Dnes je 29.02.2024    meniny má: Radomír Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Možnosti a medze plurality na pozadí deklarácie FS

Karol Moravčík, Beseda TF FK, 16. 1. 2024.
V možnom výbere medzi pluralitou a uniformitou by sme donedávna bez dlhšieho váhania volili pluralitu. Časom sa však všetko javí zložitejšie, v niektorých oblastiach pozorujeme, že pluralita nemusí byť vždy obohatením (obchod, politika, médiá), že môže byť aj čímsi ako skládkou netriedeného odpadu. Václav Bělohradský dlhodobo upozorňuje na čoraz väčšmi rozšírený jav súčasných spoločností, v ktorých sa posilňuje právo patriť k nejakej chránenej menšine (politickej, morálnej, názorovej „bubline“), pričom sa oslabuje možnosť vytvárať väčšiny, ktoré by mali dostatočnú politickú i kultúrnu legitimitu, aby mohli usmerňovať spoločnosť v celku.

Od istého času sa napätie medzi pluralitou a uniformitou objavuje aj v katolíckej cirkvi. Treba priznať, že jednota so znakmi uniformity a centralizmu sa v katolíckej cirkvi presadila zvlášť v priebehu 19. storočia ako reakcia na ničivé následky francúzskej revolúcie. Tento proces pokračoval až do II. vatikánskeho koncilu, keď sa začala zdôrazňovať nutnosť inkulturácie, a to nielen v rámci jazykových a kultúrnych odlišností, ale aj do novovekej kultúrnej paradigmy (cirkev nemôže pôsobiť v prostredí, s ktorým sa nedá dorozumieť). Uniformita v cirkvi sa opätovne posilnila v období pontifikátu Jána Pavla II. Zvnútra cirkvi to vyvolali obavy z liberálneho vývoja vo svete a technicky to umožnil nástup nových médií s globálnym dosahom.

Dôvera v pluralitu

Oslabenie centralizmu, klerikalizmu a uniformity sa stalo programom od príchodu pápeža Františka. Prostriedkom je praktizovanie synodality, dialógu, práva na slobodné vyjadrenie názoru, vzájomného počúvania, ako aj snahy o počúvanie Ducha Svätého a tiež o inkluzívny prístup k donedávna podozrivým a marginalizovaným ľuďom. Proces synodality dostal organizovanú podobu počas aktuálnej synody o synodalite (2021-2024). Doterajší priebeh synody priniesol rozmanitosť pohľadov a názorov, ktoré prichádzajú z miestnych cirkví celého sveta, umožnil okrem biskupov zapojenie ďalších zástupcov cirkevného ľudu do rokovania a rozhodovania v cirkvi a prejavil sa aj v možnosti rôznych riešení niektorých morálnych problémov, o ktorých sa donedávna mienilo, že majú len jedno jediné riešenie.

Andrzej Draguła, poľský teológ, profesor Štetínskej univerzity, sa v komentári k nedávno zverejnenej deklarácii Fiducia supplicans (FS) vyjadril: „Mám dojem, že éra univerzálnej normy, normatívnej etiky, na ktorú sa dá „napasovať“ každý jednotlivý prípad, končí. Zdá sa, že František je toho názoru, že je treba omnoho viac individualizovať posudzovanie jednotlivých činov a že v každej morálnej situácii by cirkev mala hľadať možnosť nejakého prostriedku spásy.“[1]

Pluralita v spoločnosti je ambivalentná, nedá sa hodnotiť len pozitívne. Pluralitu v katolíckej cirkvi niektorí vidia len ako napodobňovanie postmoderného sveta, pričom prehliadajú, že pre cirkev je normálne byť pluralitnou a práve uniformita a centralizmus sú v nej úpadkovými javmi. Cirkev totiž svoju katolíckosť (všeobecnosť) tradične chápala ako jednotu v rôznosti, keďže okrem rôznosti vždy mala aj zjednocujúce činitele, ktoré rôznosť prepájali a usmerňovali. Tým zjednocujúcim činiteľom je najmä spoločná viera – nielen formulovaná, dogmatizovaná, ale aj prakticky prejavovaná pri snahe o vedenie Duchom Sv. –, a napokon sú tu aj tradičné zjednocujúce štruktúry cirkvi na čele s pápežom. 

