Dnes je 18.02.2020    meniny má: Jaromír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Viem, komu som uveril, a som si istý

"Nie meč, ktorý prelial moju krv bol krutý, ale Boh, ktorý ma ponechal na živote."
Autor: Timo Masár - Slovo do ticha, máj 2012, Zürich.
Ťažko v boji zranený a v láske sklamaný Severo, prokonzul, vyznávač Jupiterovho kultu, spieva v Donizettiho POLIUTO po tom, ako sa po návrate z vojny v Arménsku dozvie, že jeho snúbenku Paolinu prinútili, aby sa vydala za Poliuta, ktorý, ako jej manžel, tajne prijal Kristov krst. Prokonzul Severo nechá Poliuta, Paolinu a aj Slováka Janka Ruska, ktorý na javisku spieva Nearca, vodcu kresťanov, mužov a žien, kruto zavraždiť. Na javisku krv tečie potokom...

Predstavme si, keby Mária – keď k nej prišiel anjel Gabriel a zastrašil ju oslovením –  nebola to „Slovo slov“ jednoducho prijala, keby o tom „Slove slov“ nebola v tichu uvažovala, čo vlastne znamená (das Nachdenken dient dem klären)? Mária to „Slovo slov“ prijala, uvažovala o ňom, z uvažovania o tom „Slove slov“ sa ale nezrodila odpoveď, ale otázka: „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34)

Boh v ďalšom priebehu najvydarenejšieho dialógu, aký vôbec poznám, sám rúca hranice ľudských možností: „Moc Najvyššieho ťa zatieni.., lebo Bohu nič nie je nemožné!“ (Lk 1, 35 a 37) A kde je odpoveď? Z rozhovoru medzi Bohom a človekom sa zrodí Bohočlovek, Ježiš Kristus, ktorý v Blahoslavenstvách (Mt 5,3-11), a to už v prvom: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“, apeluje na ľudského ducha, na jeho schopnosť, ktorou je nám umožnené byť kritickými, nič si nenahovárať a nič druhým nenahovárať, veci prehliadnuť a vidieť ich také, aké naozaj sú. Pomocou tohto bdelého a kritického ducha máme pochopiť a uznať, čo je v našej konkrétnej situácii úplne podstatné – že sme chudobní, chudobní pred Bohom.

Niektorí ľudia v cirkvi možnosť rozhovoru nevyužívajú a je správne im to pripomenúť. Kto dostal Ducha Svätého, nech sa nevyhovára na nejakú „základňu Cirkvi“. Kto to má rozumieť, veď Cirkev sme my, my všetci budujeme už dnes Božie kráľovstvo na zemi, starí aj mladí, muži aj ženy, hriešnici, vlažní, anonymní kresťania, aj lenivci, ktorí len konzumujú, a všetko chcú ponechať tak, ako to je, lebo je to najpohodlnejšie, pritom nie je za tým nič, iba strach o seba; za tým je slabosť viery, ktorá, ak je silná, každý strach zbaví moci nad nami. Či sme to cez desaťročia neskúsili na vlastnom tele?

Kto sa nerozhodne v živote, o tom rozhodnú druhí. Vedenie Teologického fóra sa pred časom rozhodlo a za svoje rozhodnutie nesie zodpovednosť. Čo je najsmutnejšie, že teraz znáša prenasledovanie ako v stredoveku. Alebo ako za komunizmu. Keď takto píšem, nikto nemusí znervóznieť: „Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý“ (Mt 19,17). Ja som jeden z Vás, biedny hriešnik, ktorý túto „hriešnu“ svätú katolícku Cirkev nadovšetko miluje, nikdy ani v tých najsmutnejších a najťažších časoch ju nezradil, dokonca na primičnom obrázku som to potvrdil, čo bolo pre mňa v živote vždy rozhodujúce: „Viem komu som uveril a som si istý.“ (2 Tim 1,12)

