Dnes je 13.08.2020    meniny má: Ľubomír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Zmena perspektív

Autori: Paul M. Zulehner/ Petra Steinmaier-Pösel

Odznelo na sympóziu TF v júni 2012
Z nemčiny preložili: J. M. Prachár a K. Moravčík

Skoro všetci hovoria o kríze cirkvi – predovšetkým v moderných kultúrach západnej Európy a severnej Ameriky. Dramaticky sa konštatujú klesajúce počty: Počet členov cirkvi sa zmenšuje vystupovaním z cirkvi; je málo kňazov pre farnosti, ktoré v minulosti vznikli; rehole, najmä apoštolské, vymierajú alebo sa zachraňujú presťahovaním sa na iné kontinenty. Sekulárny svet zachvátila hlboká kríza Boha. Kresťanstvo zdá sa byť v Európe na vymretie.

Niektorým toto dramatické konštatovanie krízy akoby vyhovovalo. Tí, ktorí v skutočnosti II. vatikánsky koncil nikdy neprijali, považujú práve koncil za vlastnú príčinu krízy. Predtým – tak hovoria – bola cirkev v poriadku. Jej múry voči svetu (Neh 2,17) ju chránili pred zosvetštením. Tisícročia starý program bolo možné uskutočňovať bez prekážok: Z tzv. „massa damnata“ (u sv. Augustína doslova: veľký počet zatratených) bezbožných a spustnutých ľudí, zo sekulárne–relativistického sveta sa zachránia len vyvolení. Cirkev bola natoľko vzdialená súčasnému svetu, že jej nebolo potrebné ordinovať žiadne „odsvetštenie“ (Benedikt XVI.). Kto teda vidí príčiny krízy v tomto, bude mať veľmi blízko k tomu, aby sa snažil cirkev reformovať smerom naspäť, pred koncil.

Čo však, ak sa cirkev vôbec nenachádza v kríze: ale – čo by bolo o veľa viac dramatické, a aj je – v čase epochálnej premeny? Kríza je niečo ako choroba, ktorú treba pretrpieť, premena znamená rast a dozrievanie s vedomím, že už nikdy nebude tak, ako bolo predtým. Potom nepotrebujeme žiadnu „retro-reformu“, ale odvážnu cirkevnú prestavbu s výhľadom do budúcnosti. Ako ukazovateľ smeru nám v tom môže poslúžiť prorok Jeremiáš. Národ bol deportáciou samotným Bohom vsadený do novej cudzej kultúry, v porovnaní s Izraelom aj modernej. Samozvaní nostalgickí proroci prebúdzali túžby po tom, čo bolo. Možno ich považovať za klasických „retro-prorokov“. Boh ale necháva ústami pravého proroka povedať: Treba ostať tu! Nie snívať o úteku! Starať sa o dobro mesta! Ženiť a vydávať sa, mať deti – a to všetko v cudzom, zdanlivo bezbožnom Babylone a nie v Jeruzaleme, po ktorom sa nostalgicky túžilo (Jer 29, 1-7) . 

Obaja vychádzame z toho: Cirkev nie je v kríze, ale v prestavbe. V nasledujúcom texte naznačujeme dvanásť „zmien perspektív“, ktoré môžu uľahčiť cestu cirkvi pri jej prestavbe, predovšetkým u nás v západnej Európe. Zároveň stručne zhrňujú aj hlavné myšlienky diskusie, takže sa kvôli pripomenutiu bude niečo aj opakovať.