Dôveru voči pluralite vyjadrili nedávno vedúci predstavitelia synody, kardináli Grech a Hollerich, keď dňa 11. 12. 2023 v liste biskupom celého sveta napísali o synodálnej skúsenosti cirkvi, „ktorá je pluralitná a svoje rozdielnosti môže prežívať ako bohatstvo“. Skúsenosť cirkvi pri vyvažovaní medzi rozdielnosťou a jednotou vidia ako prorocké slovo dnešnému svetu, ktorý stráca vieru v možnosť života v mieri a porozumení.

Český salezián Michael Martinek reagoval v komentári na list Grecha a Hollericha a pripomenul, že synodálna skúsenosť cirkvi by sa mohla stať veľkou pomocou v súčasnej situácii, keď spoločnosť i cirkev prežívajú priam extrémne rozdelenie, v ktorom jednotlivé názorové prúdy upevňujú svoje protichodné pozície. Dodáva, že nejde o to, aby všetci prijali jednu absolútnu pravdu. Kde je to nutné, máme sa snažiť o spoločné riešenie, a kde je to možné, máme prijať rôznosť.[2]

Fiducia supplicans

Rozlíšenie medzi jedným a druhým nemusí byť jednoduché. Vieme, že v cirkvi je dosť skeptikov voči synodálnej ceste a radšej by sa vrátili k dobe, keď niektoré cirkevné úrady mali na všetky problémy jednoznačnú odpoveď. Najnovšie sa to v cirkvi prežíva cez diskusie ohľadom deklarácie Fiducia supplicans (FS, 18.12.2023). Deklarácia umožňuje požehnávanie tzv. neregulárnych párov (myslia sa ľudia bez cirkevného sobáša, hetero- i homosexuálni). Niektorí biskupi a komentátori vo svete vyslovili nesúhlas s touto deklaráciou a hovoria o roztváraní nožníc medzi náukou a praxou.

Pravdou je, že deklaráciou FS je zrušené rozhodnutie Kongregácie pre náuku viery z februára r. 2021, keď kongregácia požehnanie homosexuálnych zväzkov neumožnila. V úvodnej prezentácii k FS prefekt Dikastéria pre náuku viery Víctor Manuel Fernández píše: Dokument prehlbuje pastoračný význam požehnania a umožňuje rozšíriť a obohatiť jeho chápanie, pričom vychádza z pastoračnej vízie pápeža Františka. V tomto kontexte možno požehnať páry v tzv. neregulárnych situáciách a páry rovnakého pohlavia bez toho, aby sa oficiálne potvrdilo ich postavenie alebo sa akokoľvek menilo učenie cirkvi o manželstve.

Požehnanie nemožno redukovať len na liturgické obradné požehnanie, pri ktorom sa oslavuje a potvrdzuje spôsob života, ktorý navonok zodpovedá Božej vôli. Požehnanie treba poskytnúť každému bez toho, aby sa od neho vopred niečo požadovalo. Nemožno brániť alebo zakazovať blízkosť cirkvi k ľuďom – nech sú v akejkoľvek situácii –, v ktorej by mohli hľadať Božiu pomoc prostredníctvom jednoduchého požehnania. V modlitbe, ktorá sprevádza požehnanie, kňaz sa modlí za pokoj, zdravie, ducha trpezlivosti, dialógu a vzájomnej pomoci týchto ľudí, a tiež za Božie svetlo a silu, aby raz mohli úplnejšie naplniť Božiu vôľu.

