Dnes je 18.05.2024    meniny má: Viola Prihlásiť
title teoforum

MOJA EURÓPA

MOJA EURÓPA Wales

Wales

Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Zmena epochy

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 12. 3. 2024.
Každá generácia žije v čiastočne iných okolnostiach ako generácia predchádzajúca. Starší ľudia prirodzene porovnávajú súčasnosť s prežitou minulosťou a nachádzajú viaceré rozdiely. Nejde len o také záležitosti, ako sú ceny tovarov, bývanie, pracovné podmienky, nové technológie či politické pomery v spoločnosti. Vidíme rozdiely v myslení, kultúre, morálke, náboženstve.

Zmena paradigiem

Keď sa v súčasnosti hovorí o „zmene epochy“, nejde len o také zmeny, ako priniesol pred 30 rokmi napr. masívny nástup počítačov a mobilov. Zmenou epochy sa myslí zmena referenčného modelu, teda toho, k čomu sa vzťahujeme, čím sa pomeriavame. Odborne sa pre referenčný model používa aj pojem paradigma. Myslí sa tým celkové zoskupenie, konštelácia presvedčení, hodnôt a spôsobov komunikácie, ktoré zdieľajú ľudia v rámci veľkého kultúrneho okruhu. Niektorá paradigma vládne aj niekoľko storočí, a keď nastáva výmena paradigiem a zmena epochy, celý proces zmeny trvá dlhšiu dobu. V súčasnosti sa nachádzame v procese ukončovania starej paradigmy, ktorá vládla pod heslami vedy, pokroku a rozumu, a sledujeme zrod novej, pre ktorú zatiaľ nemáme ani všeobecne platné pomenovanie.

Keď si dáme zmeny do súvisu s kresťanstvom, dokážeme si lepšie predstaviť, o čo pri súčasnej zmene epochy ide. Teológ Hans Küng rozlišuje v dejinách kresťanstva šesť paradigiem:

1 - ranokresťanská apokalyptická paradigma

2 – staroveká cirkevná helenistická paradigma

3 – stredoveká rímskokatolícka paradigma

4 – reformátorská protestantská paradigma

5 – osvietenecká moderná paradigma

6 – súčasná ekumenická alebo postmoderná paradigma

V súčasnosti môžeme pozorovať, že v katolíckej cirkvi niektoré paradigmy z minulosti – aspoň v niektorých cirkevných a geografických oblastiach – sa ešte stále uplatňujú, aj keď už s menším vplyvom a rozsahom. Pred 60 rokmi na II. vatikánskom koncile katolícka cirkev prijala vo veľkej miere reformátorskú a osvieteneckú paradigmu. To neznamená, že katolíci prijali do bodky reformátorské požiadavky alebo jednostrannú osvieteneckú vieru v ľudský rozum a pokrok. Začali sme však myslieť a konať v rámci spomenutých paradigiem.

Podľa Hansa Künga osvojenie si reformátorskej a osvieteneckej paradigmy v katolíckej cirkvi nebolo ani na koncile dostatočné, ale niektoré posuny sú zrejmé. Napríklad sme v cirkvi začali dávať väčší dôraz na čítanie Sv. písma a jeho výklad, nielen na účasť na cirkevných rituáloch. Podobne sme prijali za správne pretlmočenie cirkevnej reči do reči a spôsobov národných kultúr. Dôsledkom osvieteneckej paradigmy v cirkvi bol posun v chápaní náboženskej viery od poslušnosti voči autorite cirkvi (učeniu) k snahe o vlastné porozumenie viere. Nedostatočným zostalo určenie autority (úradu) v cirkvi a nevyvážený zostal vzťah klerikov a laikov. V súčasnosti prebieha pokus o nápravu tohto vzťahu v rámci posunu k synodálnej cirkvi.

Nová paradigma a dôraz na skúsenosť

Medzičasom sa čoraz viac prejavuje ďalšia zmena epochy. Nedotiahli sme ešte reformy v rámci predchádzajúcich epochálnych zmien a už sa musíme konfrontovať s ďalšou zmenou epochy. Čím je táto nová zmena typická? Ak zostaneme v rámci kresťanstva, pre reformátorskú paradigmu bol typickým posun od poslušnosti voči cirkevnej autorite k poslušnosti voči Písmu (Božiemu slovu). Pre osvietenskú paradigmu bol typickým posun od viery ako objektívnej pravdy prichádzajúcej zvonka (z náuky cirkvi) k viere ako osobnej pravde zvnútra. V súčasnosti sa rozšírilo vedomie, že „pravdivé je to, čo cítim“.

