Dnes je 06.03.2021    meniny má: Radoslav Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Povzbudenia a otázky z Amazónie

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 16.2.2021.
Prečo sa na Slovensku, v Európe, zaoberať Amazóniou? Pre niekoho môže byť dôvodom záľuba v exotike. Južná Amerika je pre nás tajomná, zvláštna, radi si z týchto končín sveta niečo zaujímavé prečítame, pozrieme. Odnedávna je dôvodom aj starosť o prežitie planéty. Nie náhodou sa o Amazónii hovorí ako o „pľúcach Zeme“, ktorá je smrteľne ohrozená.

V ostatných rokoch sa Latinská Amerika a zvlášť amazonský región čoraz viac posúvajú do centra záujmu cirkvi. Katolícku cirkev v tejto oblasti po dlhé obdobie zastupovali rehoľníci – misionári z Európy. Kým ešte aj v pol. 20. stor. bola Amazónia stále málo prebádaným územím, kde niektoré komunity žili bez toho, aby prišli do kontaktu s modernou civilizáciou, v ostatných desaťročiach sa Amazónia stala známou ako priestor zvýšeného drancovania prírodných zdrojov, a to bez ohľadu na ekosystém a na ľudí, ktorí tam žijú alebo prichádzajú žiť a pracovať. Zábery vyklčovaných a horiacich pralesov, ktoré občas zverejnia svetové médiá, hovoria samy za seba.

Amazonská synoda

Región Amazónie zasahuje do 9 štátov. V ostatných rokoch sa stal oblasťou osobitného záujmu pápeža Františka a ďalších ľudí cirkvi. Preto prišlo k rozhodnutiu usporiadať mimoriadnu biskupskú synodu, venujúcu sa komplexne problematike Amazónie. Synoda sa pripravovala dlhší čas a konala sa v Ríme od 6.10.2019 do 27.10.2019. Na besede TF FK sme sa tejto téme už venovali 8.10.2019 (http://www.teoforum.sk/?id=47&view_more=1853). Pre naše slovenské pomery môže byť inšpiratívne zapojenie viac ako 80 tisíc ľudí do prípravy synody, takže biskupi na synode a ďalší pozvaní účastníci z regiónu rokovali a rozhodovali v zastúpení reálnych ľudí a ich potrieb. Relátorom synody bol brazílsky kardinál Cláudio Hummes OFM, ktorý opakovane zdôrazňoval úlohu načúvať ľuďom, aby sme boli schopní vidieť realitu (doslova: počuť výkriky), potom ju správne posúdiť a napokon na ňu primerane reagovať.

Cirkev po II. vatikánskom koncile si uvedomila, ako ju v Južnej Amerike ťaží koloniálna minulosť, preto sa väčšina predstaviteľov cirkvi vedome zaväzovala k opcii za chudobných a namiesto cirkvi zdedenej z kolonializmu začala vytvárať cirkev, ktorá stála na domácich ľuďoch, často chudobných mužoch a ženách. (Niečo podobné, ako sme my poznali v časoch komunizmu.) Žiaľ, od konca 70. rokov 20. stor., keď v Európe prebiehala posledná fáza zápasu s upadajúcim komunistickým režimom, centrum cirkvi v Ríme v strachu pred vplyvom marxizmu v krajinách Latinskej Ameriky neodhadlo správne situáciu a nepodporovalo rozvoj miestnych cirkví smerom k cirkvi ľudu a pre ľud (asi to znelo príliš socialisticky), čo zabrzdilo obnovné procesy na dlhé desaťročia.

