Dnes je 04.10.2022    meniny má: František Prihlásiť
title teoforum
Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Editoriál - 30.9.2009

Kňazský rok

Autor: Karol Moravčík

Nikdy som veľa neočakával od tzv. jubilejných rokov a rôznych kampaní z príležitosti niekoho či niečoho. Jednoducho vnímam nepomer medzi sezónnou pozornosťou voči určitej téme či osobnosti a faktickými dôsledkami tejto pozornosti, ktoré sa zväčša neprejavia inak ako na dekoratívnej či ceremoniálnej úrovni. A platí to pre nábožensko-cirkevné i sekulárne prostredie.

I.

Nedávno sme v katolíckej cirkvi oslávili „Rok sv. Pavla“. Apoštol Pavol je úžasná osobnosť i téma. Nie nadarmo sa konštatuje, že kresťanstvo ako svetové náboženstvo, ako kultúrny fenomén a ako dejinotvorný prvok sa presadilo práve vďaka Pavlovi – vďaka človeku, ktorý historického Ježiša z Nazareta vôbec nepoznal. Predsa, po svojom obrátení „zo Šavla na Pavla“ po celý svoj ďalší život žil Pavol z viery, ktorá sa v ňom zrodila vďaka skúsenosti, ktorú nazývame zjavením zmŕtvychvstalého Krista Pavlovi. Táto skúsenosť a neskoršie Pavlom sformulované vyjadrenia kresťanskej viery, ako aj jeho kritický prístup k „Zákonu“ a „Tradícii“ (ktorú si predtým tak vážil) tvoria popri svedectve Dvanástich o historickom Ježišovi a oslávenom Kristovi základ kresťanskej zvesti. Ako je však viditeľný Pavlov prístup k viere vo všednom živote dnešnej cirkvi (nielen katolíckej) – ten prístup, ktorý sa nezakladal na moralistických a nábožensko-právnických formuláciách, ale na vedomí Božej milosti a ľudského oslobodenia z nej v Kristovi? Dúfam, že niekoľko veriacich kresťanov sa vďaka Pavlovmu jubilejnému roku bližšie pozrelo na jeho odkaz a si ho premeditovalo, ale na reprezentačnej cirkevnej úrovni som nezachytil, žeby niekto z vyšších predstaviteľov cirkvi kriticky posúdil dnešnú cirkevnú prax a súčasné kresťanské (katolícke) zmýšľanie prostredníctvom Pavlovho odkazu.

Ďalší jubilejný rok (od júna 2009 do júna 2010) sa rozhodla katolícka cirkev zasvätiť téme kňazov. Zdá sa, že vonkajším podnetom sa stalo 150. výročie smrti arského farára sv. Jána Máriu Vianneya (+1859), vyhláseného za patróna všetkých kňazov. V pastierskom liste, ktorý k „Roku kňazov“ vydali  slovenskí biskupi (21. 6. 2009), ohľadom kňazského poslania citujú pápeža Benedikta XVI.: „Poslanie kňaza je ekleziálne, pretože nikto neohlasuje alebo neprináša seba samého, ale vnútorne a cez vlastnú ľudskosť má si byť každý kňaz vedomý toho, že prináša svetu samého Boha. Len Boh je to jediné bohatstvo, ktoré ľudia túžia nájsť v kňazovi.“ Okrem uvedeného citujú slovenskí biskupi ešte vyjadrenie pápeža Benedikta o kňazskom povedomí: „Je naliehavé, aby si kňazi obnovili svoje povedomie, podnecujúce ich k tomu, aby ukázali v oblasti kultúry a lásky – v oblasti, ktorá je odjakživa srdcom poslania Cirkvi – svoju prítomnosť, totožnosť a rozoznateľnosť, jednak na základe svojej viery a jednak na základe osobných čností, ale aj podľa oblečenia.“ Naši biskupi k tomu dodali, že znovu objaviť identitu kňaza možno zvlášť cez eucharistické slávenie a vysluhovanie sviatostí.

II.

Téma kňaza je v súčasnej katolíckej cirkvi témou, na ktorej sa veľmi výrazne ukazuje súčasná situácia cirkvi, či už zoči-voči postmodernému svetu alebo vo vzťahu k dedičstvu II. vatikánskeho koncilu alebo voči tomu, čo sa možno prehnane, ale skôr celkom reálne označuje ako cirkevná kríza. Nábožne sa vravieva, že „do kostola nechodíme kvôli kňazovi“, ale v realite je predsa len kňaz reprezentantom cirkvi pred veriacimi i neveriacimi, je najčastejším pravidelným hlásateľom evanjelia (ex offo) a tiež najčastejším predsedajúcim pri slávení sviatostí, cez ktoré je Kristova téma v cirkvi viditeľne prítomná.

