Dnes je 13.08.2020    meniny má: Ľubomír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

50. výročie II. vatikánskeho koncilu

(Prednesené: Besedy TF, Bratislava, 9. X. 2012.)
Autor: Karol Moravčík

50. výročie otvorenia II. vatikánskeho koncilu (II. VK) sa na Teologickom fóre (TF) pripomenulo už pred rokom. V tej súvislosti som pripravil dva texty, jeden s názvom „Zápas o koncil“, druhý s názvom „Aggiornamento – II. vatikánsky koncil a reforma cirkvi“.[1] Téme sa počas uplynulého roka venovali aj ďalší spolupracovníci. V nadväznosti na túto tému sme usporiadali aj sympózium v júni v Bratislave s profesorom P. M. Zulehnerom.[2] S rozvíjaním ideí koncilu súvisel aj text, ktorý sme nazvali „Výzva TF za obnovu cirkvi“[3] z marca tohto roku. (K textu „Výzvy“, ktorá vyvolala pozitívne i odmietavé reakcie, viac v závere.)

Dôvody zaoberať sa koncilom

Pred rokom som za jeden z hlavných dôvodov zaoberať sa II. VK okrem samotného 50. výročia označil pokračujúci „zápas o cirkev prostredníctvom zápasu o koncil“. Tento zápas prebieha na rôznych úrovniach – od jednoduchého prehliadania i prekrúcania koncilu až po poctivé štúdium a aplikáciu jeho téz, k čomu patria názory tzv. konzervatívneho i tzv. progresívneho prúdu v katolíckej cirkvi. Z tohto uhla pohľadu, kto sa po 50 rokoch zaoberá II. VK, nerozvíja si len znalosti z cirkevných dejín, ale aktuálne premýšľa a formuje podobu dnešnej cirkvi.

Keď sa kedysi formulovali ciele TF, dala sa do stanov zásada, že naším poslaním bude „vytvárať priestor pre teologickú prácu v horizonte II. vatikánskeho koncilu a perspektív tretieho tisícročia.“[4] Čo znamená toto vyjadrenie? V tejto ambicióznej vete sú tri danosti: priestor, teológia a koncil.

1. Vytvárať priestor – znamená dávať dokopy ľudí, ktorých zaujíma teológia (zvlášť aktuálna, reagujúca na otázky a témy doby), zhromažďovať k tomu poznatky a informácie, nadväzovať kontakty s podobne zmýšľajúcimi ľuďmi a tiež napomáhať také cirkevné spoločenstvá, ktoré sa budú venovať reflexii viery a zároveň budú tvoriť podhubie tejto reflexie.

2. Teologická práca – treba ju odlíšiť od akčnej žurnalistky. Teologická práca sa od žurnalistiky líši tým, že okrem snahy vysloviť vlastný postoj autor či prednášateľ sa usiluje najmä o odborné zvládnutie témy na základe štúdia a skúmania, pričom podkladmi na štúdium a prácu sú okrem biblických spisov teologickí autori od antiky až po dnešok a autorizované výroky učiteľského úradu cirkvi a koncilov. K tomu sa pridáva reflexia praxe cirkvi (liturgia, diakonia) a praxe vo svete (skúsenosť). Pri tejto práci nejde len o aktuálne postrehy, ale kontinuálnu prácu. Teologický prístup sa zaiste líši podľa jednotlivých teologických disciplín. Dôležité je prinášať nielen momentálne náladové mienky, ale odborne podložené názory, ktoré sa kriticky diskutujú a rozvíjajú, a pokiaľ možno testujú v praxi.

