa on ten spolok najviac reprezentuje. Podobne je to v cirkvi. Ten, kto je najsvätejší, nemusí byť pápež, ani biskup. Oni však majú zabezpečiť, aby sa svätosť mohla prejaviť, rozpoznať a šíriť.

Pápež Benedikt XVI. aj svojím odchodom vytvára takýto priestor. Nielen kardinálom, ktorý budú voliť jeho nástupcu (a možno aj novú éru cirkvi). Aj tí konzervatívnejší medzi nimi si údajne myslia, že tak, ako to ide, to nemôže ísť ďalej. Nie preto, že ľudia cirkvi sú dnes hriešnejší, ako boli ľudia kedysi. Vďakabohu, tých svätých a obetavých je dosť. Cirkev, ktorá chce plniť svoje poslanie, však nemôže byť spokojná, keď funguje tak, že každý vie o jej hriechoch, ale málokto sa zaujíma o to, čo je v nej obetavé a sväté. Obviňovať iných z nezáujmu je však neproduktívne. Benedikt svojím odstúpením vytvára priestor, aby sa cirkev stíšila, viac počúvala svojho Boha – ako Boh hovorí cez dnešný svet (áno, aj ten necirkevný) – aby si preskúšala svoje staré a našla nové odpovede na dnešné otázky.

Plávajúce istoty

Dobrovoľným odchodom pápeža z jeho úradu sa niektorým ľuďom otriasol posledný symbol istoty, ktorý mali v našom relativizujúcom svete. Chápem, ale práve ako kresťan také pocity nechcem zdieľať. Podnes si pamätám, ako pred asi 40 rokmi nám jeden z profesorov na teologickej fakulte rozprával o istote kresťanskej viery. Použil pri tom príbeh z drámy od francúzskeho spisovateľa Paula Claudela. V tom príbehu stroskotala loď a každý sa zachraňoval, ako mohol. Jeden muž sa v rozbúrených vlnách chytil plávajúceho brvna z rozbitej lode a dúfal, že prežije. Toto je obraz pre istotu kresťanskej viery, povedal profesor. Neobjímaš niečo iluzórne, tá istota je konkrétna, ale neukotvíš ju, nezastabilizuješ. Je to intímna istota, ktorú nesieš uprostred rozbúrených vôd a ona nesie teba.

Skúsme to inak

(Autor: Karol Moravčík, písané pre Pravda na víkend, 30. 3. 2013.)

Keď pred začiatkom pôstnej doby oznámil dnes už emeritný pápež Benedikt, že sa zrieka pápežského úradu, vnímal som to ako jasný odkaz: Skúsme to v cirkvi robiť inak! Zaiste, čo presne znamená toto „inak“, na to som už nemal žiadnu jasnú odpoveď. Predpokladám, že na túto otázku nemá presnú odpoveď ani bývalý pápež, ktorý celý ten proces spustil. Dnes, keď už vieme, kto je novým pápežom a akú veľkú odozvu za pár dní vyvolal, je však zrejmé prinajmenej to, že ľudí vo vnútri cirkvi i mimo nej, ktorí to chcú zažiť „inak“, je mimoriadne veľa a nevedia sa toho iného priam dočkať. Čo sme to vlastne s katolíckou cirkvou doteraz žili, keď odrazu zo všetkých strán ozýva sa nadšenie a možno počuť hlasy, že s novým pápežom nastáva jar pre cirkev?! Šéfredaktor českých katolíckych novín dokonca napísal, že ak platí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži, tak sa bojí, že tohto pápeža si nezaslúžime. „Ani som netušil, že je medzi nami niekto takýto normálny“, dodal. Okamžite sa ponúka otázka: A tí ostatní (my ostatní) neboli, nie sme normálni? A čo je mierka normálnosti v takej spoločnosti ako je katolícka cirkev?