Kardinál Hummes pred začiatkom synody pripomenul, že v amazonskej oblasti stále je cirkev zaťažená koloniálnou minulosťou a pôvodnému obyvateľstvu sa deje krivda, že ich ľudské práva sú porušované, ľudia sú vraždení a ich zástancovia kriminalizovaní. V tejto situácii indiánske národy nachádzajú v katolíckej cirkvi svojho azda jediného ochrancu a partnera. Naopak, tzv. turíčne cirkvi sa veľmi tlačia do regiónu a v novom šate vlastne pokračujú v starej koloniálnej politike, keď ľudí vedú k závislosti, nie samostatnosti, a snažia sa ich ovládnuť aj v mene rôznych hospodárskych záujmov.

Na poslednom zasadaní synody 26.10.2019 biskupi prijali záverečný dokument. Všeobecnú pozornosť vzbudilo odporúčanie pápežovi, aby povolil kňazské svätenie ženatých mužov a aby sa pokračovalo v diskusii o diakonskom svätení žien. Obe odporúčania prešli hlasovaním dvojtretinovej väčšiny biskupov, tieto dva články dokumentu však mali aj najväčší počet odporujúcich hlasov.

Birgit Weiler, rehoľná misijná sestra, vyučujúca na jezuitskej univerzite v Lime (Peru), poradkyňa Konferencie biskupov Latinskej Ameriky a účastníčka synody, za najdôležitejší bod záverečného dokumentu označila skutočnosť, že cirkev sama seba začala chápať ako partnera a spojenca všetkých skupín obyvateľstva amazonskej oblasti. Podľa nej cirkev dnes vyzýva, aby sa všetci ľudia dobrej vôle spojili za záchranu dôstojného života na planéte a zmenili svoju konzumnú kultúra a spôsob, akým chápu hospodárstvo (http://www.christnet.eu/clanky/6306/zeny_maji_schopnost_stavet_mosty.url).

Novinárka Gudrun Sailer, zástupkyňa Vatican News, ktorá mala prístup na rokovania v aule, za najsilnejšie body záverečného dokumentu označila jeho perspektívu obrátenia, zmeny: „Všetko, čo sa má udiať v Amazónii, žiada si zmenu, obrátenie k evanjeliu. Ak sa cirkev stavia po boku Indiánov, ľudí zbavených práv, vykorenených migrantov, tak preto, lebo má byť verná Ježišovi. Ak cirkev odsudzuje ,atentáty na príroduʽ, ak žiada globálnu zmenu v chápaní získavania a využívania energie a nástojčivo požaduje nový hospodársky model, ktorý bude dbať na udržateľnosť, tak to nerobí z politicky módnych dôvodov, ale preto, že to od nás požaduje Ježiš, vždy to požadoval, len sme to doteraz nebrali vážne.“

Čo sa týka vnútro-cirkevných tém, Birgit Weiler chápe, že panamazonská synoda nechcela rozhodnúť o otázkach, ktoré sa týkajú celej cirkvi (o podmienkach kňazského svätenia). Ale zároveň dodáva, že biskupi sa vyjadrili jasne. Zhoda je na tom, že laici (ženy a muži) – či už so svätením alebo nie – musia mať účasť na rozhodovaní cirkvi, musia byť vo vedení cirkvi, aby mohli účinne prispievať svojimi schopnosťami a darmi.

Pápežov text QA

Vo februári r. 2020 pápež zverejnil apoštolský text Querida Amazonia (QA; Milovaná Amazónia). Nedávno tento text vyšiel v SSV Trnava v slovenskom preklade. Text má štyri časti podľa štyroch vízií – snov: Sen sociálny, kultúrny, ekologický, cirkevný. Po vyjdení dokumentu verejnosť prekvapilo, že sa pápež nevyjadril k niektorým schváleným článkom synody – kňazské svätenie pre ženatých mužov a diakonské pre ženy. Na druhej strane však František odporúčania biskupov – aby cirkev zmenila podmienky svätenia – ani neodmietol, hoci ich v texte QA výslovne nepotvrdil.

