Des hommes et des Dieux – o ľuďoch a bohoch...

Zdá sa, že to, o čo sa s takým dôrazom a zápalom snaží pápež a klérus katolíckej cirkvi – totiž o šírenie myšlienok evanjelia a získavania nových kresťanov, sa v tomto čase podarilo paradoxne nekresťanovi – ateistovi Xavierovi Beauvois z Francúzska. Nakrútil film podľa skutočnej udalosti, ktorá sa odohrala začiatkom roku 1996 v Alžírsku. V tom čase tam bola bratovražedná vojna medzi islamskými fanatickými teroristami a vládou. Na pozadí tohto konfliktu sa odohráva  osud ôsmich cisterciánsko-trapistických mníchov v kláštore v Tibhirine v pohorí Atlas. I keď je evidentné, že vo filme ide o konflikt kresťanských ideálov s realitou, celým filmom sa tiahne ako nevypovedané  motto vernosť sebe samému a svojmu životnému poslaniu.

Film dostal v tomto roku dve najvyššie ocenenia – „Zlatú palmu“ v Cannes a „Veľkú cenu poroty“. Okrem toho je navrhnutý na Oscara ako najlepší zahraničný film. „Tento film nie je chronologickou rekapituláciou faktov. Skôr chce priblížiť a zviditeľniť fenomén, ktorý vzniká napätím a vzájomnou kombináciou pôsobenia ľudského strachu, zodpovednosti a civilnej odvahy“ – hovorí autor filmu.

Dej filmu je rozdelený do troch častí: V prvej divák poznáva realitu každodenného života mníchov zasadenú na jednej strane do nádhernej  prírody, zároveň však i do biedou poznačeného moslimského vidieka. Zdalo by sa, že už tento samotný fakt by mohol byť potenciálnym zdrojom možného konfliktu: krajina, ktorá len v nedávnej minulosti získala samostatnosť bývalej francúzskej kolónie, a prevládajúci svet moslimov, uprostred ktorého sa ako relikt nedávnej minulosti nachádza malá oáza kresťanských francúzskych mníchov. Od začiatku svojej  existencie v 11. storočí, keď vytvoril velikán duchovného myslenia sv. Bernard z Clairvaix  reformovanú vetvu benediktínov, vyhľadávali títo mnísi, jeho nasledovníci žijúci v neustálej kontemplácii, tichu a práci, odľahlé miesta – úpätia hôr a hlboké lesy, ďaleko od veľkých ľudských  osídlení. V historickom reťazci šírenia a zakladania kláštorov sa stalo práve alžírske pohorie Atlas jedným z miest, kam sa mnísi uchýlili. „Neprišli sem preto, aby misionárčili, pokresťančovali islamský kraj, ale preto aby žili s tunajším obyvateľstvom, aby s ním pracovali, cítili jeho potreby a nevýslovnú túžbu po živote v pokoji a mieri“, hovorí Xavier Beauvois... „a práve tento fakt ma na nich natoľko fascinoval a bol to aj hlavný dôvod, prečo som sa rozhodol  film nakrútiť“, dodáva.

A tak je divák bez ohľadu na to, aké má vyznanie, vtiahnutý do jednoduchosti – a ja dodávam – i do krásy – všedného dňa mníchov. Bol som  už viackrát hosťom v cisterciánsko-trapistických kláštoroch vo Francúzsku, ktoré ponúkajú hľadajúcim ľuďom pobyt, pokoj  a duchovno. Mnohé z tých prekrásnych modlitieb a spevov, ktoré v tomto filme zneli, poznám i zo svojej vlastnej skúsenosti. V prvej časti filmu je evidentné spolužitie mníchov nielen s prírodou  – dnes by sme to nazvali ekologicko-šetrné konanie, ale tiež aj napriek rozdielnosti náboženského zmýšľania aj spolupatričnosť a priateľstvo s miestnymi ľuďmi. Jedni pre druhých sú užitoční: mnísi dávajú mnohým z nich prácu a možnosť zarobiť si mzdu, o ktorú je v celej oblasti obrovská núdza. Jeden z mníchov je lekár, a pretože žiadny iný lekár v tejto oblasti nie je, je jedna kláštorná miestnosť prerobená na ambulanciu, ošetrovňu a nemocnicu, ktoré sú denne plné. Lieky a ošetrenie ľuďom poskytujú buď zadarmo alebo len za dobrovoľný príspevok. Veľmi často sa však tento starý, sám už chorý, všetko liečiaci mních dostáva do situácií, kedy ľuďom pomáha aj ako milosrdný samaritán, keď im okrem liekov a dobrých rád rozdáva rôzne iné veci. Lieky a dary im pravidelne dodávajú  mnísi z Francúzska. Táto ústretovosť mníchov je  mnohonásobne odmeňovaná láskou a  starostlivosťou zo strany miestneho obyvateľstva, ktoré z lásky k nim je ochotné urobiť pre nich všetko.