 

Zmena perspektívy 1: Od osudu k voľbe

Konštantínovská éra v jej poreformátorskej podobe je definitívne za nami. Kresťanstvo nie je viac nevyhnutným osudom, ale je vecou voľby (Peter L. Berger). Potom je ale neadekvátne vyhodnocovať súčasný vývoj so 100% istotou na základe zastaraných merítok. Z takého pohľadu zmena v číslach sa vykladá vždy ako zhoršenie. Takéto hľadisko však spôsobuje depresiu a znemožňuje odvážny prelom. Manažujeme len potápanie sa zomierajúceho cirkevného podniku. V Rakúsku zvykneme hovoriť: „už len“ 12% chodí v nedeľu do kostola. Mohli by sme ale aj povedať: 750 000 ľudí považuje za dôležité prísť v nedeľu do kostola. Nesolidárnych „ustráchaných zajacov“ možno zmeniť na nebojácnych solidárne sa milujúcich ľudí. Krajina by bola v pondelok inakšia. Alebo: tretina členov cirkvi rozmýšľa nad vystúpením z cirkvi. Aj to nás môže na základe starých kritérií priviesť do paniky. „Tak veľa!“, povieme ustarostene a ostaneme ako ochrnutí a sťažujeme sa na nedostatočné reformy. Prečo nepovieme: „To nie je zlé! Ľudia rozmýšľajú, rozhodujú sa. To by mohlo priniesť viac kvality. V súčasnosti je medzi mnohými katolíkmi a evanjelikmi relatívne málo kresťanov, ktorí by verili, že Boh sa stal človekom a Boh ho vzkriesil z mŕtvych.“ To sa ale zmení. Kto bude zajtra s nami spolupracovať, bude rozhodnejší, konzekventnejší, kresťanskejší. Platí teda: Nespravovať zánik, ale stvárňovať premenu.

Zmena perspektívy 2: Od iritácie ku gratifikáciám

V cirkvi, najmä tzv. reformné kruhy, si myslia, že by bolo pre cirkev lepšie, keby ľudí natoľko neiritovala. Defekty je možné spočítať na prstoch jednej ruky: nepriateľská voči ženám, sexuálno-neurotická, nedemokratická, predmoderná, teda out. Najnovšie štúdiá o religióznej mobilite jednoznačne dosvedčujú , že iritácie hrajú dôležitú rolu. Urýchľujú náboženskú mobilitu z cirkvi smerom von. Nie sú však príčinou vystúpenia z cirkvi. Stáva sa to, ak už nič viac nedrží a neviaže. U mnohých, čo vystúpili (nie v prípadoch ojedinelých vystúpení z protestu) jednoducho chýbali sily súdržnosti. Cirkev pre nich už nič (viac) neznamená. Zabudli, že zabudli na Boha.

Nakoľko je táto zmena perspektív odôvodnená, zažívame aj sami: Pravdepodobne sme v cirkvi mnohými skutočnosťami ešte viac iritovaní ako väčšina tých, ktorí odišli. A napriek tomu ostávame. Sme na tom ako sv. Peter, ktorý voči prvej vlne odchodu z Ježišovho hnutia (Ján 6,64-67)  klopal na pra-gratifikáciu: „Ty máš slová večného života!“ A toho sa nezriekame ani my, aj keď bude cirkev potrebovať ešte nejaký čas, kým sa neodstráni časť iritácií od sexuálnej morálky až po participáciu a Ježišov prístup k ženám.

Zmena perspektívy 3: Od štruktúry k vízii

Skoro všetky miestne cirkvi reagujú na signály o zmenách štrukturálnymi reformami. Zväčšujú pastorálne priestory, ako náhle sa zmenší počet kňazov, ktorí sú k dispozícii. Zomierajúci zostarnúci cirkevný podnik sa „šoféruje smerom nadol“. Odborníci na organizácie hovoria o „Downsizing“. To ale cirkev nerobí fit pre budúcnosť, ale iba urýchľuje jej úpadok. Pretože vo veľkých priestoroch, ktoré si ctené slovo „pastorácia“ už ani nezaslúžia, sa cirkev stále viac vzďaľuje od ľudí. Prerieďuje to, z čoho podľa nádherných slov koncilu a posledných dvoch pápežov o eucharistii cirkev žije a z čoho sa stále obnovuje.