Treba to správne pochopiť. City pokladáme za niečo nespoľahlivé. Musíme však rozlišovať city ako náladovosť a city ako dlhodobú skúsenosť. V súčasnej paradigme nie je v strede pozornosti pravda, ale vývoj a zmena. Do úzadia ustupuje nielen pravda objektívna, ale aj subjektívna. Kým v nedávnej minulosti sa kritický kresťan odvolal oproti učeniu cirkvi na svoje svedomie (subjektívnu pravdu), v súčasnosti sa skôr odvolá na svoju skúsenosť, navyše takú, ktorá sa vyvíja. Preto napríklad v morálnej oblasti vidíme stav, že rovnaká skutočnosť je často hodnotená rôzne a zároveň sa tomu hodnoteniu neprisudzuje všeobecná platnosť. V centre pozornosti nie je idea, ale rozvoj, dej, ktorý je premenlivý.

Ak dnes niekto opakuje, že prednosť má pravda, ktorú hlása cirkev, môže sa javiť ako obranca veľkých hodnôt, ktoré sú ohrozené relativizáciou. Problém nie je v tom, že niektoré hodnoty nemáme brániť, ale v tom, ako tie hodnoty dokážeme dosvedčiť pred ľuďmi dnešnej doby. Bez konfrontácie so skúsenosťou súčasných ľudí sa to nepodarí. Preto sú aktuálne viaceré otázky: Ako má cirkev v súčasnosti hlásať pravdu? Máme pravdu učiť alebo skôr uvádzať do skúsenosti s ňou? Je pravda súborom myšlienok alebo skúsenosťou? Dôležitá otázka tiež je, či sa má zmeniť len človek podľa určitej pravdy alebo pravda, náuka, sa má meniť podľa skúsenosti človeka.

Na tieto otázky nemáme jednoznačné odpovede. Prispôsobovanie sa cíteniu súčasných ľudí môže byť skratkovité, môže absolutizovať prechodné i pomýlené javy, ale presadzovanie nejakej náuky bez ohľadu na ľudskú skúsenosť je nezrozumiteľné a neúčinné. Pri každom novom cirkevnom dokumente na tieto otázky narážame. Má cirkev nekompromisne presadzovať raz zadefinovanú pravdu alebo sa skôr pokúšať o stretnutie s dnešným človekom v realite jeho života? Ľudia majú právo očakávať od cirkvi istoty, ale z čoho tie istoty pochádzajú? Z vedomosti alebo zo skúsenosti? Jedným zo znakov súčasnej zmeny je, že dnešný človek má istotu, keď má skúsenosť.

Skúsenosť citu a súcitu

Alvaro Grammatica, taliansky teológ a odborník na novodobú evanjelizáciu, za seba hovorí: „Preto som sa rozhodol uprednostniť to, aby sa človek stretol s Pánom, svojím Spasiteľom, aj keď si uvedomujem limity tohto prístupu... V takejto realite žijeme, či je to už dobré alebo nie. Človek si je istý, ak cíti, a v Ježiša verí, pokiaľ ho cíti. Povinnosť vystriedalo presvedčenie, ľudia sa dajú o niečom presvedčiť, pokiaľ to skusujú. Racionalita sa nestratila, ale je obohatená o cítenie. Donedávna sa verilo, lebo nás to naučili. Teraz sa verí, lebo sa to cíti. Viera dnes presvedčuje, len keď uspokojuje, inak nie.“ (A. Grammatica, V stopách pápeža Františka, české vydanie: Koinonia Jan Křtitel, 2020, 35.)

V cirkvi sa časť ľudí obáva, že pozornosťou voči pocitom dnešných ľudí sa „pravda“ roztopí či rozmelní. Oproti tejto obave kladie pápež František dôraz na to, aby sme s človekom, ktorého chceme svojou pravdou zachraňovať, súcitili. Známe je jeho prirovnanie cirkvi k poľnej nemocnici, v ktorej sa riešia zranenia bez siahodlhej diagnostiky a posudzovania. Zaiste, je to obrovský rozdiel oproti obrazu cirkvi ako pevného majáka alebo dokonca armády, ktorá na čele so sv. Michalom ide poraziť zlý svet.