V deň uverejnenia deklarácie FS vyšiel aj komentár Andreu Tornielliho, riaditeľa Dikastéria pre komunikáciu. Tornielli píše, že srdce dobrého pastiera nemôže zostať uzavreté pred ľuďmi, ktorí prosia o požehnanie, nech je ich situácia a životná cesta akákoľvek. Pastier hľadá každú medzierku, ktorou môže k danému človeku prejsť Božia láska. Dokument podľa neho konkretizuje slová z Evangelii Gaudium: Cirkev nie je colnica, ale dom Otca, kde je miesto pre každého človeka s jeho vlastným náročným životom. Deklarácia vychádza z evanjelia, kde temer na každej strane Ježiš prekračuje normy a predpisy, pohoršuje samozvaných čistých a prijíma hriešnikov i jedáva s nimi. Odstrčení, ktorí sa stretli s Ježišovým pohľadom lásky, dostali šancu uzdraviť sa. Tornielli cituje židovského učenca Claude Montefiore: „Kým ostatné náboženstvá popisujú človeka, ktorý hľadá Boha, kresťanstvo hlása Boha, ktorý hľadá človeka.“[3]

Problém s pochopením

Po prvej správe o deklarácii som si pomyslel, že pre niektorých katolíkov možnosť požehnania pre tzv. iregulárov bude málo a pre iných to zasa bude prekročením pomyselnej čiary pravovernosti. Nájdu sa aj ľudia, čo obviňujú pápeža z herézy, proti deklarácii sa vyjadrili notorickí kritici kurzu pápeža Františka (kardináli Sarah, Müller, Burke), odmietnutie a obavy vyjadrili biskupi v Afrike, na Ukrajine, aj inde.

Predstavitelia cirkvi na Slovensku sa spočiatku vyjadrovali umiernene. Katolícke noviny (č. 1/2024) komentovali deklaráciu pokojne, šéfredaktor KN Ján Lauko v krátkom komentári spomenul prvé zmätené reakcie (za a proti), a napísal, že sám nevedel, čo si má myslieť, ale že potom uprednostnil prístup, v ktorom cirkev pomôže ľuďom priblížiť sa k Bohu. Dodáva, že náuka o manželstve sa nemení, mení sa prístup k tým, ktorí vo svojej sťaženej situácii hľadajú milosť Božiu.[4] Podľa KN slovenskí biskupi vnímajú FS ako gesto pozornosti cirkvi voči každému človekovi, chcú sa oboznámiť s dokumentom a hľadať formy jeho uplatnenia. 

Na kritiku voči FS reagoval kardinál Fernández a jeho Dikastérium pre náuku viery rozhovormi pre médá a správou zo 4. 1. 2024. Uznal, že v niektorých krajinách potrebujú čas na reflexiu a v krajinách, kde je homosexualita trestná, že treba postupovať opatrne. Opätovne zdôraznil, že neliturgické požehnanie má byť krátke, takým požehnaním nikomu neblahoželáme, ani nič neschvaľujeme, ale podporujeme vieru v ľuďoch, ktorí o požehnanie prosia.

Štátny sekretár Svätej stolice, kardinál Pietro Parolin, poskytol rozhovor novinárom 12. 1. 2024. Ocenil, že cirkev zažíva aj polemiku: „Je to vždy dobré, lebo napredujeme na základe princípu: pokrok v kontinuite. Dnešná cirkev nie je cirkvou spred dvetisíc rokov, stále sa mení, je vnímavá voči novým potrebám a tiež verná tradícii. Ak tento kvas a táto polemika slúži v napredovaní podľa evanjelia a dáva odpovede dnešku, sú vítané.“ Afrika vraj dostala od pápeža výnimku a nemusí dokument zatiaľ uplatňovať.

Samotný pápež František reagoval na kritiku FS po prvý raz 15. 1. 2024 v talianskej televízii Nove: „V dobe rozhodovania existuje cena osamelosti, ktorú musíte zaplatiť, a niekedy rozhodnutia nie sú prijaté, ale väčšinou preto, že ide o neznalosť. Keď sa vám to rozhodnutie nepáči, choďte a pohovorte si, vyslovte svoje pochybnosti a bratsky diskutujte, a tak to ide ďalej. Nebezpečenstvo spočíva v tom, že sa to niekomu nepáči a vloží si to do srdca, a tak sa tomu začne brániť a robí zlé závery. To sa stalo pri týchto posledných rozhodnutiach o požehnaní pre všetkých.“

František doplnil, že Pán žehná všetkých, ktorí prichádzajú. Dobrorečí všetkým, ktorí sú schopní dať sa pokrstiť – teda každého. Ľudia musia vstúpiť do rozhovoru s Pánovým požehnaním a spoznať, akú cestu im ponúka. Ale musíme ich vziať za ruku a pomôcť im ísť touto cestou a nie ich od začiatku odsúdiť. Tiež spomenul, že za 54 rokov len raz nedal niekomu pri spovedi rozhrešenie, a to pre pokrytectvo danej osoby.