V protiklade k tomu potrebujeme vízie. Podľa možnosti za spoluúčasti čím viacerých v cirkvi, ale aj pomimo nej (!) je potrebné preskúmať, ktoré vízie môžu dať cirkevnému konaniu orientáciu a motiváciu. „ Slovo Božie bolo však v tých dňoch vzácne, videnie nebolo časté. I stalo sa ktorýsi deň, že Heli ležal na svojom mieste. Oči mu začínali hasnúť, nemohol vidieť“ (1 Sam 3,1). Vysoko aktuálny text, ktorý navyše podotýka, že ešte aj mladý Samuel v chráme Pánovom spal. Ale možno sú to dobré časy, keď všetci spia. Nevyrovnával Boh stále znova cesty človeka práve v jeho snoch?

Zmena perspektívy 4: Od nedostatku kňazov k zvýšeniu kvality pastorálnych procesov

Vízie nenahradia štruktúry, ale vízie si vyžadujú štruktúry, ktoré sú nimi formované. Aj v tomto smere je potrebná zmena perspektív. Súčasná otázka znie: Koľko máme kňazov – a opierajúc sa o túto skutočnosť ako organizujeme pastorálne priestory? Namiesto toho by sme sa mali pýtať: Ktorý pastorálny postup je možné optimálne realizovať a v ktorom pastorálnom prostredí? To vedie k diferencovanému priestorovému konceptu. Niečomu sa bude lepšie dariť vo väčších priestoroch (napr. vzdelávanie, práca s mládežou...), iné opačne v lokálnej „vzdialenosti počuteľnosti a dosažiteľnosti“ (ako napr. služba rodinám s malými deťmi, starosť o starých, postihnutých): Eucharistia by sa mala – tak si to praje väčšina členov cirkvi – sláviť lokálne. Argument jedného nemeckého biskupa, že ľudia predsa aj do stavebnín podnikajú vzdialené cesty, je neadekvátna. Sv. omša a stavebný materiál sa totiž podstatne odlišujú. Cirkvi neprospieva, ak sa stavia do rovnakej roviny s modernými chrámami konzumu.

Zmena perspektívy 5: Od pesimizmu spásy k optimizmu spásy

Podľa Karla Rahnera patrí k pretrvávajúcemu významu II. vatikánskeho koncilu to, že sa smieme pýtať, či môžeme dúfať, že Boh nakoniec všetkých spasí. To je odpoveď koncilovej teológie nádeje vzhľadom na zjednotenie celého ľudstva. Toto poznanie má hlboké biblické korene. Silno prítomné je v reči o „dedičnej vine“, že – moderne vyjadrené slovami René Girarda – na základe temných žiadostí sa všetci dostali do zajatia deštruktívnej histórie násilia, náruživosti a klamstva – a teda do „nezmyselného, od otcov (a rovnako aj matiek) zdedeného spôsobu života“ (1 Petr 1,18). Ale ak ide o spásu týchto mnohých, začneme individualizovať. Najnovšie sa dohadujeme, či je správne výraz „pro multis“ z Ježišových slov reprodukovaných v texte premenenia pri sv. omši prekladať slovami „za všetkých“. Nechceme predsa všetkým ľuďom nanútiť spásu. A tak znovu zrádzame koncilom získaný optimizmus spásy. Ale dá sa to? Nie je Boh kresťanov aj Bohom ateistov, budhistov, hinduistov, mohamedánov, skeptikov a agnostikov, spirituálnych pútnikov a fundamentalistov? Spása všetkých je v Božom programe (1Tim 2,4). „V Ňom bolo všetko stvorené“, on je „prvorodený celého stvorenia“ (Kol 1,15-20). Isteže, ak sa rozvinie, čo je v človeku, skončíme všetci v pekle: Stalin, Hitler a ja – teda každá a každý z nás. Nakoľko však môžeme Bohu dôverovať? „V čo smieme dúfať? – pýta sa Hans Urs von Balthasar, ktorý nemal povesť progresívneho liberála. Všetci teológovia, ktorí na 2. vatikánskom koncile prispeli k obnove cirkvi, chodili do školy gréckych cirkevných otcov. Ako sa môže nakoniec zavŕšiť Božia výhra nad tým, čo je proti Bohu, ako môže byť teda „ Boh všetko vo všetkom“ (1 Kor 15,28), kým ešte existuje hriech, smrť a čert, pýtal sa veľký východný cirkevný učiteľ Gregor Naziánsky. Podstatne sa v tomto odlišoval od Origena a jeho doktríny všeobecného zmierenia: Origenes veľa vedel, ale málo dúfal.