Súčasný dôraz na skúsenosť nemusí byť vôbec hodnotený ako prejav postmoderného relativizmu. Nejde o prispôsobovanie sa dobe v zmysle prijatia nejakej módy. Ide o uvažovanie a konanie v rámci aktuálnej paradigmy, ktorá nás obklopuje a napĺňa tak ako životné prostredie. Človek, ktorý chce konať tak, ako bol zvyknutý v rámci klimatických pomerov, ktoré sa dávnejšie zmenili, v nových pomeroch dlho neprežije. Viaceré signály a udalosti sa pritom dajú pokladať za jedno zo znamení doby, cez ktoré sa nám prihovára Boh. „Vzhľad oblohy viete posúdiť a znamenia časov nemôžete,“ pýta sa Ježiš farizejov a saducejov, ktorí od neho žiadali znamenie z neba (Mt 16,3). V konštitúcii II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes čítame: „Aby mohla cirkev plniť svoje poslanie, jej povinnosťou je ustavične skúmať znamenia časov a vysvetľovať ich vo svetle evanjelia tak, aby vedela odpovedať spôsobom každej generácii primeraným na večné otázky človeka o zmysle terajšieho a budúceho života a ich vzájomnom vzťahu“ (GS, čl. 4). K poznaniu znamení čias nabáda aj v ďalšom texte: „Ľud Boží vo viere, že ho vedie Duch Pánov, ktorý napĺňa celý svet, usiluje sa rozpoznať pravé znamenia prítomnosti a úmyslov Božích v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našej doby“ (GS, čl. 11).

Rozpoznávanie toho, čo sa deje, a ako sa nám v tom prihovára Boh, sa však v cirkvi nemôže diať z odstupu, z nejakého pevného bodu mimo konkrétnej situácie. Preto napríklad pápež František nehovorí o duchovnom vedení, ale o sprevádzaní. Kým pri takom vedení podľa „pravdy“ môže byť napríklad kňaz, spovedník, v pokušení, že už vopred vie, čo kto potrebuje a čo má robiť, pri sprevádzaní musíme prejsť s človekom kus cesty a ponoriť sa do jeho skúsenosti, aby sme mu pomohli porozumieť jeho situácii. V tomto prístupe sprevádzajúci človek nepoučuje, ale sám sa učí najprv spoznať, čo sprevádzaný človek prežíva, pričom mu má pomôcť rozlíšiť, čo je v tom vedľajšie, možno aj zlé, a čo je podnetom Ducha Svätého.

Zasvätenie predchádza morálku

Tým, ktorí sa v cirkvi obávajú, že sa zabudne na mnohé pravdy a v tej súvislosti sa odobrí niečí hriech, treba pripomenúť, že dospelý človek, keď sa prichádza dať pokrstiť, sa nevyznáva zo svojich hriechov, ale zo svojej viery. K viere pri vyznaní krstných sľubov patrí aj zrieknutie sa zlého ducha. Cirkev ale od nikoho pri krste nežiada, aby sľúbil, že nikdy nezhreší. Žiada, aby slávnostne vyznal, že nebude slúžiť zlému duchu a bude milovať dobro, ktoré poznáva vďaka pôsobeniu Ducha Svätého.

Podľa svedectiev evanjelií hriešnici najprv cez Ježiša skúsili, že sú pochopení a milovaní, až potom sa obrátili. Podobne Peter, keď ohlasoval evanjelium na Turíce v Jeruzaleme, spomenul najprv skúsenosť s Ježišom: „Ježiša Nazaretského Boh medzi vami potvrdil mocnými činmi, divmi a znameniami... A tohto muža ste vy zmárnili tým, že ste ho rukou zločincov pribili na kríž. Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti“ (Sk 2,22-24). Po ďalšom vysvetlení, keď Ježišov príbeh zasadil do kontextu židovského náboženského chápania, dostal Peter otázky od ľudí v Jeruzaleme, čo majú robiť. Reagoval na to výzvou: „Kajajte sa, každý z vás nech sa dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov, a prijmite dar Svätého Ducha“ (Sk 2,37-38).

Pokánie, ktoré odporúčal Peter, teda nespočívalo vo vyznávaní jednotlivých hriechov, ale vo viere a pokrstení, v zasvätení sa Bohu skrze Ježiša Krista, v otvorení sa dialógu s Bohom, skúsenosti prijatia do chápajúcej a milosrdnej Božej lásky. Po tomto obrátení môže nasledovať uvidenie toho, čo treba zmeniť a prípadná morálna zmena. Odborníci na kresťanskú spiritualitu povedia: najprv mystagógia, potom morálka.

