Dnes je 15.04.2021    meniny má: Fedor Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Teologická reflexia v čase covidu-19. Boh a zmysel dejín nášho sveta

Interview: Prof. DDr. Kurt Appel. Otázky: Gabriele Palasciano; pôvodne uverejnené in: Il Regno. Attualità, č. 20, 2020. Preklad z nemčiny: KM.
Prof. Appel, v celosvetovej zdravotnej kríze, ktorú spustil COVID-19, jestvujú početné reakcie zo strany sociálnych, ekonomických, humanitných a finančných vied, ale na teológiu smeruje málo otázok. Zdá sa, že sa potvrdzuje predpoveď Horkheimera, podľa ktorého eliminácia teologickej dimenzie povedie k strate zmyslu. Čo má vlastne ešte dnes teológia povedať pri pohľade na túto krízu?

Teológia preto nemá čo povedať, lebo hovorila priveľa. Stala sa nedôveryhodnou vo svojej reči o spáse, o láske, o tom, že všetko je dobré. Problém predsa spočíva v tom, že táto jej reč v mnohých ohľadoch nemala nič viac dočinenia s realitou ľudí, že ponúkala lacnú útechu, ktorá nič nestála a nič nepožadovala.

Preto sa teológia dnes musí omnoho viac vrátiť k premýšľaniu nad evanjeliom. V ňom ide o človeka, ktorý je hlboko zranený, psychicky, morálne, fyzicky. Jeho zranenia sa uzdravujú, ale z kroka na krok, trpezlivo, s vedomím, že mnohé obľúbené postoje a zvyklosti sa musia opustiť.

S čím sa teraz musíme rozlúčiť, aby sme sa uzdravili, je klamná predstava človeka súčasnosti, že môže všetko kontrolovať a že je nezraniteľný. Evanjelium nás môže naučiť jednému: Si zraniteľný, môžeš stroskotať, nemôžeš všetko ovládať, ale v tvojej zraniteľnosti spočíva neuveriteľná krása. Činí ťa milým v očiach Božích a ľudských. Nauč sa ju prijímať!

Nenachádzame sa pred spirituálnym tsunami, ktoré úplne zmení aj teológiu?

Spirituálne tsunami, o ktorom hovoríte, prichádza ako vyjadrenie v slávnej dikcii o smrti Boha, ktorá sa pripisuje Nietzschemu, ale nachádza sa už aj u Hegela a predtým v luterskej tradícii. Malo by nám byť úplne jasné, čo tu zomrelo: jedna celkom presne stanovená koncepcia Boha, totiž Boh ako všemohúci, nedotknuteľný bábkar („PuppetMaster“), veľké Sauronovo oko z Tolkienovho Pána prsteňov, čo všetko kontroluje. Veľký filozof Hegel k tomu poznamenal, že tento Boh sa vlastne rovná smrti: Je všemohúci pán, ktorému nik neunikne. Možno ho potlačiť, možno ho banalizovať, ale napokon nepripustí žiaden únikový východ. Tento všemocný pán dovoľuje len „Nič“. Zomiera človek, všetko, čo zostáva, je prázdnota. V tomto nihilizme sa dnes nachádzame, a tento bábkar je sám ničím.

V súčasnosti sme konfrontovaní s vývojom v antropológii, ktorý sa nachádza v protiklade s tradičným kresťanským obrazom o človeku. Vo svojej knihe The Selfish Ape. Human Nature and Our Path to Extinction (Reaktion Books 2019) rozbíja americký biológ Nicholas P. Money teologický antropocentrizmus a neguje akékoľvek osobitné postavenie človeka. Namiesto konceptu hriechu nastupuje egocentrizmus. L´Homo narcissus, ako ho nazýva Money, je žiadostivá opica a ničiteľ, odsúdený na vyhynutie, ktorého nik nemôže zachrániť. Nepotvrdzuje COVID-19 toto znepokojivé chápanie?