3. Horizont koncilu – to znamená, že koncil pokladáme v novších dejinách cirkvi za mimoriadny medzník, ktorý ukončil dlhé časové obdobie, ktoré sa v cirkevných dejinách nazýva poreformačné alebo potridentské[5], ako aj ešte dlhšie obdobie, keď kresťanská cirkev svoju misiu konala s masívnou politickou podporou. Toto obdobie od 4. stor. po 20. stor. nazývame podľa cisára Konštantína, ktorý dal kresťanom slobodu a začal podporovať kresťanskú cirkev (zvolal aj prvý veľký koncil), epochou pokonštantínovskou[6]. V praxi to znamená, že ak sa zaoberáme v teológii aj staršími textami (počnúc Bibliou) tak to robíme z hľadiska ambície koncilu rozísť sa nie s vlastnou minulosťou, ale so zajatím v minulosti, a prijať reformačnú a novovekú paradigmu (k tomu sa pridáva aj zohľadnenie postmodernej situácie). Kto túto novú paradigmu neprijal, ten nehlása, nepíše a nežije aktuálnu teológiu, ktorá by bola schopná komunikovať posolstvo kresťanskej viery na úrovni myslenia a konania dnešných ľudí.

Boží ľud a cirkevný úrad po II. vatikánskom koncile

Dnešnú situácia v cirkvi som pred rokom nazval zápasom o koncil. Prečo sa zápasí  o koncil? Samotné rozdiely v názoroch medzi ľuďmi v cirkvi nie sú ničím zvláštnym. Podobne platí, že veľké koncily aj v minulosti nielen problémy riešili, ale často ich uznesenia vyvolali aj odpor a odmietanie. Po II. vatikánskom koncile sa viditeľne oddelila od katolíckej cirkvi jedna konzervatívno-reakčná skupina okolo biskupa Lefebvra (má vplyv najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku). Vážnejšie sú však vnútorné napätia medzi tými, ktorí sa od katolíckej cirkvi viditeľne neoddelili. Zjednodušene sa hovorí o línii napätia medzi tzv. progresívnymi a tzv. konzervatívnymi alebo tradicionalistickými katolíkmi.

Napätie medzi konzervatívnymi a progresívnymi sa pokúsim ukázať na jednej dôležitej téme koncilu. Je to vzťah medzi vedením cirkvi a bázou, učiteľským úradom a ľudom cirkvi. Práve na pochopenie a žitie tohto vzťahu smeruje v ostatných desaťročiach najviditeľnejšia kritika v katolíckej cirkvi.[7] Z teologického pohľadu dá sa konštatovať, že súčasná polarizácia ohľadom tohto vzťahu má korene už v samotných koncilových dokumentoch. V konštitúcii o cirkvi „Lumen gentium“ (LG) si možno všimnúť, že v tomto dokumente sú vedľa seba dve určenia cirkvi – cirkev ako Boží ľud a cirkev ako hierarchická spoločnosť. Treba si tiež všimnúť, že to prvé zadefinovanie je uprednostnené. Od koncilu sa však trieštia názory na tom, ako správne vykladať vzťah medzi druhou a treťou kapitolou tejto koncilovej konštitúcie, teda vzťah medzi cirkvou ako Božím ľudom[8] na jednej strane a cirkvou ako hierarchicky usporiadanou spoločnosťou na strane druhej[9].

V kapitole o Božom ľude sa v LG píše, že všetci pokrstení majú účasť na všeobecnom kňazstve[10], ktoré sa vykonáva najmä samotným životom z viery v úsilí dospieť až k svätosti, a tiež že ľud Boží má účasť na prorockom poslaní Kristovom. V čl. 12 sa pozoruhodne píše o hodnote názoru a viery bežného člena cirkvi: „Spoločenstvo veriacich sa nemôže mýliť vo viere, a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným citom všetkého ľudu pre vieru, keď je on – od biskupov až po posledného veriaceho laika – napospol jednomyseľný vo veciach viery a mravov.“[11] V ďalšom texte tejto kapitoly sa pripomína, že veriaci ľudia dostávajú charizmy, aby boli schopní a ochotní podujať sa na obnovu a vzrast cirkvi. Na druhej strane prináleží predstaveným cirkvi, aby skúmali ich pravosť a používanie, pričom ich nesmú potláčať a uhášať. V čl. 13 až 16 sa píše o otvorenosti (katolíckosti) Božieho ľudu pre všetkých ľudí vo svete, pričom sa pripomína, že aj nekresťania istým spôsobom patria k Božiemu ľudu.

