Smútok za našou nedokončenou symfóniou

Sú časti Písma, ktoré by mali byť uvedené s varovným štítkom, takým, aký niekedy bliká na konci filmu, ktorý znie: „Žiadne zvieratá neboli zranené.“

Jedným z takýchto textov je príbeh v Knihe Sudcov (Sdc 11,29-39). Je to príbeh vodcu menom Jefte, ktorý je vo vojne a sľúbi Bohu, že ak mu Boh dovolí zvíťaziť, obetuje ako zápalnú obeť Bohu prvú osobu, ktorú stretne, keď sa vráti domov. Boh ho nechá vyhrať vojnu a Jefte sa vráti domov a prvým človekom, ktorého stretne, je jeho vlastná dcéra, ktorá rozkvitá vo svojej mladosti. Keď ju Jefte uvidí, hlboko oľutuje svoj sľub. Jeho dcéra však súhlasí s tým, že sa nechá obetovať ako zápalnú obeť, ale najprv žiada: Aby dostala dva mesiace na to, že pôjde do hôr „oplakať so svojimi priateľkami svoje panenstvo“. Jej otec jej udelí túto láskavosť a ona odchádza so svojimi spoločníkmi smútiť nad tým, že zomrie ako panna. Vracia sa a je obetovaná ako zápalná obeť Bohu.

Doslovne je to jednoducho hrozný príbeh – hlúpy sľub daný Bohu, Bohu, ktorý takýto sľub prijíma a udeľuje kvôli nemu priazeň, detská obeta, podtón bezcitného patriarchátu. Ale o tom tento príbeh nie je. V tomto príbehu nikto nezomrie. Netreba ho brať doslovne, ale ako metaforu a jeho posolstvo nie je o tom, že Boh udeľuje priazeň výmenou za ľudskú obeť. Jeho skutočné posolstvo súvisí s mladou ženou v príbehu, ktorá žiada o šancu smútiť nad skutočnosťou, že zomrie ako panna, že jej život je nejakým hlbokým spôsobom neúplný.

O čo prosí? Čo znamená oplakávať svoje panenstvo? Ako to možno oplakávať? V tejto metafore sa skrýva skutočnosť, že každý z nás, žena alebo muž, ženatý alebo žijúci v celibáte, žijúci dlhý alebo krátky život, nakoniec zomrie ako panna bez toho, aby zažil celú symfóniu. Ak sa to berie doslovne, vidíme to u niekoho, kto sa nikdy neoženil, je slobodný, nikdy nemal partnera, s ktorým by sa stal jedným telom a kto v tomto stave aj zomrie. Podobne ako Jefteho dcéra, aj on alebo ona zomrie ako panna.

Niekedy, keď vediem duchovné cvičenia pre kňazov alebo mníšky, položím im túto otázku: Smútili ste niekedy nad svojím celibátom? Smútili ste niekedy nad tým, že prežijete život bez sexuálnej intimity, bez detí, bez toho, aby ste boli starým rodičom?

Existujú však aj menej doslovné spôsoby. „Panenstvo“, ktoré musí Jefteho dcéra oplakávať, je niečo, čo musíme oplakávať všetci, aj keď máme sexuálnu intimitu, deti a vnúčatá. Raz som bol na stretnutí, kde niekoľko kňazov diskutovalo o celibáte, keď nás kolegyňa, šťastne vydatá žena, vyzvala týmito slovami: „Vy, celibátnici, sa príliš ľutujete. Viete, čo je horšie ako spať sám? Spať sám, keď nespíte sami. Sexuálna intimita, ani v tej najlepšej forme, vás nezbaví osamelosti.“

Má pravdu. Nikto nedostane celú symfóniu. Karl Rahner raz odpovedal priateľovi, ktorý mu napísal ľútostivý list, že hoci je v dobrom manželstve, stále sa v mnohých ohľadoch cíti hlboko osamelý. Rahner mu poradil, aby za svoju osamelosť neobviňoval svoju manželku ani manželstvo, ale aby sa naučil akceptovať, že „tu, v tomto živote, neexistuje žiadna dokončená symfónia“.

Všetci zomrieme s nejakými nenaplnenými snami; nikto z nás nenájde plné, trvalé, extatické objatie na tejto strane večnosti. Napriek tejto absencii však stále môžeme žiť šťastný a plnohodnotný život. Je tu však podmienka, ktorú vyslovuje Jefteho dcéra, a to, že musíme smútiť nad svojou neúplnosťou, aby sme mohli zomrieť uzmierení so svojou čiastočnou symfóniou.

Ak si túto neúplnosť neuvedomíme a nebudeme nad ňou smútiť, naše neprijatie bude nenápadne pôsobiť na naše životy – sklamaním, hnevom a depresiou. A čo je ešte horšie, ak sa nedokážeme zmieriť s tým, že nám život nemôže dať plnú symfóniu, budeme mať nevedomý sklon byť na ostatných (našich manželských partnerov, naše rodiny, priateľov, cirkev a na samotný život) priveľmi prísni, pretože nám nemôžu dať plnú symfóniu.

A ako by sme mohli smútiť nad svojou neúplnosťou? Smútime svojím vlastným spôsobom, ale každý smútok začína uvedomením si toho, čo sme stratili, čo nám bolo vzaté. Takže začíname smútiť nad svojím „panenstvom“ tým, že si uvedomíme a prijmeme to, čo Rahner povedal svojmu priateľovi, že „tu, v tomto živote, neexistuje žiadna dokončená symfónia“. 

Ako nad tým smútime? Niektorí to môžu odovzdať duchovnému vedeniu, psychologickej terapii alebo nejakej rituálnej praxi, ale všetci to musíme vedome prijať cez modlitbu, a potom ako Jefteho dcéra stráviť niekoľko mesiacov v horách a dať voľný priebeh svojim slzám.