Normálna moc

Príliv nadšenia voči novému pápežovi možno hodnotiť rôzne. Na rozdiel od českého redaktora sa nebojím, že si pápeža Františka nezaslúžime; obávam sa skôr, aby sme to so svojimi očakávaniami nepreháňali. Zostanem preto pri tej mojej otázke: prečo odrazu také očakávania, prečo odrazu také prekvapenie, že je tu niekto takýto „normálny“? Netreba sa unáhliť s odpoveďou, že Františkovi predchodcovia (Ján Pavol II. a Benedikt XVI.) normálni neboli. Napokon, nejde o jedného človeka, hoci je aj pápežom. Kľúčové je pochopenie moci. O moc ide aj v cirkvi. Dôležitá otázka je: v akom zmysle? Keď dáme bokom podozrenia či skúsenosť, že cirkvi (niektorým ľuďom cirkvi) ide aj o politickú a ekonomickú moc, zostáva moc pravdy, o ktorú v cirkvi ide v ideovom a morálnom zmysle. Ak by cirkev neponúkala takúto moc, orientáciu a oporu pre život, bola by zbytočná.

Ten obraz moci v cirkvi každý pozná – kľúče sv. Petra; kľúče, ktoré otvárajú, ale môžu aj zamknúť. Nedávni predchodcovia dnešného pápeža Františka sa z môjho pohľadu hlásili k vlastneniu týchto kľúčov takým spôsobom, že azda aj nechtiac vytvorili dojem: nevlastníme len kľúče k pravde, ale aj priestory tejto pravdy. Kľúče a priestor, ktorý môžu otvárať, však nie sú to isté. Ak niekde, tak v oblasti viery v kresťanského Boha platí, že moc jeho pravdy nevlastníme, ona skôr vlastní nás, objíma a chráni, a my sa k nej vždy iba vzťahujeme. Iste, na rozdiel od väčšiny politikov ostatní dvaja pápeži nechápali svoju moc ako korisť a nemienili ju zneužívať. Chceli tejto moci (Božej pravde) slúžiť, ale až tak, že sa im vlastníctvo kľúčov a priestory, ktoré nimi mali sprístupňovať, priveľmi prelínali. Akoby sa stratil ten nadhľad pápeža Jána XXIII., ktorý vo svojich spomienkach napísal, že prikvačený ťarchou pápežstva sa modlil a prosil Boha o pomoc, a vtedy počul Boží hlas: Čo si tak namýšľaš, som tu ešte ja! Z toho vedomia o zodpovednosti za kľúče a moc Božej pravdy sa zrodila tá ťažko uchopiteľná, ale súčasne všade prítomná atmosféra „nenormálnosti“ – inak povedané: ľuďom neprimeranej zodpovednosti. Toto všetko privodilo podvedomý rozpor s očakávaniami ľudí vo vnútri cirkvi i mimo nej, ako aj priveľké očakávania, ktorých sa musí každý nový pápež zdesiť, ak sa nevráti k pozícii Jána XXIII.

V cirkvi je známy obraz dobrého pastiera, ktorý sa tradične spája s úlohou biskupov a kňazov. V klasickej predstave pastier kráča prvý pred svojím stádom. Má moc a kompetenciu a vie, ako ďalej. Bol to jeden kardinál z Brazílie, od ktorého som kedysi čítal jeho vyznanie, ako pochopil svoju úlohu medzi ľuďmi: „Naučil som sa, že dobrý pastier nekráča prvý a sám, ale uprostred. Dobrý pastier je ten, ktorý je uprostred. Ide s ľuďmi a oni s ním...“ Moc, ktorá robí dojem, že nepotrebuje ostatných alebo že vládze aj bez ostatných, nie je normálna. A mierka normálnosti je potom aj v dôvere v Božie pôsobenie cez iných (tých tzv. obyčajných) a v schopnosti zapojiť ich do spolutvorby. Pápež František to naznačil od začiatku: Najprv požehnáte vy mňa, potom ja vás.