Keď toto píšem, som ešte plný dojmov z generálnej skúšky Gaetana Donizettiho na operu POLIUTO, ktorá bude mať v nedeľu v Opernhaus premiéru. Na zürišskom opernom nebi po Edite Gruberovej, Lucie Poppovej, Gabriele Beňačkovej, Ľubke Orgonášovej, Petrovi Dvorskom a iných slávnych rodákoch, je nová slovenská hviezda Ján Rusko ako vodca kresťanov Nearco vo veľmi zriedkavo hranej opere, v ktorej v minulosti jedinú  ženskú rolu, mučenicu Paolinu, spievala aj slávna Maria Callas. Poliuto bol vtedy nezabudnuteľný Franco Corelli. Donizetti bol na vrchole svojej slávy, keď sa v roku 1848 rozhodol hľadať šťastie v Paríži. Pred odchodom mal podľa zmluvy ešte odovzdať pre Teatro San Carlo v Neapole operu, ktorá bola mučeníckou drámou, s titulom hlavného hrdinu, novopokrsteného mučeníka Poliuta v čase prenasledovania kresťanov za cisára Décia. Sicílsky kráľ Ferdinand II. to ale nedovolil, aby na javisku v hereckej roli vystupovali svätí mučeníci katolíckej Cirkvi. Salvatore Cammarano zmenil text libreta, ale nič nepomohlo. S neuvedenou operou v taške prišiel Donizetti do Paríža a komponoval rôzne skladby. Objednali u neho aj operu. On urobil vo franzúzštine Poliuta. Opera mala úžasný úspech. Premiéra v Paríži s titulom „Mučeníci“ bola 10. apríla 1840.

Taliansku verziu Poliuto Donizetti nezažil, premiéra bola napokon predsa len v divadle San Carlo v Neapoli, osem mesiacov po jeho smrti v revolučnom roku 1848, po tom, ako v kráľovstve nebola už taká prísna cenzúra. Aj jeho opera „Lucrezia Borgia“ a potom Verdiho  „Nabucco“ mohli byť uvedené. Libreto pre operu Poliuto je od Pierre Corneilles. Jeho divadelná hra „Polyeucte martyr. Tragédie cretiéne“ čerpá témy z obdobia okolo roku 250, keď v Arménsku Rimania prenasledovali prvých kresťanov. Kto zradil pohanského boha bohov Jupitera, bol považovaný za rebela, ktorý sa chcel násilne odtrhnúť od rímskej ríše. Poliuto a jeho manželka Paoline spolu s ďalšími kresťanmi zomierajú mučeníckou smrťou. 

Dej sa odohráva v čase, keď sa prví kresťania odvracali od pohanstva. V hrách sa kresťanské mučeníctvo spája s ľúbostným príbehom. Paolina nevie ako sa rozhodnúť, je medzi svojím a manželovým bohom v rozpakoch a pri myšlienke, že jej manžel zomrie mučeníckou smrťou, aj ona myslí na svoju smrť. Dráma sa stupňuje k tragédii, keď sa z bojiska ťažko zranený vráti Paolinin snúbenec, Severo, ktorý bol vyhlásený za mŕtveho. Paolina, na nátlak otca, sa musela vydať za Poliuta. Nakoniec Paolina uverí v Poliutovho boha a rozhodne s ním ide na popravisko.

Konflikt medzi Poliutom a rímskou ríšou je aj konflikt medzi indivíduom a štátnou alebo aj cirkevnou mocou. Rímske impérium s jeho Jupiterovým kultom na javisku v Opernhaus je odzrkadlením represívnej spoločnosti, v ktorej individualita je všetkými možnými prostriedkami potláčaná. Oponenti moci sú na okraji spoločenského diania. Aby si štát zachoval moc, chce nad životom každého jednotlivca dominovať a kontrolovať ho. Riadi sa mottom: „Divide et impera“ (rozdeľuj a panuj)! Štátna moc sa snaží oponentov rozbiť, a tak ich oslabiť. Poliuto ako člen vládnucej elity, by mal vzhľadom k svojmu spoločenskému postaveniu pokračovať v tradícii. On ale hľadá nové duchovné hodnoty a pri pohľade na ľudskú biedu, rozhodne sa pridať ku kresťanom. Proti vôli vládnucej elity sa postaví za slobodu a dôstojnosť indivídua, teda za právo mať svoju vlastnú mienku. Absolútne aktuálna téma. Po celom svete sú ľudia pre svoje vlastné presvedčenie prenasledovaní, väznení, mučení, ak si stoja za svojím presvedčením.