V určitej opozícii voči tomuto veľkorysému textu 2. kapitoly o Božom ľude nasleduje 3. kapitola o hierarchickom zriadení cirkvi. V nej sa dočítame, že II. vatikánsky koncil potvrdzuje učenie I. vatikánskeho koncilu o poprednom postavení pápeža v cirkvi, a v ďalších článkoch sa píše o biskupoch ako o tých, v ktorých trvá úrad apoštolov viesť cirkev. V tejto súvislosti sa tu píše o cirkvi ako hierarchickej spoločnosti: „Apoštoli sa (kvôli ohlasovaniu evanjelia ako základu života) postarali o ustanovenie svojich nástupcov v hierarchicky usporiadanej spoločnosti.“[12] Bližšie sa vysvetľuje, že biskupi dostávajú vysviackou plnosť sviatosti kňazstva, učiteľský úrad a právomoc (rozhodovať), pričom sa tieto právomoci viažu na spoločenstvo s pápežom a ostatnými biskupmi. V čl. 22 LG sa pripomína kolegiálny ráz biskupského stavu, ktorý svoju moc však stráca, ak by sa odpojil od pápeža.

Tieto texty II. VK odrážajú rozličné názory na cirkev už v čase koncilu, pričom vtedajšie rozdielne názory predznamenali aj ďalší vývoj. Teológ O. H. Pesch vo svojom diele o koncile pripomína, že pojem Božieho ľudu sa v pôvodných konceptoch mal použiť len na označenie laikov v cirkvi.[13] Až v neskoršej verzii odsúhlasenej koncilom sa členovia hierarchie neponechali mimo Božieho ľudu, ale začlenili sa doň. Pre obnovené (progresívne) chápanie cirkvi je dôležitá reč koncilu o všeobecnom (spoločnom) kňazstve všetkých pokrstených (LG, čl. 10). Koncilový dokument v línii Nového zákona zdôrazňuje kňazskú službu prioritne ako život kresťanov a zvestovanie evanjelia týmto životom. Vývoj v cirkvi približne od 3. st. po Kr. sa však postupne odchyľoval od novozákonného poňatia a priniesol delenie na klerikov a laikov, čo postupne viedlo až k vymiznutia vedomia o spoločnom kňazstve všetkých veriacich. Opätovne sa k tejto myšlienke vrátil až Martin Luther[14], pričom katolícka teológia sa k téme prihlásila až na II. vatikánskom koncile.

Vzťahu medzi klerikmi a laikmi v cirkvi sa osobitne týka už spomenutý  čl. 12 LG, kde sa hovorí o nadprirodzenom zmysle všetkého ľudu pre vieru (sensus fidei). Pojem má dlhšiu tradíciu (známa je napr. argumentácia týmto zmyslom veriacich pri vyhlásení dogmy o Nanebovzatí Panny Márie r. 1950), koncil ho však opätovne pripomenul a oživil. Úrad reprezentuje autoritu Krista a ľud spolupôsobí pri vyhláseniach úradu i pri voľbe nositeľov úradu, pričom to robí vo viere, že volí toho, koho si vyvolil sám Kristus. Ak sa občas pripomenie, že cirkev nie je demokratická, chce sa tým povedať, že napr. vyvolený nositeľ úradu má mať odvahu byť svedkom viery a Krista aj oproti ostatným členom Božieho ľudu (oproti tým, čo ho vyvolili; oproti mienke možnej väčšiny).[15] To však neznamená, že vedenie cirkvi si môže ospravedlňovať autoritatívne, nesolidárne rozhodovanie. Pozícia svedka viery, ktorá sa požaduje od predstaviteľa cirkvi, sa nemôže zamieňať za pozíciu pripomínajúcu správanie predstaviteľa totalitného štátu. Na vzťah kléru a laikov sa nesmú prenášať modely z politického života, kde by proti sebe stáli modely „cirkvi zhora“ (úradnej cirkvi) a „cirkvi zdola“ (bázovej cirkvi). Nový predstavený Kongregácie pre vieru G. L. Müller označil takéto delenie už dávnejšie za teologicky falošné.[16] Nedávno sa pre Vatikánsky rozhlas vyjadril, že treba prekonať polarizáciu medzi tradicionalistami a zástancami pokroku v cirkvi. Doslovne povedal: „Ak naozaj veríme v Krista, vyhneme sa manipulovaniu magistériom, zdôrazňujúc len niektoré body v prospech vlastnej ideológie, a spoľahneme sa bezpodmienečne na Krista. Potom nebude jednota cirkvi roztrhaná žiarlivosťou a ambíciami.“[17]