Zmena perspektívy 6: Od cirkvi exkluzívnej k cirkvi inkluzívnej

Kto kráča cestou spásonosného optimizmu, premieňa pritom aj svoj obraz o cirkvi. Pre pesimistov spásy platilo: „Extra ecclesiam nulla salus“. Bez krstu a viery niet spásy: Len ten, kto svojimi ústami vyznáva „Ježiš je Pán“ a svojím srdcom verí: „Boh ho vzkriesil z mŕtvych“ (Rim 10), môže byť spasený. Tak sa kresťanské cirkvi v spásnej panike pokúsili, pokiaľ sa len dalo, čo najväčšiemu počtu ľudí kázať evanjelium a krstiť ich: v núdzovom prípade, keď pôrod neprebiehal hladko, krstili dokonca s krstnou striekačkou do materinského lona – r. 1903 nariadil protestantský pruský minister zdravotníctva, že toto smú robiť len lekári. Optimisti spásy majú „inkluzívny obraz cirkvi“. Kde je spása, tam je čosi aj z cirkvi. A toto „čosi“ je opravdivá láska (Mt 25). Len táto činí dokonalým a spôsobuje – tak sa to ukáže na konci časov – čo je „formáciou podľa Krista“. To nie je žiadne cirkevné privlastňovanie si ostatných, ale vydanie sa Boha pre všetkých. Z našej kresťanskej perspektívy možno povedať: Takáto opravdivá zachraňujúca láska vždy darúva Božieho Ducha – aj ateistovi, ktorý keď miluje či pretože miluje „skrytým spôsobom“, nachádza sa na ceste spásy (Hans Urs von Balthasar).

Zmena perspektívy 7: Od spásne panického chápania k empatickému odkrytiu a uzdraveniu z compassion (spolucítenia)

V rámci spásneho optimizmu a inkluzívneho obrazu cirkvi mení sa misia cirkvi. Jej úlohou je odteraz byť svetlom a soľou (Mt 5,13n.). Je svetlom tým, že „odkrýva“, čo nám zjavil Boh sám v Ježišovi Nazaretskom a jeho učení, jeho živote od vtelenia až po zmŕtvychvstanie. Toto konáme tým, že žijeme zo sily zmŕtvychvstania a odvážne kráčame po Ježišovej ceste. Keď sa nás niekto pýta na našu odvážnu nádej, rozprávame a bez bočných úmyslov slávime, čo veľké Boh učinil a stále činí pre ľudstvo, a tým pre nás všetkých. Cirkev je však potom  tiež soľ – soľ spásy. Totiž oproti spásnemu Božiemu pôsobeniu, ktoré sa nakoniec nedá zadržať, pôsobia démonické protisily. Tie nakoniec pochádzajú (tak Sören Kierkegaard, Eugen Drewermann, Eugen Biser, Benedikt XVI.) zo strachu, ktorý nám bráni v tom, aby sme sa stali milujúcimi ľuďmi. Namiesto toho, aby sme dôverovali Bohu, vsádzame v našich stratégiách prežitia pochádzajúcich zo strachu práve na násilie, žiadostivosť a lož (Monika Renz). Cirkev, tak Benedikt XVI. v encyklike „Deus caritas est“, nie je žiaden temný morálny systém. Vo svojej knihe „Licht der Welt“ (Svetlo sveta) cituje ako jediného teológa Eugena Bisera a jeho zápas o prechod od moralizovania smerom k uzdravovaniu. Cirkev sa pri svojom nasledovaní Spasiteľa musí stať krajinou spásy (Markus Beranek). Pozn. prekladateľa: v nem. ide o slovnú hračku –  Heiland (spasiteľ) a Heil-Land (svätá zem).