K tomu jestvuje viacero vysvetlení a komentárov. Kardinál Gerhard Ludwig Müller, ktorý sa vyjadroval proti zmene súčasnej cirkevnej disciplíny, označil QA za text zmierenia. Viacerí teológovia i biskupi vyslovili názor, že prvé tri kapitoly sú jednoznačne skvelé, majú poetický tón, sú to skutočne krásne vízie a sny, ale druhá časť štvrtého sna pôsobí ako „nočná mora“. Biskup Erwin Kräutler, jeden z hlavných predstaviteľov synody, po vyjdení QA povedal: „Mnoho ľudí a ja tiež pokladáme túto časť za veľmi podivnú, lebo naozaj mení štýl, akoby pápežský list vo svojej najspornejšej časti utrpel neoprávnený zásah.“ Teológ Leonardo Boff podobne: „Mám dojem, že táto časť štvrtého sna je z inej ruky a z iného ducha, v každom prípade iného, aký je obvyklý u pápeža Františka... V tejto časti nehovorí pastier, ale učenec. Skôr nejaká úradná učiteľská autorita, ktorá dáva teologickú lekciu, a nie farár, ktorý premýšľa o potrebách svojej farskej obce. Nehovorí tu niekto, kto má odvahu postaviť sa systému, ktorý je nepriateľský voči životu, ale ktosi, kto sa kloní pod strachom a tlakom konzervatívnych zoskupení, azda kvôli nebezpečenstvu štiepenia vo vnútri cirkvi.“

Nezrovnalosti v texte QA

Podrobnému textovému rozboru QA sa venoval profesor novozákonnej biblistiky Hubert Frankenmölle (http://www.teoforum.sk/index.php?id=46&view_more=2036). Oceňuje, že text QA prepája svet viery so svetom reálneho života, podobne ako to robí Biblia. Reč dokumentu dosvedčuje inšpiráciu z Biblie, hoci cirkevná prax zostáva (zatiaľ) v zajatí cirkevného práva. Frankenmölle chváli návrat k pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes II. vatikánskeho koncilu, čím sa cirkev zreálňuje. Doslova píše: uzemňuje sa čiže v tomto prípade amazonizuje. Reálny život je locus theologicus, teda prameň teológie a miesto reflexie viery. Pre mnohé uši a rozumy na Slovensku asi znie divne, ak profesor Nového zákona povie, že „Božie zjavenie musí zostať živé“, teda že Božie oslovenie treba prijímať a svetu prinášať vždy v rámci nových okolností (inak nemôže byť vo svete počuté). Frankenmölle za prípadne zmeny cirkevného práva neargumentuje tým (hoci by mohol), že v Biblii alebo v antickej cirkvi bolo niečo inak v porovnaní so súčasnosťou, ale ako argument uvádza „povinnosť Božieho ľudu počúvať Boha dnes“.

Frankenmölle rozoberá text QA podľa exegetických pravidiel. Františkov text vidí od počiatku ako vyslovenie lásky, reč je prorocká, požadujúca inkulturáciu evanjelia, vtelenie do danej kultúry, a to neakademicky, v perspektíve konkrétneho života, najmä chudobných a zabúdaných. Upozorňuje na Františkove vyjadrenia v čl. 2-4, ako sa má jeho text čítať. Pápež píše, že „neplánuje dokument biskupov nahrádzať ani opakovať, naopak, prosí, aby bol čítaný v celosti“. František dokonca píše, že nemôže zo vzdialeného Ríma namiesto ľudí cirkvi v Amazónii, ktorí najlepšie poznajú miestnu situáciu, hľadať riešenia. Jasne píše, že svoje poznatky majú oni presadiť do praxe.

