Dnes je 04.10.2023    meniny má: František Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Demokracia v kríze (?)

Autor: Karol Moravčík, Beseda TF FK, 13.6.2023.
Úvod

Obdobie od ostatných volieb do NR SR, ktoré sa uskutočnili 29. 2. 2020, vojde do slovenskej politickej histórie ako obdobie závažných kríz, ktoré boli z jednej strany spôsobené globálnymi okolnosťami (pandémia covidu, vojna na Ukrajine, ekonomické následky) a z druhej strany okolnosťami domácimi, samotnými držiteľmi mocenských pák na Slovensku. Starší z nás, ktorí sme začiatkom 90. rokov minulého storočia zažili prechod z minulého do nového režimu, sa s údivom i hrôzou dívame na situáciu v spoločnosti, a väčšina ani nechápe, ako sa sen o spravodlivej a slobodnej spoločnosti mohol zmeniť na taký úpadok a chaos. Slovensko sa čoraz väčšmi podobá niektorým postkoloniálnym krajinám Afriky a Latinskej Ameriky, ktoré sa kedysi nelichotivo nazývali „banánové republiky“. Typickým javom týchto krajín bol dominantný vplyv niektorej zahraničnej mocnosti, jednostranne zameraná ekonomika, zahraniční majitelia kľúčových oblastí hospodárstva, domáce oligarchické skupiny a napokon politické strany, ktoré proti sebe viedli neustálu studenú a niekedy aj horúcu občiansku vojnu.

Niekoľko mesiacov pred predčasnými voľbami, ktoré sú ohlásené na 30. 9. 2023, časť spoločnosti dúfa aspoň v malú pozitívnu zmenu, mnohí sú však oprávnene skeptickí. V našej situácii pokladám za dôležité, aby sme nerozmýšľali len v rámci daného politického systému, ale kriticky vnímali samotný systém (reálnu podobu súčasnej demokracie) a všímali si ideové a praktické zdroje, ktoré majú možnosť spoločnosť pozitívne ovplyvniť.

V 90. rokoch minulého storočia si slovenská spoločnosť svoju úlohu značne zjednodušila, keď uverila, že stačí sa integrovať do štruktúr tzv. západného civilizačného okruhu a zaviesť legislatívne opatrenia, ktoré sa budú od nás v rámci tejto integrácie požadovať. Krízové javy, ktoré sa počas ostatných 30 rokov objavovali, pripisovali sa príčinám mimo západného spoločenského modelu (Čína vypustila vírus, Rusko vojnu, islamisti teror a pod.) alebo nezodpovednosti niektorých častí systému (napr. Grécko). Na Slovensku sa naviac krízové javy zjednodušujú na niekoľko frontových línií a riešenie sa vidí ako porážka, odstránenie tej nepriateľskej línie. Jeden výrazný front sa tiahne medzi zákopmi progresívnej a konzervatívnej ideológie (a ich politickými aktérmi), druhý front je vymedzený viac morálne, keď jedna strana frontu sa hlási k ochrane národa a chudobných a druhá k ochrane slušnosti a demokracie. Situáciu komplikuje realita, v ktorej tieto fronty neprebiehajú len paralelne, ale sa aj rozlične miešajú a krížia.

Hartmut Rosa

Nedávno som sa oboznámil s textom profesora sociológie Hartmuta Rosu, ktorý ma zaujal už svojím titulom: Demokracia potrebuje náboženstvo (Kösel-Verlag, München 2022, 7. nemecké vyd. 2023). Text vychádza z prednášky, ktorú Rosa predniesol na jednom podujatí diecézy vo Würzburgu v r. 2022. Keď som knižku kúpil na jar tohto roku, išlo už o siedme vydanie. Rosa pre situáciu súčasnej spoločnosti tzv. západného modelu používa pojem rasender Stillstand. Nemecké slovo Stillstand je niečo ako lockdown, prekladať to môžeme ako zastavenie, umŕtvenie. Nemecké rasen značí uháňať i zúriť. Teda po našom utekáme pred niečím, čo nás zúrivo doháňa, a to, čo nás ide dobehnúť, je stopka, zastavenie. Akoby sme jazdili na bicykli, za nami uteká veľký pes, ktorý nás chce chytiť, a keď nás dochytí, zahryzne sa do kolesa či do nohy a našej jazde dá stop.