Diabolskou postavou v opere POLIUTO je Jupiterov veľkňaz Callistene. Je to manipulatívny cynik, ktorý je ozajstným motorom hry. Jupiterov kult považuje iba za nástroj na získanie väčšej moci, a aby mohol kontrolovať ľud. Sníva, fantazíruje o všemohúcnosti, o absolútnej diktatúre. V tejto ním vytvorenej spoločnosti sú ľudia iba čísla. V takej spoločnosti nie je dovolené kriticky myslieť, uvažovať o svetskom poriadku, preto javisko je akýmsi podzemným bunkrom, v ktorom niet svetla. Katakomby, kde ľudia žijú ako potkany. Prvý akt nesie meno „Krst“. Element vody tu hrá rozhodujúcu rolu. Krst je symbolom toho, že život má cenu. V tejto apokalyptickej vízii je voda mimoriadne cenná. Celkom konkrétne sa stáva vzácnym dobrom. Predstavuje niečo prirodzené, čisté, voda umýva rany, voda daruje život. Úžasná scéna je, keď sa na javisku medzi železnými skriňami (sú vysoké, podobné, ako sa na pracovisku používajú v šatniach alebo v kúpeľoch) muži a ženy vyzlečú do spodnej bielizne, každý má v ruke bielu plastickú bandasku s vodou, najprv sa umývajú, všetko sa stupňuje, až nakoniec si z bandasky vodu lejú na hlavy a tá odteká pod javisko. V tomto prostredí, v tomto temne, voda ja potrebná na to, aby človek prežil. V poslednom akte, tečie potom na javisku krv.

A ako sa správa jediná žena Paolina, nežná, skromná, obkľúčená osamelosťou? Na začiatku je ešte dcérou svojho otca, ale stále viac a viac je fascinovaná Poliutovou zmenou zmýšľania, nakoniec pochopí hodnotu slobody a dôstojnosti. Určite miluje ešte stále z vojny príduceho Severa, ale je ochotná vydať svedectvo, ísť spolu s Poliutom – sledujúc ideálne hodnoty – na smrť. Keby mal jej milenec Severo odvahu postaviť sa proti doktríne, zastať sa Poliuta, možno by sa Paolina k nemu vrátila. Ale Severo na toto veľkodušné gesto nedorástol. My ale navždy zostaňme spojení v pokoji nášho Pána Ježiša Krista, v láske Boha Otca a v spoločenstve Svätého Ducha. A navždy znamená večne.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.

Ako obnoviť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi v spoločnosti?

Autor: Ivan Šimko; sympózium 9.11.2019 v Bratislave; beseda TF FK 12.11.2019 v Bratislave.

Čo riskujeme?

Autor: Andreas Batlogg SJ; Christ in der Gegenwart, č. 40, 6.10.2019, 445-446.

Amazonská synoda

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 10. 2019.

Boh? Náboženská otázka dnes

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14. 5. 2019.

Br. David Steindl-Rast - záznam z prednášky v Bratislave

TF FK a vydavateľstvo Petrus pripravilo návštevu a prednášku brata Davida Steindl-Rasta dňa 12. 6. 2019 v Bratislave.

Stred života a viery – obraz Brata Klausa z Flüe

Autor: Karol Moravčík; Úvod do besedy TF FK, 9.4.2019.

Prieskumy a trendy

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 1. 2019.

Cesta pokoja - texty Henriho Nouwena

Podľa knihy: Henri Nouwen, Cesta čekání, Cesta pokoje, Cesta moci, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7