Takéto poňatie presne vyjadruje vyššie opísaný nihilizmus, aj keď sa maskuje vedecky. Všetko sa nachádza pod vlajkou smrti a nič nemá cenu, azda okrem vlastného ega. Samozrejme, dobrý Mr. Money by nemohol žiť ani sekundu, ak by naozaj veril tento nezmysel. Napriek tomu sa to, čo hovorí, šíri, lebo uznávame smrť, chápanú ako Nič, ako ultimatívneho boha. Jediný zmysel života, ktorý potom ešte môžeme mať, je pokus vzdorovať tomuto Nič a byť sám bohom. To sa dá len tak, keď sa smrť odďaľuje, keď sa darí prežívať, pričom sa prirodzene prv alebo neskôr ukáže, že malý boh „Ego“ nezmôže nič proti veľkému bohu, „Smrti“.

Musí sa niečo zmeniť na tom, ako si odpovedáme na otázku po zmysle?

Napokon je rozhodujúce, a to aj pri otázke o Bohu, ako sa zaoberáme smrťou. Je smrť to veľké Nič, ten posledný boh, alebo má smrť nejaký hlbší význam, ktorý dáva zmysel? Tu sa nachádza to revolučné z evanjelia: Boh kresťanstva svoju moc ukazuje v empatii, v spolu-bytí so smrteľným človekom. Človek trpí, je chorý, zomiera, je nedokonalý – a to všetko ho robí milovania hodným. Toto všetko otvára možnosť pre priateľstvo, solidaritu, empatiu: Môžeme sa navzájom sprevádzať v radosti a bolesti. Nemusíme zachraňovať celé dejiny, celý svet, nasledujúc novoveké fantázie všemocnosti, nemusíme v tomto svete naveky žiť, ale môžeme sa otvoriť tomu Inému, čo má v sebe istú hodnotu. Evanjelium nám dáva vedieť, že v sprevádzaní, v spolubytí s Iným sme napokon kvôli sebe samému tí Prijímajúci, a tento dar, ktorý je vždy väčší ako všetko, čo si možno vynútiť a kúpiť, je nakoniec Boh sám. Evanjelium pozná Ježišovu moc, ktorý je schopný vládnuť nad vetrom a vodami, a ktorý kriesi mŕtvych. Posledná Ježišova moc je ale niekde inde, totiž v tom, že on je ten, ktorý za posledného boha neuznáva smrť, chápanú ako Nič. Ježiš nepotláča smrť, on vie o svojej a cudzej zraniteľnosti života, ale je presvedčený o tom, že práve v tej zraniteľnosti a smrteľnosti života sa nachádza sila, ktorá smrť prekračuje. Kresťanstvo je mocná paradoxnosť, na ktorú zabudla teológia, naša kultúra: spočíva v tom, že smrť môže prekonať iba smrteľný život alebo inak povedané: kresťanské presvedčenie je, že zomiera aj smrť, že len to (zdanlivo) Nedokonalé a Zraniteľné je dokonalé a zachraňujúce.

Vzhľadom na vírus nie je spochybnená iba zmysluplnosť teológie, ale aj koncept rozumného a tvorivého Boha. Taliansky matematik Piergiorgio Oddifreddi síce zdôrazňuje nutnosť Logosu, ktorý vedie našu racionalitu, ale vylučuje identifikáciu tohto Logosu s nejakým osobným Bohom. Nie je koncept všetko zahŕňajúcej racionality, ktorá pôsobí aj na úrovni indivídua, primeranejší dobe ako koncept osobného Boha?

Jediný Logos, ktorý má naozajstnú cenu, je empatia. Byť osobou značí schopnosť cítiť s Iným, pociťovať náklonnosť. Za pojmom osoby u Oddifreddiho väzí jedno vskutku jedinečné poňatie: „Ja“ je podľa tohto chápania to, čo vidíme v zrkadle; osoba je následne to, čo môžeme opísať niekoľkými vlastnosťami. Ale nie je to také jednoduché: bytie osoby znamená otvorenosť pre spolu-svet, nachádzanie východísk z uzavretosti existencie. Kameň nie je osoba, lebo je uzavretý do seba. Boh je otvorenosť, ktorá sa prejavuje v každom stretnutí s inými. Ak to chápeme takto, tak potom je každý logos, hodný tohto mena, osobný, a nie, ako naznačuje Oddifreddi, hocijaký algoritmus. Ten má aj kameň.