Rosa hovorí, že spoločnosť sa na jednej strane nachádza v stave zhonu, na druhej sa však stáva strnulou, lebo stráca pre ňu zmysel hýbať sa. Ak je spoločnosť nútená ustavične zrýchľovať, zvyšovať výkon, hnať sa vpred, ale zmysel pre napredovanie stráca, dostáva sa do krízy. Rosa si kladie otázku, či takáto spoločnosť potrebuje náboženstvo. Súčasná spoločnosť západného modelu vníma náboženstvo ako rušivý faktor a anachronizmus. Predstavitelia i radoví členovia si to uvedomujú – Rosa to vidí v Nemecku –, a tak sa k spoločenským témam radšej nevyjadrujú, majú strach i pocit, žeby ich nik nepočúval. Niektorí zamestnanci cirkvi sa priznávajú, že pred neznámymi ľuďmi sa aj hanbia povedať, že patria k cirkvi. Oproti takémuto nastaveniu Hartmut Rosa pripomína, že cirkev má veľmi dôležitú úlohu v spoločnosti, ktorá priam zúfalo hľadá alternatívny vzťah k svetu, k tomu „ako byť vo svete“. Spoločnosť v kríze potrebuje podľa Rosu náboženské zariadenia, tradície, praktiky, idey, rituály, a najmä potrebuje počúvajúce srdce.

Spoločnosť v kríze

Čo sa myslí spoločnosťou v kríze? Pre západný model spoločnosti je typická snaha o rast, zvyšovanie produkcie, zmenu. Rosa konštatuje, že aj v minulosti boli spoločnosti dynamické, menili sa a podporovali zmeny, napríklad, aby sa s vynaložením menšej energie dosiahli lepšie výsledky alebo sa manuálne náročná práca nahradila ľahšou. Dnes sa však spoločnosť musí usilovať o rast, zrýchľovanie preto, aby udržala aspoň status quo. Ak spoločnosť prestane rásť, nebudú napríklad pracovné miesta. Rosa nehovorí, že rast je zlý, ale že zlé je to, že neustále musíme rásť, byť rýchlejší ako iní, inovovať, prinášať nové produkty, aby sme udržali aspoň súčasnú úroveň. Sme spoločnosť, ktorá – aby sa udržala na hladine súčasnej úrovne – potrebuje každý rok vynaložiť viac energie: politickej, fyzickej, psychickej. Táto situácia tlaku na zrýchľovanie a rast vytvára agresívny vzťah k svetu, k svetu prírody i politiky. Politicky inak zmýšľajúci človek už nie je partnerom (súperom) v dialógu, ale nepriateľom, ktorého treba umlčať. Stojí za pozornosť – Rosa nehovorí o slovenských pomeroch, nárast nepriateľskej atmosféry vidí aj v západných krajinách.

H. Rosa: „Agresívny prístup k svetu, ktorý pochádza z permanentného tlaku na zvyšovanie výkonu, čo nemá konca, pretože nikdy nemôže byť uspokojený, prechádza do politiky i do individuálneho spôsobu života.“ Dôsledkom je to, čo sa po anglicky nazýva burnout (vyhorenie). Rosa tento pojem nepoužíva iba pre psychickú oblasť jednotlivca, ale aj ako pomenovanie spoločenského javu. Keď má niekedy prednášku v sále, opýta sa prítomných: Kto z vás si občas pomyslí – budúci rok musím robiť svoje veci trochu pomalšie alebo niečo musím vypustiť, inak ma chytí burnout? Obyčajne sa zdvihnú temer všetky ruky v sále. „Pocit, že takto to ďalej ísť nemôže, stal sa dominantným pocitom v našej kultúre.“

Súčasná spoločnosť sa zrodila z prísľubu, že zvyšovaním produktivity a vedomostí odstránia sa problémy, ktoré ľudí trápia (hlad, chudoba, choroby, nedostatok voľného času...). V realite však už nik neverí, že svoje problémy vieme riešiť. Globálny konkurenčný boj sa v čase klimatickej krízy stal ešte tvrdším, zásoby surovín sa stenčujú, ekonomickým rozvojom narástla neistota. Rosa spomína, že ľudia dnes už nevedia, ani čo je zdravé jesť, ani ako rodiť deti a že mnohí sú čoraz nespokojnejší so svojím životom. Prestalo sa veriť, že budúcnosť bude lepšia. Utekáme pred priepasťou, ktorá nás dobieha odzadu (to je tá zúriaca, ženúca sa stopka).