Teológ Karl Rahner vo svojej knihe „Štrukturálna premena Cirkvi“[18] už pred 40 rokmi načrtol víziu cirkvi, ktorá nebude budiť dojem dvojakého ľudu (páni verzus podriadení) a nazval túto víziu odklerikalizovaním. Vo vzťahu k úradu v cirkvi upozornil, že z podstaty toho, čo cirkev je, z jej ducha a poslania, prináleží tomuto úradu taká osobitosť, ktorá sa v profánnej spoločnosti nevyskytuje. Táto osobitosť však prináleží úradu cirkvi práve z jej podstaty ako duchovného spoločenstva všetkých, čo veria v Ježiša Krista, a nie z nejakej inej príčiny, ktorá by spôsobovala dištancovanie sa nositeľov úradu od celku veriacich. Úrad v cirkvi má podľa Rahnera funkčný charakter a podobne ako všetko vonkajšie na cirkvi (zvestovanie, sviatosti, správa) má charakter znaku pre to podstatné, čím je slobodné vanutie Ducha, a potom pre čnosti – vieru, nádej a lásku. Na toto pôsobenie Ducha a na čnosti viery, nádeje a lásky má byť všetko v cirkevnom úrade zamerané, ale cirkevný úrad sa nemôže s pôsobením Ducha a týmito čnosťami jednoducho identifikovať.

Kto si uvedomuje tieto súvislosti, ľahšie porozumie, čo sa myslí pojmom odklerikalizovanie cirkvi, v ktorej nositelia úradu radi a pokorne počítajú s tým, že „Duch vanie, kde chce“ a že aj samotný úrad svoju legitimitu získava až vtedy, keď sa môže oprieť o prejav Ducha, nielen o formálnu autoritu. Rahner pripomína, že aj cirkev budúcnosti – o ktorej sa nádejame, že veriaci ľudia v nej budú samostatnejší a dospelejší – bude naďalej potrebovať úrad, správu a organizovanie, teda ľudí s osobitnými právomocami (bez  toho nijaká spoločnosť neobstojí), ale váha tohto úradu bude viac spočívať na poslušnosti viery voči Ježišovi Kristovi a jeho posolstvu, nie voči samotným predstaviteľom úradu ako nositeľom právno-spoločenskej moci.

Konzervatívny a progresívny prúd v dnešnej cirkvi

Z praktických dôvodov sa po koncile hovorí o konzervatívnej a progresívnej strane v cirkvi.[19] Nie je to ideálne rozlišovanie, lebo cirkev potrebuje oba akcenty, keďže cirkev musí byť vždy v tom zmysle konzervatívna, že bude verná svojmu pôvodu – teda Ježišovi Kristovi a následnej tradícii, ale súčasne musí byť cirkev vždy aj nová, lebo inak nebude môcť prinášať evanjelium ľuďom aktuálnej doby.