V r. 1755 zapríčinilo zemetrasenie v Lisabone tisícky obetí. Táto udalosť, ktorú historici označujú za prvý mediálny event modernej doby, otriasol Európou až do jej základov. Množstvo obetí vyvolalo otázky o úlohe Boha a človeka a tiež o význame zla vo svete; otázky, ktoré nás zamestnávajú podnes…

Svet nie je objekt, o ktorom môžeme s odstupom uvažovať a povedať, že ide to dobre alebo aj nie. Svet utvárame a máme pritom, v rámci všetkých našich hraníc, schopnosť milovať. Preto, a v tej miere, v akej môžeme tento svet milovať, je dobrý. V tom sa ukazuje sloboda človeka. Inými slovami: Svet nám nie je jednoducho daný, ale je to, čo z neho v spoločenstve s Inými robíme. Príspevok Boha k dobru sveta spočíva v tom, že nám vždy nanovo darúva schopnosť milovať. Veľká výzva pozostáva v tom, že láska platí aj, a práve tomu, čo presahuje náš horizont chápania. V našom modernom blude všemocnosti máme predstavu, že celý svet musí vždy zodpovedať našim nárokom a našim predstavám. Naozajstná láska zahŕňa ale aj to, čo je nám cudzie, to, čo pre nás vo svojej Inakosti zostáva tajomstvom. Za slávnou otázkou teodícey: „Prečo dopúšťa Boh všetko to utrpenie a zlo?“ môže byť napokon nemohúcnosť akceptovať, že svet sa vždy neriadi našimi predstavami a príkazmi. Tá otázka ale môže znamenať aj otázku na Boha, že vstúpime do dialógu s tým Iným, s tým pre nás záhadným. Na konci nebude rezultát v technickom zmysle, ale azda istý kúsok pochopenia pre to, čo nám je skryté.

Má ešte dnes zmysel teologicky hovoriť o „hneve“ alebo „treste“ Božom?

Posledné slovo kresťanstva je empatia, milosrdenstvo, Božia láska, ako sa má vyjadriť v našom celkom konkrétnom príklone k Inému. Dôležité však je, aby bola láska ako posledné slovo včlenená do nekonečného registra pocitov. Hnev, odpor, strach, v extrémnych prípadoch dokonca nenávisť, volanie po odplate, to všetko vytvára paletu pocitov, ktorá náš svet obohacuje spolu s inými pocitmi ako sú náklonnosť, sympatia, nežnosť, ak všetky tieto pocity nakoniec smerujú k láske.

Keď stojíme pred pandémiou ako Covid 19, bolo by potom úplne zvrátené vidieť v tom bezprostredne trest Boží: Boh stvoril svet tak, že má svoj vlastný beh, svoju vlastnú slobodu. To značí, že človeku prináleží v tomto svete istá úloha, ktorú nemusí plniť ako niekto úplne opustený. Tiež sa ale predpokladá, že vlastný beh sveta odkáže človeka do jeho hraníc, postaví sa každej ľudskej fantázii o všemocnosti, čo implikuje aj utrpenie a zranenie. Sme zodpovední za to, aby toto utrpenie zostalo znesiteľným, aj v tom zmysle, že nikoho neopustíme.

Otázky o hneve a treste Božom treba samozrejme vidieť aj na pozadí reči o „milosrdenstve“ Božom. Konkrétne ťažiskové body sa v dejinách vždy posúvali. V každom prípade reč o tom, že Boh trestá idolatriu a hriech, je veľmi silne biblicky podložená, môžeme spomenúť napr. Knihu Ozeášovu.