Náuka a skúsenosť

Pred niekoľkými rokmi do jednej diskusnej relácie v STV pozvali učiteľa morálnej teológie a zástupkyňu jednej dúhovej organizácie. Ten teológ na úvod sebavedome vyhlásil, že nebude argumentovať nábožensky (Bohom), ale ľudskou prirodzenosťou. Na to dostal od svojej partnerky v diskusii odpoveď, že podľa jej skúsenosti je to, ako sa ona vníma a čo prežíva, v súlade s ľudskou prirodzenosťou. Bolo po diskusii. Náuka o ľudskej prirodzenosti približne z 18. storočia sa nedostala prioritne do konfliktu s nejakou modernejšou náukou o človeku, ale s odkazom na skúsenosť jednotlivca. Na Slovensku zaiste absentuje zapojenie sa do antropologických výskumov a diskusií, ktoré prebiehajú vo svete, či už by sme s nimi súhlasili alebo nie. Avšak ešte dôležitejšie je vedomie o tom, v akej paradigme sa dnes premýšľa a koná. Pravda je dnes to, s čím majú ľudia skúsenosť. Ak sa nám niekedy zdá, že sa v nej mýlia, nepotrebujú počuť, že sú nevzdelaní a zlí, ale potrebujú uvedenie do obohacujúcej a uzdravujúcej skúsenosti.

Nepružný konzervatívny prístup niektorých ľudí v cirkvi zapríčinil, že v 19. stor. sa cirkvi odcudzila robotnícka trieda. Boj proti tzv. modernizmu na začiatku 20. stor. spôsobil odcudzenie intelektuálov a predstaviteľov modernej kultúry. Nepochopenie dôležitosti intímneho života a erotiky priniesol v 60. rokoch 20. stor. otras dôvery v kompetenciu vedenia cirkvi a odchod mnohých manželov zo sviatostného života. V súčasnosti vo viacerých krajinách Európy a Ameriky narastajú obavy, že cirkev stráca ženy.

Sestra Birgit Weiler je členkou Rádu misijných zdravotných sestier. Temer 30 rokov pôsobí v peruánskej časti Amazónie medzi domorodcami. Zároveň je profesorkou teológie na katolíckej univerzite v Peru a poradkyňou Latinskoamerickej rady biskupov (CELAM). Od februára tohto roku je menovaná za poradkyňu Generálneho sekretariátu Synody. Na jednom slovenskom konzervatívnom portáli jej vymenovanie napadol jeden gréckokatolícky kňaz. Pospomínal viaceré údajné hriechy sr. Birgit, teda jej angažovanie sa za niektoré reformy cirkvi. Na záver jej položil rečnícku otázku: „Pri svojich návrhoch ospravedlňujete potrebu zmeny teológie zmenou praktického života. Nie je to skôr naopak? Nemala by teológia meniť praktický život?“

Autorovi tejto otázky zjavne nedošlo, že je tu zmena epochy. Absolútnu väčšinu ľudí nezaujímajú naše teórie, ale ich šťastie, po starom povedané, spása. Teológia a spôsob ohlasovania evanjelia majú ľuďom pomôcť uveriť, že ich spása nie je v nejakých prechodných záležitostiach, ale v Ježišovi Kristovi. Dilema, či bude teológia meniť život alebo život teológiu, je umelá. Obe oblasti sa ovplyvňujú navzájom. Dobu nezmeníme. A nepatrí sa na dobu ani hnevať. Múdri ľudia povedia, že aktuálna doba je dar Boží. Analýzy, aká je tá doba zlá a temná, málokomu pomôžu. Pomôže len to, ak v tej zdanlivej či skutočnej tme niekto zažne svetlo (Podľa: Alvaro Grammatica, V stopách pápeža Františka, 36).

Ako obnoviť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi v spoločnosti?

Autor: Ivan Šimko; sympózium 9.11.2019 v Bratislave; beseda TF FK 12.11.2019 v Bratislave.

Čo riskujeme?

Autor: Andreas Batlogg SJ; Christ in der Gegenwart, č. 40, 6.10.2019, 445-446.

Amazonská synoda

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 10. 2019.

Boh? Náboženská otázka dnes

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14. 5. 2019.

Br. David Steindl-Rast - záznam z prednášky v Bratislave

TF FK a vydavateľstvo Petrus pripravilo návštevu a prednášku brata Davida Steindl-Rasta dňa 12. 6. 2019 v Bratislave.

Stred života a viery – obraz Brata Klausa z Flüe

Autor: Karol Moravčík; Úvod do besedy TF FK, 9.4.2019.

Prieskumy a trendy

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 8. 1. 2019.

Cesta pokoja - texty Henriho Nouwena

Podľa knihy: Henri Nouwen, Cesta čekání, Cesta pokoje, Cesta moci, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1996.

Cesta pokoja - Henri Nouwen

Autor: Karol Moravčík; Úvod do adventného stretnutia TF FK, 11. XII. 2018.

Synoda o mladých

Autor: Karol Moravčík; referát na besede TF FK, 13.XI.2018.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7