Pokúsim sa stručne charakterizovať pozície. Konzervatívci v cirkvi sa nazdávajú, že katolícka cirkev od II. VK zašla priďaleko. Skepticky sa dívajú na dialóg s inými cirkvami a náboženstvami, ako aj s ateistami. Vyčítajú svojej cirkvi, že sa vzdala nároku na absolútnu pravdu a že jedinečnosť Krista Bohočloveka vraj zamenila za predstavu jedného z významných náboženských zakladateľov. S tým súvisí ich kritický postoj k „Deklarácii o náboženskej slobode“, ktorá vraj budí dojem, že cirkev vidí všetky náboženstvá rovnako hodnotné a rovnako voliteľné. Na liturgiu sa konzervatívci dívajú ako na posvätný rituál, ktorý podlieha prísnym pravidlám. Liturgia podľa nich nesmie budiť dojem ľudskej činnosti, ale naopak má prezentovať, že človek sa podriaďuje Bohu. V pozadí konzervatívneho postoja je klasická predstava o viere ako náuke, kde záleží na každej vete a každom termíne. Voči sekulárnej spoločnosti sú konzervatívci veľmi opatrní, všímajú si najmä to, čo môže byť cirkvi nepriateľské, a celkovo majú sklon mnohé javy v dnešnom svete hodnotiť ako škodlivé a nemorálne.

Progresívne krídlo v cirkvi na rozdiel od konzervatívcov si myslí, že cirkev po koncile vôbec nezašla priďaleko, naopak, že zastala na polceste (napr. emeritný biskup H. Krätzl z Viedne hovorí o „zabrzdení v skoku“). Vysoko si cenia dialóg cirkvi s inými náboženstvami i ateistami a náboženskú slobodu pokladajú za nevyhnutnosť. Liturgiu chápu ako prejav viery, na ktorom má mať účasť celé spoločenstvo, preto kňaz nemá byť oddelený od ľudu, ale aj pri svojej osobitej úlohe má vystupovať ako jeden zo spoločenstva. Vieru nechápu prioritne ako učenie, ale predovšetkým ako život v duchu Ježišovho nasledovania. Sekulárnu spoločnosť nevnímajú predovšetkým ako nebezpečenstvo pre cirkev a kresťanstvo, ale mnohé jej javy (veda, technika, umenie, demokracia, tolerancia, pluralita) za inšpiratívne – Boh predsa pôsobí aj mimo cirkvi.

Uvedená charakteristika konzervatívnych a progresívnych je stručná a zjednodušená, má nám len pomôcť, aby sme si pripomenuli základné pozície aktérov v cirkvi, či už ide o ľudí z vedenia alebo spomedzi teológov a veriaceho ľudu. Za pozíciami konzervatívcov i progresívnych treba vnímať vážnu otázku: Ako byť dnes naozaj kresťanom, ako byť verným Kristovi i cirkvi? Keďže podľa katolíckeho chápania nie je cirkev súborom nezáväzne prepojených individualistov v ich viere v Boha a ich životnej praxi, ktorá vychádza z viery, osobitnú orientačnú úlohu má v cirkvi pápež a biskupi čiže tzv. učiteľský úrad cirkvi. Túto ich orientačnú úlohu dnes sťažuje, že vedenie cirkvi sa po koncile samo stalo súčasťou problému. Bez toho, žeby sme chceli niečo niekomu v cirkvi podsúvať, povedané športovou terminológiou, je zrejmé, že vedenie cirkvi už dávnejšie zaujalo nie pozíciu kouča, trénera či manažéra, ale zastupuje viac-menej len jednu stranu v cirkvi, a to konzervatívnu. Preto sa nielen hovorí, ale je realitou, že mnohí katolíci dnes, a to už dlhodobo, zmýšľajú inak ako vedenie cirkvi (téma sexuality, riešenie mnohých etických problémov, problém financovania cirkvi, mocenské a rozhodovacie štruktúry, spoluúčasť laikov na vedení cirkvi a pod.). Pri samotnom tematizovaní Boha dnešní katolíci túžia byť viac sprevádzaní v ich trápeniach, tápaniach a skúsenostiach, ako len poučovaní formuláciami katechizmu. To je výzvou na vedenie cirkvi, aby sa viac zaujímalo o postoje vlastných ľudí, a aby si pokladalo za povinnosť všetky svoje postoje väčšmi vyargumentovať, ak majú byť akceptované. Na druhej strane sa prirodzene očakáva od kritických členov cirkvi, že stanoviská učiteľského úradu chcú brať vážne, skúmať ich a zásadne ich akceptovať.