Zmena perspektívy 8: Od mojich potrieb k ochote byť potrebný

Mnohí ľudia povedia: Nepotrebujem cirkev. A aj Boh je v určitom prísnom zmysle slova „k neupotrebeniu“. Osvietenské úžitkové poňatie Boha bolo začiatkom jeho odstránenia. Boh sa stará o spásu všetkých ľudí. Povolanie ku spáse je univerzálne a aj nádej, že Boh nakoniec so všetkými príde ku zdarnému koncu – bez toho, aby sme to mohli s istotou tvrdiť – je univerzálne. Povolanie do cirkvi je oproti tomu – ako bolo aj povolanie do ľudu Izraela – nie univerzálne. Niektorí sú v službe mnohých. Cirkev je vždy zastupovanie. V muzikáli „Anatevka“ povie mliekar Tewje na konci, keď je zasa raz vyhnaný aj so svojou rodinou: „Bože, nemohol by si si povolať nejaký iný národ?“ Tiež Jonáš nebol veľmi duchovne nadšený z toho, že má byť poslaný do Ninive – bál sa kázať skazu a spásu mesta si tiež neželal – bolo v ňom 120 000 skazených ľudí a navyše koľko dobytka! (Jon 4,11) Boh sám je ten, ktorý niektorých zo sveta „pridá“ k svojmu ľudu (Sk 2,47). A nie preto, aby títo povolaní do cirkvi boli zachránení a tí druhí nie, ale preto aby sme prostredníctvom nášho života z viery a našimi charizmami prispeli k tomu, že na konci bude môcť Boh napokon všetkých zachrániť.

Zmena perspektívy 9: Od návštevníkov k angažovaným svedkom

Aj v samotných pastierskych listoch biskupov možno nájsť teologicky absurdné slovo „návštevníci kostola“. Zaiste takí ľudia v minulosti boli a tento modus cirkevnosti sa vyskytne aj v budúcnosti: Dúfa sa, že aj na budúce budeme „zachránení stojac za stĺpom“. Predsa zmena perspektívy smeruje od návštevníkov k misionárskym svedkom. Cirkev bude v budúcnosti menej predstavovať spoločenské zariadenie na určité služby, ktoré vykonáva odborný personál, ale skôr spoločenstvo, ktoré si podľa miery talentov a svojich možností vykoná služby navzájom a tiež pre spoločnosť. Vo francúzskej diecéze Poitiers, naznačujúcej budúcnosť, môžu byť tí kresťania a kresťanky biskupom uznaní za cirkevnú komunitu (usídlení na väčšom priestore), ktorí si sami(y) vytvoria obec, vybavenú potrebnými službami, postarajú sa o peniaze – a túto obec vedie niekto z nich. Nie je jasné, prečo sa z tých mnohých osôb so skúsenosťami v spravovaní obce nevyvolia traja, prečo sa im nedá vzdelanie a prečo nie sú vysvätení do miestneho „Team of Elders“ (Fritz Lobinger).

Zmena perspektívy 10: Od prednostne teritoriálnych štruktúr k mnohorakým personálnym spoločenstvám so štruktúrami

Pre tradičnú cirkev a jej pastorálnu prácu „zachytenia“ ľudí kvôli ich spáse prostredníctvom cirkvi bolo primerané teritoriálne usporiadanie, teda farnosť. Princíp farnosti bol dominujúcou pastorálnou štruktúrou, aj keď popri nich jestvovali rehole a „kategoriálne“ štruktúry. Princíp farnosti síce zostane aj pre budúcnosť dôležitým – aj preto, že predstavuje štruktúru diakonálnej vnímavosti bez medzier: Aj zahanbení chudobní ľudia majú odôvodnenú nádej, že nebudú prehliadaní, keď jestvuje živá a diakonálne vnímavá farnosť. Ale čoraz väčšmi získajú v budúcnosti váhu personálne štruktúry spoločenstva ako sú duchovné hnutia, bázové obce, spoločenstvá v rámci farností. Rehole budú potrebovať nájsť si v novom usporiadaní budúcej podoby cirkvi primerané miesto. Mnohorakosti moderných podôb viery bude v budúcnosti zodpovedať pestrá mnohorakosť veriacich spoločenstiev, pričom pôjde o rôzne vzťahy v priestore.