Ohľadom súčasnej problematiky kňazov v katolíckej cirkvi si môžeme ako prvú položiť otázku, či má naša cirkev dostatok kňazov. Bez toho, aby sme sa veľmi pozerali do štatistických prieskumov, temer pre všetky európske krajiny platí (ale aj pre cirkev v Latinskej Amerike a Afrike), že kňazov je málo, a panuje odôvodnená obava, že ich bude čoraz menej. Nedostatok kňazov je zvlášť kritický v najrozvinutejších európskych krajinách. Niektorí pripomínajú, že dosť kňazov je napr. v Poľsku či Chorvátsku a údajne aj na Slovensku. Reálne to však aj na Slovensku funguje tak, že zväčša aj vo veľkých farnostiach (nad 10 tisíc obyv.) nenájdeme viac ako jedného kňaza zapojeného do pastoračnej služby. Bokom môžeme ponechať otázku, či kňazov potrebujeme len na klasických farských pozíciách. Určite však farnosť tvorí základnú jednotku cirkevnej štruktúry, a keď je práca kňaza vo farnosti zúžená viac-menej na to, aby kňaz len ako-tak „stíhal“ vysluhovať sviatosti a manažoval farskú administratívu a ekonomiku, možno predpokladať, že kňaz za týchto podmienok dlhodobo stráca v oblasti spirituality i vytvárania vzťahov v miestnej komunite. V Nemecku sa hovorí, že súčasní kňazi sa tešia na dôchodok, aby konečne „mohli byť kňazmi“.

Dlhodobý nedostatok kňazov v Európe i na ďalších kontinentoch sa v časti dnešnej katolíckej cirkvi hodnotí ako dôsledok krízy duchovných povolaní, pričom sa príčiny vidia v konzumnom spôsobe života, malom počte detí v katolíckych rodinách, v neochote zaviazať sa k celoživotným záväzkom a pod. Preto sa v týchto kruhoch zdôrazňuje modlitba za duchovné povolania a výchova k týmto povolaniam. Problematika sa však dá vidieť aj tak, že nie je nedostatok povolaní a obetavých ľudí súcich na toto povolanie, ale ako hovoria viacerí katolícki teológovia, v katolíckej cirkvi tzv. západného obradu (presnejšie určitej tradície cirkevného práva) je nedostatok svätení – čiže príčina nedostatku sa vidí v úzko nastavených kritériách ohľadom pripustenia ku kňazskému sväteniu. Pritom sa poukazuje na tisíce študentov teológie na katolíckych fakultách, mužov i žien, z ktorých mnohí (mnohé) sa zamestnali v cirkvi ako obetaví pracovníci vo farnostiach a v ďalších oblastiach pastorácie. Väčšina z nich nevedie pohodlný a konzumný život, ale súčasne si nevedia predstaviť, že sa napasujú na kritériá súčasného cirkevného práva ohľadom pripustenia ku kňazstvu, resp. sú týmže právom z uvažovania o svätení vopred vylúčení. Táto situácia jestvuje prakticky vo všetkých krajinách Európy, kde sa teológia študuje formou denného štúdia (prípadne v kombinácii s inými odbormi) a študenti teológie nie sú umelo delení na tzv. laických záujemcov a klerikov, ako sa to podnes praktizuje na slovenských teologických fakultách.

III.