Aby to však bolo možné, poslušnosť nemôže žiadať len jedna strana. Aby to bolo možné, musí sa vytvárať v cirkvi priestor na obojstrannú poslušnosť, počúvanie a rešpektovanie sa. Napokon, cirkev verí, že spolu stojíme všetci pred Bohom ako tí, čo majú jeho počúvať a poslúchať. Riešenie pokoncilovej polarizácie v cirkvi si teda nemôže dávať za cieľ zrušenie jednej z platforiem (výmenu veriacich za iných či zrušenie úlohy biskupov), ale ochotu k dialógu. V takom dialógu bude treba dať väčšiu váhu tomu, čo je spoločné, a prejaviť úctu voči tomu, čo leží na srdci druhej strane. Konzervatívnym treba uznať, ako poukazujú na úlohu ustrážiť identitu kresťanskej viery v dnešnom pluralistickom svete. U progresívnych zasa treba oceniť, ako sa snažia, aby posolstvo cirkvi bolo zrozumiteľné a blízke pre ľudí dnešnej doby.

Náš zápas o koncil (a o seba)

Výsledkom II. vatikánskeho koncilu je situácia v dnešnej katolíckej cirkvi, keď čoraz viac subjektov cirkvi sa hlási za hovorcov svojej cirkvi. V takejto situácii prichádzajú niektorí katolíci za vyššími predstavenými, aby ako kedysi istý sluha žalovali Mojžišovi na ľudí, ktorí prorokovali. K sťažnostiam sa vtedy pridal aj Jozue. Mojžiš však tie sťažnosti odmietol: „Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“ (Nm 11,29) Viacerí naši biskupi zatiaľ takto ako Mojžiš neuvažujú. To krízu a polarizáciu prehlbuje. Mnohých to vedie aj k tomu, na čo upozornil Ježiš: „Pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska“ (Mt 24,12).

Keď si všímame katolícke reformné hnutia vo svete, všetky relevantné z nich chcú zostať na pôde katolíckej cirkvi. Aj najväčší kritici ako napr. Hans Küng alebo Helmut Schüller odmietajú sa postaviť mimo cirkev. Mnohí tradicionalisti by sa potešili, ak by sa reformní katolíci postavili mimo cirkev. To „mimo“ v praxi znamená, že rozhodnutia vedenia cirkvi už nie sú len kritizované , ale že sa pokladajú za nepotrebné, a a ako také sú aj nerešpektované. Iste, aj vďaka koncilu sa dnes katolíci nedívajú na nekatolíckych kresťanov (na tých, čo „odišli“) ako na zloduchov. Na druhej strane každý si musí zodpovednejšie odpovedať na otázku, aké má dôvody, aby zostal katolíkom. Odpovedať, že katolík je ten, čo poslúcha pápeža a biskupov, je detsky jednoduché a popisuje len vonkajšie znaky. V skutočnosti je toto poslúchanie ako pobyt na frontovom poli medzi bojovými líniami. Zostávať medzi frontami je zaiste nebezpečné. Predsa, práve toto je katolícke.

Páči sa mi, ako profesor fundamentálnej teológie Roman Siebenrock z Innsbrucku pripomína pozíciu J. H. Newmana, že katolicita je ako elipsa s dvomi ohniskami. Jedným je svedomie jednotlivca v jeho bezpodmienečnosti a druhým sú osvedčujúce (normujúce) inštancie cirkvi. Ohraničené i ohrozené ľudské svedomie počúva cirkev, aby úrad cirkvi svedomie posilnil a rozvinul. Z toho plynúce napätie a dramatický vývoj však nemožno zrušiť: ani výrokom autority, ani subjektivistickým uzavretím sa do seba.[20] Skutočná katolicita sa preto deje v tom poli medzi ohniskami elipsy – medzi frontovými líniami.