Zmena perspektívy 11: Od opatery k vedeniu

Takto sa majú posunúť akcenty od kňazov, čo sa starajú a druhých zaopatrujú, smerom k viacerým dušpastierom/-kam, ktorí budú v dobrovoľnej službe alebo to budú mať ako hlavné povolanie, medziiným budú aj kňazmi. Úloha kňazov bude sa pritom tiež premieňať. Nebudú všetko robiť sami, ale budú podporovať charizmy darované spoločenstvu cirkvi. Duchovný úrad vodcovstva a spravovania nie je im zverený na to, aby sami všetko (najlepšie) vedeli a robili. Predsa je „každému daný prejav Ducha na spoločný úžitok“ (1 Kor 12,7). Omnoho väčšmi majú sa charizmaticky obdarované spoločenstvá a obce držať na línii evanjelia a starať sa o súdržnosť obcí podľa evanjelia. Nie je teda správna formulácia, že angažovanie sa ľudu/ laikov činí úrad zbytočným. Úrad potrebujeme na to, aby sme si zachovali v pamäti, že cirkev nevynašla samú seba, ale sama vďačí Bohu za to, čo ju robí Božím ľudom. Úrad sa udrží: ale ďalekosiahle sa zmení štýl úradu. Čoraz menej bude autoritársko-klerikálny  a stále viac synodálno-participatívny. Pritom platí pravidlo: Čím viac participácie, tým potrebnejší je výkonný cirkevný úrad.

Zmena perspektívy 12: Od cirkvi žien vedenej mužmi k cirkvi žien a mužov

Cirkev, najmä katolícka, ale aj ortodoxná, je vedená mužmi. Toto pochádza z kultúry, v ktorej len muži mohli niečo verejne dosvedčiť. A toto napriek tomu, že Ježiš jednu ženu vyvolil za prvú svedkyňu praposolstva: Máriu z Magdaly, a o mužských svedkoch sa najskôr povie: Pokladali to za nezmysly (Lk 24,11). Nové sebavedomie žien patrí k znakom času, tak to videl i Ján XXIII. Ani v cirkvi nemá byť nejaké delenie sa a diskriminácia medzi mužmi a ženami. Na rovnakej úrovni, hoci s rozličnými schopnosťami, obohacujú ženy a muži život dnešnej cirkvi. Aj na oficiálnej úrovni? Tlak mnohých žien, podporovaný aj mnohými mužmi, aby sme mali ženy na vedúcich pozíciách, je veľký: v akadémiách, diecéznych úradoch, pastorálnych povolaniach, dobrovoľníckej službe. Aj v úradoch so svätením? Vedenie cirkvi vo svete povie, že vraj to nejde. Tým však otázky a hľadanie neprestávajú.

Zmena perspektívy 13: Od uprednostnenia bezženstva k uprednostneniu slávenia eucharistie

Hlboká jednota v cirkevných obciach a spoločenstvách a medzi nimi, ako aj medzi miestnymi cirkvami (a asi aj medzi rôznymi kresťanskými cirkvami) vyjadruje sa v slávení eucharistie a cezeň sa odôvodňuje a upevňuje. Pritom každá veriaca obec a spoločenstvo má právo na to, aby mohlo sláviť eucharistiu (Ján Pavol II: Ecclesia de eucharistia, Rím 2003). Cirkev sa má postarať, aby bol pre veriace obce dostatočný počet kňazov, ktorí „sú dosiahnuteľní a dovolateľní“, ba viac, aby títo kňazi podľa možnosti aj žili uprostred spoločenstva. Aby sa toto dosiahlo, bude musieť cirkev otvoriť kritériá, podľa ktorých je niekto pripustený k sväteniu. Dobro slávenia eucharistie vo veriacich spoločenstvách a obciach má byť v hodnotovom rebríčku cirkvi vyššie postavené ako „záchrana“ dobra nemanželskej životnej formy kňazov.