Spomenul, že má rád podobenstvo o svadbe, kde pozvaní odmietli prísť, a potom kráľ nariadil zavolať všetkých, čo nájdu, dobrých i zlých... „Všetkých. Všetci dnu! To je Pánovo pozvanie. Všetci. To hovorí Boh, nie ja. Problém je, keď si vyberáme: tento áno, tento nie. Nech to urobí on. My len povedzme: všetci. Potom uvidíme.“

Slovenské riešenie

Počas mesiaca, ktorý uplynul od vydania FS, jej text verejne kritizovali najmä ľudia z konzervatívnych až sektárskych kruhov. Tradiční slovenskí konzervatívci sa s FS zjavne nedokázali vyrovnať a opakovane hľadali nejaké kľučky, ktorými by deklaráciu obišli. Vyslovene primitívne až vulgárne potom reagovali ľudia, ktorých aktivity na internete nemožno označiť inak ako za sektárske, hoci svoje webové stránky majú vyzdobené obrázkami Panny Márie.

KBS zaujala stanovisko dňa 16. 1. 2024, keď zverejnila tzv. pastoračné usmernenie k vyhláseniu Dikastéria pre náuku viery FS.[5] Nepridala sa k vysloveným odporcom, na udelenie požehnania neregulárnym osobám však dala podmienky. Okrem zopakovania upozornení, ktoré uvádza samotná deklarácia FS a ktoré viackrát spomenul kardinál Fernández, v slovenskom usmernení sú dve ďalšie podmienky: Aby sa požehnanie mohlo udeliť, musia záujemci súhlasiť s predchádzajúcim poučením a tiež s tým, že nebudú požehnaní ako pár, ale každý osobitne.

Deklarácia mala pôvodne pomôcť tomu, aby cirkev nepôsobila ako colnica, ako dozorný a kontrolný úrad, ale ako prostredie, kde sú pre každého dvere otvorené, kam každý môže prísť bez toho, aby bol vopred morálne zaradený a opečiatkovaný. Zatiaľ do dopadlo tak, ako je u nás zvykom: chodenie do kolečka.

Jeden kňaz zo Slovenska na otázku, ako by sa zachoval, ak by ho tzv. neregulárni ľudia požiadali o požehnanie, odpovedal: „Povedal by som im, že ak chcú dostať požehnanie, rád im ho udelím riadnou liturgickou formou v závere svätej omše spolu s požehnaním všetkých ostatných. Ak ma žiadajú o modlitbu, že sa za nich pomodlím. A ak ma žiadajú o niečo, čím by som schválil situáciu, v ktorej žijú, tak to urobiť nemôžem, pretože z pohľadu katolíckej viery je to nesprávne.“[6]

Zdá sa, že na Slovensku nechceme vidieť, aké obrovské množstvo ľudí sa vzdialilo od cirkvi. Nejde v prvom rade o rovnako pohlavné páry. Častejšie ide o iné situácie. Kým v evanjeliu vidíme Ježiša, ako sa prednostne stretáva so zranenými a problémovými, v bežnej prevádzke cirkvi sa títo ľudia strácajú z obrazu. Obávam sa, že väčšina z nich už ani nič od cirkvi nečaká. Aby si vôbec niekto žiadal požehnanie v tzv. neregulárnej situácii, musí najprv zažiť blízkosť ostatných ľudí v cirkvi. Musí zažiť, že sa naňho nedívajú ako na špinavého, ale ako Ježiš s uzdravujúcou láskou. Ak sa budeme správať úradnícky a farizejsky, nik o požehnanie ani o iný kontakt s cirkvou žiadať nebude.