Po udalostiach ostatných mesiacov otázka ako zápasiť o koncil stala sa aj osobnou otázkou vo vnútri TF. „Výzva TF za obnovu cirkvi“ z marca 2012 vzbudila ostrú protireakciu na strane niektorých predstaviteľov cirkvi. „Výzvu“ si spojili s prejavmi reformných cirkevných hnutí zo zahraničia, ktoré sa im zdajú byť nebezpečné. Pre mňa je táto protireakcia sklamaním, ale nie prekvapením. Prijímam ju ako súčasť normálneho zápasu o svoju cirkev, pretože vedeniu cirkvi priznávam ich právo na obavy a na stráženie identity viery. Z formálneho hľadiska môžem brať túto protireakciu podobne, ako keď na koncile nebol prijatý nejaký návrh, čo stál jeho autorov veľa námahy. Pokračovali však v práci a pripravili nové návrhy, na ktorých sa bolo možné dohodnúť.

Súčasná situácia v katolíckej cirkvi vedie niektorých kresťanov (aj na Slovensku) k tomu, aby nad „reálnou“ katolíckou cirkvou, obrazne povedané, lámali palicu. Veľmi emotívne prežívajú súčasné udalosti v cirkvi[21] a konanie biskupov hodnotia najmä z hľadiska zachovania slobody pre dialóg. Následne však formulujú svoje postoje tak, že vlastne vypovedávajú poslušnosť biskupom. Áno, zaiste, poslednú poslušnosť sme dlžní iba Bohu. Mnohí horlitelia za slobodu dialógu si však akosi nevšímajú, že od určitého momentu vzývajú také poňatie slobody, kde už čoraz väčšmi ten dialóg vedú len sami so sebou. Nie je umením hovoriť a konať slobodne, keď nikam nepatrím a za nikoho sa necítim zodpovedný. Umením je zostať slobodným, ak sa téma mojej slobody vzťahuje na spoločnú vec, ku ktorej patria aj ľudia, čo nemusia zdieľať moje názory. 

V niečom sa situácia slobodomyseľného katolíka dnes podobá situácii chartistu v totalitnom Československu. Signatári Charty 77 sa po tom, ako r. 1976 predstavitelia demokratických i komunistických štátov podpísali dokument o dodržiavaní ľudských práv v Helsinkách, uzhodli, že o demokratizáciu režimu budú bojovať v rámci daného právneho systému, že budú dôsledne žiadať zachovávanie zákonov a konanie podľa ústavy vtedajšej ČSSR a že pokiaľ to bude možné, nedajú sa vytlačiť do emigrácie. Mnohí boli aj za tento umiernený postoj prenasledovaní, predsa sa ich postup z dlhodobého hľadiska posúdil ako takticky i morálne najúčinnejší.

Myslím, že čo platilo pre systém jedného štátu a režimu, omnoho viac dnes platí pre katolícku cirkev. Sloboda a poslušnosť nie sú alternatívy, ale podmienky života cirkvi. Úrad v cirkvi a jeho právna záväznosť má byť službou priestoru viery, evanjelia a teológie. Podobne slobodná dialogická reflexia viery má byť službou spoločenstvu cirkvi. Tak ako len v rámci priestoru viery, nie mimo neho, má svoj zmysel a svoju váhu akékoľvek cirkevné rozhodnutie a akýkoľvek cirkevný úrad, aj slobodná a tvorivá reflexia viery má zásadne svoj zmysel a váhu len v rámci tohto spoločenstva.