Počúvajúce srdce

„Demokracia v agresívnom móde nefunguje,“ konštatuje Rosa a pripomína prosbu kráľa Šalamúna: „Pane, daj mi počúvajúce srdce.“ Nestačí mať hlas, potrebujeme mať aj uši na iných a srdce, ktoré iných počuje a chce na nich odpovedať. „V čase, keď ľudia považujú jeden druhého za idiotov, je to dosť ťažké,“ povzdychne si Rosa a cituje Maxa Webera: „Intelektuálna poctivosť znamená, že sa raz uzná, že na druhej strane azda jestvujú argumenty, ktoré sa ma nejako aj dotknú, ktoré mi čosi povedia.“ Demokracia bez počúvajúceho srdce nefunguje!

Spoločnosť prežíva krízu dovolateľnosti, ktorá sa ukazuje v kríze viery i v kríze demokracie. Demokracia potrebuje schopnosť nastaviť sa na načúvanie, prejsť z agresívneho módu do načúvania. Na pomenovanie schopnosti byť osloviteľný, nechať sa vyrušiť zo svojho sveta, nechať sa dotknúť niečím iným používa Rosa pojem rezonancia. V rezonovaní rozlišuje štyri momenty: Zavolanie (vyruší, donúti ma s niečím prestať, dostane sa k nám iný hlas); samopôsobenie (prichádza k spojeniu, na oslovené reagujeme, ako keď unudení študenti v posluchárni odrazu ožijú, reagujú); transformácia (rezonancia nás prebudí, mení); nedisponovateľnosť (rezonanciu nemáme vo svojej moci, nemožno si ju kúpiť ani vynútiť).

Úloha náboženstva v demokracii

Spoločnosť sa nanovo potrebuje učiniť dotknuteľnou a zraniteľnou. Podľa Rosu sú to zvlášť cirkvi, ktoré sú priestorom, kde sa ľudia môžu zasvätiť do praktík počúvajúceho srdca a učiť sa, ako sa nechať dotknúť, osloviť. V náboženstve ide o iný ako ekonomický koncept. Náboženská tradícia a jej výklady sú založené na sprítomňovaní rezonancie. Z teológie pripomína Rosa princíp vzájomného vzťahu a rezonancie v kresťanskej reči o Sv. Trojici. Všetky náboženské rituály vytvárajú rezonančné spojenia so svetom a vzťahujú sa aj k svetu inému. Postmoderný záujem o ezoteriku Rosa uvádza ako príklad pre túžbu ľudí po rezonovaní s okolitým svetom. Niečo je na tom pekné – byť súzvuční s kameňmi, zemou, rastlinstvom, tečúcou vodou atď. Náboženstvo ohlasuje, že v základe našej existencie nie je chladné, mlčiace univerzum, ale vzťah čo dáva odpoveď.

Biblia je potom svedectvom volania i vzlykania, túžby po odpovedi zoči-voči mlčiacemu univerzu. Biblia, viera, cirkev dávajú odpoveď a prísľub: Je tu niekto, kto na teba myslí, kto ťa volá i počúva, aj keď tu a teraz ním nemôžeš disponovať. Rezonancia je priam fyzicky prežívaná pri modlitbe. Kto sa modlí, obracia sa súčasne navonok i do svojho vnútra. Karl Jaspers sa raz vyjadril: „V základe svojej existencie sa modliaci človek nachádza vo vzťahu k tomu Inému, ktorý nás presahuje.“

V kresťanstve sa to prakticky prežíva pri slávení sv. večere. Rezonancia sa vtedy deje v troch dimenziách: medzi ľuďmi, medzi ľuďmi a vecami a voči tomu Inému, ktorý nás presahuje. Tak vzniká komúnio. Náboženstvo má silu, zásobáreň ideí a arzenál rituálov plný primeraných piesní, gest, priestorov, tradícií a praktík, čo otvárajú zmysel pre to, čo znamená nechať sa osloviť, premeniť, rezonovať. Keď toto spoločnosť stratí, keď na túto podobu možného vzťahu zabudne, je definitívne odpísaná. Preto Rosa na záver podčiarkne: Spoločnosť potrebuje cirkev a náboženstvo.