Frankenmölle vo svojom komentári detailne upozorňuje na príslušné miesta textu, kde jasne vidieť, že nejde o Františkovu reč, ale akúsi cudziu reč, ktorá je v rozpore s ostatnými vyjadreniami QA. Nebráni sa konštatovať, že „nejaká cudzia ruka bez vedomia pápeža zasiahla...“ Potom dodáva, že nemáme karhať Františka, ale dilemu listu prešetriť a pápeža v jeho vlastnej prosbe podporiť: „Po tom, ako som sa podelil o niektoré vízie, povzbudzujem všetkých, aby kráčali ďalej konkrétnymi cestami“, aby „dávali priestor odvahe Ducha Svätého“ (čl. 94), na čo „potrebujeme nové úsilie o inkulturáciu“ (čl. 95).

Neviem, ako presne vznikajú pápežské dokumenty, predpokladám, že viacerí spolupracovníci pripravujú podklady, citácie, robia redakčnú úpravu. Asi ide text aj do nejakých komisií na kongregácie, aby sa vychytali chyby. Niekto text prezerá aj tesne pred odovzdaním do tlače. Frankenmölleho postrehy sú v každom prípade trefné a pomáhajú mnohé pochopiť. Iná vec je, že pápež vo svojej pozícii vykonáva aj úlohu akéhosi kouča, ktorý zvažuje a vyvažuje medzi rozličnými postojmi a snaží sa udržať svoj tím (cirkev vo svete) pokope. Možno ide o podobný jav ako pri textoch II. vatikánskeho koncilu, keď absolútnu väčšinu na koncile mali proreformní biskupi, ale v textoch ponechali vedľa seba otvorenejšie i tradičnejšie vyjadrenia. Napokon, poznáme to aj z Biblie, pričom platí základné pravidlo, že hlas Boží z biblických textov počujeme len vtedy, ak vedení aktuálnym vánkom Ducha Sv. čítame jednotlivé výroky v celosti textu, nie cez vety vytrhnuté z kontextu. Pri takomto čítaní, premýšľaní a pochopení môže QA pomôcť pri hľadaní ciest do budúcnosti aj v Európe a na Slovensku.

Poznámka na záver

Amazónia je ďaleko, ale otázky, ktoré vyvoláva, sú v Európe prítomnejšie viac, ako si pripúšťame. Kto ešte stále verí, že neoliberálny ekonomický model funguje? Nie je skôr jednou z veľkých príčin, prečo svet „pandemicky“ nefunguje? Kto v Európe si ešte namýšľa, že má právo (a dôvod) deliť ľudí na príslušníkov primitívnych a rozvinutých kultúr (a ako Európan automaticky sa radiť k tým vyspelejším)? Dokedy vydržíme živiť náš konzumný spôsob života stenčujúcimi sa klimatickými zásobami z okraja sveta?

A čo sa týka pôsobenia cirkvi: Dokedy budú mať v cirkvi navrch cirkevné právo a ohraničené kultúrno-politické predstavy nad zmyslom a základom jestvovania cirkvi, ktorým je evanjelium a viera v živého, aktuálne sa prihovárajúceho Boha? Domorodé obyvateľstvo, či už na severe, v strede alebo na juhu amerického kontinentu, sa od začiatku 16. stor. stalo objektom misijnej činnosti katolíckej cirkvi a postupne aj viacerých cirkví hlásiacich sa k niektorej z protestantských konfesií. Táto misijná aktivita sa temer vždy konala v tesnej spolupráci s koloniálnymi vládami (neskôr s miestnymi mocenskými elitami) a s ich politicko-ekonomickými záujmami. O spôsobe pokrstenia domorodého obyvateľstva si netreba robiť ilúzie. Politicko-ekonomické podmanenie sprevádzalo náboženské prisvojenie.