Pre správnu interpretáciu týchto miest treba sledovať spôsob a štýl, ako Biblia hovorí: V Starom zákone nachádzame jeden veľký príbeh lásky medzi YHWH a Izraelom. Cieľom reči nie je podať informáciu, ale zameriava sa na pocity. Dobová forma nie je historická správa, ale pohľad do budúcna v istej novej interpretácii minulosti. Biblia otvára celú symfóniu afektov: všetko sa tu nájde: hnev, pomsta, nenávisť, nežnosť, uchádzanie sa o Iného, smútok, radosť, plesanie, hanba, slávnostná nálada atď. Celý svet je presiaknutý týmito pocitmi, ich základným tónom je však každú ľudskú mieru presahujúca náklonnosť. To rozhodujúce, ťažko pochopiteľné pre nášho pozitivisticko-technokratického ducha, ktorý zahŕňa aj mnohých, čo sú takí pyšní na svoju nábožnosť, pozostáva v tom, že biblický svet nerobí žiadne striktné delenie medzi „týmto svetom“ a „oným svetom“, medzi svetom geografickým a symbolickým. Každý objekt, každá krajina, každá udalosť, každá figúra je rezonančným priestorom na nálady a pocity. Prírodná katastrofa alebo choroba nie je – ako u nás – fyzikálna udalosť, ktorá so sebou nesie isté hospodárske a sociálne dôsledky, ale predovšetkým udalosť symbolická, ktorú veriaci emocionálne spracúvajú a ktorá je výzvou na to, aby si nanovo zadefinovali vzťah s YHWH.

Azda ešte dôležitejšia je skutočnosť, že Boh nie je žiadna informačná a príkazová mašina. Boh sa nezjavuje v inštrukciách a výpovediach, omnoho viac sa zjavuje v celosti Písma. Boh sa prejavuje vo vzťahu so svojím ľudom, s prorokmi a predovšetkým s čitateľom Písma. Musíme jasne rozlišovať medzi rolou/figúrou „Boh“ v Písme, ktorá tvorí len jednu časť jeho Zjavenia, a interakciou všetkých figúr a interakciou s čitateľom, pretože až tá nám sprístupňuje Boha v jeho pravde. Inými slovami: Rola „Boh“ v Biblii nie je identická s Bohom Biblie, ale len jednou časťou z neho.

Problém fundamentalistického prístupu, ktorý nám môže pomôcť, aby sme aj negatívne pocity v súvislosti s Bohom brali vážne, spočíva v tom, že nepotrebuje Ducha Svätého, v ktorom chce byť Písmo čítané. Takýto prístup, ak pozitivisticky chápe Božie reči ako inštrukcie a výpovede o Bohu, je úplne neduchovný. Duchom naplnená lektúra oproti tomu obsahuje vždy celostné dianie vo vzťahoch v rámci textu a celostné dianie vo vzťahoch medzi čitateľom/cirkvou/Izraelom a textom. Ak YHWH pri chybnom konaní hrozí nešťastím, odzrkadľuje sa v tom hlboké ohrozenie celostného symbolického poriadku, ktoré sa objavuje paralelne s chybným politickým a sociálnym konaním. Odzrkadľuje to, že ľudské správanie má svoje konzekvencie. Ale práve aj v tých hrozbách sa ukazuje snaha Boha o obrátenie, nové pochopenie, možnosť nového začiatku.

Vo vzťahu ku covidu a ďalším katastrofám to chytáme za veľmi krátky koniec, ak o Bohu hovoríme ako trestajúcej príčine a o týchto dejoch ako o jej dôsledkoch: to je mechanistická  filozofia a bezduchá teológia. Takéto otrasy si ale isto veľmi žiadajú kritické vysvetlenia aj vo vzťahu k nášmu individuálnemu, spoločenskému a cirkevnému správaniu, a na nových začiatkoch, ktoré z takého procesu vysvetlenia vyplynú, môže kresťan spoznať hlas Boží, pokarhanie, oslovenie i radosť, keď človek vychádzajúc z kríz stáva sa tvorivo činným.