Zápas za vieru a spravodlivosť

Meno Jorge Mario Bergoglio som prvýkrát zachytil len nedávno, keď som na ORF 2 asi týždeň pred voľbou pápeža sledoval dokument o konkláve, ktoré pred ôsmimi rokmi vybralo za pápeža Josepha Ratzingera. Podľa tohto dokumentu už roku 2005 mnohí kardináli pokladali za dobrú voľbu kardinála z Buenos Aires. Vtedy ešte žil Carlo Maria Martini, bývalý arcibiskup z Milána, inak tiež jezuita a človek, s ktorým sa v cirkvi po desaťročia spájali reformné očakávania. On mal v konkláve pred ôsmimi rokmi údajne poprosiť, aby ho ostatní kardináli pre jeho zdravotné ťažkosti nevolili, a odporúčal im práve Bergoglia. Keďže pred nedávnym konkláve žiaden z odborníkov na cirkevné pomery Argentínca nespomínal, nazdal som sa, že medzičasom zomrel. O to bolo väčšie moje prekvapenie, keď som začul jeho meno z úst staručkého kardinála na vatikánskom balkóne. A azda ešte väčšie spočívalo v tom, že kardinálsky zbor, o ktorom sa unisono tvrdilo, že je veľmi konzervatívny, mal odrazu úplne jasno, koho nevoliť. Ktosi sa zmienil, že sa volilo vylučovacou metódou a prvou prekážkou zvolenia mala byť kuriálna pozícia vo Vatikáne.

V dňoch pred voľbou pápeža mal na Viedenskej univerzite prednášku Jon Sobrino, teológ zo San Salvadoru. Chcel som ho zaživa vidieť. Sobrino je rovesník nového pápeža, tiež jezuita a jeden z najznámejších predstaviteľov tzv. teológie oslobodenia, ktorá si kladie za cieľ aktualizovať zvesť Kristovho evanjelia v podmienkach ľudí trpiacich nespravodlivosťou a chudobou. Dňa 16. 11. 1989 dali predstavitelia vojenskej junty zavraždiť šiestich jezuitov (a ich spolupracovníkov), ktorí pôsobili ako profesori na salvadorskej univerzite a súčasne boli veľkými obrancami chudobných. Sobrino unikol smrti len tak, že v noc vraždenia nespal doma. Roku 2007 dostal Sobrino z vatikánskej kongregácie pre vieru tzv. verejnú notifikáciu čiže napomenutie za niektoré tézy, ktoré sa nachádzajú v jeho spisoch. Napomenutie vyvolalo po celom svete veľkú odozvu, podporu Sobrinovi vyslovili stovky katolíckych teológov, predstavitelia Spoločnosti Ježišovej a tiež zástupcovia viacerých rehoľných rádov a komunít po celom svete.

Na prednáške vo Viedni Sobrino hovoril o tom, čo znamená Boh pre chudobných a kriticky sa vyjadril, že v ostatných rokoch konzervatívni i reformní katolíci hovoria o všetkom možnom, ale nie o tom, čo bolo zásadné pre Ježiša, teda o chudobných. Prešlo niekoľko dní a dnes je na čele cirkvi jezuita z Južnej Ameriky, ktorý sa jasne hlási k chudobným. Je to azda odpoveď na našu otázku: Čo znamená robiť v cirkvi niečo „inak“? Chudobní sú aj v Európe; mnohí sociálne a existenčne, čiže sú v dnešnom svete čoraz viac vyradení spoločensky, morálne i cirkevne. Asi málokto vie, že téma chudobných nie je medzi jezuitmi nová. Jezuiti boli v dejinách známi ako intelektuáli, zakladatelia kvalitných škôl, vedci a profesori. Roku 1975 na svojej 32. generálnej konferencii si nanovo formulovali priority svojho pôsobenia a vtedy za svoju úlohu, ktorá súvisí s ich tradičnou úlohou zápasiť za vieru, označili aj zápas za spravodlivosť. Od konca 70. rokov 20. st. viedli mnohí jezuiti tento zápas až tak vážne, že ich v tomto zápase zahynulo asi 50 násilnou smrťou. Jorge Mario Bergoglio ako predstaviteľ jezuitov v Argentíne prijal tento zápas za spravodlivosť tiež za svoj a dôsledne ho presadzoval. Údajne to až vyvolalo spory v rámci jezuitskej provincie v Argentíne, keď Bergoglio od všetkých jezuitov nástojčivo vyžadoval službu medzi najchudobnejšími.