Vážnejšia ako téma nedostatku je téma kvality kňazov. Ak sa dáva v „Roku kňazov“ za vzor sv. Ján Maria Vianney, patrí sa spýtať: Nakoľko môže byť tento svätec z 19. stor. nápomocný v úsilí o kvalitu kňazov v súčasnosti? Niet pochýb, že v prípade sv. Jána Vianneya išlo o veľmi úprimného, obetavého a nábožného kňaza. Ako sa nedávno vyjadril Imrich Sklenka, Ján Vianney nebol „pokazený“ skostnatenou dogmatikou19. stor., keďže jej nikdy ani nerozumel, a mohol si tak zachovať detskú dôveru v Boha a skutočnú lásku k ľuďom. Takisto však platí, že skrz naskrz bol tento kňaz dieťaťom svojej doby, toho obdobia po napoleonských vojnách, ktoré vošlo do dejín ako obdobie reštaurácie a v prípade katolíckej cirkvi sa označuje vyslovene za úpadkové obdobie, v ktorom sa cirkev čoraz viac začala uberať do kultúrneho geta. Každý túto úpadkovosť neprizná, ale potom musí spolu s lefebvristami odmietnuť II. vatikánsky koncil, ktorý sa pokúsil cirkev vyviesť z potridentského obdobia a osobitne zo zablokovaného katolicizmu Vianneyovho storočia. Takže otázku – nakoľko nám môže byť nápomocný Vianneyov príklad – môžeme zodpovedať aj tak, že Vianney môže byť dnešným kňazom paradoxne príkladom práve v tom, že sa treba chrániť pred nadhodnotením všetkej tej známej cirkevno-právnej a teologickej nadstavby nad Kristovým evanjeliom, ktorej Vianney „chvalabohu“ nerozumel a nemohol ňou byť teda ani takpovediac „pokazený“. Zostáva pritom v platnosti, že Vianney bol výnimkou, že normálny kňaz má byť na rozdiel od neho určite teologicky kvalitne vzdelaný a vôbec rozhľadený vo vede a kultúre na úrovni doby, a z tohto pohľadu Vianney môže byť síce užitočnou kritickou pripomienkou toho, o čo ide a malo by ísť, ale ťažko skutočným príkladom pre kňazov súčasnosti. Napokon, je celkom prirodzené, že pre mnohých kňazov bude príkladom viac spomenutý apoštol Pavol alebo z novších čias kňazi-teológovia, ako boli Jozef Zvěřina, Karl Rahner či Hans Küng, alebo kňazi-mučeníci dneška, napr. Alfred Delp a Maximilián Kolbe, ale aj Rímom prehliadaný Oskar Romero či jezuiti zavraždení v San Salvadore počas jednej novembrovej noci r. 1989.

O Vianneyovi som raz čítal komentár, ktorý mi utkvel v pamäti. Všetci vedia, aký bol slabý študent, aký bol jednoduchý človek a ako ho ostatní kňazi podceňovali. Tiež sa vie, že po rokoch chodili do zapadnutého Arsu tisíce ľudí, aby sa tam vyspovedali a počúvali Vianneyove kázne. V tom komentári sa písalo: „Treba však putovať do Arsu a na vlastné oči vidieť úbohú posteľ a hrubé dreváky, malý kostol a kazateľnicu, pod ktorou sedával Lacordaire, spovednicu, v ktorej svätec presedel aj 14 hodín denne; treba sa zamyslieť nad lístkami kázní s ich detským písmom a pravopisnými chybami, aby človek opäť pochopil, ako si Pán s obľubou volí to, čo je ničím, aby zničil to, čo je čímsi (porov. 1 Kor 1, 28). Posledné slová parafrázujú apoštola Pavla a pripomínajú, že príkladov Božej voľby je veľa a všetky sú jedinečné, a ak si niečo vziať z Vianneya, tak práve dôveru v Božiu milosť. Tým sa však paradoxne blížime k inému, pre katolíkov dosť problematickému kňazovi – Martinovi Lutherovi. Vo vďačnosti za Božiu milosť by bol Luther s Vianneyom asi zajedno. Ak sa Luther na vedenie katolíckej cirkvi rozčuľoval, tak najmä preto a vtedy, keď sa mu zdalo, že pápežstvo nie je dosť pokorné pred Bohom.

Vyjadrenia pápeža Benedikta XVI., že kňaz prináša svetu samého Boha, znejú veľkolepo. Nemožno byť proti, ale nemožno ani veriť, že Boh „je prinášaný“ do sveta len cez katolíckych kňazov – taká predstava by bola temer rúhaním. Boh mnoho ráz a rozličným spôsobom prehovoril k svetu a konal v ňom – stačí si prelistovať Písmo a pripomenúť biblické svedectvá. Každý rok na deň kňazov – na Zelený štvrtok necháva cirkev čítať Jánovo evanjelium o umývaní nôh. „Viete, čo som vám urobil“, konštatuje Ježiš, a sám si odpovedá, že „dal príklad, aby sme si nezabudli aj my jeden druhému nohy umývať“. Boh teda prichádza cez službu, konkrétnu službu, ako je to sluhovské umytie zaprášených nôh, a túto službu nemožno nejako prekryť alebo nahradiť ani službou eucharistického slávenia. Podobne čítame: „Kto prijme jedno takéto dieťa, mňa prijíma, a kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.“ (Mk 9, 37) Boh teda prichádza rôznym spôsobom a kňazská služba mu umožňuje viditeľne prísť, prejaviť sa aj cez slávenie sviatostí len vtedy, ak toto slávenie je menej obradom a viac normálnou službou; alebo inak povedané – ak služba sviatostí sa prelína so službou praktizovanej lásky.

