Na Vianoce 2011

Vianoce tak ako život sám mi prinášajú i určitú rozporuplnosť.Medzi tým, ako ich prežívam a tým, aké by mohli byť. Nemôžem pritom nevnímať to, čo sa deje okolo mňa, zrýchľujúci pohyb nakupujúcich, nervozitu na ekonomických trhoch, myšlienkový chaos, ale i smútok z odchodu Václava Havla.

Pre Slovensko je príznačné, že mnohí ho nemali radi. Každý, kto myslí náročnejšie, kto prekročí bežný priemer, sa stáva terčom. A najlepšie sa triafa cez médiá. Sú rýchle a a presné. Najmä proti tým, ktorí hľadajú pravdu. Havel bol dobrý terč. Nielen pre tých v šedom priemere, čerpajúcich väčšinu informácií z médií. Žiaľ, i pre tých, ktorí sa zaraďujú do tej spoločenskej vrstvy, ktorú označujeme ako inteligencia. Nútil myslieť aj inak. Ohrozoval tak  zdanlivé vyššie postavených i údajné autority.          

Pozorujúc život okolo seba, dotknutý ubiehajúcim časom, prepadám často prevládajúcim tónom okolia. Tónom, ktoré znejú a stávajú sa ústrednou melódiou reality. Ich hudobný rozsah je zo spektra nespokojnosti, bolesti, smútku a rezignácie. Dirigent i interpreti zahľadení do seba vkladajú do symfónie zranené srdcia a nenájdené duše. Ryha bolesti a prázdnota konečnosti sa opakujúcimi tónmi otvára v každom z nás. Spontánne pokývame hlavou a pohybom nôh v rytme udržujeme nostalgickú skladbu smútku na prvých miestach počúvateľnosti.

Nerušia ju ani všade prítomné malebné tóny čistej harmónie reklám. Napriek intenzívnej naliehavosti ponúkajúcej najlepšie riešenie a dotieravo tlačiace sa do hľadajúcej mysle zoslabol ich lesk. V dobách ekonomických kríz sa stávajú symbolom stratenej ilúzie. Nádej a viera vložené do rúk neobmedzenej slobody a voľnosti beztrestného trhu narazili na mantinely ľudskej slabosti a nedokonalosti. Nádeje spred rokov v melódiách dneška utíchli. Otvorený priestor, s množstvom možností a interpretácií, zaplnilo neporozumenie, závisť, arogancia a beznádej. Prepáčte mi tieto slová. Dotkol sa ma ubiehajúci čas. I ja miestami spievam part okolia.

Prečo sme stratili vyváženosť tónin? Kde je rytmus a tón nádeje? Thomas Friedman, publicista a politológ, hovorí, že svet sa zmenil. Sploštil. Nie je už guľatý, je plochý a rovný. Tento publicista a politológ vyzdvihuje nové možnosti preklenutia vzdialeností. Obmedzujúci priestor sme rýchlosťou prekonali. Premenou príbehov, bolestí a radostí na nulu a jednotku počítačového sveta sme zrýchlili komunikáciu. Na úkor súvislostí, ktoré nahradili informácie.

Reálny svet dotykov, bolestí, hladenia a hľadenia z očí do očí nahradil svet zdania. Konkrétne sa premieňa na virtuálne. V obehu sú nekryté slová, sľuby, peniaze i životy. Každých sedem sekúnd vzniká na internete nový blog. Nový podnet, výkrik a nenaplnená nádej na vypočutie. Intenzita informácií a možností je taká veľká, že zdravý rozum nevládze reagovať. V priestore všetkých a nikoho mu chýba záchytný bod.

Pre dosiahnutie rýchlosti sme sploštili svet. Jeho vyrovnaním sme obetovali časť rozmerov života. Srdce a tradíciu, alebo inak povedané skúsenosť a myslenie v kontinuite. Obidve, myslenie i cit, potrebujú čas. Potrebujú krytie. Chladné srdce a rýchle slová ich devalvujú.

Čo môže znieť v zväčšujúcej sa rýchlosti, ktorou sa chceme po a vo svete bez súvislostí viesť? Slová bez premýšľania. To podstatné sme odložili na neskôr. Neskôr neprichádza. Niet priestoru, niet času. Bytostné je premlčané. Zanesené tichom.

Ticho je tak nádejou. Ukrýva sa v ňom to, čo sme nevedeli vtesnať do plochého rýchleho dvojrozmerného sveta. V tichu sa skryli myslenie i cit, na ktoré nebol čas. Rozum v kontinuite so skúsenosťou i bijúce srdce. V tichu je naša podstata. I nádej. S nádejou s odkrýva zmysel vymedzeného času. S vymedzeným časom spoznávame i cestu. Jej začiatok i koniec. Každým prebudením do nového dňa stojíme na nej. Na ceste sme súčasťou príbehu. Vlastného malého, i toho veľkého spoločného. Ako spolutvorcovia, či iba posúvaní.

Spolutvorcovia si ujasňujú cieľ cesty. Myslia, konajú a majú nádej. Posúvaní posudzujú iných a to, čo sa deje. Bez nich. Hľadajú dôvody, prečo to nejde. Spievajú pieseň rezignácie.