Vždy je smutné, keď v súvislosti s ľudským životom stúpajú čísla. Momentálne sú to už milióny, ktorí zomreli na COVID-19. V Bergame si nanovo zažili tanec smrti, tentokrát však pomocou nákladiakov, ktoré odvážali truhly. Po Osvienčime sa začal meniť spôsob a štýl, ako sa hovorí o Bohu. Zmení sa niečo v reči o Bohu aj cez COVID-19?

Myslím, žeby sme nemali Covid 19 mýtizovať: je to celkom nezrovnateľné s Osvienčimom, kde uprostred zdanlivo osvieteného sveta Nemecka a Európy boli usmrtené milióny ľudí. Covid 19 je skutočná pohroma pre mnohé oblasti tejto zeme, ale v Európe nesmieme zabúdať, že je to jedna z mnohých pandémií, ktoré sa práve v tzv. Treťom svete opakovane vyskytujú bez toho, aby sa o to niekto mimo postihnutých regiónov zaujímal. To nové je skôr v tom, že sa odhalila zraniteľnosť nášho globalizovaného sveta, že bol plnou silou zasiahnutý aj „Prvý svet“, ktorý sa cítil taký nadradený. V západnom svete, u „nás“, sme si mysleli, že také niečo sa stane len tým „Iným“, lebo „naša“ technika, „náš“ politický a hospodársky a sociálny systém je taký silný, že „my“ prírodu môžeme bezmála ovládať podľa ľubovôle. Covid 19 je predovšetkým jedna neuveriteľná urážka fantázií o všemocnosti tzv. pokrokových civilizácií. Popri všetkých tých nevyhnutných bezpečnostných opatreniach, ktoré treba prijať, v Európe sa rozšírila i klíma strachu a teroru, šírená aj viacerými expertami. Myslím, že jednoducho to ťažko padne, ak nie sú žiadne absolútne istoty, že je to isté pokorenie pre svet expertov a politiku, že sa vírus nedostáva dokonale pod kontrolu.

Čo v tejto situácii potrebujeme, je solidarita s tými mnohými, ktorí majú niesť hospodárske následky vírusu. Druhá nutnosť, prinajmenej rovnako dôležitá, spočíva v tom, aby sa rozvíjala istá pokora a rozvážnosť. Nie sme nesmrteľní, aj keď sme si to občas namýšľali, a sme postavení pred úlohu obrátiť sa k tomu Inému, aj keď to so sebou nesie isté riziko. Božie milosrdenstvo spočíva v tom, že nám darúva ducha obetavosti a lásky, nie v tom, že by nás činilo nezraniteľnými. Čo teraz potrebujeme, nie je sociálny dištanc (aké hrozné slovo!), ale zdieľaná ľudskosť, odvážnosť a dôvera, že práve v ťažkých časoch sa objavia nové formy života, ktoré zblížia človeka a prírodu, človeka a človeka, človeka a Boha. V týchto dňoch si stále pripomínam rozhovor, ktorý som pred pár týždňami viedol s mojou matkou: Povedala mi: Mám 83 a žijem rada a som veľmi vďačná za každý deň, ktorý mi daruje Boh. Ale mala by som mať v 83 rokoch strach zo smrti? Keď zomriem, tak sa nádejam, že môžem byť užitočná inak, azda v modlitbe za vás.

Stalo sa medzičasom nevyhnutným rozlúčiť sa s konceptom božskej všemohúcnosti?

Potrebujeme nové porozumenie moci: moc znamená lásku voči Inému, slobodu pre Iného, život pre všetkých. Pravá moc teda pozostáva v tom, že Iného nechávam slobodným, netlačím ho prijať moje predstavy a potreby. Boh poskytuje svojmu svetu vlastný život. Pritom ho obdarúva veľkým darom zraniteľnosti, takže sa nikdy nemôže ľahostajne uzavrieť voči Inému. Pretože, čo je otvorené pre Iného, je zraniteľné. Pravá moc pozostáva v otvorenosti, z lásky a život rastie. Malo by sa o tom azda aj hlbšie premýšľať, čo to značí, keď niekto napríklad dostáva nový život, nové meno: S týmto menom nie je on/ona nikdy už „nič“, to meno bude ešte aj potom existovať, keď príde fyzická smrť. Azda hlboká moc Božia pozostáva v tom, že svojmu stvoreniu, každému zo svojho stvorenia dá meno. Krst nám o tom dáva istú ideu.