Pápež Benedikt XVI. hovorí, že je potrebné ukázať kňazskú prítomnosť v oblasti kultúry a lásky. Opäť to znie mimoriadne pekne. Bližšie sa vysvetľuje, že kňaz sa má osvedčiť ako kultúrny človek a človek lásky cez prejavy viery, cez svoje čnosti a svoje oblečenie. Cieľom je tu teda kultúra a láska, prostriedkom sú viera, čnosti a oblečenie. Čo je kultúra a láska v tejto súvislosti – to je veľmi široká a hlboká téma; čo sa týka viery, čností a oblečenia – povedal by som, že dôležité je, ako je viera inkulturovaná, to isté platí na čnosti, nehovoriac o oblečení. (K tomu len úsmevná poznámka: Vianneya, ako ho poznáme z obrázkov, dnes nik nerozlíši od poctivého evanjelického farára v jeho zaužívanej uniforme.) Oblečenie je vratká vec, o tom kňazskom som raz počul vysloviť sa A. Srholca: „Kňaz sa má obliekať ako inteligent... A aj na dedine má byť kňaz „prvý“ inteligent.“ Vážnejší je postreh z európskeho zahraničia, kde sa kňazi po koncile začali naozaj obliekať ako ostatní inteligenti, kde však v ostatných rokoch pribúda mladších kňazov s tzv. kňazským golierom. Hľadajú títo kňazi svoju identitu? To by v časoch strácania identity na rôznych úrovniach nebolo zlé. Realita je však, žiaľ, prostejšia. Ako si všimli viacerí sociológovia a teológovia, väčšina z týchto klerikálne odetých kňazov potvrdzuje svojou uniformou neochotu existovať v dnešnom svete, tiež svoju sociálnu výlučnosť a nárok na odstup od ostatných ľudí.

IV.

Takže máme „Rok kňazov“, ale duchovné zadanie podľa mňa dosť lieta v „lufte“ a analýza situácie temer úplne absentuje. Koľko je tu vážnych otázok! Kvôli pokusu zodpovedať tieto otázky a kvôli tomu, ako téma kňazstva v súčasnej katolíckej cirkvi odráža mnohé ďalšie málo reflektované témy kristológie, ekleziológie a samotnej pastorácie, rozhodli sme sa na TF  venovať sa v školskom roku 2009/10 práve téme kňazov.

Problematika kňaza je v dnešnej katolíckej cirkvi naozaj obrazom situácie, v ktorej sa cirkev nachádza. Zo sociologického hľadiska už dávnejšie nie je kňaz „klerikom“ čiže vzdelancom, mudrcom v tých najzásadnejších témach (Boh, človek a svet), je vnímaný skôr ako cirkevný zamestnanec. Slovo klerikálny dostalo už dávnejšie negatívny význam ako niečo svetu odcudzené, umelo oddelené či dokonca sa pokúšajúce o cirkevnú moc nad svetom. Ako prišlo k tomuto stavu a čo sa s tým dá robiť?

Kňazstvo nebolo zvládnutou témou už na koncile; oproti vyzdvihnutiu pápeža I. Vatikánom sa II. Vatikán snažil o akúsi kolegialitu biskupov s pápežom (čo tiež zostalo viac-menej len na papieri), a oproti stredovekému podceneniu laikov sa II. Vatikán pokúsil o ich pozdvihnutie. Kňazi však ako téma padli pod stôl, na ktorom sa písali vznešené myšlienky o kolegialite biskupov a rovnosti všetkých členov Božieho ľudu. A tak kňazi nepatria medzi „lepšiu“ hierarchiu a nie sú ani autonómnymi laikmi. Stali sa proletármi cirkvi, „včelami-robotnicami“, obetnými baránkami, ktorí prv ako niečo dokážu, sú oslavovaní (že sa vôbec dali vysvätiť), aby boli potom v ďalšej „kariére“ často odsunutí na život v inštitucionálnej podriadenosti a často aj osamelosti.