Vernosť Ježišovi a chudobným

Medzi katolíkmi v bývalých komunistických krajinách v Európe nemá teológia oslobodenia dobrú povesť. Nedôveru k nej mal aj pápež Benedikt, a čiastočne aj Ján Pavol II. Za touto nedôverou je skúsenosť s tzv. reálnym socializmom a dôsledkami marxizmu v praxi vládnucich komunistických strán. Juhoamerickí katolíci boli dlho podozrievaní, že podliehajú marxistickému vábeniu a „politizujú“ evanjelium. Aj preto boli počas éry Jána Pavla II. v Latinskej Amerike postupne nahrádzaní biskupi s príklonom k teológii oslobodenia za biskupov z konzervatívnych nových hnutí, ako sú Opus Dei a Legionari Christi. Veci však nie sú čiernobiele a po nástupe pápeža Františka bude sa dať asi aj z najvyšších cirkevných miest čoraz viac počuť intenzívna kritika tzv. reálneho kapitalizmu. Nový pápež František je niekedy hodnotený ako teologický konzervatívec. Ideovo a morálne však od jezuitu Sobrina nemôže byť veľmi ďaleko. Pre Sobrina je vzorom kresťanského svedectva bývalý san salvadorský arcibiskup Oscar Romero, ktorý bol 24. 3. 1980 zavraždený priamo pri omši vrahom najatým vojenskou juntou. Vatikán vraj dlho zdržiaval jeho kanonizáciu z obavy, že Romero zahynul z politických dôvodov. V súčasnosti prebieha oficiálny kanonizačný proces. Pre Sobrina bola Romerova smrť kresťanskou smrťou „par excellence“, smrťou z lásky ako bola Ježišova smrť, v zápase za spravodlivosť a Božie kráľovstvo.

Spomínam si na film „Misia“ (1986), v ktorom hrajú hlavné postavy pátra Gabriela a pátra Rodriga Jeremy Irons a Robert de Niro. Príbeh sa nakrútil podľa skutočných udalostí z 18. st., ktoré sa udiali na území dnešného Paraguaja. Jezuiti tu vtedy vybudovali čosi ako indiánsky štát, samosprávne komunity, ktoré nepodliehali koloniálnemu panstvu. Pod tlakom vtedajších politických elít v Európe vedenie cirkvi dovolilo tieto misie zrušiť a ich územia vydať pod správu svetských mocností. Jezuiti, ktorí pôsobili medzi Indiánmi, dostali príkaz, aby svojich zverencov opustili. Väčšina z nich to však odmietla. V závere filmu sa jezuitskí pátri rozhodnú s Indiánmi zostať. Líšia sa len v tom, či budú bojovať aj mečom alebo len modlitbou. Napokon zahynú všetci. Tí, čo bojovali, i tí, čo sa modlili. Vo svojom poňatí viery je Jorge Mario Bergoglio akiste bližšie filmovému obrazu pátra Gabriela ako obrazu pátra Rodriga, ktorý bojoval s chudobnými aj so zbraňou v ruke. Od prvých gest vo svojej novej úlohe však dáva jasne najavo, na strane koho stojí a kde chce aj zostať.

Františkov odkaz

K tým gestám patrí aj meno, ktoré si jezuita Bergoglio vybral. Meno František, ako sám vysvetlil, si zvolil podľa sv. Františka z Assisi. Z histórie vieme, že tento František (1182-1226), syn bohatého mešťana, vybral si život v radikálnej chudobe ako svoj spôsob nasledovania Krista. Nešlo len o životný štýl jedného človeka, akéhosi stredovekého „hipisáka“. Františkovi z Assisi šlo o kresťanstvo, evanjelium a cirkev. Na začiatku 13. st. bola katolícka cirkev nesmierne mocná. Na pápežskom tróne bol Inocent III. (zvolený bol za pápeža ako 37 ročný, zomrel roku 1216), z politického hľadiska ideálny vládca, za ktorého pontifikátu dosiahlo pápežstvo vrchol svojej moci. Vnímavejším kresťanom však začínalo byť jasné, že takáto politicky a majetkovo mocná cirkev je v rozklade, keďže sa dostala do rozporu s Ježišovým životným štýlom, na ktorého sa odvoláva. Európa bola celá katolícka, protestantská reformácia mala nastúpiť až o 300 rokov neskôr, predsa už vtedy bola Európa plná alternatívnych hnutí, ktoré radikálne odmietali vtedajšie usporiadanie spoločnosti a žiadali akúsi kresťansko-komunistickú revolúciu, pričom boli ochotní aj vraždiť kňazov ako reprezentantov nenávideného mocenského systému.