Podnety

Pre nás z textu H. Rosu môžu vyplynúť aspoň dva podnety. Naša spoločnosť, politika, nie je v kríze len preto, že sú tu neschopní politici, nemorálni podnikatelia, zavádzajúce médiá a občania neschopní sa zorientovať atď., ale vo veľkej miere ide o krízu neoliberálneho modelu spoločnosti, ktorý sa presadil v západnom svete. V tomto modeli naozaj chýba počúvajúce srdce, schopnosť rezonovať – s ľuďmi i so zemou.

Druhý podnet smeruje k cirkvi a chápaniu náboženstva. Na rozdiel od našich pomerov, kde sa pred kresťanov kladie dilema, či majú byť viac konzervatívni alebo progresívni, Rosa ukazuje na zásadnú úlohu náboženstva všeobecne a cirkvi zvlášť: Uvádzať, zasväcovať ľudí do umenia rezonancie a do skúsenosti, že základom našej existencie nie je chlad a mlčanie, ale slovo a dotyk toho, čo nás presahuje. Vtedy sa nám oslovenie môže dostať pod kožu či azda až do krvného obehu.

V koncepte H. Rosu môžeme vnímať aj presahy k súčasným postojom pápeža Františka, k jeho dôrazu na vnímanie zraniteľnosti, na načúvanie jeden druhému, na cirkev, ktorá lieči rany, a na jej premenu na cirkev synodálnu, rezonujúcu.

Teológia synodality

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 11.10.2022.

Poznámky k textu: Záverečná syntéza z konzultácií synodálneho procesu na Slovensku

Autor: Karol Moravčík. Beseda TF FK, Bratislava 13.9.2022.

Pohľad na celoslovenskú syntézu synodálneho procesu

Autorky: Mária Syneková a Zuzana Vargová. Beseda TF FK, Bratislava 13.9.2022.

Hodnotenie Nietzscheho postojov vo veci sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva

Autor: Mgr. Matej Ferjanc, PhD.; 23. 9. 2022. 

Abstrakt: Štúdia kriticky skúma oprávnenosť Nietzscheho záverov týkajúcich sa sociálnych aspektov a pôvodného zdroja kresťanského náboženstva. Výsledkom tohto skúmania v 1. časti je odmietnutie toho, že kresťanská sociálna etika ako normatívny ideál produkuje stádovité spoločenstvo. V 2. časti je odmietnuté Nietzscheho chápanie súcitu ako praxe, ktorá oslabuje. V 3. časti sa ukazuje, že hodnoty a cnosti kresťanskej sociálnej etiky predpokladajú vnútorne silný, a nie živoriaci život. V 4. časti je akcentované, že za kresťanským náboženstvom ako jeho zdroj stojí Láska, ktorá disponuje maximom vnútornej sily. Záverom je, že za životom spoločenstva, vedeného kresťanskou sociálnou etikou, nestojí duševná slabosť nevydareného, otrockého typu človeka. 

Kľúčové slová: Kresťanská sociálna etika, stádové spoločenstvo, súcit, sila a slabosť, pôvodný zdroj kresťanského náboženstva, Nietzsche.

Hlbšie než slová

Autor: Karol Moravčík; prezentácia knihy, Rusovce - St. Vitus Kaffee, 30.6.2022.

Synoda medzi inštitúciou a ľuďmi

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 10.5.2022.

Volanie po Veľkej noci

Usporiadal: Timotej Masár SJ; 14.4.2022.

Synodalita – ani demokracia, ani monarchia

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Referáty - Za synodálnu cirkev

Autori: Július Marián Prachár a Zuzana Vargová; Beseda TF - FK, 15.3.2022.

Ekumenický modlitebný večer

Dňa 6.3.2022, Veľký ev. kostol, Bratislava-Staré mesto.
Autor: Karol Moravčík
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7