Kardinál Claudio Hummes, vedúci Kongregácie pre klérus, sa nedávno vyslovil: „Kňazi sa musia cítiť schopní žiť svoje povolanie v dnešnej, stále viac dominujúcej kultúre, ktorá je postmoderná, mestská, sekularizovaná, laická a relativistická...“ Podľa Hummesa potrebujeme premyslieť aj celibát a spôsob, ako ho možno žiť. Kňazi majú byť viac prepojení navzájom, ako aj so svojimi farnosťami a biskupmi, aby neboli izolovaní, lebo „samota nie je pre nikoho dobrá“. Hummes však zároveň tvrdí, že nevidí šancu na zmenu kňazskej formy. „Ježiš Kristus ustanovil kňazský úrad, preto nemôžeme zmeniť kňazský úrad, ako ho máme.“ Úrady sa však podľa Hummesa musia v každej dobe aktualizovať a inkulturovať. (CiG, Nr. 27/2009, 294.)

Zo slov kardinála Hummesa mi nie je celkom jasné, ako on (súčasné vedenie cirkvi?) rozlišuje nevyhnutnú reflexiu o podobe kňazstva dnes od podoby kňazstva, ktoré ustanovil Ježiš, a ktorú vraj zmeniť nemožno. Čo je však táto Ježišom ustanovená podoba? Reflexia kňazstva súvisí s kristologickou témou a súvisí aj s dedičstvom II. Vatikána. Takže pokladám za potrebné a vhodné, aby sme sa pozreli na aktuálnu oficiálnu rímsku reflexiu kňazstva, aby sme v tejto súvislosti poukázali tiež na chápanie Krista v súčasnej teológii a na vývoj cirkevných služieb po koncile – prečo Vatikán napomína katolíkov na Západe, že „laici sa klerikalizujú“, že sa údajne „hrajú na kňazov“; zároveň sa však neponúka riešenie, pri ktorom by dnes najaktívnejší, najvzdelanejší a najkomunikatívnejší kresťania sa chceli stať kňazmi. Môžeme azda reflektovať i vlastné skúsenosti z podzemnej cirkvi v bývalom Československu a ponúknuť príklady riešení z našej nedávnej minulosti aj univerzálnej cirkvi. Ako podklad na reflexiu je k dispozícii aj osobitné číslo Herder Korrespondenz o úradoch a službách v cirkvi: Arbeiten in der Kirche; Ämter und Dienste in der Diskussion (Special I-2009), a tiež dielo P. M. Zulehnera: Kirche umbauen, nicht totsparen (cirkev prebudovať, nie ju zahubiť personálnym, programovým a finančným redukovaním).

Kritici pokoncilovej kritiky skostnatených cirkevných štruktúr tvrdia, že sa cirkev v ostatných 50 rokoch zaoberala príliš sama sebou (pokusmi o reformu štruktúr) a je najvyšší čas venovať sa viac témam, ktoré si žiada duchovne vyprázdnený a na solidaritu chudobný svet. Otázka hodná diskusie však určite zostáva – a nielen kvôli „Roku kňazov“ – či by cirkev, ktorá by našla odvahu na rozumnú a nábožnú reformu svojich štruktúr, nedokázala účinnejšie prehovoriť a zmysluplnejšie konať práve voči všetkým tým nástojčivým problémom dnešného sveta. V okruhu TF sa odôvodnene nazdávame, že áno.

Dotyk Vianoc

Autor: Pavol Tomašovič

Poďakovanie - Vianoce 2016

Autor: Karol Moravčík

Oslobodenie a Veľká noc

Autor: Karol Moravčík; na Veľkú noc 2015.

Na Vianoce 2013

Autor: Pavol Tomašovič

Komentár Teologického fóra k diskusii o „Výzve za obnovu cirkvi“

Autor: Karol Moravčík

Výzva Teologického fóra za obnovu cirkvi

11.3.2012 11:03:46
Výzva určená na všeobecnú diskusiu

Aufruf des Theologischen Forums in der Slowakei zur Erneuerung der Kirche

Nemecký preklad Výzvy Teologického fóra

Stretnutie s Helmutom Schüllerom na Teologickom fóre

01.2.2012 10:02:28
Autor: Karol Moravčík (komentár k stretnutiu TF v Bratislave, január 2012)

Cirkev bola za komunizmu a je aj dnes ohrozená viac znútra ako zvonka

Autor: Timo Masár
(Tinko Paldankin; Dcéram. Slovo do ticha. Zürich, 3.12.2011; predvečer 2. adventnej.)

Nebezpečenstvo schizmy

Autor: Karol Moravčík; text vznikol z príležitosti volieb do orgánov TF, 16.5.2011.
1 | 2
e-mail: info@teoforum.sk © 2004 - 2012 Teologické fórum | Design Q7