Iste, poznáme z dejín cirkvi v Amerike niekoľko úžasných príkladov priateľského a úctivého prístupu k Indiánom. Asi najznámejší je príbeh tzv. jezuitských redukcií, ktoré vznikli na severe Argentíny, v Paraguaji a na juhu Brazílie. Ich zánik v druhej polovici 18. stor. spôsobila politika európskych (formálne katolíckych) mocností a ochota vedenia cirkvi ustupovať ich záujmom. Pozitívne príklady misijnej práce medzi Indiánmi boli aj v severnej Amerike. Bez nadradenosti pristupovali k Indiánom tzv. moravskí bratia (dedičia Jednoty bratskej), ale aj viacerí španielski misionári na juhozápade dnešných USA. Zväčša však práve tí Indiáni, ktorí najúprimnejšie uverili evanjeliu, dopadli najhoršie. Ako dobromyseľní vyznávači pacifizmu stali sa ľahkou obeťou násilníkov.

V presvedčení o vlastnej nadradenosti „bieli“ kresťania pokresťančovali Indiánov tak, že im odoberali deti a umiestňovali ich do internátnych škôl, ktoré zväčša viedla nejaká cirkevná organizácia. Po niekoľkých rokoch takejto prevýchovy deti stratili svoje duchovné a kultúrne korene a kresťanstvo bolo na nich len nasilu navlečené podobne ako belošské šaty. Ak našli učiteľov, ktorí ich mali radi a boli múdri, mali šťastie. Častejší bol neosobný prístup. Obdobie 19. stor. a prvá polovica 20. stor. bola pritom obdobím nešťastnej defenzívnej reakcie cirkvi na sekulárne tendencie aj v „starej“ Európe. V duchovnej formácii a v teológii vládol skostnatený systém, ktorý nevedel osloviť ani ľudí v tradičných kresťanských krajinách, tobôž v misiách.

Nové chápanie misijnej činnosti, ktoré zdôrazňovalo úctu voči kultúre iných národov (bývalých pohanov), sa rozvinulo vlastne až po II. vatikánskom koncile. V krajinách Latinskej Ameriky bolo od 60. rokov 20. stor. veľa biskupov, ktorí sa jasne postavili na stranu chudobných, ktorí do pastoračnej práce zapájali mužov a ženy z farností a zverili im zodpovedné úlohy. Odvtedy sa začalo hovoriť o cirkvi s „indiánskou“ tvárou. Odrazu sa objavili úžasné duchovné hodnoty, ktoré boli oddávna vlastné indiánskemu spôsobu života, vždy úzko spojenému s prírodou, pričom bol človek vedený k úcte voči stvorenstvu a Svätému duchu, ktorý všetko prepája a posväcuje. S týmto prebudeným pochopením sa bojuje o budúcnosť, prežitie ľudí, prírody (i cirkvi) – a vôbec nie iba v Amazónii.

Niekoľko rád o modlitbe od starého učiteľa

Autor: Ron Rolheiser, 1. 6. 2020; https://ronrolheiser.com/some-advice-on-prayer-from-an-old-master/#.XyxvmzWxU2w
Preklad: Ján Gál

Zápas nielen o jeden dokument

Autor: Juraj Michal

Prezentácia knihy "Amoris Laetitia podľa vôle a úmyslov pápeža Františka"

Autor: Karol Moravčík; Sankt Vitus Kaffee, 24.7.2020.

Prorok v globálnom chaose. K 10. kapitole knihy: Marco Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Július Marián Prachár, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Zápas o cirkev. Ku knihe: M. Politi, Komplot proti Františkovi

Autor: Karol Moravčík, Audio/video beseda TF FK, 9.6.2020.

Hľadanie (sa) cirkvi

Autor: Karol Moravčík; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Identita cirkvi

Autor: Ľubomír Polák; Audio/video beseda TF FK, 12.5.2020.

Johann Baptist Metz – náboženstvo a politika

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 14.1.2020, Bratislava.

Advent - Potecha ľudu

Program a texty; TF FK, 10.12.2019.

Ako obnoviť oslobodzujúci prorocký hlas cirkvi v spoločnosti?

Autor: Ivan Šimko; sympózium 9.11.2019 v Bratislave; beseda TF FK 12.11.2019 v Bratislave.
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7