[2] Sympózium malo názov Ako pokračovať - ako nanovo začať? (50 rokov od II. vatikánskeho koncilu)“ a P. M. Zulehner na ňom predstavil svoje tézy o zmene perspektív v katolíckej cirkvi. Viac na webe: http://teoforum.sk/index.php?id=47&view_more=1124

[4] Stanovy TF, Čl. II. – Poslanie a ciele.

[5] Tridentský koncil, ktorý sa uskutočnil v r. 1545 až 1563, si kládol za cieľ reformu cirkvi (po ktorej sa volalo už od čias Jána Husa), ale napokon – ako sa ktosi vyjadril – „dal len zlomenú nohu do sadry“, a tá noha tam zostala ďalších 400 rokov.

[6] Podľa kardinála Karla Lehmanna pápež Ján XXIII. chcel jednoznačne koncil, ktorý by bol historickým prechodom z potridentskej doby a z pokonštantínovského obdobia cirkvi do novej epochy.

[7] Pápežovi a kúrii sa najmä vyčíta, že nedostatočne vedú dialóg s miestnymi cirkvami a rozhodujú v izolácii od cirkevnej bázy a že pri menovaní biskupov viac prevažujú kritéria formálnej vernosti momentálnemu vedeniu cirkvi ako schopnosť byť pastierom Božieho ľudu.

[8] Dokumenty, LG, čl. 9 až 17 v kap.: Ľud Boží, 73-85.

[9] Dokumenty, LG, čl. 18 až 29 v kap.: O hierarchickom zriadení cirkvi, 86-105.

[10] „Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické.., navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným spôsobom účasť na jedinom kňazstve Kristovom. In: Dokumenty, LG, čl. 10, 75.

[11] Na rozdiel od KKC používa preklad Dokumentov do  slovenčiny (vyd. SSV Trnava r. 1993) namiesto pojmu „zmysel“ pojem „cit pre vieru“. In: Dokumenty, LG čl. 12, 78.

[12] Dokumenty, LG, čl. 20, 88.

[13] O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil, Praha - Vyšehrad 1996, 171-172.

[14] V rámci protestantizmu prišlo neskôr k takému vývoju v chápaní kňazstva, ktorý ďaleko prekračoval pôvodný Lutherov zámer. In: O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil, 177.

[15] Porov. O. H. Pesch, Druhý vatikánsky koncil, 181.

[16] Porov. G. L. Müller, Katholische Dogmatik, Freiburg i. Br. 1995, 90-91.

[17] Súboj medzi tradicionalistami a progresivistami, in: Katolícke noviny 39/2012.

[18] K. Rahner, Strukturwandel der Kirche als Aufgabe und Chance, Freiburg im Br., 1989.

[19] V hodnotení pozícii konzervatívcov a progresívnych vychádzam z textu prof. dogmatiky B. Körnera z Grazu: Freudig und furchtlos, Sonntagsblatt für Steiermark, Graz 2011.

[20] Porov. R. Siebenrock, Konsens der Glaubenden, Gewissen und Autorität, in: J. H. Tück, Risse im Fundament?, 166.ž

[21] K tým udalostiam okrem zakročenia proti kňazom z TF v súvislosti s „Výzvou“ patrí najmä odvolanie arcibiskupa R. Bezáka z úradu trnavského ordinára.

Rodinnosť v cirkvi

Autor: Jaroslav Rindoš SJ; Prezentácia Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka, 24.7.2020.

Niekoľko rád o modlitbe od starého učiteľa

Autor: Ron Rolheiser, 1. 6. 2020; https://ronrolheiser.com/some-advice-on-prayer-from-an-old-master/#.XyxvmzWxU2w
Preklad: Ján Gál

Zápas nielen o jeden dokument

Autor: Juraj Michal

Prezentácia knihy "Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka"

Autor: Karol Moravčík; Sankt Vitus Kaffee, 24.7.2020.

Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Július Marián Prachár, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Karol Moravčík, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Hľadanie (sa) cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Identita cirkvi

Autor: Ľubomír Polák; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7