František z Assisi odmietal násilie, prijal však radikalizmus evanjelia. A podriadil sa cirkvi. Inocent III. bol dostatočne múdry na to, aby spoznal, že Františka treba zaradiť do systému, nie ho nechať vonku. Traduje sa, že pápež Inocent III. mal pred stretnutím s Františkom sen, v ktorom sa rúcala hlavná rímska bazilika. Vtedy prišiel chudobný rehoľník a rozpadajúcu sa baziliku, symbol cirkvi, podoprel a zachránil. Je nepochybné, že František vo svojej dobe predstavoval alternatívu k pápežskej cirkvi bohatstva, moci a zákonov. Nešlo len o jednu charizmu, jeden možný ďalší životný štýl, ale o alternatívne kresťanstvo, ktoré chce byť chudobné, skromné a jednoduché. Teológ Hans Küng vo svojich stručných dejinách katolíckej cirkvi (slov. Slovart 2003) píše, že František z Assisi svojím dôrazom na evanjelium predstavoval alternatívu voči centralizovanému, úradníckemu, spolitizovanému, militarizovanému a klerikalizovanému cirkevnému systému. Podľa Künga pápež Inocent III. nemal Františkovu charizmu do systému len zaradiť, ale mal ju prijať ako model poukazujúci na podstatu cirkvi. Küng realisticky konštatuje, že veľká svetová cirkev potrebuje aj byrokraciu, zákony a financie, ale súčasne dodáva: Nemohla by to byť zároveň aj cirkev s transparentnou finančnou politikou, vzor vnútorného oslobodenia sa od majetku a vzor veľkodušnosti, ktorá by podporovala život podľa evanjelia a slobodu pri jeho hlásaní? Nemohla by to byť cirkev skromná, priateľská a ústretová, cirkev bratov a sestier, ktorá je naklonená aj tým, čo s ňou nesúhlasia a ktorej predstavitelia jednoducho slúžia a prejavujú sociálnu solidaritu? Nemohla by to byť cirkev s teológiou orientovanou na evanjelium, ktorá nielen učí, ale aj ľudí počúva a učí sa?

Františkovi z Assisi sa hovorilo aj Poverello (slov. prostáčik alebo chudáčik). Pápež František si už dávnejšie za svoje biskupské heslo zvolil: Miserando atque eligendo. Ide o narážku na povolanie hriešnika Matúša za apoštola a v slovenčine sa dá pochopiť v zmysle: hoci hodný ľútostivej lásky, predsa povolaný na veľké veci. Pápeža, ktorý vie, že hoci má Petrove kľúče, zostáva „chudáčik“, sme už  dávno nemali. Je pápež František ten „chudáčik“, ktorý opraví rozpadajúcu sa cirkev? „Chudáčik“, ktorý sa zjavil vo sne mocnému Inocentovi III.? „Chudáčik“, o ktorom sa neopovážil ani snívať, ale vedome po ňom túžil celý kresťanský svet?

Uvidíme, pomôžeme.

Rodinnosť v cirkvi

Autor: Jaroslav Rindoš SJ; Prezentácia Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka, 24.7.2020.

Niekoľko rád o modlitbe od starého učiteľa

Autor: Ron Rolheiser, 1. 6. 2020; https://ronrolheiser.com/some-advice-on-prayer-from-an-old-master/#.XyxvmzWxU2w
Preklad: Ján Gál

Zápas nielen o jeden dokument

Autor: Juraj Michal

Prezentácia knihy "Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka"

Autor: Karol Moravčík; Sankt Vitus Kaffee, 24.7.2020.

Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Július Marián Prachár, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Karol Moravčík, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Hľadanie (sa) cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Identita cirkvi

Autor: Ľubomír Polák; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7