Potom ale prichádza druhá časť filmu – šíria sa správy o tom, ako po celej krajine vznikajú nepokoje. Vraždenie mladých žien, ktoré nenosia závoje, vraždenie belochov – cudzincov, ktorí v tejto krajine pracujú na vedúcich postoch rôznych stavebných firiem. Ľudia začínajú mať strach, a ten sa šíri i medzi mníchov. Jedného dňa prichádza do kláštora ťažko ozbrojená eskorta s vysokopostaveným veliteľom armády. Ten ponúka mníchom – čoby Európanom, Francúzom vojenskú ochranu. Celý kláštorný objekt chce dať strážiť. Predstavený kláštora však ochranu odmietne, vojaci aj s ich veliteľom odchádzajú. V celej druhej časti filmu sú pre mňa najkrajším momentom dialógy mníchov medzi sebou a dialógy s obyvateľstvom. Všetci majú strach o svoj život. Tu už prestáva platiť pravidlo, že duchovný človek je niečo viac, tu sa ukazuje že i duchovný človek je len človek, i on sa musí vyrovnávať so strachom, bolesťou a smrťou. O tom je koniec koncov i názov celého filmu, ktorý bol vybratý z biblie zo žalmu 82, kde sa hovorí, že tí, čo budú uctievať Boha, sa mu stanú podobnými a stanú sa bohmi. O tomto žalme hovorí nepriamo aj posolstvo kresťansky chápaných Vianoc – Boh sa stal človekom, aby sa človek stal bohom – ale napriek tomu zostáva človek zraniteľnou a smrteľnou bytosťou. Toto posolstvo je duchovným posolstvom.

V reakcii mníchov na ponuku vojska, ktoré im chcelo poskytnúť ochranu, hovorí jeden z nich svojmu predstavenému ako výčitku: „Prečo si sa neopýtal nás, čo si my o tom myslíme, či my netúžime po pokoji a istote a či by sme nechceli ochranu prijať?“ Predstavený odpovedá: „Dobre, porozprávame sa o tom“, a hovorí: „až doteraz sme žili tu v mieri a v pokoji so všetkými ľuďmi. To vždy bol jeden z našich najväčších cieľov: žiť v mieri a pokoji s ľuďmi. Teraz majú ľudia strach. Nikto im však ochranu tak ako nám neponúka. Máme byť teraz privilegovaní viac ako títo ľudia? Chcete hádam, aby sme sa nechali strážiť vojskom skorumpovanej vlády?“ Jeho argumenty sú silné a závažné, nikto si netrúfa protirečiť. V inom dialógu medzi jedným mníchom a starou ženou z dediny zaznejú tieto myšlienky: Mních žene hovorí o tom, že im vojsko ponúklo ochranu a oni ju však odmietli a teraz uvažujú o tom, že odídu do Francúzska, do svojich domovských kláštorov. Žena to nedokáže pochopiť, a tak jej mních hovorí: „Vy – ľud tejto krajiny – ste strom, a my sme vtáci, ktorí na strome len hniezdia, ale vy ste istota, vy ste tu doma, my len prelietame.“ Žena sa s jeho odpoveďou nemôže zmieriť a hovorí: „To nie je pravda: Vy ste strom a my sme vtáci, vy ste naša istota, naše zázemie, náš pokoj, bez vás tu  nedokážeme žiť.“ Táto časť filmu je plná nádherných myšlienok, je plná ľudskosti. Mnísi cítia až príliš svoju ľudskosť, úbohosť, dostali sa na samé dno svojej bytosti, strach im zväzuje ruky i dušu. Napriek tomu je to nesmierne  krásna časť filmu.

A potom prichádza časť tretia – niekedy sa človek musí dotknúť dna, dôjsť niekam, odkiaľ sa už hlbšie nedá ísť, odkiaľ je len možná cesta späť, hore, späť k životu. A táto časť je geniálne filmársky spracovaná. Mníchov navštevuje jeden ich spolubrat z Francúzska. Prináša im lieky, rôzne veci tak pre nich, ako aj pre chudobných ľudí, knihy a tiež víno. Všetci sa nesmierne radujú. Je večera, každý dostane pohár vína, tak ako  je to zvykom, pri stolovaní sa nehovorí, všetci počúvajú hudbu – Čajkovského. Hudba sa rozlieha miestnosťou a impozantné tóny rozochvievajú tie najjemnejšie struny v dušiach mníchov. Kamera zachytáva pri pití vína a počúvaní hudby pomaly jednu mlčiacu tvár za druhou. Každá tvár o niečom hovorí. Každá hovorí jasným jazykom. Keď sa kamera obráti na predstaveného, z oka mu práve steká slza. Nepočuť ani jedno jediné slovo. Všetci vedia. Všetci vedia svoje. Vedia, že láska k Bohu, hlavne však láska Boha ich definitívne pretvára na nesmrteľné bytosti...