Zmena perspektívy 14: Od eucharistie ako odmeny k nezaslúženému - nezaslúžiteľnému daru

Americký františkán Richard Rohr vo svojich meditáciách fundovaných teológiou milosti opakovane upozorňuje na to, že sme z eucharistie urobili akési „súťažné ocenenie“. Keď eucharistiu robíme niečím, čo určuje členstvo, namiesto toho aby ohlasovala milosť a schopnosť darovania, dostávame sa však vždy do ťažkostí – je to pokušenie, s ktorým sa musí konfrontovať každé vyznanie, ktoré pozná eucharistiu. Eucharistia je takto často používaná na to, aby sa rozlišovalo medzi tými, čo sú vnútri, a tými, čo sú vonku, medzi hodnými a nehodnými – namiesto aby sa povedalo, že všetci sme radikálne nehodní (alebo hodnými sme vďaka Božiemu vteleniu). Pritom v otázke eucharistie vôbec nejde o to, či je niekto „hodný“ – ale omnoho viac ide o otázku dôvery a odovzdania sa, a s tým spojenej vďačnosti (čo je aj skutočným významom pojmu eucharistie: vďakyvzdanie). Na pozadí takejto zmeny perspektívy dajú sa celkom nanovo a inak klásť otázky, a potom ich aj zodpovedať, o dovolení pristupovať k eucharistii pre rozvedených a znovu sobášených, pre iných „hriešnikov“ a tiež príslušníkov iných vierovyznaní.

Takéto zmeny perspektív mohli by cirkvi vytvoriť priestor na experimentovanie, v ktorom – vybavená orientujúcimi a motivujúcimi víziami – môže si rozvinúť novú prax a podobu. Pritom dôveruje Duchu, čo ju posmeľuje, aby prípadne aj riskovala a robila chyby. Ale bez radosti z rizika nemôžeme mať budúcnosť.

 

Prednáška odznela na sympóziu TF: „Ako pokračovať, ako nanovo začať/ 50 rokov od II. vatikánskeho koncilu“, dňa 22. júna 2012

       Preložili: J. M. Prachár a K. Moravčík


Novšia literatúra Paula M. Zulehnera:

·         Kirchenvisionen. Orientierung in Zeiten des Kirchenumbaus, Ostfildern 2012 (slov. Vízie o cirkvi. Orientácia v časoch prestavby cirkvi).

·         Aufruf zum (Un)Gehorsam. Taten, nicht Worte reformieren die Kirche, Ostfildern 2012 (slov. Výzva k (ne)poslušnosti. Činy, nie slová reformujú cirkev). 

·         "Seht her, nun mache ich etwas Neues". Wohin sich die Kirchen wandeln müssen, Ostfildern 2011 (slov. „Pozrite, tvorím čosi nové“. Ako sa musia cirkvi zmeniť).

·         Verbuntung. Kirchen im weltanschaulichen Pluralismus, Ostfildern 2011 (slov. Spestrenie. Cirkvi vo svetonázorovom pluralizme).

·         Gottes Sehnsucht. Spirituelle Suche in säkularer Kultur, Ostfildern 2010 (slov. Túžba po Bohu. Spirituálne hľadanie v sekulárnej kultúre).

·         Zulehner, Paul M: Werden, was ich bin. Ein spirituelles Lesebuch, Ostfildern 2008 (slov. Stávať sa, kým som. Spirituálna čítanka).

      

Rodinnosť v cirkvi

Autor: Jaroslav Rindoš SJ; Prezentácia Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka, 24.7.2020.

Niekoľko rád o modlitbe od starého učiteľa

Autor: Ron Rolheiser, 1. 6. 2020; https://ronrolheiser.com/some-advice-on-prayer-from-an-old-master/#.XyxvmzWxU2w
Preklad: Ján Gál

Zápas nielen o jeden dokument

Autor: Juraj Michal

Prezentácia knihy "Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka"

Autor: Karol Moravčík; Sankt Vitus Kaffee, 24.7.2020.

Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Július Marián Prachár, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Karol Moravčík, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Hľadanie (sa) cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Identita cirkvi

Autor: Ľubomír Polák; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7