Záver

Samozrejme, kritika voči pápežovi a iným predstaviteľom cirkvi je možná a môže byť zmysluplná. Čo sa týka podmienok takej kritiky, páči sa mi, čo uviedol v r. 1968 jeden z najkritickejších teológov Hans Küng. Niekoľko dní po vydaní encykliky Humanae vitae o regulácii počatia, ktorá vyvolala medzi katolíkmi veľkú búrke odporu, predniesol vo švajčiarskej televízii stanovisko, kde na záver povedal: 1. Pápeža v rozhodnutí podľa jeho svedomia treba brať vážne. 2. O jeho dôvodoch treba premýšľať a diskutovať, pričom vlastné názory nemáme potlačiť, ale vysloviť, aby sme pomohli vyjasneniu situácie v cirkvi. 3. Tí, ktorí po poctivom skúmaní svojho svedomia, pred svojím manželom, manželkou a pred Bohom, kvôli zachovaniu lásky, vernosti a porozumenia dospejú k inému názoru, ako zamýšľa encyklika, sú podľa tradičného učenia cirkvi a pápežov zaviazaní k tomu, aby nasledovali svoje svedomie.[7]

Ako sme si mohli všimnúť na slovách pápeža Františka, jemu kritika neprekáža. Komu sa niečo nepozdáva, nech príde, nech vysloví svoje otázky a pochybnosti a nech bratsky (nie nepriateľsky) diskutuje. Tak sa veci pohnú ďalej. Kým kedysi Hans Küng povedal, že pápeža treba brať vážne a takisto aj vlastné svedomie, dnešní kritici v pozícii biskupov si nenechávajú svoj názor len pre svoje súkromné svedomie, ale odmietajú uznať súčasné výroky učiteľského úradu cirkvi. Rozdiel medzi postojom údajne liberálneho teológa Hansa Künga a dnešných údajne pravoverných obrancov náuky, ktorý pápeža obviňujú z herézy a odmietajú ho rešpektovať, je krikľavo jasný. Malo by byť aj jasné, kto dnes pomyselnú čiaru pravovernosti prekračuje a kto nie.



[4] KN č. 1/2024 uverejnili ešte dva ďalšie texty k téme: Vatikán umožnil požehnanie pre „neregulárne“ páry. Je to pozvanie na pastoračné obrátenie. V druhom texte vychádzajú z komentára Andreu Tornielliho.

[7] In: H. Küng, Zur Geburtenregelung – Ein helfendes Wort, in: Wahrhaftigkeit / Zur Zukunft der Kirche, Freiburg im Br. 1968, 233-234. 

Pozdravné posolstvo z konferencie o synode

Záznam z konferencie: https://youtu.be/ea2Pqd1z0h8

Výzvy a možnosti synodálneho procesu

Autor: Karol Moravčík, 13.4.2023. Konferencia o synodalite.

Skúsenosti synodálneho procesu z malej farnosti

Autor: Jozef Meliš, 13.4.2023. Konferencia o synodalite.

Ako vnímam súčasnú Cirkev a svoje miesto v nej

Autor: Ivan Šimko, 13.4.2023. Konferencia o synodalite.

Európske cirkvi v Prahe

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.3.2023.

Príspevky ku kontinentálnej synodálnej konzultácii – porovnanie

Autorky: Mária Syneková a Zuzana Vargová; Beseda TF FK, 14.3.2023.

Za synodálnu cirkev

Autor: Milan Hudaček SJ; podľa úvah od: Giacomo Costa SJ, 14. 3. 2023.

Benedikt XVI. - navždy spojený s koncilom

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.2.2023.

Dedičstvo po Benediktovi XVI.

Autor: Július Marián Prachár; Beseda TF FK, 14.2.2023.

Dokument pre kontinentálnu etapu synody – zamyslenie nad otázkami

Autor: Ivan Šimko; Beseda TF FK, 10.1.2023.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | ..
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7