Na záver ešte jedna otázka o božskej predvídateľnosti: tá v tradícii poznačila Boží obraz, dá sa spomenúť aspoň na Abrahámovu vieru v božskú predvídateľnosť, ktorá sa dokonca presadí voči možnému obetovaniu Izáka. Pri všetkej hĺbke viery, ktorá sa s tým spája, sa predsa len kladie otázka, či je taká viera v Božiu prozreteľnosť ešte v začínajúcom 21. stor. možná?


Myslím si, že Božia prozreteľnosť spočíva v tom, že on, ako som sa vyššie zmienil, pre každého z nás vybral meno, každému v jeho individualite a jedinečnosti hovorí svoje áno. Aj Abrahám prijal od Boha svoje celkom špecifické meno: najskôr chcel uskutočniť prisľúbenie večného života prostredníctvom plodenia potomkov, ako to bolo bežné v starom Oriente: v živote sa pokračovalo v potomstve. Obetovanie Izáka napokon neznamená, že Izák ako prostriedok na vlastné prežitie musel byť obetovaný. V momente, v ktorom je Abrahám na to pripravený, prijíma svojho syna nanovo a stáva sa naozaj hodným svojho mena, stať sa otcom množstva národov, ktorí s ním nie sú viac spojení len biologicky. Človek je teda, stručne povedané, zraniteľný a smrteľný, čo nám aktuálna pandémia bolestne prezentuje. Ale je aj nositeľom istého mena, nositeľom Božej náklonnosti, ktorá dokonca aj v smrti necháva vytušiť východiská a nový život, keď ľudská moc a bezmoc vedie už len do ničoty...

Texty k téme: František a kapitalizmus

Kópie z kníh:
A. Tornielli-G. Galeazzi, Pápež František: Táto ekonomika zabíja (Fortuna libri, Bratislava 2015).
D. Woltone, Papež František. O společnosti a politice (B&P, Brno 2018).

Ľúbostný list pápeža Františka Amazónii

Autor: Hubert Frankemölle, prof. Nového zákona, pôsobil na univerzitách v Münsteri a Paderborne. FK Informationen, Heft 166, August 2020, 29-36. Preložil: KM.

„Ústredná vec“ cirkvi a kresťanské poslanie vzhľadom na Amazóniu a koronu

Autor: Univ. prof. dr. Johann Pock, 10.10.2020. Preklad z nem.: KM

Trajektória inkarnácie

Autor: Richard Rohr, 21.12.2020; preklad z angl. Ján Gál; https://cac.org/the-trajectory-of-incarnation-2020-12-21/

Advent 2020

Autor: Br. David Steindl-Rast; december 2020.

Teologická reflexia v čase covidu-19. Boh a zmysel dejín nášho sveta

Interview: Prof. DDr. Kurt Appel. Otázky: Gabriele Palasciano; pôvodne uverejnené in: Il Regno. Attualità, č. 20, 2020. Preklad z nemčiny: KM.

Nová encyklika pápeža Františka

Autor: Ron Rolheiser; 12.10.2020; preložil z angl. Ján Gál; http://ronrolheiser.com/pope-francis-new-encyclical/#.X6mBP2hKjDc

Čo robí cirkev, ak nekoná rituály?

Autor: José Maria Castillo; 14.5.2020; https://www.religiondigital.org/teologia_sin_censura/Castillo-Da-impresion-Iglesia-proyectos_7_2231546825.html

Cirkev na okraji

Autor: Richard Rohr, 29.9.2020; preklad z angl. Ján Gál; https://cac.org/a-church-on-the-margins-2020-09-28/

Horúčka

Autor: Ron Rolheiser, 4. 5. 2020; preklad z angl.: Ján Gál; https://ronrolheiser.com/fever/#.XtJGmsCxU2w
1 | 2 | 3
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7